Banská Štiavnica (Pevnosť)
Kvôli silnejúcemu osmanskému nebezpečenstvu sa mestská rada Banskej Štiavnice rozhodla v roku 1541 postaviť dômyselné mestské opevnenie. V tomto roku Osmani dobyli Budín. Obranný systém pozostával z dvoch okruhov – vonkajšieho a vnútorného. Vonkajšie hradby mali 5 brán na prístupových cestách od Pukanca, Šiah Krupiny, Zvolena a Žarnovice. Vnútorný okruh mal 4 brány – Čilingerskú, Farkašovu, Kamenohofskú a Banskú na Katovej ulici. Ako časť vnútorných hradieb boli použité aj súvislé rady domov. Najvýznamnejšími predsunutými bodmi obrany mesta boli hrad Sitno a pevnôstka a opevnenie vo Svätom Antone. Farský kostol P. Márie, dnešný Starý zámok bol prebudovaný na pevnosť. Tu sídlil mestský kapitán, posádka i zbrojnica.
Do obrany mesta boli okrem vojenskej posádky zapojení i samotní obyvatelia. Mesto sa delilo na štvrte na ktorých čele stál štvrťmajster. Tomu podliehali desiatnici riadiaci desiatky. Obyvatelia vykonávali aj strážnu a hlásnu službu. Mestské brány boli vybavené sečnými a strelnými zbraňami. Mesto malo dokonca vlastnú výzvednú službu, ktorá získavala správy o pohybe Turkov. Tieto informácie mesto poskytovalo aj svojim susedom zo spolku stredoslovenských banských miest.
V roku 1544 vyplienili Martalovci blízke obce Iliju a Žibritov. Martalovci boli polovojenské bandy, ktoré nepatrili k riadnemu vojsku. Postupovali pred Osmanskou armádou a pustošili krajinu. V roku 1550 a 1551 bola vyplienená Banská Belá. V tejto situácii vyslalo mesto 40 žoldnierov a 26 mestských vojakov na posilnenie posádky hradu Drégeľ, ktorý bol najsilnejšou časťou Ipeľskej obrannej línie. Posádka štyri dni hrdinsky odolávala osmanským útokom a vykrvácala do posledného muža. K ďalším prepadom okolitých obcí prišlo v rokoch 1566, 1574 a 1578. V 17. storočí sa Osmanom podarilo dočasne zabrať obce Počúvadlo a Dekýš.
Od začiatku roka 1605 sa o získanie Banskej Štiavnice pokúšal Štefan Bočkaj. Podarilo sa mu zmocniť sa hradu Sitno, Svätého Antona, Hontianskych Nemiec, Domaník a Sebechlieb. V máji 1605 prepadli Bočkajovi hajduci Banky, Hodrušu, Vyhne a Bzenicu. Tým narušili hospodárske zázemie Banskej Štiavnice. Nebolo možné vyvážať striebro z mesta do Kremnice. Situácia sa upokojila až podpísaním mieru v júni 1606.
V rokoch 1619 – 1621 prišlo k povstaniu Gabriela Bethlena. Banské mestá striedavo vyjadrovali vernosť Bethlenovi a Ferdinandovi II. Pod cisársku kontrolu sa banské mestá dostali až po podpísaní Mikulovského mieru v roku 1626. Počas Rákociho povstania sa povstalcom podarilo obsadiť Brezno a Banskú Bystricu. Ostatné banské mestá mu sľúbili vernosť. Mierom v Linci v roku 1645 sa povstanie skončilo.
Na jar 1654 sa Martalovcom podarilo pri nájazde zajať mnoho Štiavničanov a Belanov. Do prevažne evanjelického mesta prišli Jezuiti. Tí žiadali navrátenie majetkov katolíkom a návrat k stavu z roku 1536, kedy mesto opustili Dominikáni. Všetky kostoly museli byť vrátené katolíkom, evanjelickí farári a učitelia boli vypovedaní z mesta a všetky funkcie v správe mesta obsadili katolíci. Počas povstania Imricha Tokoliho sa povstalcom podarilo obsadiť Zvolen. Tokoli od Banskej Štiavnice žiadala poslušnosť, peniaze a odchod jezuitov z mesta. Po Tokoliho porážke pri Handlovej v roku 1678 sa jezuiti do mesta vrátili.
22. apríla 1679 vtrhli do Banskej Štiavnice Kurucké vojská. Vyplienili a podpálili mesto. Preto sa mestská rada rozhodla opevniť Nový zámok na najviac ohrozenej južnej strane. V roku 1682 sa mesta znovu zmocnili Tokoliho Kuruci. Evanjelici dostali späť všetky kostoly a richtárom sa stal evanjelik. Po porážke Osmanov pri Viedni v roku 1683 slabla aj Tokoliho moc a do mesta sa znovu vrátili jezuiti.
Po vypuknutí povstania Františka II. Rákociho zostala komorská správa verná cisárovi Leopoldovi I. Mesto začalo organizovať meštiansku milíciu a zaviazalo ju prísahou vernosti cisárovi. Rýchly postup Rákociho vojsk však nálady v meste zmenili. Mestá v snahe predísť vojenským akciám sa začali vyhlasovať za Rákociho prívržencov. Tak urobila aj Banská Štiavnica. Pred Rákociho vojskami sa Štiavnica ubránila v roku 1703 iba vysokým výkupným. Od mesta požadovali odmeny a dary Rákociho velitelia i cisárske vojská. To mesto veľmi vyčerpalo. Mesto bol veľmi zadlžené a baníctvo začalo upadať. Posledné stavovské povstanie skončilo v roku 1711, Banská Štiavnica sa z finančných problémov dostala až o ďalších 20 rokov.
Počas revolučných rokov 1848 – 49 sa v Uhorsku začala zriaďovať národná revolučná garda. Do Banskej Štiavnice bol vyslaný Hontiansky župan Peter Géci a začal podporovať vznik revolučnej gardy i tu. V meste sa objavili protirevolučné letáky a tak začali kompetentní reorganizovať systém obrany banských miest. V decembri 1848 dorazili správy o pohybe cisárskych vojsk smerom na stredné Slovensko. K Banskej Štiavnici dorazili cisárski z viacerých smerov. Mesto zmenilo majiteľa až do apríla, kedy bolo znovu v rukách revolučnej gardy. V lete však boli revolučné vojská definitívne vytlačené z tejto oblasti. Ubytovanie vojsk Štiavnicu finančne vyšťavilo.
Keď pominulo nebezpečenstvo stratili mestské brány význam a stali sa prekážkou pre dopravu i rozvoj mesta. Časť brán bola zbúraná v roku 1874. V Belianskej bráne vybuchol ustupujúci nemecký tank pravdepodobne zasiahnutý sovietskou paľbou. Dolnú baštu Piargskej brány odstrelila v roku 1945 Nemecká armáda, pretože jej prekážala v ústupe. Dodnes sa zachovala iba časť Piargskej brány – brána s hornou baštou. Na mieste druhej bašty je dodnes vstupná cesta do mesta.