Oponický hrad (Hrad)
Hrad postavili na terasovitom výbežku z hlavného hrebeňa pohoria Tribeč. Kontroloval strednú časť údolia rieky Nitra. Pozdĺž rieky viedla v stredoveku cesta z Topoľčian do Nitry. V písomných prameňoch sa spomína až v roku 1300, kedy patril magistrovi Čákovi, bratovi Matúša Čáka Trenčianskeho. Po jeho smrti hrad získal samotný Matúš Čák. K zmene majiteľov prichádza až po smrti Matúša Čáka v roku 1321. Hrad bez boja obsadilo kráľovské vojsko.
V roku 1389 dáva kráľ hrad do zálohu Dezidrovi Kopolskému za 1000 zlatých. Kráľ nakoniec hrad vymieňa s Mikulášom z Čeklísa práve za Čeklís. Po jeho smrti hrad získavajú jeho dcéry s manželmi. V roku 1395 prichádza k deľbe majetkov rodu a hrad získava Peter zo Stráží, ktorý sa stáva zakladateľom rodu Oponickovcov (Apponyi).
V roku 1430 k hradu pritiahli Husiti. Hradnú posádku neprekvapili. Husiti preto aspoň vypálili okolité dediny. Oponickí mávali často medzi sebou spory o majetky. Občas aj so susedmi. V roku 1467 musel dokonca zasiahnuť sám kráľ Matej Korvín a vytýčiť hranice medzi Oponickými a ich susedmi.
V 15. storočí si členovia rodu postavili pod hradom pohodlné kúrie. Priamo na hrade nebýval nik z nich. Toto sa rozhodla využiť ich suseda 72-ročná Anna Ludanická z Ludaníc. V roku 1514 vyslala do Oponického hradu 10 svojich ľudí. Tí pomocou rebríkov preliezli múry hradu a povynášali vzácny riad, keramiku, šperky a zlato na voz pristavený pri bráne. Táto lúpež sa v tej dobe stala najväčšou lúpežou v krajine.
Kto stojí za lúpežou sa podarilo zistiť iba vďaka tomu, že stráže prichytili posledných dvoch z lupičov. Prichytili ich iba vďaka tomu, že im strieborný riad padol na zem a hrmot ich prezradil. Správy o lúpeži sa dostali až do uší samotného kráľa. Vladislav II. poveril vyšetrovaním palatína. Stopy síce viedli k Anne Ludanickej, ale kráľ sa s doriešením prípadu neponáhľal. Dvaja pristihnutí lupiči skončili na šibenici. Nepomohlo im ani keď povedali, kto za lúpežou stojí. Ludanická sa v pokoji dožila 80 rokov.
Trvalejším sídlom rodu sa hrad stal až po páde Budína v roku 1542. Kvôli Osmanskej hrozbe sa Benedikt Apponyi rozhodol hrad opraviť a jeho opevnenia vylepšiť. Zomrel však skôr, ako sa mu to podarilo. Znovu za to môžu rodinné spory o majetok. Hrad sa podarí opevniť až v roku 1566 aj to iba vďaka čím ďalej, tým väčšiemu osmanskému nebezpečenstvu. Novoopevnený hrad uchránil rod pred Turkami. V jeho mohutnej veži Tereš ukrývali cennosti zemania zo širokého okolia. Turci preto aspoň vyplienili podhradie s kostolom a zapálili ich.
V roku 1645 je hrad znovu zanedbávaný. Môže za to spor dvoch bratov ťahajúci sa už od roku 1612. Bratia sa nevedeli dohodnúť na využívaní spoločných častí hradu. V tomto období hrad poškodzuje požiar. Na vojenské účely poslúžil ešte kuruckým povstalcom, ktorí sa v ňom ukrývali. Kuruci sú považovaní za posledných obyvateľov hradu. Na konci posledného z uhorských stavovských povstaní dal cisár hrad zbúrať, aby sa znovu nemohol stať útočiskom odbojnej šľachty. Cisárski vojaci hrad rozstrieľali delami. Tento osud postihol mnoho hradov.
Snaha o záchranu ruiny:Ruinu hradu sa snaží zachrániť občianske združenie Apponiana. Finančnú pomoc získali prostredníctvom grantu z Ministerstva kultúry. Pracovné sily zase úrad práce z Topoľčian. Na hrade pracovalo až 13 dlhodobo nezamestnaných. O rok neskôr na hrade pracovalo už 23 nezamestnaných. V roku 2018 robotníci našli porozhadzované lopaty, fúrik vo vápne, miešačku zhodenú z múra a poškodenú časť múra a klenby. Spôsobené škody neboli našťastie veľké, za krátky čas bolo všetko tak, ako pred návštevou vandalov.
O nešťastnom hradnom pánovi: Oponický hradný pán sa zahľadel do krásnej mladej devy z podhradia. Nevadilo mu, že je už zasnúbená a on je ženatý. Nechal si mladú devu priviesť na hrad. Jeho manželka to odmietla trpieť a odišla od neho. Nestihol sa však oženiť s devou z podhradia. Jeho hrad navštívil kráľ Matej. Ihneď sa zaľúbil do krásnej devy. Dal to patrične najavo a na hrade pobudol dlhší čas. Nakoniec si aj devu z hradu odviedol. Stala sa jednou z jeho mileniek. Nakoniec ju vydal za jedného zo svojich rytierov. Hradný pán zostal sám. Manželka sa k nemu už nevrátila. Dodnes vraj možno stretnúť na hrade smutného ducha hradného pána, ako za dažďa blúdi po hrade a smúti za obomi ženami.