Komentáre k turistickým akciám

Ani si neviete predstavit, ake tazke je rano v Pezinku najst restauraciu, ktora by nam poskytla „startovne“. No nakoniec sme nasli, lebo bez toho by sa nam tazko slo, tomu verte 

Na Pezinsku Babu sme sa nechali vyviest malym autobusom. Ranajky sme absolvovali v jednej miestnej chate a tu sme pridali startovne aj do druhej nohy. To viete na krivkajucich turistov sa zle pozera.

Uvod tury bol taky sychravy zahmleny, ale aj to ma svoje caro. Vrcholovym bodom prveho dna bola Vapenna. Dorazili sme k nej za silneho vetra a nad hlavami nam kruzil velky vtak, ktory drzal v pazuroch cloveka Paraglidisti mali „letovo“, marne sme v oblakoch medzi nimi hladali Mirca, on tam nebol Prvu cast putovania sme zavrsili na Amonovej luke. Prisli sme na nu uz za sera. Ked sme si rozlozili bejvak navecerali sme sa. Az potom sme zaliezli do spacakov. To sme este netusili, ake budeme mat nocne zazitky.
Uz, uz som zaspaval, ked tu zrazu luku rozziarila svetlica a do toho sa ozvali vystreli zo zbrane. To miestni polovnici polovali na diviaky.
Az rano, ked sme sa zobudili sme zistili, ze presne oproti nam na druhej strane luky bol polovnicky posed. Po preskumani miesta cinu sme vyrazili dalej.

Nie je nad spanok v pristresku a spacaku pocas nocnej polovacky. Clovek sa nemusi bat divej zveri. 

Jedneho septembroveho dna sme na seba s Jozom pozreli a povedali si. Co tak dokoncit Rohace?
A slovo dalo slovo a uz sme cestovali. Dvaja…Uz si neviem spomenut s odstupom casu preco sme boli iba dvaja, ale asi ostatnym nevyhovoval termin. A mozno preto, ze to bola akcia na otocku?

Trasu hore sme si zvolili rovnaku ako naposledy ked sme tu boli, teda do Banikovskeho sedla. Takze viete, ze bol dlhy a umorny. Tie vyskove metre sme si museli riadne zasluzit. Ulava prisla az v sedle. Prestavku sme si vsak dali o trochu vyssie asi tak na pol ceste k vrcholu Pachola. Tu sme spravili aj par zaberov, vediac, ze ich raz pouzijeme na nasej turistickej stranke 

Postupne sme navstivili dvojtisicovky Pacholu, Spalenu, Salatin a na Brestovej sme sa zoznamili s dvoma cechmi. Boli to dvaja dobrodruhovia, ktori chceli stihnut vlak domov a tak sme ich cestou domov brali do Ruzomberka na vlak.

Vseobecne to bola vynikajuca turka s nadhernym pocasim, v ktorom sa o to viac vynimali uzasne vyhlady. Zostup dole cez Predny Salatin a Spaleny zlab uz vo stvorici sme vylepsili v restauracii Pod Spalenou. Tu sme doplnili stratene tekutiny, kym sme autom odisli domov. Po ceste sme este v Ruzomberku na vlakovej stanici vylozili nasich „bratov“, ktori vdaka nam stihli rychlik.

Z tejto akcie mame s Jozom jeden tajny zazitok, ktory si ja osobne budem pamatat uz do konca zivota, takisto ako Jozo. Od tejto chvile som sa nad sebou zamyslel a prehodnotil par priorit v mojom zivote. Myslim, ze som nebol sam, ze Jozo 

Konecne som vystupil na Velky Rozsutec. Niekolko krat som uz okolo tohto kamienka isiel, ale nikdy mi nezostali sily, aby som nan vyliezol. S Jozom sme to zvladli teraz v pohode 

Ostatni? Neviem! Ale ja druhy krat v Rohacoch
Po prvej skusenosti, podotykam pozitivnej, netrvalo dlho a Rohace nas pritiahli znova. Darmo, maju nejaku magicku silu, charizmu. Vybrana trasa uzasna. Aj vystup, najprv do Banikovskeho sedla bol vhodne zvoleny. No mna pri odpocinku pod Hrubou kopou zarmutilo Katkine rozhodnutie, ze s nami nepojde. Skodaaaaaaaaaa. No plne chapem rozhodnutie.
Vystup hore bol dlhy, namahavy, ale nalada sa ihned zlepsila, len co sme dorazili do sedla. Uz nas cakali iba pekne zazitky. Ved na „mravce“ sa lepsie pozera z hora, z vysky obrovskej Nase zazitky a dufam, ze mozem hovorit aj za ostatnych, znasobovalo nadherne slnecne pocasie a neskutocne vyhlady na obe strany. Okostovali sme aj retaze a spicate skaly Banikova, Hrubej kopy a Troch kop. Ked sme dorazili do Smutneho sedla cakal nas uz iba dlhy zostup dolu na Tatliakovu chatu. Az ked sme dorazili do chaty zistili sme, ze nas uz trocha bolia nohy a chvila oddychu pri kofolke a pivecku prisla vhod. Ostavalo nam uz len zdolat stvorkilomentrove trmacanie asfaltkou na Zverovku. Po ceste sme zobrali este stoparku, samotarku Katku. Bodkou programu bol ladovy kupel noh v potoku. Naozaj bol velmi studeny, nie nadarmo sa nazyva Studeny potok 

Letna, slnecna a velmi tepla navsteva Maleho Rozsudca, na ktorej som prvy krat spoznal Lenku B. (dalsiu nadsenu turistku), co zanechalo na mne doteraz stopy…
…ano pozitivne
Klobuk dole pred Lenkou. Pomyslel som si „Ta Ivana ma okolo seba iba skvelu partiu“. Dodnes je to pre mna velka cest, ze sa mozem s takymito skvelymi ludmi stretavat.

Ako inak i tato tura nemala chybu. Krasne, letne pocasie vylepsilo zazitky a vystup, oddych a vyhlady z Maleho Rozsudca to iba znasobili. Pozitivum bolo, ze sme si nezvolili navratovu trasu rovnaku, ako v july 2013. Druhu stranu Rozsudca som este nepoznal a naozaj tiez stala za to. Po ceste sme stretli aj „pana strasiaka“. Jozef si s nim spravil fotku. Akciu sme zavrsili obcerstvenim v hoteli Janosikove diery.

Nezvladol som pochod smrti. Nastastie tych, co zaostavali nestrielali. Odislo mi koleno, tak som to vzdal v sedle Pezinska Baba. Ostatni pokracovali dalej. 

Na tejto akcii som bol aj ja a to prvy krat. Nebol som sice s hlavnou turistickou druzinou, ale s rodinou, avsak na druhom kontrolnom bode sme sa stretli s ostatnymi 

Musim povedat, ze sa mi to velmi pacilo a aj clenom mojej rodiny. Bol to prijemne prezity slnecny piatok.

Stastie, ze sme isli tuto trasu az v nedelu. Povodny plan bol ist obidva dni Nizkymi Tatrami, ale pretoze v sobotu na tomto mieste prsalo isli sme v sobotu do Slovenskeho raja.

Nedela bola na tuto turistiku ako stvorena. Bolo prijemne teplo a slniecko svietilo ako besne. Stupacik s Telgartu sme isli po boku viacerych turistov. Nedelu si vybralo na turistiku vela fanatikov. Casom sa vsak „mravci“ roztratili a ku koncu sme uz sli sami. Ked sme prisli na vrchol naskytol sa nam neuveritelny pohlad. Casto sa nestava, aby Vysoke Tatry neboli zahalene mrakmi. Komplet cele Tatry bolo krasne vidiet. Bol to nadherny zazitok. Nejaky cas sme na Kralovej pobudli. Posedeli sme si, najedli sme sa a nafotili par uchvatnych zaberov. Asi tak po polhodinke sme pokracovali k Andrejcovej utulni. Po prichode na miesto sme zistili, ze asi nebudeme stihat v Pohorelej autobus do Telgartu. Ponukol som sa, ze trasu dole k autobusu odbehnem a autobusom pojdem pre Marianove auto. Tak sa aj stalo. Do Pohorelej som sa vratil autom pre suputnikov odkial sme sa uz prijemne unaveni vydali do svojich domovov.

Ubytovani sme boli v Telgarte, pretoze na druhy den nasim cielom bola Kralova hola.

Po ceste sme v Slovenskom raji narazili na jedneho turistu z Rumunska tak sme ho zobrali so sebou Na Klastorisku v bufete sme ho pohostili slovenskou polievkou – chutilo mu 

Zatial najpocetnejsie druzina, ktorej sucastou som bol aj ja – dodnes nebanujem. Znova – ubytko bombove – neviem, kto ho zajednaval ale patri mu velka vdaka.
Pozitivum bolo, ze prisiel aj Mirec.
Co sa tyka vybranej trasy – vyborna. Mne sa to neskutocne pacilo. Aj navstevy „chatiek“ na jednotku. Teryho chata vyhrala v mojom hodnoteni. Priecne sedlo uchvatne. Nevedel som, ze je take uzke – tak pre dvoch ludi. A ten vystup k nemu po retiazkach – take horolezecke. Mna pri tom vyliezani k nemu natocil do televiznych sprav Kubani. A naozaj vecer som sa videl v telke Renatka mi to natocila 

Pekna a zaujimava bola aj Zbojnicka chata. Len nechapem, preco od nej nepremava autobus, ked tam je zastavka , s tym som nejak tak ratal 

Zaverecny zostup dole bol sice dlhy ale pekny, nenarocny – dalo sa. Ked sme prisli do ciela bol som prijemne unaveny a spokojny 

Dakujem tomu, kto to vymyslel. Bolo to vyborne – davam palec hore.