Hrady a zámky Revište

Hrad Revište bol postavený v rovnakej dobe ako Šášovský hrad, ktorý leží na opačnej strane Hrona o 15 km ďalej na sever. Oba hrady chránily úzky priechod na strednom toku rieky Hron, ktorým viedla obchodná cesta z Ostrihomu cez Hronský Beňadik do Zvolena a oblasti stredoslovenských banských miest. Hrad Revište bol postavený na skalnatom ostrohu vypínajúcim sa medzi riekou Hron a potokom. Dostal meno podľa územia na ktorom stál – „Terra Ryvchke“, čo znamená „vyryté,vyhĺbené miesto, alebo územie obohnané priekopou.“ Na hrade sa konali vychýrené hostiny, uskutočňovali sa bojové porady a podpisovali sa významné zmluvy. V okolitých lesoch sa konali známe poľovačky. Traduje sa, že Revište malo vlastnú studňu, ktorá vraj siahala až po rieku Hron.

V roku 1228 daroval kráľ územie Revišťa županovi Leustachovi. Istý čas sa predpokladalo, že hrad postavil Beš, jeden z jeho potomkov a držiteľ úradu pohárnika (Čašníka) v rokoch 1258 – 1268, alebo jeho príbuzní. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1265. Pravdepodobne sa však týka hradu podobného mena, ktorý stál na dnešnom území Chorvátska. Podľa dendrocholickej analýzy bol jeden z najstarších trámov sťatý v rokoch 1301 – 1321. Hrad dal pravdepodobne postaviť Matúš Čák alebo jeden z jeho verných prívržencov na obranu prístupu na jeho domínium z východu.

Po smrti Matúša Čáka sa hrad dostal do rúk kráľa Karola Róberta. Jedným z kráľovských kastelánov hradu bol magister Ján z rodu Ákoš. Patril k najvernejším dvoranom kráľa Krola Róbrerta. V mladosti slúžil na kráľoskom dvore ako pomocný stolník. Počas obeda vo Videgráde v roku 1330 zneškodnil atentántnika Feliciána Zacha svojim čakanom. Bol za to odmenený početnými majetkami. Keď na kráľovský trón zasadol Žigmund, začal dávať hrad Revište do prenájmu rôznym šľachticom. Týmto spôsobom vylepšoval príjem kráľovskej pokladnice. V roku 1424 daroval kráľ Revište spolu s banskými mestami do vena kráľovnej Barbore. Neskôr, prostredníctvom jej dcéry Alžbety sa do sporu o revištské panstvo dostali Ján Jiskra z Brandýsa a Ján Huňady. Hradu sa nakoniec zmocnili bratrícke jednotky. Kráľ Matej Korvín získal hrad od Jirkru až vďaka výhodnej kúpe, keď ho kupoval pre manželku Beatrix. Kráľovná neskôr hrad darovala vtedy mocnému rodu Dóciovcov. Okrem hradu zíáskali viacero majetkov a hradov na strednom Pohroní.

Dóciovci často zneužívali slabosť kráľa a stali sa postrachom pre svoje okolie vrátane banských miest. Dopúšťali sa prepadov a rabovania. Dokonca sa snažili bojovať aj proti banským mestám, ku ktorým mal hrad pôvodne chrániť prístupovú cestu. Najväčšiu násilnú akciu uskutočnili v roku 1517 pri prepade mesta Brezno. So 600 vlastnými ozbrojencami prepadli mesto, ktoré takmer celé zničili. Vraj museli zasiahnuť proti neposlušným poddaným.

Koncom 16. storočia dávali Dóciovci prednosť kúrii v Žarnovici pred hradom Revište. Kúria im poskytovala pohodlnejší prístup a lepšie zabezpečenie ich šľachtického dvora drahšími potravinami, látkami a úžitkovými predmetmi. Pocit bezpečia Dóciovcom dodávalo to, že ich kaštieľ v Žarnovici ležal na skalnom výbežku nad mestom a mal základné fortifikačné prvky. Vzťahy Dóciovcov s banskými mestami sa zlepšili až počas tureckej hrozby. Iróniou osudu práve Turci počas plienenia na Pohroní v roku 1647 sťali pred vchodom do kaštieľa Žigmunda Dóciho. Jeho manželku Eufrozínu spolu s ďalšími 100 obyvateľmi Žarnovice poslali ako dar pre sultána. Mesto zostalo vyľudnené. Turci počas tohto útoku zaútočili aj na samotný hrad Revište, ale ten odolal. Eufrozína v zajatí strávila sedem rokov. Bola v Ostrihome, Budíne i Istanbule. Na slobodu sa dostala až vďaka výkupnému vo výške 6 000 rýšskych toliarov. Jej rodina musela predať Šášov a dať časť majetku do zálohu, aby výkupné dokázala zaplatiť.

Hrad na chvíľku pripadol vetve rodu Dóci zo Šášova. Tí však nerešpektovali spoluvlastnícke práva iných šľachticov. Preto čelili viacerým súdnym sporom. Snažili sa získať podporu uhorského palatína Jána Draskovicsa a preto na neho prepísali časť majetku vrátane hradného panstva Revište. Po smrti palatína Draskovicsa stratil jeho rod svoju moc. To zneužili Dóciovci a prestali rešpektovať zmluvu o darovaní hradného panstva Revište. Uhorský kráľ Ferdinand III. Sa však rozhodol Revište darovať zircskému opátovi Jánovi Hédervárimu. Na hrad si však nároky robil i rod Lippay. Nakoniec sa zástupcovia oboch rodov v roku 1650 dohodli, že Lippayovcom zostane Šášov a Héderváriovci získajú Revište. V prípade vymretia jedného z rodov, získa druhý rod detiť ich panstvo.

Od roku 1672 až po svoj zánik patril hrad priamo štiavnickej banskej komore. Slúžil ako surovinová základňa pre banskú výrobu. Hradné panstvo poskytovalo drevo a drevené uhlie. Na panstve bola rozvinutá železiarska výroba. Istý čas bol na hrade správcom trubač Sayler. Hrad patril banskej komore až do zániku feudalizmu v roku 1848.

V roku 1674 počas povstania Imricha Tokolyho bol napadnutý žarnovický kaštieľ i hrad Revište. Kaštieľ bol vyrabovaný a vypálený. Počas útoku na hrad Revište bol poškodený dolný hrad. Útočníci síce prelomili vstupnú bránu, ale vzhľadom na to, že horný hrad nebol výrazne poškodený sa predpokladá, že obrancom sa útok podarilo odraziť. Viaceré zdroje prinášajú rozporuplné informácie o ďalších osudoch hradu Revište. Podľa jedných bol hrad opustený. Cisárska posádka držala iba kaštieľ v Žarnovici. V roku 1708 počas ústupu povstalecké vojská po prehratej bitke pri Svätom Kríži vyplienili a podpálili opustený hrad Revište. Podľa iných zdrojov slabo platená posádka nemeckých žoldnierov hrad vydala povstalcom. Po roku 1720 už na hrade nie je žiadna posádka a majitelia nevykonávajú jeho údržbu. Niektoré opravené hradné miestnosti však boli využívané úradníkmi komory aj po tomto roku. V roku 1801 je hrad spomínaný už iba ako ruina.

Postupná obnova hradu Revište: V rámci programu zapojenia nezamestnaných do obnovy kultúrnych pamiatok v roku 2017 sa do záchrany zrúcaniny hradu Revište zapojilo 19 nezamestnaných. Záujem miestnych pracovať ako dobrovoľníci bol však malý. Viac ľudí prišlo z Nitry, Bratislavy, Zvolena či Modry, ako z blízkej Žarnovice. Do brigády sa zapojili i účastníci terénneho prekážkového behu Spartan Race, ktorý sa konal v Revištskom Podzámčí. Súťažiaci vyniesli vo vedrách z nádvoria hradu do jeho severnej veže takmer 32 ton kamenia. Časť kameňa poskytol jeden nemenovaný kameňolom. Obec Bzenica darovala 40 ton kameňa. Mesto Hliník nad Hronom daroval použité nárožné ryolitové kamene. Miestna pekáreň po celý rok kŕmi kozy chované na hrade suchým chlebom. Návrhy architektúry im poskytli študenti STU z Bratislavy. Združeniu sa podarilo zastabilizovať ruinu hradu, vybudovať prístupovú cestu, parkovisko a domurovať niektoré časti. Opravila sa vstupná brána do druhého predhradia, severnej veže a severného paláca. Odkopal sa interiér severnej veže, opravili južnú stenu severnej veže a opravili vstupný otvor a okienko. Opravená bola aj stena severného paláca v dĺžke viac ako 20 metrov do výšky 10 metrov. Združenie chcelo urobiť viac, ako iba zastabilizovať nadzemné múry. Preto začalo spolupracovať so študentami Fakulty architektúry STU, ktorí pripravili štúdie pre udržateľný rozvoj hradu Revište a jeho možné využitie v budúcnosti ako poskytovateľa služieb.

Povesť o Hasanovej dcére: Turci rozsievali okolo seba strach, smrť a plač. V noci bolo lepšie byť za zamknutými dverami. Aj krčmár reagoval opatrne, keď niekto zabúchal na dvere jeho hostinca pri hronskom brode. Búchanie na dvere však neustávalo. V šenkárovi zvíťazila zvedavosť. Upozornil vojakov, ktorí sedeli v krčme. Tí len prikývli a siahli po zbraniach.

Dnu vstúpil muž v otrhaných šatách. Podľa tváre náš, ale časť handier bola turecká. Ihneď sa zberal k ohňu. Jeden z vojakov na neho zrúkol „Turecký pes, čo to za drzosť, uprostred noci do pokojnej krčmy vpadnúť? Sliediť si prišiel?“ Otrhaný muž začal nepríčetne mávať rukami okolo seba a spustil „Všetci sa zbláznili, všetci do jedného!“ Krčmár pribehol na pomoc s kalíštekom pálenky a vojaci nešťastníka posadili za stôl, lebo videli, že nie je nebezpečný.

Po chvíli začal súvislo rozprávať: "Už dva dni bežím od Revišťa. To miesto má v pazúroch sám diabol! Hasan, ktorý sa mesiac márne pokúšal dobyť Revišťský hrad mal jedinú dcéru Selimu. Rada sa do vojenského obliekala a po krajine chodila a sem tam chudobe zlatý peniažtek pohodila. Reči chudobných o nej sa dostali až do uší mladého Revišťského pána. Prezliekol sa za chudobného a vkradol sa do tureckého tábora. Zapáčil sa jej a stretnutí pribúdalo. Po čase sa mladému Revišťskému pánovi prestalo páčiť nepohodlie tureckého tábora a schytil Selimu a poďho na svoj hrad. Selima bola zo začiatku zaskočená, ale keď videla množstvo netypickej zbroje, ktorú mladý pán vlastnil, udomácnila sa. Toľko do neho domŕdzala, až jej dovolil obliecť si brnenie, v ktorom zvykol do boja tiahnuť.

Starý Hasan veľmi zúril, keď jeho zvedovia vypátrali, kde je jeho dcéra. Pritiahol k hradu a hneď nariadil útok. Hrad však odolal a odolával už takmer mesiac. Raz po jednom z márnych útokov na hrad prestúpil pred neho akýsi poturčenec s hrozným plánom. Votrie sa do Revišťského služieb a otrávi ho. Potom ho Hasan vyzve na súboj. On naň však nepríde, lebo bude už mŕtvy. Tak na neho padne hanba aj po smrti. Potom sa Selima hádam z pobláznenia spamätá.

Ako si poturčenec zaumienil, tak aj vykonal. Podarilo sa mu votrieť do priazne mladého Revišťského pána a po nociach s ním často hodoval. Preto sa nik nečudoval, keď ráno pán nie a nie vstať. Hodiny však plynuli a pán sa stále nehýbal. Navyše i poturčenec niekam zmizol. V to čase nastalo pod hradom znovu hemženie. Hasan znovu chystal šíky, "Tak čo, Revišťský, bojíš sa so mnou v súboji stretnúť?

Keď nešťastná Selima uvidela vedľa svojho otca stáť zradného poturčenca, hneď jej svitlo. Vybehla v Revišťského zbroji pred hrad svojim vynadať. Keď Hasan videl, ako sa na neho rúti rytier v známej zbroji, hneď poturčenca zapichol, pretože nesplnil príkaz zabiť ho. A hneď sa stočil proti rútiacemu sa rytierovi z hradu.

Vojaci z hradu sa nazdávali, že ich Selima svojim smelým činom volá do útoku a vyrazili plní hnevu na Turkov. Ti nechceli zostať nič dlžní a strhla sa mela, akú som ešte nevidel. Hasan až nad mŕtvym telom svojej dcéry spoznal svoj veľký omyl. Zlomený žiaľom si sám vrazil šabľu do srdca. Bojujúci vojaci si nevšimli, že obaja velitelia padli. Keďže nik nevydával rozkaz k ústupu, tak sa bili, až sa do posledného zmárnili. Videl som už všeličo, ale verte mi, v tejto zemi ma už nič dlhšie neudrží. Len čo trochu dychu polapil, vstal, otvoril dvere a znovu vyrazil do noci…

Príbeh hradného pána s naničhodnou manželkou ale vernými poddanými: Hradný pán Ondrej Dóci musel odísť bojovať proti čím viac, tým ďalej sa rozpínajúcim Turkom. Počas vojny padol do zajatia. Turci za jeho vydanie žiadali vysoké výkupné. Veľmi sa však prerátali, pretože za hradného pána nikto z vyšších vrstiev nechcel zaplatiť. Dokonca ani jeho manželka, ktorá si začala užívať slobodu a celý ich majetok.

Inak však zmýšľali jeho poddaní,ktorí sa rozhodli vyzbierať 20 tisíc toliarov a vykúpiť Dóciho od Turkov. Keď sa manželka pána dozvedela, že výkupné majú takmer vyzbierané, preľakla sa a sama prispela chýbajúcimi toliarmi. Tento čin svojej záchrany jej však nepomohol. Ondrej Dóci po príchode na hrad vyhnal manželku a svojich poddaných si uctil.

Tento príbeh spracovaný v podobe rozhlasovej hry si môžete vypočuť od 6 minúty a 20 sekundy tu: https://slovensko.rtvs.sk/…vest-90-cast