Vršatec (Hrad)
Hrad bol postavený na bradle Vršatec, nad obcou Vršatské Podhradie. Zaberal vrchol a terasu pod ním. Patril do línie hradov brániacich severozápadné hranice Uhorska. Zároveň kontroloval priesmyk v Bielych Karpatoch spájajúci údolie Váhu s Moravou. Schodnejšia cesta na Moravu Vlárskym priesmykom však viedla mimo dosah tohto hradu. Preto mnohí o významnosti hradu a jeho dôležitej úlohe v rámci severozápadných hraničných hradov pochybujú. Povráva sa, že z veže na najvyššom mieste hradu bolo pri dobrej viditeľnosti vidieť 12 považských hradov od Beckova až po Žilinu. Možno práve v tom bola dôležitosť tohto hradu.
Vršatec patrí medzi najvyššie položené hrady u nás. Dolná hradná brána sa nachádza vo výške 805 m a základ hornej časti pevnosti je vo výške až 897 m. Výškový rozdiel medzi jednotlivými časťami hradu predstavuje viac ako 90 metrov! Bolo to veľmi vhodné miesto na obranu, pretože v týchto miestach vystupujú Biele Karpaty strmo hore nad údolie Váhu. Kedysi dávno sa hrad nazýval aj Levia skala, pretože hradnú bránu zdobili kamenné levy.
Hradné bralo bolo osídlené už v dobe bronzovej (2 300 – 700 rokov pr. n. l). Po zriadení uhorského štátu tu stála strážna veža s malým vojenský táborom, ktorá sa spomína v roku 1244. Po mongolskom vpáde v 13. storočí tu nechal kráľ postaviť hrad. Koncom 13. storočia v čase feudálnej anarchie v Uhorsku sa hradu zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti hrad získava prívrženec kráľa Karola Róberta, krajinský sudca Alexander Hedervári. Od roku 1394 bol jeho majiteľom Stibor zo Stiboríc. Od roku 1407 hrad do správy dostáva Mikuláš Gara.
Za vlády kráľa Žigmunda hrad patril jeho manželke kráľovnej Barbore. V roku 1424 podnikajú proti hradu výpady husiti. Kráľovnini kasteláni však hrad ubránili. V rokoch 1432 – 1434 na hrade pôsobí husitom priaznivo naklonený kastelán Mikuláš Soboňa (Szobonya) a možno aj husitská posádka. Kráľovná Barbora hrad vlastnila do roku 1439, kedy jej už ako vdove hrad odobral nový kráľ Albert a daroval ho svojej manželke kráľovnej Alžbete. Po jeho smrti nastáva v Uhorsku znovu obdobie chaosu a feudálnych rozbrojov. Na hrade sa strieda viacero majiteľov: Pongrácovci, Ulrich Cilijský a nakoniec Huňadyovci. Práve za Huňadyovcov slúžili hrade husitskí velitelia z ich Čiernej roty.
Nakoniec v roku 1470 hrad na jedno storočie získal rod Slopnajovcov, ktorí sa začali nazývať Oroslánski alebo Vršatskí. Hrad im daroval kráľ Matej Korvín, ktorý ho vyrval z rúk mužov Jána Jiskru z Brandýsa. V roku 1574 zomrel posledný mužský potomok rodu Mikuláš. Práve z tohto obdobia pochádza najstarší známy inventár hradu. Na hrade bolo 15 diel, 41 pušiek, poldruha libry pušného prachu a na strážnici 8 kopijí. Hrad získal František Jakušič, ktorý bol Michalov príbuzný. Kráľovskej komore musel napriek tomu zaplatiť 1 600 zlatých.
Počas Bočkajovho povstania (1604 – 1606) zaútočili na hrad povstaleckí hajdúsi, boli však krvavo odrazení. V roku 1640 bojoval pán hradu Imrich Jakušič používajúci prídomok Vršatsky spolu s kapitánom hradu Ondrejom Budiačom proti Turkom. Obaja sa dostali do tureckého zajatia. Verný kastelán Budiač pomohol svojmu pánovi zo zajatia. Vršatecký ho neskôr za jeho zásluhy odmenil darovaním majetku. Bol povýšený do zemianskeho rodu a získal prezývku Turek. Na základe tejto udalosti vznikla aj povesť o hradnom pánovi a jeho vernom starom kastelánovi.
V roku 1663 plienilo Považie asi 10 000 turecké vojsko, ale na hrad nezaútočilo. V čase prechodu tohto vojska sa na Vršatci ukrýval aj palatín František Vešeléni so svojim sprievodom. V čase bezpečia panstvo hrad opustilo a dalo prednosť nižšie položeným sídlam ako napr. kaštieľu v Pruskom.
Počas Tököliho povstania v roku 1680 hrad dobili a podpálili povstalci. Hrad v roku 1696 obnovil jeho nový majiteľ generál Breuner, ale znovu vypuklo povstanie. Počas Rákociho povstania sa na hrade v roku 1703 ukrývala časť kráľovi naklonenej šľachty. V roku 1707 sa hradu zmocnili povstalci. Hrad obkľúčili a čakali na jeho dobrovoľné vydanie. Nakoniec sa im podarilo obrancov vyhladovať. Prechodným veliteľom hradu sa tak stal povstalecký veliteľ Mikuláš Madočáni.
O rok neskôr boli povstalci po porážke v bitke pri Trenčíne prinútení hrad odovzdať cisárskym. Na hrad zaútočilo cisárske vojsko. Po niekoľkých dňoch pre zlé podmienky a nedostatočné zásoby povstalci hrad vydali cisárskym. Stalo sa tak po zaručení voľného odchodu povstalcov. Nevedno ako, ale prišlo k nešťastnému výbuchu pušného prachu, ktorý poškodil značnú časť budov. Cisár sa obával, aby sa hrad znovu nedostal do nesprávnych rúk a prikázal vojakom vyhodiť do vzduchu aj zvyšok hradu. Jeho majitelia hrad už neobnovili.
Začiatkom 18. storočia odkúpil hrad cisársky generál Sigfrid Krištof Breuner. Snažil sa hrad opraviť napriek tomu, že neplánoval v ňom bývať. Dal prednosť pohodlnejšiemu kaštieľu v Pruskom. Stratégia a taktika sa na prelome 18. a 19. storočia výrazne zmenila. Obrana na hrade sa stala prežitkom. Vršatec stratil svoj strategický význam. Odvtedy hrad pustne.
Šľachta a sociálny systém: V roku 1665 Imrich Jakušič (Vršatský) založil v Pruskom drevenú školu. Bola jedinou na celom jeho panstve. Mala dve časti, učebňu a byt učiteľa. Byt pozostával z izby a kuchyne. K bytu patrila ovocná záhrada a 2 role. Rožný plat učiteľa bol 17 zlatých. Miestny farár bol povinný učiteľa pozvať k stolu každú nedeľu a vo sviatok.
V roku 1680 zriadil Imrich Jakušič s manželkou Polyxenou rodenou Serényiovou charitný dom v Pruskom. Do charitného domu mali byť prijímané osoby slabé, invalidné, telesnej a duševnej práce neschopné. Hradní páni každý rok odovzdávali pre chudobných 8 meríc múky, 2 merice pohanky, 2 vedrá kapusty, 10 funtov masti, 10 funtov slaniny a 10 holieb soli.
Počas troch veľkých sviatkov dostávali chudobní 10 funtov mäsa, 10 holieb piva a 60 lakťov hrubého plátna. Títo chudáci mohli získavať aj almužnu veriacich a v určitých dňoch mohli ísť žobrať do susedných dedín. Drevo na kúrenie darovalo panstvo podľa potreby. Túto tradíciu dodržiavali aj Breunerovci a Konigseggovci, ktorí prevzali majetky po Jakušičovcoch.
Ako vznikol leví kameň: Za panovania kráľa Ondreja II. žil v Pruskom bohatý zemepán s manželkou a deťmi Belkom a Ilkou. V záhrade kaštieľa chovali v klietke leva. Deti osireli, keď ich otec padol na križiackej výprave a matka od žiaľu za ním. Vychovávali ich príbuzní, zemepán Koloman a jeho žena. Chceli sa zmocniť ich majetku a preto s deťmi zle zaobchádzali.
Jedného dňa preto macocha otvorila dvere klietky a dúfala, že lev deti roztrhá. Lev však zaútočil na ňu. Keď to zbadal Koloman, schmatol luk a šíp a leva ťažko zranil. Poranený lev však utiekol do hôr, kde v dutine strmej skaly zomrel. Keď deti vyrástli a zmocnili sa právom svojho majetku, postavil Belko hrad práve na tejto skale a z vďaky za záchranu ho nazval Leví kameň.
Starý verný kastelán: Na hrade prebiehala práve svadobná hostina, keď do hradu dorazil kráľovský posol. Priniesol list od kráľa. Panovník povolával šľachticov do vojska, pretože tatárske vojská vtrhli do krajiny. Vyzval aj Imricha, pána Vršatského hradu, aby sa k nemu pripojil.
Imrich vybozkával svoju mladú ženu a za sprievodu verného starého kastelána Ondreja Budiača sa vydal na cestu. Tatárov však bolo ako maku. Obrovskú presilu nemali šancu poraziť. Bojovali statočne, ale prehrali. Tí, ktorí nezahynuli, padli do zajatia. Medzi nimi aj Vršatecký a Budiač. Spútali ich k sebe reťazou za nohy a uvrhli do žalára. Museli ťažko pracovať za trochu jedla.
Hradný pán si posťažoval „Ondriško môj, už nikdy neuvidím svoju mladú ženu. Zomriem tu.“ Vtom Ondrej potme na zemi nahmatal sekeru. Snažili sa preťať reťaz, ktorá ich spútavala, bola však príliš hrubá. Budiač ani na sekundu neváhal a odťal si nohu, aby vyslobodil svojho pána. „Čo si to spravil Ondriš?“ prekvapene povedal Imrich. „Len bežte pane, kým vás stráže neuvidia“ povedal kastelán. „ Na mojom živote nezáleží,“ a od bolesti omdlel.
Vršateckému sa podarilo ujsť. Ledva sa dotrmácal až k svojmu hradu. Pred bránou vysilený padol na zem. Sluhovia si myslel, že je to nejaký žobrák a tak mu dali kus chleba a vodu. Vtom jedna slúžka vykríkla „Veď je to náš hradný pán! Vrátil sa domov.“ Keď to počula jeho žena, dala pána odniesť do komnaty.
V tatárskom zajateckom tábore nastal po úteku Vršateckého zmätok. Chán Kadán bol známy svojou krutosťou a všetci sa ho báli. No keď počul, čo sa v noci stalo, žasol nad kastelánovou vernosťou. „Si veľmi oddaný sluha. Ešte som nevidel človeka, ktorý by si pre svojho pána odťal kus nohy.“ Nechal ho ošetriť a prikázal, aby sa o neho dobre postarali.
Keď sa Ondrej Budiač zotavil, prepustil ho Kadán na slobodu a daroval mu koňa a mešec peňazí. Starému kastelánovi sa podarilo vrátiť sa na Vršatec. Keď sa o tom dozvedel kráľ, daroval vernému kastelánovi dedinu Mikušovce a povýšil ho do stavu zemianskeho. Do erbu mu dal vršatského leva a odťatú nohu spätú z reťazou. Rodina Budjačovcov si nechala zhotoviť na razítko svojej kúrie obraz uťatej nohy. Odťatá noha s reťazou sa vraj dostala aj do erbu Mikušoviec. Tie však v súčasnosti majú iný erb s klasom na pažiti.