Ducové (Kostolec) (Dvorec)
Pri obci Ducové ostro vystupuje skalný ostroh z Považského Inovca ponad riečnu nivu Váhu. Z troch strán strmo vystupuje 60 – 70 metrov nad vážsku nivu. Kedysi bol Váh medzi Piešťanmi a Hornou Stredou širší. Bola to vodná plocha plná meandrov vodnej plochy a močarísk. Skalný ostroh bol strategickým miestom, pretože v blízkosti prechádzal brod cez rieku.
Z doby kamennej sa na plošine ostrohu našli úštepy z rádiolaritu, ktorý svedčí o prítomnosti lovcov. (gravettská kultúra 23 000 – 14 000 pr. n. l.). Ostroh krátkodobo využili na osídlenie i ľudia z kultúry s kanelovanou keramikou (bádenská kultúra okolo 2 600 pr. n. l.). Najvýznamnejšiu úlohu v praveku hral Kostolec v dobe bronzovej v rokoch 1 300 – 1 100 pr. n. l. Nachádzalo sa tu opevnené mocenské a výrobné centrum. Na výrobu poukazuje nález vyše 200 do foriem odlievaných kosákov. Medzi najcennejšie nálezy patrí zdobený bronzový pancier, ktorý toto územie spája s mykénsko-egejskou kultúrou. Ducovský pancier patrí medzi výzbroj, ktorá sa opisovala pri charakteristike hrdinov spod Tróje.
Miesto bolo nasledujúcich vyše tisíc rokov opustené. Až v dobe rímskej v 2. – 3. storočí ho znovu príležitostne využívali Germáni. Neskôr v 6. – 8. storočí tu už dominujú Slovania. V Slovanskom prostredí mohutnie poľnohospodárska výroba. Tá sa spolu s remeselníckou výrobou sústreďuje v blízkosti centier – hradísk. V úrodnej považskej nive sa centrom stáva hradisko v Pobedime. Hradisko však zaniklo skôr, ako vznikla Veľká Morava.
Ozbrojené sily Veľkej Moravy tvorila družina kniežaťa 3 000 – 5 000 jazdeckých bojovníkov. Hospodársky týchto profesionálov zabezpečovalo samotné knieža. V druhej polovici 9. storočia bývali niektorí členovia tejto družiny poverení správou istého územia v zastúpení kniežaťa. Táto forma sa po čase menila a zo správcov sa stávali skutoční majitelia. Začali vznikať veľmožské majetky s menšími sídlami – dvorcami. Na týchto dvorcoch z iniciatívy kniežaťa vznikajú menšie ozbrojené družiny.
Na veľmožský dvorec poukazuje samotný názov obce Ducové. Obec sa po prvý krát v písomných prameňoch objavuje v 14. storočí ako Ducrew a Ducibrod. Jej názov je odvodený od „dux“ (duces), čo znamená vojvoda, knieža, veľmož. Archeologický výskum v roku 1972 potvrdil existenciu včasnofeudálneho veľmožského dvorca z dôb Veľkej Moravy. Opevnený priestor mal rozlohu asi pol hektára a bol rozdelený na tri časti od seba oddelené vnútornou palisádou. V jednej časti neboli žiadne stavby, ako keby slúžila pravdepodobne na ustajnenie koní. Na dvorci mohlo trvalo žiť 12 – 15 ľudí.
Veľmožský dvorec nezanikol spolu s Veľkou Moravou. Do týchto častí Považia neprenikla prvá vlna staromaďarského vpádu. Dvorec podľa rádiokarbónovej analýzy zanikol v rokoch 940 – 970. O toto územie v 10. storočí viedli boje novovzniknuté kráľovstvá Čiech, Poľska a Uhorska. Staromaďarský zábor začiatkom 10. storočia neprenikol ďalej za líniu Trnava – Nitra – Levice. Starí Maďari pokračovali ďalej vo výbojoch na sever na Slovensku až po prehre v pre nich katastrofálnej bitke pri Lechu v roku 955. Práve v tomto období násilne zanikol veľmožský dvorec v Ducovom.
Zničenie dvorca a zánik jeho funkcie neznamenal likvidáciu veľkomoravskej vedúcej vrstvy. Svedčí o tom aj to, že v blízkosti zničenej rotundy sa naďalej pochovávalo i v nasledujúcich storočiach. Najväčiu intenzitu dosiahlo pochovávanie od druhej polovice 11. storočia do polovice 13. storočia. So slabnúcou intenzitou sa pochovávalo ešte do konca 14. storočia. Na tomto stredovekom cintoríne sa odkrylo 1 545 kostier. Ťažbou kameňa sa mohlo zničiť asi 200 – 300 hrobov. Celkovo tu mohlo byť pochovaných až 1 800 – 1 900 jednotlivcov.
V hroboch z Veľkomoravského a postveľkomoravského obdobia z 9. – 10. storočia tu boli väčšinou pochovaní muži – až v 77 % hrobov išlo o mužov. Populácia na dvorci nemala prirodzenú štruktúru. Žili tu vyberaní jednotlivci spôsobilí zabezpečiť vojensko – správnu úlohu dvorca. Pochovaní muži mali väčšinou úzku a dlhú tvár, ich telá boli vysoké, mali robustnú stavbu a mohutný reliéf svalových úponov. Muži mali často pokazený chrup, zahojené zlomeniny a stopy ďalších zranený skeletov. Ženské kostry mali útlejšie formy. V stredoveku sa tu pochovávalo z viacerých okolitých obcí bez rozdielu na stav nebožtíka. Truhly neboli časté. Väčšinou bola hrobová jama vykladaná kameňmi. V 230 hroboch sa našli mince ako tzv. oboly mŕtvych – platidlo na dlhú cestu. Najstaršie mince patrili k razbe kniežaťa Boleslava II. (967 – 999), kráľa Štefana I. (997 – 1 038). Najviac mincí bolo z 11. – 13. storočia a boli bavorského, rakúskeho, českého a moravského pôvodu. Okolité osady sa v písomných zmienkach vyskytujú až v rokoch 1348 a 1353. Archeologický výskum v Kostolci ich existenciu však posúva o zopár storočí dozadu.
Kostolec znovu ožíva okolo polovice 15. storočia. Nájdené predmety majú väčšinou vojenský charakter. Pravdepodobne tu bol dočasný tábor českých husitských jednotiek, ktoré neskôr, v roku 1460 utrpeli porážku v bitke pri Veľkých Kostoľanoch. Na nasledujúcich zopár desaťročí znovu upadol Kostolec do zabudnutia. Od druhej polovice 16. storočia sa tu znovu pochovávalo až do prvej polovice 19. storočia. Pochovaných bolo asi 350 jednotlivcov. V tejto dobe už nebolo vidieť ani zvyšky rotundy. Na úpätí Kostolca sa oddávna ťažil vápenec. Ale až v roku 1965 ťažobné práce okrajovo zasiahli i Kostolec. Poškodila sa časť valu a malý úsek opevnenej plošiny. Pracovníci kameňolomu situáciu nahlásili ďalej. Pochopenie malo i vedenie Západoslovenských kameňolomov a štrkopieskov a práce zastavilo. Nakoniec sa podarilo zosúladiť ťažbu vápenca s vedeckým výskumom, ktorý v rokoch 968 – 1975 uskutočnil Archeologický ústav SAV v Nitre.