Komentáre k turistickým akciám

Bolo chladno a „mlhovno“. Vyhlady neboli ziadne. Ale zato zimna krajinka na pohladanie. Cesticky, chodnicky zasnezene a pod nohami vrzgajuci sniezik, proste krasna zimna idylka. Na vetvickach stromov zamrznuta inovat ako v rozpravke Mrazik, uz iba Nastenka chybala
Najvacsie stupanie nas cakalo na Bradlo no to sme v pohode zvladli. Mohyla nas privitala zahmlena no i tak nam poskytla perfektne fotografie. Ked sme potom zostupili do Brezovej chceli sme sa najest, do restauracie sme ale prisli neskoro, vsetko bolo zozra… Boli sme nuteni ist az na zaciatok Brezovej (asi 2 km) do jedinej restauracie (oproti zel. stanice), v ktorej podavali pochutiny. Spolocne s Jozom sme si dali pizzu a „zlaty mok“ na obcerstvenie a doplnenie stratenych sil. Autobusom spred restauracie sme sa potom vratili do Vrboveho. Toto pise v kratkosti „muj dennicek“ 

Ani sme doteraz o tom nevedeli, ale cast tury prechadzala aj cez Myjavsku pahorkatinu. Najvyssim vrchom Myjavskej pahorkatiny je Bradlo (543), na ktorom stoji mohyla generala Stefanika.

Zamrznuty Hornad som ja nevidel. Dufam, ze sa toho este dozijem a navstivim prielom v tomto stave niekedy nabuduce. Pravdu povediac tak trochu vam zavidim, no zasiahla vyssia moc. Ale ja verim…

Fotografie: 1 – 2 Cestou necestou, 3 – 4 Buchlov, 5 Cestne slovo, neobciahneme, 6 No toto, 7 Bacha cencule, 8 Zarnov, 9 Tam sme boli, 10 Tu sme vecerali a chutilo!

Tato akcia sa takmer neuskutocnila. Nastastie si ucastnici vstupili do svedomia, zamysleli sa a … islo sa. 

Vynikajuca turka. Pekna zimna krajina.
Hoci nam na zaciatku bola zima, teda mne, pretoze bolo –13°C, neskor sa to zlepsilo, ked sa oteplilo.
Chodniky boli aj vyslapane aj nie, ale presli sme. Tesne pod vrcholom Ostrej sme stretli troch turistov (dvaja chlapi a jedna zena). Jeden bol zraneny, pretoze na retaziach padol. Chceli sme mu ponuknut pomoc, ale odvetil, ze nepotrebuje a tak sme isli hore.

Na vrchole sa nam naskytol nadherny pohlad – vyhlad.

Musim hodnotit za seba – vynikajuca turistika. Oplatilo sa ist. A kto zostal doma moze banovat

Zacali sme skoro rano, este sa ani slniecko nezobudilo a mi sme uz sliapali „vstric krajsim zajtrajskom“ Po ceste sme stretli dve dievciny, ktore prisli tym istym vlakom do Smolenic. Tie sa nas asi zlakli, lebo pri prvej odbocke vyrazili inym smerom a tak sme isli sami bez „vizualnej podpory“.

Jesenne Male Karpaty su nadherne, hra farieb je proste uchvatna a my sme si ju uzili naplno. Krasny dojem z akcie nam pokazil na chvilu intenzivny, husty dazd, ale ani ten nas neodradil od prezivania jedinecnej chvile. Pocasie sa umudrilo a prichod na Dobru Vodu nam uz nic neskazilo. V miestnom senku sme si dali polievocku a „polievocku“ Do odchodu busu sme mali dost casu a tak sme si vypoculi „nazory“ miestnych stamgastov.

Tuto trasu sme mali do najmensich detailov naplanovanu , ako stvrty den tatranskej magistraly. Ale priroda bola mocnejsia a zauradovala dazdom. Nam velil zdravy rozum, nepokracovat dalej do Zdiaru, lebo zle pocasie malo trvat este aj dalsi den.

Organizatorske vlohy naplno ukazali Marian s Ivkou. Vymysleli nahradny plan v Slovenskom Raji a zabezpecili aj ubytovanie. Proste na nich je vzdy spolah. My spolubojovnici sme suhlasili a tak sme mohli naplno vyuzit vsetok cas, ktory sme mali k dispozicii.

Za mna musim a chcem povedat, ze to boli styri fantasticke dni prezite s uzasnymi kamaratmi 

Skoda, ze nasu stvordnovu akciu „Tatranska magistrala“ sme museli prerusit pre dazd, ktory nas zastihol na Skalnatom plese.
Lanovkou sme sa zviezli dolu do Tatranskej Lomnice a odtial vlacikom cez Stary Smokovec do Popradu. Potom sme sa presunuli autom do Hrabusic, kde sme mali zabezpecene ubytovanie.
Rano sme vyrazili do Slovenskeho raja.

Musel som na stit vyslapat sam , lebo sa nikomu inemu nechcelo ist 

Na tuto akciu som sa velmi tesil. A tiez ma velmi potesilo, ze s nami isla aj Lenka. Aspon jedno krehke stvorenie medzi kamzikmi
Priroda nam pripravila ohromny zazitok – pekne teple pocasie a krasne vyhlady, ked sme vystupili nad kosodrevinu.

Partia bola neskutocna. Uzili sme si kopec srandy s prijemnym posedenim na vrchole Baranca. Pre Mira by bol snad este lepsi zazitok, keby si mohol zalietat, pretoze ako sam poznamenal bolo „letovo“ .

Na ziarskej chate sme sa posilnili polievockou a tekutinami. Zlatym klincom programu bola jazda na kolobezkach dole Ziarskou dolinou.

Domov sme vsetci isli prijemne unaveni, ale plni peknych zazitkov.

Povodne sme na turu isli dvaja. V Pribiline ma Jozef donutil zastavit stoparke S potesenim som zistil, ze to je skoro suseda Lenka z Vrboveho. Tak som jej navrhol nech ide na Bystru s nami. A ona isla. Myslim si, ze vobec nebanovala, i ked to bola celkom narocna trasa.

Pivo a kofola po ture padli ako serbel na ritku. Lenku sme vysadili po ceste v Pribiline a my sme spokojni a mierne unaveni pokracovali domov.

Takto sme nasli prosim pekne dalsiu spriaznenu turisticku dusu – Lenku