Červeník (Červený hrádok) (Hrádok)
Po prvý krát je obec spomínaná v roku 1113 v Zoborskej listine ako Bin. V roku 1208 sa spomína už ako Ben. Tieto názvy sa odvodzujú od mena Benedikt – Beno. V roku 1295 získava obec šľachtic Abrahám Rufus. Rufus v latinčine znamená „červený“. Slovo „červený“ sa po maďarsky povie „vörös“. Abraháma vraj volali Rufus kvôli jeho ryšavej brade. Jeho brada pravdepodobne dala neskôr meno aj blízkej obci, ktorá mu patrila.
Pravdepodobne tu existovali vedľa seba dve osady – Bíňa patriaca Abovi z Hlohovca a Wereswar patriaci Abrahámovi Rufusovi. V roku 1297 si medzi sebou vymenili majetky Aba z Hlohovca a Abrahám Rufus. Ich vzťahy nebývali také dobré. Komes Aba bol blízkym susedom komesa Rufusa a bránil mu vo vstupe do vlastnej dediny. Vďaka výmene majetkov sa majiteľom oboch pri sebe ležiacich obcí stal Abrahám Rufus a ich vzťahy sa zlepšili. Rúfus ochotne vymieňal majetok aj preto, že si už v roku 1295 postavil pri svojej časti obce menší nížinný hrádok s drevozemným opevnením. Možné je i to, že tu stála opevnená kamenná obytná veža. Hrádky v nížinách bývali stavané na riečnych terasách a sprašových dunách, zvyčajne ďalej od dediny. Abrahámov hrádok podľa zmienky z roku 1295 ležal v blízkosti rieky Váh. V jeho blízkosti viedla cesta cez Váh a jeho pán mal právo vyberať mýtne. Síce iba od prichádzajúcich od Červeníka, ale právo mal…
Abrahám Rufus bol verným stúpencom kráľa Ondreja III. a uhorskej koruny. Boli to pohnuté časy. Situáciu zhoršovali vpády zahraničných nepriateľov. Ako keby nestačilo, že kráľovstvo je zmietané feudálnou anarchiou kvôli odbojným veľmožom. Ich súperenie o moc sprevádzali rabovanie a pustošenie majetkov. Abrahám Rufus preukázal udatnosť v bitke pri Trnave v roku 1291 proti rakúskemu a štýrskemu vojvodovi Albrechtovi Habsburgskému. V tejto bitke zajal viacero nepriateľských vojakov a získal i nepriateľskú zástavu. Na prelome rokov 1293 – 1294 dobil hrad Šaštín a odovzdal ho uhorskému kráľovi. S nasadením vlastného života pomáhal dobyť Matúšovi Čákovi bratislavský hrad. Pri dobíjaní hradu prišiel Rufus o 5 svojich ľudí a sám bol ťažko zranený. Matúš Čák za odmenu získal od kráľa hodnosť bratislavského župana a Abrahám Rufus bratislavského podžupana. Uhorský kráľ Ondrej III. vyňal nižšieho šľachtica Abraháma Rufusa a jeho potomkov z jobagiónskeho postavenia hlohovského kráľovského hradu a povýšil ich na šľachticov kráľovstva. Rufus bránil aj akýsi drevený hrádok, ktorý napadli vojenské oddiely Albrechta. Tu prišiel o 15 vojakov a ďalších 53 bolo pri lukostreleckom útoku ťažko zranených.
V roku 1301 zomiera posledný kráľ z rodu Arpádovcov, Ondrej III. a nastáva ešte neistejšie obdobie. Kto bude ďalším kráľom Uhorska? Abrahám Rufus zostáva na strane Matúša Čáka Trenčianskeho. Čák podporuje českého kráľa Václava III. ako uhorského kráľa Ladislava V. Nie je to však jediný kandidát. Pretože Rufus odmietol uznať zvrchovanú moc Karola Róberta z Anjou, upadol do nemilosti nového kráľa Uhorska. Ten si však korunu musí vybojovať. Uhorskí šľachtici sú neraz iného názoru ako ich kráľ. Po bitke pri Rozhanovciach v roku 1312 prešiel Abrahám Rufus na kráľovskú stranu. Matúš Čák sa mu za zradu pomstil v roku 1317 vypálením obce i hrádku v Červeníku. Dokonca nechal zlikvidovať aj jeho dvoch bratov Damu a Synkeho. Iní šľachtici, ktorí zradili Matúša Čáka také šťastie nemali. Napríklad Mikuláš Aba bol oslepený a prišiel o svoje ruky. Matúšovi Čákovi vôbec neprekážalo, že bol synom jeho verného prívrženca Abu Pekného (prezývaného aj Veľký), ktorý padol v bitke pri Rozhanovciach. Velil Čákovým1 700 kopijníkom. Otec síce padol v jeho službách, ale na syna sa Matúš Čák spoľahnúť nemohol… Najmä nie po prehre v tak dôležitej bitke. Vraj bola najtvrdšia od čias Tatárov.
Abrahám Rufus mal na ochladenie vzťahov s Matúšom Čákom aj iný dôvod. Istý čas bol majiteľom hradu Branč. Ten sa však zapáčil oligarchovi Matúšovi Čákovi kvôli jeho strategickej polohe. Donútil Abraháma Rufusa, aby mu hrad Branč vymenil za tri dediny v nitrianskej župe. Tri dediny za taký hrad bola veľmi nevýhodná výmena majetku. Rufus nebol jediný, ktorý bol donútený k zjavne nevýhodnej výmene majetku. Drevený hrádok mu síce Matúš Čák vypálil, ale v roku 1318 dostáva Abrahám Rufus od kráľa Karola Róberta ako odškodné právo na vyberanie mýta v kráľovskej dedine Hlohovec. Časť Hlohovca, ktorá patrila do jeho majetku síce vymenil s Abom, ale o právo vyberať mýtne neprišiel.
Iné zdroje spomínajú, že malý hrad dal v tejto oblasti postaviť hlohovecký gróf na ochranu proti Osmanom. Grófa prezývali „červenovlas Vereš Thurzo“. Po ňom vraj bola pomenovaná i obec ležiaca v jeho blízkosti. Či ide o fortifikáciu postavenú na tom istom mieste ako Rufusov hrádok, nevieme. A ani to už nezistíme. Dôvod je jednoduchý, kde presne ležal hrádok nezistíme, pretože ani samotná obec Červeník už neleží tam, kde kedysi. Predtým ležala v blízkosti dnešného Leopoldovského cintorína. Hrádok vraj ležal na mieste dnešnej pevnosti Leopoldov. Vojny a nepokojný Váh však všetko zmenili. Môže za to vyšší záujem v danom čase v podobe nutnosti stavby novej pevnosti, ktorá dostala názov Leopoldov.
Po vzniku Československa v roku 1918 sa názov obce zmenil z Vörösvár na Verešvár. V roku 1925 malo prísť k zmene názvu obce z pôvodom maďarského slova „vörös“ na Červená alebo Čeverné. Historícký názov by touto zmenou zachovaný nebol. Pretože názov obce bol vörösvár, čo v doslovnom preklade znamená „Červený hrád, alebo hrádok“. Obyvatelia však tento tlak zo strany štátnych orgánov ustáli. K zmene názvu prišlo až v roku 1948, kedy bolo zmenených asi 700 názvov obcí s maďarskými alebo nemeckými názvami. Vyhláška ministra vnútra nazvala obec Červeník.
Legenda o vypálení Červeného hrádku
Ruženka, dcéra pána Červeného hrádku sa so svojou pestúnkou sa vracala domov. Zrazu na rázcestí začuli rýchly konský dupot. Zastali. Jedného chlapa sa predsa nezľaknú! O chvíľu pri nich zastavil zbrojnoš. Na sedle pred sebou mal krvavý meč. Chrapľavým hlasom povedal „Krásne panie, dolu Váhom sa valia Tatári. Utečte do hôr! Keď budete počuť zvoniť ratkovský alebo madunický zvon, utekajte!“
V Červenom hrádku už vedeli. Správu sem priniesol zbrojnoš z Čachtického hradu. Mama plakala nad chorým mužom. Pán Červeného hrádku nemohol poriadne sedieť, nie to ešte chodiť. Otec ustavične vzdychal a hromžil. Nadával na pestúnku i svoju dcéru. Prečo museli v tomto čase tak ďaleko? Polepšilo sa mu až vtedy, keď dcéra dorazila do hrádku. Dcéra však neprichádzala sama. Bolo vidieť prach od prichádzajúceho jazdca. Už z diaľky bolo vidieť, že to nie je iba zbrojnoš. Čo ak je to nepriateľ?
„To je Cyro z Kostolian!“ usmiala sa Ruženka. Na chvíľu sa i jej pytač usmial, ale hneď vážnym hlasom povedal: „Musíme rýchlo odísť, najlepšie do hôr na druhý breh Váhu.“ Dúfali, že sa v podvečer, keď voda trochu opadne, prebrodia na druhý breh. Ukryjú sa v horách. Ak sa nepriateľ dlhšie zdrží, pôjdu hlbšie do lesov.
Cyro sa s Ruženkou vybrali hľadať miesto, kadiaľ by bolo najlepšie prebrodiť Váh. Mali šťastie, lebo objavili pri brehu čln, ktorý tu azda madunickí rybári zabudli. Chvíľu pozorovali okolie a potom sa vybrali po čln. Ruženka nasilu namiesto seba vtlačila do člna otca. Počká. Veď Cyro sa po ňu vráti, len čo rodičia vystúpia na druhý breh.
Madunický zvon mlčal. Dedina už horela. Stúpal z nej hustý dym. Otec sa hneval na svoju dcéru, že zostala na druhom brehu. Za to sa ozval zvon na tejto strane Váhu. Bolo počuť 3 – 4 nesmelé údery Koplotovského zvonu. Ktosi zaťahal za povraz a možno rýchlo bežal do kopcov, a možno… Rodičia vystúpili z člna, ale do hôr to šlo ťažko. Otec nevládal. Pestúnka a mladšie ženy pomáhali deťom i starším. Cyro odviedol do bezpečia pána Červeného hrádku i s manželkou. „Nebojte sa, idem po ňu.“ Povedal.
Vrátil sa k ukrytému člnu a načúval. Počul lomoz, ktorý robili Tatári, utečenci i dobytok. Keď všetko stíchlo, potisol čln na rieku a vyrazil smerom k druhému brehu. Zrazu sa do boku člna zaryl tatársky šíp. Cyro mocnejšie vesloval do stredu rieky. Chcel uniknúť, ale spustil sa naňho dážď šípov. Jeden z nich ho zasiahol do ľavého ramena. Keby bol Tatár lepšie mieril, bol by už hádam i mŕtvy. Hodil sa do vody. Rana pálila, bolela, ale zaťal zuby. Keď ho neuvideli na hladine, rozrehotali sa. Cyro mal šťastie. Podplával čln a chránený člnom so zaťatými zubami čakal.
Zbytočne Tatári jastrili okáľmi. Keď si myslel, že ich to už prestalo baviť, chytil zdravou rukou čln a pomaly sa približoval k druhému brehu. Na brehu sa ukryl v hustej šašine a skúsil si vytiahnuť šíp. Nebol hlboko a nezasiahol ani kosť, ale keď si ho skúšal vytrhnúť, bolesť bola neznesiteľná. Lomoz utíchal i na tejto strane Váhu. Zrazu začul vravu pri ramene Váhu. Ktosi tam nadával v neznámej reči. Zaerdžal kôň., ale keď nepočul ženský výkrik, upokojil sa. Tatári sa vracali od Váhu späť k Červenému hrádku. Lenže Ruženky nikde!
Ruženka sa snažila zostať pokojná. Veď Cyro bude o chvíľu späť. Lenže Slnko už zapadalo. Bolo vidieť, ako z okolitých dedín i Červeného hrádku stúpa dym. Lenže bezpečne nie je ani na tejto strane Váhu. Musela sa ukryť pod široké lopúchy ponorená vo vode až po samé ústa. Trasie sa od zimy a údy má tak skrehnuté, ako keby boli polomŕtve. Konečne lomoz utícha i tu. Zrazu počuje ako niekto pološepky volá jej meno. „Cyro!“
Tentoraz sa podarilo šíp vytiahnuť. Pálčivá bolesť trvala iba chvíľku. Ruženka mu ranu vymyla vo Váhu a previazala mu ju rukávom košele. Darmo tvrdil, že plávanie zvládne. Stratil veľa krvi. Ledva sa dostali na druhý breh. Najmä krútňavy v strede sa ich snažili stiahnuť dolu. Ráno ich však našlo hore, vysoko v horách nad vypálenou dedinou. Cestou stretali ľudí z Maduníc, Koplotoviec i Petra, ale Ruženkyných rodičov nebolo.
Nakoniec našli matku. Živá je, či mŕtva? Nakoniec sa zobudila „Vyčkávali sme vás celú noc.“ Ruženka sa pýta na otca. Matka však nevie, kde je. Bola to strašná noc. Videli plamene ich Červeného hrádku. Cyro našiel otca. Trčali z neho tri tatárske šípy. Jeden z nich rovno do srdca.
Do spustošených samôt, dedín, hrádkov a hradov sa pomaly vracal život. Domy zhorené, dobytok a hydina pozabíjaní, aspoň si holý život zachránili. Začali stavať. Aj Červený hrádok opravovať. Celá ťarcha jeho obnovy ležala na pleciach Cyra, jeho nového pána.