Dnes je: štvrtok - 20.6.2024, Meniny má: Valéria
Aktualizované: 19.06.2024

Fotografie z roku 2014



On-line: 8

Akcie: 832

Foto galérie: 663

Videá: 290

Odkazy: 581

Komentáre: 1478

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Súľov

Súľov (Hrad)

Leží v pohorí: Súľovské vrchy
Kraj: Žilinský
Okres: Bytča
Obec: Súľov
Nadmorská výška: 660 m n.m.
Rozloha: ----
Iné názvy: Súľovský hrad, Rohach, Roháč
Súčasný stav: Zrúcanina hradu
zobraziť foto zobraziť foto

Hrad vznikol na ochranu neďalekej cesty, pozorovanie a stráženie okolia. Nikdy nepatril k významným strategickým hradom. V skutočnosti to bol malý pozorovací hrad slúžiaci aj na úkryt cenností okolitej šľachty a zemanov počas vojny. Hrad je považovaný za najneprístupnejší považský hrad.

Prvá písomná zmienka o Súľove je z roku 1193, kedy kráľ Belo III. daroval malú skalnú pevnôstku bratom Vratislavovi a Stanislavovi z Trenčína za zásluhy v dalmatínskej vojne. Niektorí historici však tento dokument považujú za falzifikát. Za hodnoverný dokument považujú až listinu kráľa Karola Róberta z roku 1336, podľa ktorej skalnú pevnosť získal budatínsky kastelán Eliáš, ktorý založil rod Súľovských.

Keď v prvej polovici 15. storočia vtrhli na Považie Husiti, podarilo sa im pod vedením Mikuláša Svidrigala obsadiť aj Súľov. Po ich odchode kráľ Matej Korvín vrátil pevnôstku pôvodným majiteľom. V roku 1470 kráľ Matej Korvín dovolil Eliášovi Súľovskému, aby hrádok Roháč mohol prestavať na hrad. Hrad bol postavený medzi tromi mohutnými skalnými útvarmi. Základy hradného objektu sa prispôsobovali terénu. Objekt sa skladal z horného a dolného hradu. Z dolného do horného hradu sa dalo vstúpiť cez veľmi úzky otvor v skale – vysekaný tunel do skaly, široký sotva pre jednu osobu. Navyše bol chránený padacím mostíkom. Prestavbu sťažovalo i to, že hrad nebol prístupný pre povozy a po úbočí k nemu viedol len úzky strmý chodník. Navyše hrad nemal zdroj vody. Tú museli nosiť v kožených vakoch alebo v sudoch.

Zo začiatku hrad patril rodu Súľovských. V roku 1550 kráľ Ferdinand I. daroval hrad Sebastianovi Sirmiensiskemu, ktorý počas obliehania Viedne prebehol z tureckého vojska na cisársku stranu. Pôvodní majitelia hrad nechceli vydať. Počas nasledujúcich majetkových sporov hrad vypálil Rafael Podmanický, ktorý si na hrad tiež robil nároky. Pri slávnostnom odovzdávaní majetkov na konci decembra 1550 sa zišla na Súľovskom hrade skupina spriaznených zemanov. Kráľovský poverenec však nestihol uviesť nového majiteľa hradu, pretože dnu vtrhli Podmanického žoldnieri a pred zrakmi prítomných hrad podpálili. Týmto husárskym kúskom získal poškodený hrad iba na dva roky.

Nakoniec sa hrad dostal do rúk Sirmiensiskeho, ktorý zničený hrad znovu obnovil v pôvodnom rozsahu, pretože terén nedovoľoval hrad rozširovať. Jeho synovia prijali aj meno predchádzajúcich majiteľov a rodina Súľovský-Sirmiensis vlastnila hrad až do jeho spustnutia. Spomedzi príslušníkov rodu najviac vynikol Teodor, ktorý sa stal trenčianskym podžupanom a členom bratislavského trubunálneho súdu. Súdil aj pomocníkov Alžbety Bátoriovej.

Spor medzi pánom Súľova Teodorom Sirmiensisom a pánom Bystrice Žigmundom Balašom sa veľmi vyhrotil. Balaša sa rozhodol vyriešiť ho po svojom. Najal si za 50 zlatých zbojníka Jána Šmarhana z Maríkovej aby Sirmiensisa zabil. Ten na Sirmiensisa neustále striehol, ale neodvážil sa zaútočiť, pretože hradný pán mal pri sebe vždy ozbrojený sprievod. Pripravovaná vražda nakoniec vyšla najavo a zbojníka lapili drábi. Počas mučenia priznal, že si ho najal Balaša. Bol odsúdený na bolestivú smrť lámaním v kolese. Objednávateľovi vraždy Žigmundovi Balašovi sa za to nestalo nič.

Počas povstania Františka II. Rákociho sa Súľov pokúsili dobiť kurucké vojská. Hradná posádka v sile iba 15 vojakov však kládla hrdinský odpor a hrad sa im podarilo ubrániť. Pre strmý skalný svah nemohli kuruci použiť ťažké zbrane. Obrancom pomohlo aj to, že povstalci nepripisovali ich hradu až taký veľký strategický význam.

Ešte v roku 1730 sa na hrade zdržiavali vojaci. Potrebné opravy hradu sa však už kvôli nezhodám medzi členmi rodu Sirmiensis nerobili. Členovia rodu v tejto dobe už bývali v pohodlnejších kaštieľoch v obci. V roku 1739 ešte na hrade býva strážnik a hájnik v jednej osobe. V rokoch 1752 – 1759 si členovia rodu odniesli svoje podiely na zariadení hradu. Na hrade zostalo len najnutnejšie zariadenie. Od roku 1780 hrad už nikto nestráži a už sa oň nik nestará. Hrad postupne chátra.

Stav hradu rapídne zhoršilo zemetrasenie v roku 1858, ktoré ho ťažko poškodilo. Toto zemetrasenie postihlo najmä okolie Žiliny. Starí ľudia ešte v roku 1925 spomínali, ako sa náhle zatriasla zem a hrad sa s hrozným hukotom premenil na sutiny. Po zemetrasení zvyšky hradu ešte raz vyhoreli. Dodnes sa zachovali len malé zvyšky muriva nalepené na skalách.

Na hrade zabíjal blesk: V ruinách hradu je umiestnená tabuľka pripomínajúca tragickú udalosť, keď tu v roku 2008 blesk zasiahol rodinu na nedeľnom výlete. Rodina sa počas búrky pokúšala ukryť pod malou klenbou na hrade. Blesk zasiahol otca, matku a ich dve deti. Starší, iba 5 ročný syn nestratil duchaprítomnosť a sám sa vydal hľadať pomoc pre rodinu v ťažkých podmienkach, v pre dieťa náročnom skalnom teréne. Otca sa napokon podarilo zachrániť. Matka a mladší syn, žiaľ, zahynuli. Starší syn si za prejavenú duchaprítomnosť vyslúžil ocenenie hrdinský čin roka.

Povesť o Čiernom orlovi a krásnej Ľudmile: Vonku zúrila búrka a starý hájnik Brezuľa sedel v tichej izbietke s krásnou dcérou Ľudmilou, keď zrazu začuli volanie o pomoc. Brezuľa vyšiel na dvor a zbadal jazdca na spenenom koni, v ktorom spoznal hradného pána Súľovského, prezývaného „Čierny orol“. Vošli spolu do izby a hradný pán uvidel pri ohnisku Ľudmilu, z ktorej nemohol spustiť oči. Brezuľa pánovi spomenul, že Ľudmila sa bude onedlho vydávať za sedliackeho syna Blažeja Záhoru. Súľovskému sa to však nepáčilo, tvrdil, že Ľudmile by pristalo byť hradnou paňou. Keď búrka prestala a Súľovský odchádzal z hájovne, stihol Ľudmile šepnúť, že onedlho ju navštívi a tak sa aj stalo.

Navštevoval malú horáreň veľmi často. Ľudmila postupne voči Blažejovi, ktorý ju úprimne miloval, chladla. Keď Blažej zistil, že sa Súľovský s Ľudmilou stretáva a zaútočil naňho. Súľovský vyviazol s ťažkými zraneniami a dal Blažeja uniesť a uväzniť na Lednickom hrade. Blažejovi sa podarilo z vezenia utiecť a dal sa zverbovať do Čierneho pluku kráľa Mateja. Keď starý Brezuľa zistil, že hradný pán jeho dcéru zneužil, prisahal nečestnému pánovi pomstu.

Kráľ Matej rád poľoval a keď ho raz v lese napadol diviak, pred smrťou ho zachránil starý hájnik Brezuľa. Kráľ Matej mu sľúbil čokoľvek o čo zažiada a tak Brezuľa predniesol svoju prosbu. Žiadal aby kráľ prikázal Súľovskému, aby sa oženil s Ľudmilou, ktorá bola v požehnanom stave. Súľovský nesúhlasil a dohodli sa, že budú so starým Brezuľom bojovať. Brezuľa počas zúrivého boja zasiahol Súľovského tak, že ho pripravil o život. Keď si uvedomil, čo sa stalo, začal nariekať, že kto sa postará o jeho ťarchavú dcéru. Naraz k nemu pristúpil vojak z Čierneho pluku, predstavil sa, že je Blažej a že si Ľudmilu zoberie za ženu. Kráľ na to pristal, len rozkázal, že Súľovského dieťa musí nosiť jeho meno a zdediť jeho majetok. Ľud sa radoval a oslavoval kráľa, ktorý aj týmto činom dokázal, že nie nadarmo ho zvú spravodlivým Matejom.

Táto povesť sa dočkala aj sfilmovania pod názvom Sokoliarova dcéra. Tunajší divadelný súbor spracoval povesť pod názvom Súľovský Čierny orol.

Povesť o dvoch bratoch: Stalo sa to za čias, keď už v hrade panstvo nebývalo. Žili v ňom však dvaja bratia, hájnici a strážcovia hradu zároveň. Bratia Samuel a Florián vychádzali spolu veľmi dobre v súkromí i v práci, len ich ženy Milica a Beta boli veľmi hašterivé a neznášanlivé. Popri práci sa bratia venovali i svojmu koníčku sokoliarstvu.

Raz na zvláštnom správaní sokola vybadali, že sa stalo niečo nedobré. Po dlhom hľadaní svojich žien našli neďaleko hradu len mladšiu Milenu, Floriánovu ženu, mŕtvu s hlavou vyvrátenou k Šarkanej diere. Beta bola stále nezvestná, čo len potvrdzovalo ich obavy, že práve ona spôsobila smrť Mileny.

V čase výročia Mileninej smrti sa počas noci ozýval nárek a kvílenie zdivočenej ženy. Spočiatku sa bratia snažili podľa zvuku bolestného hlasu hľadať nešťastnicu, no bez úspechu. Po čase pre pokoj duše opustili hrad i títo jeho poslední obyvatelia.