Komentáre k turistickým akciám

Aby som to uviedol na pravú mieru. Pre nezasvätených to vyzeralo, ako keby som dospával. V skutočnosti som sa zohrieval na slniečku ako jašterica.

Pekná akcia. Vyhovujúce počasie, nebolo zbytočne horúco, ako to zvykne byť v nižších polohách v mesiaci Máj.

Príjemné prekvapenie v podobe výhľadov zo strednej časti hrebeňa Považského Inovca. Už som raz tadiaľ išiel pred dlhými rokmi, ale dokopy som si veľa z toho nepamätal, ak nerátam únavu, bolesť a prekvapenie na záver, že som sa doterigal až do sedla Havran.

Keď sa človek dostatočne kochal a sem tam si pri vzdialených tajomne vyzerajúcich objektoch pomohol ďalekohľadom, zistil, že dokáže vidieť napr. Mohylu generála Štefánika na Bradle. Voľným okom boli rozoznateľné objekty ako Čachtický hrad, Tematín, vyhliadková veža na Panskej Javorine…

Aby to nebola taká nudná akcia, dovolili sme si aj dočasne zablúdiť. Vincent nakoniec, keď ho toto dobrodružstvo omrzelo, ráčil zapnúť svoj inštinkt a uhádol svetovú stranu, kde máme hľadať pokračovanie turistickej značky.

Turistike zdar, a robote obzvlášť! Alebo opačne?

Do Piešťan na autobusovú zástavku sme kupodivu prišli obidvaja načas. Jožo síce na lavičke ešte dospával , ale keď prišiel autobus vystrelil z nej ako struna.
Hneď na začiatok akcie nás postihlo šťastie, bolo to také dobré znamenie a síce, že lístok nám vydával veselý, vysmiaty autobusár. To sa nestáva tak často, aby mal vodič dobrú náladu. Na Bezovec sme dorazili asi za 45 minút. Keď sme vystúpili a pozreli na oblohu postihlo nás ďalšie šťastie a to skvelé počasie. Nechcem to zakríknuť, ale tohto roku to zatiaľ s počasím vychádza.

Túrku sme začali obligátne Jožova malinovica nás patrične naštartovala. Po oficialitách sme mohli seriózne začať šliapať a tak sa aj stalo. Hneď prvý kontrolný bod túry sme mali nadohľad. Vŕšok Marhát je z Bezovca neprehliadnuteľný, horšie je to s približovaním k nemu. Treba si čo to odšliapať kým k nemu dôjdeš. My však máme radi výzvy

Desiatu sme si naplánovali presne pod rozhľadňou na Marháte. Doteraz sme na ceste nestretli nikoho, no na tomto mieste sa to zmenilo. Po jedle sme chvíľu pobudli na rozhľadni a kochali sa peknými výhľadmi. A keď sme už boli na odchode zrazu sa zjavili dve ženy s ktorými sme sa stihli iba pozdraviť. Museli sme pokračovať. Neskôr sme stretli ešte cykloturistov, ktorí mierili z Havrana na Bezovec. Aj s nimi sme utrúsili pár slov popri oddychu a pokračovali sme ďalej.

Posledná väčšia zastávka nás čakala už iba v sedle Havran. Keď sme sem dorazili, otvorenou reštauráciou sme boli príjemne prekvapení. Keď sme sa dozvedeli, že v ponuke majú aj polievky neodmietli sme. Teplá polievka a studená kofolka mala pre nás cenu zlata. Bolo to príjemné posilnenie do poslednej etapy túry. Ozvláštnením trasy bola aj prehliadka Furmanskej obory s danielmi. Posledným bodom, ktorý nám znásobil zážitky bol výhľad na vodnú nádrž Sĺňava. Ešte sme chvíľu klesali dolu, kým sme nezostúpili až na cestu. Potom nás na Piešťanskú stanicu sprevádzal už iba asfalt. Úspešne sme dorazili do cieľa. Ako odmena za námahu nám boli medaily, ktoré Jožo vytiahol z ruksaku.

Jozef, ďakujem za medailu a za spoločnosť na tejto akcii.

Z Internetu:

Názov „Marhát“ pravdepodobne súvisí s názvom obyvateľov západného Slovenska a južnej Moravy v dobách Veľkej Moravy, ktorá bola vo franských písomných prameňoch uvádzaná ako „Merhária“ alebo „Merehari“.

Už v mladšej dobe kamennej na Marháte existovalo valmi opevnené hradisko, ktorého terasy sa zachovali na juhovýchodných svahoch kopca. V dobe Veľkomoravskej ríše tu bola osada, ktorej obyvatelia sa špecializovali na ťažbu a spracovanie železnej rudy. V tej dobe tu viedla dôležitá cestná komunikácia spájajúca Ponitrie s Považím a ďalšími hradiskami na Morave.

Osídlenie tu skončilo v 13. – 14. storočí, kedy sa pravdepodobne vyčerpali zásoby železnej rudy a osada sa premiestnila nižšie do úrodnejšieho kraja. Cestná komunikácia naprieč horami tiež zmenila smer a od tej doby až dodnes vedie cez sedlo Havran.

Súkromne som už Kadlečíkovcov poznal, no na tejto akcii som sa s nimi zoznámil aj turisticky. Musím po tejto akcii potvrdiť, že Kadlečíkovci majú k turistike kladný vzťah.

Neviem čím to je, ale keď ja idem na akciu, tak počasie je k turistom priaznivé. I v tento deň tak bolo a ďakujem prírode za to. Chcem odkázať ostatným kolegom zo spolku, že sa nemusia tejto 30-kovej trasy báť a dávam na zváženie či v 36. ročníku nestojí táto trasa za vyskúšanie. Stúpania, ktoré sme na trase absolvovali neboli až také náročné. Užili sme si aj kvalitné výhľady, ktoré stáli za to. Najkrajší výhľad bol z vŕšku Pecková (576 m). Navštívili sme aj osadu „u Kadlečíkov“.

Na kontrolnom bode č. 2 (Havran) sme sa spojili s druhou prieskumnou skupinou. Tu sme absolvovali obednú prestávku s opekaním špekáčikov a párkov. Pobudli sme tu možno aj hodinku, než sme vyrazili smerom na Sobotište do cieľa. Trasa už bola pohodová a išlo sa len dole. No pre niekoho až taká pohodová nebola. Nášho benjamínka Jožka sme museli, teda ženy museli ošetrovať po páde, ktorý sa mu pritrafil. Svoje remeslo zdravotnej sestry naplno predviedla Katka.

Za zmienku stojí ešte brodenie potoka v Sobotišti a taký malý incident s rozzúrenou ženou na jednej ulici, ktorou sme prechádzali, než sme dorazili ku kultúrnemu domu v dedine. Odmenou za absolvovanie trás nám bol udelený diplom v mieste cieľa.

Za mňa chcem konštatovať, že táto akcia sa maximálne vydarila a vrele odporúčam nevynechať budúci ročník Kvitujem a chválim aj početnú účasť z radov nášho spolku.

Tak a az teraz som to pochopil Mam dlhe vedenie. Ty si myslel, ze pojdete okrem nas vsetci styria Kadlecikovci, ze Rado?

Normalne som sa zahambil

Zatial sme Rado traja. Prezrad kto je ten stvrty

Vinco, ked Kadlecikovci, tak Kadlecikovci, ale pojdeme hned styria.

Michal, neverim, ze nedas 15 km. Ved tato akcia, co si pamatam z roku 2015 je taka nenarocna prechadzka
Ale ked chces, tak zoberiem z domu nejake nositka a ked bude najhorsie, tak Ta odnesieme na tych nositkach. A Lucka pojde vedla nositok a bude Ta hladkat a povzbudzovat 

Michal, nemusis predsa absolvovat celu trasu, prides nas aspon podporit a mozes nam ist oproti, kolko si trufnes 

Zeber nejaky terenny segway ci jak sa ta 3,14kovina vola :D

A kurnik, moja srdcovka :( To ma extra mrzi ze budem chybat…

Skoda, ze som nemohol ist. Niekto tu elektriku musi aj vyrabat V mojom pripade strazit, aby sme mohli vyrabat.

A napisem, ze vam tak trochu aj zavidim. Kolko krat sa dostanem na takuto neoznacenu turu?

Nevadi, ked sa bude Jozovi chciet, tak mimo hlavnu turisticku sezonu tie Karpaty este pochodime i na takychto neoznacenych turkach. Samozrejme mi to pripravime, vymyslime a dame sancu zucastnit sa aj ostatnym clenom.

Vyborna akcia spojena s malym dobrodruzstvom v podobe casti trate mimo turistickych chodnikov. Prekvapivo sme sa dobre zorientovali a trafili sme na Veterlin. Odtial to uz ohladom orientacie nebolo narocne. Narocnost trasy – km a prevysenie priblizne sedi. Prevysenie nie je vacsie preto, ze Brezinky su o 155 vyskovych metrov nizsie, ako miesto, kde sme opustili cervenu znacku.

Do kostola nechodim, ale toto je moj oblubeny kaplan. Bez neho by som nestihol tuto turisticku akciu.

Zial skor to nebude mozne, Amalky idu rano omrknut noveho kaplana 

Uzasny popis, hriech sa nedat nalomit. Ale poznamka od Mariana: "vzhladom na vyskyt skratiek na trase, podotykam Romanovych skratiek- to nie su len take hocijake… odporucam prehodnotit start z HC na skorsiu hodinu. " (9,00hod????? ale nie je podmienkou) Ja vydrzim v posteli aj do tej 9,30 hod 

Dakujem Vincovi, ze mi dakuje. Zaroven dakujem praotcovi Slovenovi, ze sa mu tu zapacilo a zbytocne sa netrepal dalej na zapad… Fakt uz ine sa napisat neda, Vincent vsetko podstatne i nepodstatne uz napisal.

Ked som rano pozrel na oblohu nevyzeralo to prilis dobre. Zamracene nebo vyvolalo vo mne negativne myslienky. No i tak som sa snazil udrzat v pozitivnej hladine. Snad by nechceli prirodne zivly znemoznit nase stretnutie s Lenkou po dlhej dobe. A kedze aj Lenka sa na tuto akciu velmi tesila (povedala mi to) pocasie sa umudrilo. Kym sme dorazili do Vrboviec slniecko uz vitazilo v pretlacani s oblakmi. Auto sme zaparkovali pri kostole a vyrazili sme.

Cim viac sme sa blizili k rozhladni, tym slnecnejsie bolo no o to veternejsie. Vrchol nastal, az ked sme vystupili po schodikoch na rozhladnu. To sa proste nedalo vydrzat. Lenka vytiahla z batoha capicu a rukavice, ja ciapku a Jozo ten si musel riadne drzat zalesacky klobuk inak by bolo po nom. Ani sme sa tu dlho nezdrzali, len sme spravili par zaberov a trielili sme dalej. Vietor nevadil iba miestnemu radistovi v maringotke, ktory prave „isiel zavod“. Ked sme zostupili trochu nizsie bolo to ovela lepsie.

Postupne sme sa dostali az na hranice s Ceskom a i hodnu chvilu sme ich „strazili“. Pri chodzi sme lemovali oplotenie obory az do nutenej odbocky. Tu sme stretli troch turistov a aj ti boli Slovaci. Ked sme opustali cervenu a napojili sa na zltu znacku dopriali sme si chvilu oddychu.

Sadli sme si do travicky na okraji lesa a dopriali si prijemne slnecne luce. Pred sebou sme mali velku zelenu plochu ako na dlani a este sme netusili, co na nej zazijeme. Ked sme sa dostatocne posilnili vyrazili sme dalej. Po chvilke chodze sme zbadali na okraji lesa pod stromami nejake hnede skvrny. Jozov dalekohlad nam prezradil, ze je to velke stado srniek. Tolko sme sa kochali az sme skoro zabudli srnky natocit a odfotit. Ale podarilo sa Nebolo to vsak jedine stretnutie s tymito obyvatelmi lesa. Boli sme odmeneni este tri krat a pritom boli uz fotaky v pohotovosti

Tak sme boli nadseni, ze sme neskor stratili „zltu“ a tak prisla na radu mapa. Doveru pri citani sme s Jozom vlozili do ruk Lenky. Nie a nie najst zltu tak sme nasledovali modru cyklotrasu. Bola to srandistka, lebo nas priviedla naspat az k hraniciam. A tak nasledovala otocka. Ved preco nespravit par kilometrov navyse, ked sme taki roztrenovani? Napokon sme prisli az do Chvojnice a cuduj sa svete – objavila sa zlta.

Posledna etapa trasy pokracovala uz len po asfaltke rovno do Vrboviec. Lenkin napad pohrdnut asfaltom a ist vedla cesty sa ujal. I pocas tejto cesty sa naskytli pekne vyhlady, uvaznili sme ich do fotakov. Slniecko nam stale dodavalo energiu a tu sme naplno vyuzili, aby sme splnili plan, ciel, ktory bol uz na dosah. Do dedinky sme vkrocili spolocnou nohou Pred odchodom sme este zaparkovali v miestnom pohostinstve a pocastovali nase zaludky studenou kofolkou. Asi takto sme spolocne prezili par nadhernych chvil – dakujeme priroda, dakujeme zvieratka. A ja dakujem mojim dvom spolocnikom Jozovi a Lenke, ze som mohol byt sucastou tejto vydarenej akcie.

Ahoj Lenka u mna prekvapenie
Vazne uvazujem, ze tuto akciu presuniem na nedelu 16.4.2017. Dohodnem sa s Jozom a termin zmenim, ked to Jozovi nebude s niecim kolidovat. Je lepsie ist aspon traja jak dvaja to je bez debaty 

Ak by to bolo v nedelu, isla by si?

Rozhladna Zalostina je na kote 622. Je 6 m vysoka. Vyhliadkova plosina je vo vyske 4 m.

Povest o Zalostinej z internetu- raz mati dcerku na studnicku po vodu poslala. Lenze svarne dievca sa pri studnicke s milym zahovorilo. Ked dlho nechodilo, mati dcerku prekliala slovami ,,bodaj by si tam skamenela“. Len co to vyriekla, kliatba sa splnila a zo spanilej devy chladny kamen zostal. Mati sa vybrala dcerku hladat, chodila po vrchu, vlasy si trhala a zalostne nariekala: Ach ja zalostna prezalostna, co som to porobila. Jej plac a stonanie sa dodnes, najma v zime stale ozyva a kvili…

Vzhladom k tomu, ze som akciu zacal realizovat do hodiny od jej vymyslenia bolo to fajn. Musim sa podakovat Ivane, ktora basnila o tejto ture v praci. Pridal som k nej uz iba male detaily: Rychla rezervacia listkov na predstavenie rozpravky Sol na zlato na zamku Cerveny kamen. Pretekarsky presun na zamok pre listky, preteky do vrchu na parkovisko pri Zochovej chate. A kedze predstavenie zacina o dve hodiny tak sa velmi ponahlame. Ako majster turistickych vied si hovorim ved na Zoske som bol uz tolko krat, tu nemozem zabludit a vyrazim opacnym smerom na Hubalovu. Po polhodinke ma prepadli pochybnosti, v zapati sa mi vybil mobil so zaznamom trasy. Bezecky sme dorazili spat na Zosku a intuitivne sa zrychlene turistikovali uz spravne na Cerveny kamen. Amalka nesklamala a slapala ako sijacia masinka. Pred zamkom som hladal auto, ze si dobijem mobil ale auto sa najst nedarilo. Uz som takmer zhanal policajtov, ked mi Amalka vravi, ze tatinko mi mame auto INDE. A sakra ved auto je preparkovane na Zoske. Celi spokojni sme preliezli s celovkou vsetky kuty zamku, absolvovali paradne predstavenie, prezreli dravce a ich vystupenie pod hradom, Amalka ponahanala zajace. a spokojni sme vyrazili na Kuklu. Zltu znacku sme nenasli, tak sme vyrazili vpravo zamockym okruhom/odporucam/ a hodne strmou skratkou zisli do dediny Pila. Kukla bola fajn, taku provizornu rozhladnu sme este neliezli. Zaver cesty sme si uzili popri rozpravkovom potoku. Zial fotkovo sme na tom slabo, kvoli vymlatenej baterke v mobile. Este raz dakujem za tip!

Keď som v sobotu ráno vstal a prifázoval sa na našu stránku, bol som milo prekvapený, lebo na akciu sa prihlásil aj Roman. Naposledy sme sa videli v decembri, keď sme šliapali na Ostrú.
Hneď ráno to s počasím nevyzeralo dobre, u nás vo Vrbovom aj trochu pršalo. Tuto obavu potvrdil aj Roman, ktorý videl nad Karpatami hrozivo vyzerajúcu tmavú oblačnú stenu. Všetko sa však zmenilo, keď sme dorazili do Svätého Jura. Obláčiky sa postupne roztrhali a neskor nás svojim pohľadom potešilo i slniečko. Vetrík stále pofukoval, ten neprestaval celu túru, ale nám to maximálne vyhovovalo. Proste bolo ideálne turistické počasie.

A čo sme zažili počas tury?
Všeličo…
Tak napríklad.

Navštívili sme tri zrúcaniny a jedno Veľkomoravské hradisko. Dali sme si krížovú cestu Fukli sme si pivečko vo „včelíne“ na Bielom kríži. Na Pajštúne sme naštudovali horolezecký výcvik. Nazbierali a okoštovali sme medvedí cesnak. Skoro sme sa dostali zadarmo aj k špekačkám, no pes, ktorý ich strážil bol proti Nabažili sme sa krásnych výhľadov a nadýchali čerstvého vzduchu. A na konci tury sme videli aj pravú bobriu hrádzu. Myslím, že toho nebolo malo, čo sme stihli za tých 8 hodín zažiť. Roman tuto akciu zhodnotil na výbornú, s čím plne súhlasím aj ja a myslím, že aj Jožo. A tie boľavé, unavené nohy? To je ich problém, nie môj 

Z internetu: Hrad Biely Kamen nahradil vo funkcii opevneneho sidla starsie hradisko na opacnej strane udolia. Hrad prezil najazdy ceskeho krala, ale pravdepodobne uz nezvladol turecky najazd, pocas ktoreho bolo vyplieneny Svaty Jur. Nie je iste, ci hrad nebol opusteny uz pred tymto najazdom.

Povest o hrade – Bola to nanic robota, ked stavali Biely Kamen. Ludia sa lopotili od svitu do mrku a noc obratila vsetko navnivoc. Tak to slo den za dnom, pokym na stavenisko neprisiel tajomny putnik. Ulutilo sa mu neborkych. Zastokol do zeme suchy prut a haluzka do vecere vypucala. Mocou miazgy premohla nepriaznivca. Ratolest rastla, kosatela, duznela a hrad prekvital. Ale potom pani spysneli. Bliznych si zacali nevazit, radost zivota kustik po kustiku marnit. Kosate dubisko posmutnelo. Strom vysychal a stracal svoju carovnu silu. A s tym ako chradol strom chradol a hrad. Strom vyschol a hrad sa rozpadol na zrucaninu.

Z Internetu: Hrad Pajstun patril medzi hrady, ktore ochranovali severozapadnu hranicu Uhorska. Bol sucastou druheho pasma vysinnych hradov. Obranu tvorila este prva linia nizinnych vodnych hradov. Pred Pajstunom bol nizinny vodny hrad v Stupave. Hrady obliehali aj Husiti, Pajstun odolal, hrad v Stupave padol. Hrad vyhorel a v roku 1809 ho spolu s hradom Devin vyhodili do vzduchu napoleonske vojska a odvtedy lezi v ruinach.

Jeden z nazvov hradu je Paulenstein – Skala Paulinov. Rad Paulinov sidlil v nedalekom putnickom mieste Marianka. V neistych casoch poskytoval utocisko mnichom a ukryt pre posvatne predmety.

Pajstun je jeden z mala hradov, ku ktoremu sa neviaze povest o poklade. Podla jednej povesti o polnoci rytier na bielom koni obieha hrad a potom z najvyssieho miesta hradu skoci do priepasti.

Dalsia povest hovori o staro dobrom panovi hradu a jeho krutej manzelke. Vysluzily bojovnik tuzil po potomkovi, ktory by sa prehanal chodbami hradu. Jeho manzelka hanebne vysmiala matku trojciat. Ta ju za to prekliala. Manzelka panovi hradu porodila namiesto vytuzeneho syna naraz sedem synov. Kruta matka sa za svojich sedem deti hanbila. Svoju vernu sluzku poslala do lesa pod hradom sest synov zabit. Sluzka sa priznala panovi, co jeho manzelka chcela so synmi urobit a hradny pan babatka odviedol na susedny hrad. Chlapci vyrastli a ked ich otec priviedol na hrad a spoznali sa so siedmym bratom, v krutej matke sa pohlo svedomie a v pokore a cnosti vychovavala svojich sedmoro deti.

http://www.hrady.sk/?…

Hovorieva sa malo bolo – dobre bolo. Ja to upravim dobre bolo – akurat bolo. Trochu strajkovali kolena. Uz na Pajstune som smutne rozmyslal, ci nasadim vystuhy a pri Nestichu som mal toho plne zuby. Ale zaklad je, ze mame peknu akciu za sebou.

Ospravedlnujeme sa vsetkym vyhovorkarom, ze sme si dovolili pocas turistickej akcie pozmenit jej zaver z povodne uvazovaneho Cermaka na Velku Homolu a tym padom sme ich ukratili o moznost zucastnit sa o nieco atraktivnejsej akcie ako sme povodne zamyslali. Co k ospravedlneniu dodat, aby sme vase sklamanie zmiernili? Snad len tolko, ze zivot je zmena a tak vam treba vyhovorkari!

Nic ine vhodne ma nenapadlo. Dosli mi vyhovorky. Uvedomujem si to a dobrovolne si udelujem trest – klacanie na polienku v kute 

Vinco, vobec to neberieme do uvahy. Vymysli nieco ine. Kolkokrat Ti mame my opakovat, ze vyhovorka sa nema OPAKOVAT!!!!!!

Vinco vsetko popisal tak detailne, ze mne neostava nic ine, len doplnit jeden detail. Videli sme partizana! Asi sa tam zabudol a nik z navstevnikov mu nepovedal, ze vojna uz skoncila. Normalne vykukal s dalekohladom z bunkra von.

Tradicne sme boli na akcii dvaja. Ano uvedomujeme si, ze to bolo cez tyzden a pre niekoho to je neriesitelny rebus, ale pre Joza nie. Ten je ochotny obetovat aj dovolenku , za co mu dakujem.

Rano na Myjave bolo este oblacno no postupne, ako sme putovali kopanicami sa ovecky na oblohe roztracali. Nez sme dorazili na Bradlo do kroku nam uz hral vtaci orchester, proste lahoda vstupujuca do usi. Videli sme aj par zvieratiek (zivych i mrtvych), ktore vobec nemali chut zahryznut sa do nasich lytok Tesne pred prichodom na Mohylu sme navstivili chatu pod Bradlom. Museli sme byt asi sympaticki turisti, ked nam prijemna chatarka ponukla „tekuty chlebik“ aj mimo otvaracich hodin. Stvrtok sa tak stal pre nas weekendovym dnom. Vidite, mohli ste ist s nami Na Mohyle bolo tentoraz uplne inak, ako ked sme tu boli v januari. Chvilu sme tu pobudli, len aby sme spravili par zaberov a pokracovali sme dalej.

Druha cast tury, uz mimo cervenej znacky bola narocnejsia, ale aj prijemnejsia, pretoze sme uz stretli aj par ludi, s ktorymi sme prehodili niekolko zmysluplnych viet. Dokonca sa nam dostalo pocty v podobe psieho spolocnika. Psik, ktory patril jednej babke s nami sliapal aj dva kilometre, az sme sa s Jozom bali, ci trafi domov. Nakoniec si to rozmyslel, povedal zbohom a bezal spat.
Po tomto prijemnom spestreni putovania nas cakalo preverenie nasich moralno-fyzickych vlastnosti. Tie asfaltky, ktore sme si museli vytrpiet cestou za vytuzenym cielom ma naozaj dostali. Zmiernenie „asfaltoveho utrpenia“ nastalo az navstevou pamatnika SNP na Pustej Vsi a predovsetkym partizanskeho bunkra. Svoje dielo vsak asfaltka dokonala az na samom konci putovania. A navyse dostali zabrat aj moje usi, ked mi Jozo neustale opakoval cestou po nekonecnom Prasniku, ze toto predsa nie su iba tri kilometre k autu, to musi byt viac 

Krasnou bodkou dna bola pizza a kofolka v jednej z miestnych Vrbovskych restauracii. Obaja sme odchadzali domov mierne unaveni a s krasnymi a nezabudnutelnymi zazitkami, ze Jozo?

Ivka,
z celeho srdca Ti prajem, aby sa operacia stastne podarila s vysledkom, ktory ocakavas. Drzim palce.

Maros A., myslim, ze sme fucali vsetci. Vdaka Bohu za ten vietor, aspon tie nase plucne piskoty a vrzoty nebolo az tak pocut. Tura sa neda inak hodnotit ako pozitivne- opat. Vyhlady boli tiez miestami na jednicku. Mne sa teda najviac pozdaval vyhlad na Javorinu… ako sme sa dozvedeli z diskusie, niektori tam chodili pozerat perzeidy, niektori tam boli v „osemdesatom devatom“ ked bolo a teraz ten vyraz, ci dobre napisem " sexoidne" , ci??? vincent, za akej ery to bolo?  

No tato skoro jarna previerka dopadla pre mna podla ocakavani, cize kondicne mam po zime co dobiehat ako som zistil na spominanom 200 metrovom stupani kde som skoro zemrev. . Ale akcia tradicne super, bohata ucast potesila. 

Ked sme s Jozom planovali tuto akciu mysleli sme si, ze ako obvykle pojdeme iba dvaja. No ja som bol milo prekvapeny, ked sa zacali postupne prihlasovat turisti s abstakom A moje prekvapenie vyvrcholilo az v den turistiky. Jozef ku mne dorazil vozidlom a priviezol aj dvoch hosti. Jednym bol jeho otec a druhym bol moj byvaly kolega z prace. A treti host bol tiez moj kolega z prace. Takze islo nas devat a to je uz slusna navsteva.

Zacali sme v Sipkovom pri senku ako pravi slovaci. Bolo pekne slnecne ale veterne pocasie, no nam to nevadilo. Vietor sme naplno pocitili, az ked sme dorazili na Velky Plesivec. Tu sme si trochu oddychli (v zavetri) a pofotili par zaberov. Cuduj sa svete neboli sme sami, co prevetravali turisticku obuv. Po trase sme stretali vela ludi, co obdivuju krasy Malych Karpat. Pretrvavajuce slnecne pocasie nas priviedlo az na nasu druhu zastavku – Cachticky hrad. Aj tu sme chvilu pobudli. Odjedli sme z nasich zasob, aby sme mali lahsie ruksaky Na tomto mieste sa s nami rozlucili dvaja clenovia vypravy (Jozef st. a Miro).

Dalsie putovanie nam sprijemnil na trase zurciaci potocik, no neprezradil nam, ze nas caka 200 metrovy stupacik. Ten sme ale zvladli a po kratkej prestavke na vrchole nas cakalo uz iba klesanie do Noveho Mesta. Turu sme zakoncili polievockou a roznymi tekutinami v „Kaca bare“ na okraji mesta. Ked sme sa rozlucili ja s Jozom sme pokracovali k vlaku na stanicu a ostatni odisli Marosovym vozidlo do domovov.

Bola to paradna akcia s celkom slusnou ucastou. Dufam, ze ich bude tohto roku viac. Uz teraz sa na ne tesim 

A uz je turisticko – spolocenska akcia za nami. Prijemnym prekvapenim bola bohata ucast. Trochu fukalo, ale nevadi. Asi dlho v pamati mi zostane situacia, ked pri nas Maros pribrzdil autom a opytal sa nas, ci stihame vlak na stanici. My s Vincom sme ani brvou nepohli a bez zavahania sme odpovedali „istotne“. Ked nam auto mizlo z obzoru, pre istotu sme pozreli na hodinky a kde tu zrazu zistujeme, ze sice vlak odchadzajuci o 16:45 hod. teoreticky stihame, ale budeme sa musiet jemne viac namahat. Zrazu zaznel povel „Pobehneme po najblizsiu krizovatku“. Nuz co uz, tak sme pobehli. Nestacilo to, a preto od dalsej krizovatky znovu teraz uz znamy povel „Pobehnime“. Ked treti raz zaznel povel „pobehnime“ uz islo vlastne o zazitu tradiciu, ktoru sme si nedovolili porusit. Na stanicu sme prisli o 16:40 a pri kupovani listkov pred nami nikto nestal. Proste na paradu. Lenze pani predavajucej listky vlak odchadzajuci o 16:45 hod. nic nehovoril. S prekvapenim sme zistili, ze vlak odchadza o 16:54 hod. a pravdepodobne sme vobec nemuseli bezat. Nevadi, Romanovi nepovieme, ze sme este boli na konci akcie nechtiac schopni chvilu bezat. Celkovy dojem z akcie nam to nepokazilo, a to je dolezite.

Som rad, ked to vyjde a Katka bude moct ist s nami. Katku som naposledy videl v july 2015, takze je to uz poriadne davno. Rad sa s nou opat uvidim 

Male prekvapenie.. na 99,9% sa pridava aj Katka

To si pis Iva, ze sa ide.
S Jozefom sme si dali zavazok, ze tohto roku musime ist na turu aspon raz kazdy mesiac. Avsak nebranime sa ani zvyseniu poctu akcii Ocakavam, ze v lete budu aktivity pocetnejsie 

S bacilom, alebo bez neho- co sa da robit,abstak treba zahnat , ide sa