Liptov (Hrad)
Hrad bol postavený na vrchu Sestrč v nadmorskej výške 999,9 m. Je najvyššie položeným hradom na Slovensku a zároveň patrí medzi najvyššie položené hrady v strednej Európe. Chránil hranice krajiny a zároveň kontroloval cestu vedúcu z Liptova údolím potoka Sestrč a priesmykom na Oravu a ďalej do Poľska. Ako väčšina hradov v hornatej časti Slovenska ani Liptov nemal vlastný zdroj vody. Bránili tomu skalné podložie a veľká nadmorská výška. Zato mal až dve cisterny na vodu. Bol prístupný iba úzkou cestičkou pre peších a jazdcov. Hrad dal pravdepodobne meno celému regiónu. Jedným z jeho majiteľov bol Ľubota, po ktorom hrad volali Ľubotov hrad. Pomaďarčením sa názov zmenil na Ľubtov a neskôr na Liptov.
Hrad dal postaviť kráľ Belo IV. na mieste zaniknutého hradiska z 1. storočia pred n. l.. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1262, v ktorej kráľ udeľuje hrad do správy kamenárovi Hongovi a mechanikovi vojenských zariadení Izumbarovi na udržiavanie hradu v stave vojenskej pohotovosti. Hrad patril medzi provinčné kráľovské hrady. Začiatkom 14. storočia sa ho násilne zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti ho získal Zvolenský župan magister Donč. Kráľ Karol Róbert z Anjou z obavy z jeho priveľmi narastajúcej moci v roku 1340 rozdelil Zvolenskú veľžupu na tri menšie župy – Zvolenskú, Turčiansku a Liptovskú. Týmto rozhodnutím sa Liptovský hrad stal sídlom Liptovskej župy.
V roku 1397 obsadili hrad vojská moravského markgrófa Prokopa a opoľského kniežaťa Vladislava. Prokop bol bratrancom a spojencom českého kráľa Václava IV. V jeho prospech zasiahol v sporoch Luxemburských bratov proti Žigmundovým dŕžavám. Hrad musel uhorský kráľ získať od Moravanov silou. V roku 1399 odmeňuje kráľ Žigmund šľachtických obrancov hradu donáciami na Liptove a v banskej oblasti.
V roku 1441 Liptovský hrad spolu s Likavou a Liptovským Hrádkom dobili Husiti. Ladislav Rikolfi hrad dobil späť, ale pri vyháňaní kališníckej posádky bol hrad poškodený. Kráľ najprv prikázal novému majiteľovi poškodený hrad opraviť. Už v roku 1445 je Rikolfi uväznený kvôli obvineniam z lúpežných výprav. Tie mal podnikať práve z Liptovského hradu. Síce dostal v roku 1447 milosť od kráľa, ale s podmienkou, že hrad zbúra. Rikolfi hrad naozaj zbúral, pretože v listine z roku 1453 sa uvádza hrad ako pusté miesto.
V roku 1454 daroval Ján Huňady zbúraný hrad Pongrácovi zo Svätého Mikuláša s podmienkou, že hrad opraví. Pristaval aj východné predhradie, ktoré zabezpečovalo koniec vrcholovej plochy a zároveň umožňovalo oddelené táborenie pre nie príliš spoľahlivé vojenské roty. Hrad mu patril iba päť rokov. Nový kráľ, Matej Korvín daroval v roku 1459 hrad Liptov aj s Oravským hradom poľskému šľachticovi Petrovi Komorovskému. Odmenil ho tak za pomoc pri likvidácii bratríckeho hnutia v Uhorsku. Ako odškodné dostal Pongrác niekoľko hradov na Považí. Pongrác sa však hradu nemienil vzdať. Komorovský sa hradu musel nakoniec zmocniť násilím.
Matejovi Korvínovi k zvoleniu za kráľa pomohla aj sláva jeho otca Jána Huňadyho, významného protitureckého bojovníka. Časť šľachty s týmto výberom nesúhlasila. Obviňovala ho z toho, že podceňuje osmanské nebezpečenstvo a namiesto bojov proti Osmanom bojuje proti českému kráľovi. Preto časť šľachty povolala na uhorský trón poľského kráľoviča Kazimíra, druhorodeného syna poľského kráľa Kazimíra IV. Jagelovského. Kráľovič vpadol s 12 000 mužmi cez Spiš do Uhorska a podarilo sa mu obsadiť značnú časť dnešného Slovenska. Za svoje sídlo si zvolil Nitru, v ktorej sa opevnil. Matej Korvín Nitru obľahol, a v roku 1472 ju dobyl. Kazimírovi sa však podarilo z Nitrianskeho hradu ujsť.
Jedným z „uhorských“ šľachticov, ktorý sa otvorene pridal na stranu poľského kráľoviča bol Peter Komorovský, Liptovský a Oravský župan, ostrieľaný harcovník bojov a konfliktov vo vnútri Uhorského kráľovstva. Dovtedy šikovne prechádzal zo strany na stranu. Pred pár rokmi mu kráľ Matej Korvín potvrdil držbu jeho majetkov vrátane Liptovského hradu. Sám kráľ sa postavil na Komorovského stranu v spore s významným šľachticom Pongrácom z Liptovského Mikuláša. Komorovskému to nezabránilo v tom, aby sa o pár rokov neskôr pridal na stranu odporcov kráľa Mateja Korvína. Po veľkej noci v roku 1474 obľahli kráľovské vojská Liptovský hrad. Dobíjania hradu sa zúčastnil sám panovník. Komorovský nakoniec v bezvýchodiskovej situácii kapituloval. Podarilo sa mu zabezpečiť záchranu svojho života a dostal aj kráľovský sľub, že bude môcť so všetkým hnuteľným majetkom opustiť územie uhorského kráľovstva a vrátiť sa do Poľska, odkiaľ pochádzal. Kráľ dal Liptovský hrad, ako lúpežnícky hrad rozbúrať až po základy, aby sa už nikdy hrad nestal sídlom jeho potenciálnych nepriateľov. Komorovský bol prudkej a násilníckej povahy, sám sa dopúšťal lúpeží a rôznych svojvoľnych činov. Rád sa zmocňoval pekných žien a bolo mu jedno z akého stavu boli.
Za viac ako 500 rokov zarástli zvyšky hradu hustým lesným porastom. Iba zvyšok jediného múru a terénny reliéf prezrádzali, kde voľakedy stál. Kráľovi vojaci pri búraní hradu odviedli dobrú prácu. V rokoch 1975 – 1987 v areáli hradu prebiehal archeologický výskum. Odkryté základy budov sa zakonzervovali. V súčasnosti je areál vyčistený od náletovej zelene a poskytuje pekné výhľady do okolia.
Ako sa stal z Liptovského hradu Sielnický: Hradný pán pyšne pozeral do temnejúcej diaľky. Všetko, kde len oko dovidelo, patrilo jemu. Mal krásnu ale tvrdohlavú dcéru Marienku, ktorá sa zaľúbila do otcovho najväčšieho nepriateľa Bešeňa. Bešeň bol majiteľom neďalekého hradu a mnohokrát sa už pokúsil dobiť liptovský hrad aj so srdcom dcéry hradného pána. Devino srdce dobyl, ale mocné múry odolali.
Onedlho však vypukla vojna a pán liptovského hradu sa ponáhľal na pomoc kráľovi. Bešeň sa ani nepohol a keď sa vojská vydali do boja, opásal si meč a zaútočil na liptovský hrad. Keď Marienka uzrela Bešeňa, sama mu otvorila brány hradu a na hrade začal veselý život plný veselíc a zábav. Po dlhých ruvačkách kráľovské vojsko porazilo nepriateľa a pán hradu sa vracal domov, nikto mu však neprišiel otvoriť bránu.
Nastal krutý boj v ktorom Bešeň zahynul. Hradný pán začal hľadať svoju dcéru Marienku. Tá keď videla, ako jej milenec padol, ušla z hradu tajnou chodbou. Hradný pán rozdal celý svoj majetok chudobným a príbuzným. Dlho rozmýšľal, čo urobí s hradom. Napokon vydal rozkaz, aby postavili na hradné múry delo a vystrelili z neho. Hrad daroval obci, do ktorej guľa dopadla. Tá doletela až do obce Sielnica. Od tých čias sa Liptovský hrad zároveň nazýval aj Sielnickým hradom.
Liptovský tabak: Na svahoch hradného vrchu vraj rastie divoký tabak, ktorého listy sušili a fajčili obyvatelia okolitých obcí. Odnepamäti ho volali „Komorovského dohánom.“ Ľuďom, ktorí už zabudli na pravé meno hradu i jeho pánov, napokon pripomína minulosť rastlina nazvaná podľa posledného hradného pána, pred ktorým sa kedysi triaslo celé okolie.
Ako hrad vyzeral v dobe svojej najväčšej slávy - https://www.youtube.com/watch?…