Tematín (Hrad)
Hrad bol postavený na temene bočnej rázsochy vybiehajúcej od vrchu Bezovec. Bol súčasťou ochrany severozápadných priesmykov Uhorska a zároveň chránil dôležitý brod cez Váh. Hrad začali stavať pravdepodobne po Mongolskom vpáde v roku 1242 na mieste staršieho hradiska. Išlo pravdepodobne o slovanské hradisko – „Temä“ (temeno) + „týn“ (staroslovanské slovo pre ohradené miesto). Niektorí maďarskí historici odvodzujú pôvod mena od maďarského „temetö“ (pohrebisko, cintorín). Hrad je v poslednej tretine 13. storočia spomínaný pod názvom Temetyn.
Tematín sa po prvý krát spomína v roku 1270, kedy sa ho pokúsil dobyť kráľ Belo IV.. Vtedajší majiteľ hradu Michal bol blízkym spoločníkom kráľovho najstaršieho syna Štefana. Ten nesúhlasil s otcovou politikou priateľstva s českým kráľom a nemohol sa dočkať, kedy zasadne na trón. Medzi otcom a synom vznikla vojna. V bitke pri Isaszegu bol kráľ Belo IV. porazený a kráľovstvo sa rozpadlo na dve časti. Kráľovi Belovi IV. sa hrad Tematín nepodarilo dobyť. Syn Štefan, už ako kráľ Štefan V. potvrdzuje v roku 1272 Michalovi vlastníctvo Tematína a daruje mu niekoľko dedín.
Po smrti Michala sa hrad stáva majetkom kráľa. Začiatkom 14. storočia hrad získava Matúš Čák Trenčiansky, ktorý hrad ovládal až do svojej smrti v roku 1321. Po jeho smrti sa hrad na určitý čas znovu stáva kráľovským majetkom. V druhej polovici 14. storočia hrad stráca svoj pôvodný strategický význam a prechádza do súkromných rúk. Za Ľudovíta I. sa Uhorsko zaplietlo do vojny o neapolské dedičstvo (1348 – 1350). V tejto vojne sa vyznamenal Vavrinec Tóth z Raholcu zvaný Sclavus. Za odmenu získava hradné panstvo Tematín. Jeho syn Mikuláš sa stáva sa kráľovským čašníkom, Tekovským županom a neskôr aj uhorským palatínom. Mikuláš Kont žiadal potvrdenie spoluvlastníctva aj pre svojich mladších bratov Leukuša (Levka) a Bartolomeja.
Po smrti Mikuláša Konta v roku 1367 spravuje jeho majetky žena Klára, syn Mikuláš i synovia jeho brata Bartolomeja. V roku 1395 sa rod súdi o lesy s Henrichom, opátom kláštora sv. Hippolyta v Nitre na Zobore. Po smrti Kláry získava majetok syn Mikuláš, ktorý začína používať predikát z Ujlaku a zakladá rod Ujlakiovcov, ktorý vlastní hrad do svojho vymretia.
Po smrti Vavrinca Ujlakiho v roku 1521 sa hrad znovu stáva kráľovským majetkom. Turecké nebezpečenstvo donútilo kráľa Ľudovíta II. Jagelovského darovať Tematín v roku 1524 tavetrníkovi Alexiusovi (Alexejovi) Turzovi do zálohy za 25 000 zlatých. Turzo v rámci tejto majetkovej donácie získava okrem Tematínu aj Červený Kameň, Hlohovec a Šintavu. Stanislav III. Turzo hrad opravuje a nanovo vyzbrojuje. Aby udržal krok s novou vojenskou technikou, zavolal si zbrojárskeho majstra Angela Ricciardiho z Benátok.
Turzo sa väčšinu času zdržiaval na Šintavskom hrade pri Seredi. Tu mu predstavili aj mladučkú, iba 15 ročnú grófku Annu-Rosinu Listiusovú. Hneď sa rozhodol, že si ju zoberie za ženu. Anna-Rosina mala nemilosrdnú povahu. V neprítomnosti muža sa na Tematínskom panstve dopúšťala ťažkých zločinov na služobníctve a poddaných. Jej muž spozoroval jej záľubu v mučení a preto ju dal na niekoľko rokov zavrieť. Väznená bola na Tematíne, v Prešporskej väznici i na Čachticiach, kde sa údajne stretla aj s Alžbetou Báthoryovou. Turzo jej však po čase odpustil.
Neskôr sa začali šíriť chýry o jej milencoch. V roku 1625 Stanislav Turzo nečakane zomiera počas liečenia v piešťanských kúpeľoch. Povráva sa, že to otrávila jeho žena, ktorá sa vyznala v bylinkárstve. Po jeho smrti sa znovu vydala za Juraja Pográniho. Ten ju už rok po svadbe vydedil, pretože keď bol ťažko chorý, zobrala mu lieky, jedlo, pitie, vankúše, periny a preklínala jeho i jeho rodinu. Dokonca mu napľula do tváre. Pre chorobu sa nebol schopný brániť. Onedlho zomrel za záhadných okolností aj on.
Na rozdiel od Alžbety Bátoriovej si svoje obete nevyberala, ale mučila a zabíjala bez ohľadu na pohlavie a vek. Ľudia ju začali prezývať šintavská bosorka a kráľovná čarodejníc. Svoje obete tajne pochovávala alebo nechávala rozhlásiť, že obete zomreli na týfus. Kým jej obeťami boli iba poddaní, vrchnosť nezakročila. Až keď sa podarilo ujsť kruto týranej zemianke Magdaléne Szolosiovej, sa vrchnosť konečne rozhýbala. Szolosiovej to už nepomohlo, pretože podľahla zraneniam.
Palatín Mikuláš Esterházy v roku 1537 nariadil vyšetrovanie. Dokázať sa jej podarilo 12 vrážd. Jej pomocníci boli odsúdení na trest smrti. I keď sa oproti Bátoričke dopustila menšieho počtu obetí, bola odsúdená na stratu hlavy a majetku. Nebola však popravená, pretože jej cisár Ferdinand III. udelil milosť. Jej rodina mala totiž na panovníckom dvore veľký vplyv. Posledné roky života strávila v domácom väzení na šintavskom hrade. Tu zabudnutá a v ústraní v roku 1643 nakoniec aj zomiera.
Po vymretí Turzovského rodu získavajú Tematín a Richnavské hradné panstvo moravskí šľachtici Ján a Ondrej Rottalovci, Július Fitter s manželkou, František Šándor s manželkou Katarínou Rottalovou. Neskôr sú spolumajiteľmi Čákiovci a Berčéniovci. V roku 1665 sa priamo na hrade narodil Mikuláš Berčéni, ktorý bol posledným majiteľom hradu. Keď kráľ v roku 1685 skonfiškoval majetok Štefanovi Čákimu za účasť na Tököliho povstaní, pripadol kráľovskej komore i jeho majetkový podiel na hrade Tematín. Berčéniovci odkúpil od kráľa tento podiel a stali sa majiteľmi celého hradu. Rod začal stavať kaštieľ v Brunovciach.
Keď vypuklo povstanie Františka II. Rákociho, dal Mikuláš Berčéni pre istotu hrad Tematín opraviť, dobre vyzbrojiť a zriadil na ňom aj stálu vojenskú posádku. Počas povstania sa stal hlavným veliteľom vojsk Františka II. Rákociho práve Mikuláš Berčéni. Po bitke pri Romhány v roku 1710 sa pokúsil cisársky generál Heister obsadiť Brunovce s cieľom zajať Berčéniho. Tomu sa však podarilo z kaštieľa ujsť ešte pred jeho obsadením. Preto cisársky generál vyslal jeden oddiel k hradu Tematín. Berčénimu sa znovu podarilo z hradu ujsť ešte predtým, než ho cisárski vojaci obkľúčili. Hradná posádka držala hrad tri dni a potom sa vzdala. Zatiaľ ich pán utiekol horskými cestami do Poľska. Berčéniho dvojník bol zatknutý a odvezený do Bratislavy. Kým cisárske vojsko hrad zničilo, kaštieľ bol ušetrený. Do daru ho dostal cisársky generál barón von Lindenheim.
Skutočný Berčéni zomiera v roku 1725 v osmanskom exile. Hrad Tematín bol síce poškodený, niektoré jeho časti však boli využívané naďalej. Posledná písomná zmienka o hrade je z roku 1721, kedy bol vykonaný súpis majetku hradu. Podľa tohto súpisu na hrade už nič nebolo a nebol strážený ani posádkou. Odvtedy hrad pustol.
O drakovi Temaronovi: V dávnych časoch sa v podzemí skalnatého vrchu usídlil drak Temaron. Bol posledným žijúcim drakom. Podarilo sa mu ujsť pred dračími bojovníkmi, keď bol ešte len mláďaťom. Jeho rodičov, bratov a sestry dračí bojovníci zabili, iba jemu sa podarilo uniknúť smrti. Preto začal z pomsty všetko naokolo plieniť.
V dedine pod Tematínskym vrchom žili dvaja bratia Štefan a Michal. Rozhodli sa draka zabiť. Michal prikoval mladšieho brata ako návnadu v dračej jaskyni a schoval sa za skaly. Keď prišiel drak Temaron k návnade, Michal vyskočil a zabil ho. Ľudia odvtedy považovali bratov za svojich vládcov a z vďaky im vystavali na Tematínskom vrchu hrad Tematín.
Ako získal hrad meno: Na hrade, ktorý vtedy ešte nemal meno, žil kedysi rytier. Viedol slobodomyseľný život plný poľovačiek a rytierskych turnajov. Aj jeho dcéra bola slobodomyseľná. Chodievala na prechádzky v horách, navštevovala salaše. Na jednom salaši stretla mladého pastiera, do ktorého sa zaľúbila.
Keď sa o tom dopočul jej otec, zamkol ju do komnaty na hrade a pastiera zabil. Netrvalo dlho a dcéra sa dozvedela, čo sa stalo jej milovanému pastierovi. Preto sa skántrila aj ona. Pochovali ich oboch do spoločného hrobu priamo na hrade, ktorému dali meno Temeto (Tematín), čo v maďarčine znamená cintorín.