Považský hrad (Hrad)
Podľa neoverených správ bol hrad postavený už v roku 1128 na ochranu dôležitej považskej cesty. Prvá písomná zmienka pochádza až z roku 1316, keď hrad patril Matúšovi Čákovi. Po jeho smrti získal hrad Kráľ Karol Róbert z Anjou, ktorý hrad daroval svojmu vernému vazalovi Alexandrovi Hedrvárimu za verné služby. Alexander Hedervári a jeho syn Mikuláš sídlili na bystrickom hrade v rokoch 1324 – 1354.
Neskôr hrad patril Pavlovi Ugalimu, haličskému palatínovi poľského pôvodu Sudivojovi z Ostrorogu a nakoniec Stiborovi zo Stiboríc a jeho synovi. V roku 1424 daroval kráľ Žigmund Luxemburský hrad kráľovnej Barbore. Tejto tradícii zostal verný aj panovník Albrecht II. Habsburgský, ktorý hrad daroval kráľovnej Alžbete. Kráľovná bola kvôli finančným problémom dať hrady Bystrica, Trenčín, Suča, Vršatec, Lednica, Ilava, Strečno a Starhrad do zálohy za 15 000 zlatých svojmu príbuznému, slovinskému bánovi Ulrichovi Celjskému. Ten zato chránil aj jej syna Ladislava Pohrobka.
O 8 rokov neskôr hrad získal Jan Hunyady. Po jeho smrti prešiel do rúk jeho syna a kráľa Uhorska Mateja Korvína. V roku 1458 ho kráľ Matej daroval za zásluhy Ladislavovi z Podmanína. Jeho brat Blažej získal hrady Hričov a Lednicu. Ladislavov rod patril k aristokratickej vrstve kopijníkov. Jeho rod odvodil svoje šľachtické priezvisko od neďalekého Podmanína. Ladislav pôvodne na hrade slúžil ako vojak. Jeho schopnosti a svadba s vdovou po Jánovi Jiskrovi vyniesli rod Podmanických na výslnie. Stal sa švagrom palatína Michala Országha.
Hrad patril rodu ďalších sto rokov. Ladislavov syn Michal padol počas bitky pri Moháči v roku 1526. Zanechal po sebe tri dcéry a synov Rafaela a Jána. V bitke zahynul aj samotný kráľ Ľudovít II. Jagelovský, ktorý keď videl, že bitka je prehraná, utiekol z bojiska. Pri prechode cez potok Cseke spadol kráľ z koňa a utopil sa. Vo všeobecnom chaose si časť šľachty zvolila za kráľa Jána Zápoľského a druhá časť Ferdinanda I. Habsburského.
Počas tohto súperenia o trón sa bratia Podmanickí postavili na stranu Jána Zápoľského. Zavládla anarchia, v ktorej platilo právo silnejšieho. Zápoľský v snahe udržať si priazeň bratov prehliadal ich násilnosti voči poddaným a drobnej šľachte. Protikráľ Ferdinand I. proti bratom Podmanickým vyslal svoje vojsko, ktorému velil skúsený generál Ján Katzianer. Toto vojsko sa na Považí dopúšťalo násilností ako na nepriateľskom území. Považský hrad sa im však nepodarilo dobyť pretože bratia Podmanickí mali vlastné dobre platené vojsko pozostávajúce z moravských, sliezskych a poľských žoldnierov. Vďaka tomuto úspechu zažali bratia neobmedzene realizovať svoje lúpežné výpravy.
Obsadzovali majetky svojich protivníkov, na ktoré potom od Jána Zápoľského žiadali darovaciu listinu. Ten, aby nestratil ich priazeň im spravidla vyhovel. Po obsadení Žiliny sa bratia Podmanickí dostali do konfliktu s pánom Strečna a Lietavy, drsným a bezohľadným Mikulášom Kostkom, ktorý bol podobného razenia ako oni. Pod zámienkou spoločnej dohody ho vylákali na Považský hrad, kde ho na niekoľko mesiacov uväznili. V roku 1540 boli na vrchole svojej moci, keď zrazu zomrel Ján Zápoľský.
V roku 1542 zasadal Uhorský snem, ktorý rozhodol, že bratia Podnamickí musia vrátiť ulúpený majetok do dvoch mesiacov pôvodným majiteľom. Bratia museli zložiť sľub vernosti Ferdinandovi I. Habsburgskému. V roku 1543 hrad poškodil požiar. Bol opravený a rozšírené o predhradie. Onedlho zomiera Ján. Osamotený Rafael sa pokúša dodržať prísahu kráľovi, toho si však rozhneval tým, že odmietol na hrad Hričov vpustiť kráľovského poverenca. Rafael bol odsúdený na stratu hlavy a majetku. Jeho skúsenému právnikovi sa podarilo hrdelný trest zmeniť tým, že predložil darovaciu listinu od kráľa Mateja Korvína.
Starnúceho lúpežného rytiera zmenila až svadba s Janou z Lomnice, moravskou šľachtičnou. Zmenila ho natoľko, že si Rafael získal priazeň samotného kráľa Ferdinanda I. Ten ho chcel menovať za kapitána banských miest, ale starnúci Rafael to odmietol kvôli zlému zdravotnému stavu. Hrad patril Podmanickovcom do vymretia rodu v roku 1558. Rafael síce odkázal majetky svojej žene Jane z Lomnice. Po jeho smrti však panovník a kráľovská komora neprávom majetok odobrali a postupne rozpredali bez nároku na odškodné.
V roku 1559 predala kráľovská komora panstvo Gašparovi Serédymu za 53 000 zlatých. Ten však v roku 1563 zomrel bez potomkov. Jeho žena Anna Méry sa druhý krát vydala v roku 1571 za Andreja Balassu, hlavného župana Novohradskej stolice. Vďaka tomuto manželstvu sa ďalšími majiteľmi stali Balassovci. Tí hrad hrad znovu opravili. Žigmund Balassa sa chcel zmocniť Súľovského hradu a preto si najal zbojníka Šmarhana, aby zabil Teodora Sirmiensisa, pána Súľova. Po neúspešnom pokuse o vraždu bol odvedený v roku 1616 v okovách cisárskym generálom Tiefenbachom do Bratislavy.
Balassovci v roku 1631 nepohodlný hrad opustili a presťahovali sa do nového renesančného kaštieľa v podhradí. Imrich Balassa sa zaplietol do protihabsburgského povstania. Cisársky dvor sa rozhodol získať hrady účastníkov Vesselényiho povstania. Preto cisárske vojská v roku 1671 hrad dobili a ťažko poškodili. Nariadením panovníka Leopolda I. bol všetok zbrojný materiál z hradu odvezený do novopostavenej pevnosti v Leopoldove.
Zhabaný majetok získala rodina Szapáryovcov, ktorá Bystricu vlastnila až do roku 1830. Peter Szapáry bojoval proti Turkom. V bitke pri Čakvári bol zranený a predaný do otroctva. Po dlhých útrapách bol nakoniec vykúpený za 22 000 zlatých. Vyznamenal sa aj proti thokolyovským povstalcom, vďaka čomu získal barónsku hodnosť a časť panstva Bystrica. Jeho syn Peter sa oženil s Teréziou Balassa a rod tak získal aj druhú časť hradu a panstva. K panstvu patrili i dva kaštiele pod ním. Peter Szapáry si za svoju hlavnú rezidenciu vybral väčší kaštieľ, nachádzajúci sa pod hradným vrchom z juhovýchodnej strany. Neobývaného Považského hradu sa v roku 1684 zmocnili Tokoliho vzbúrenci. Cisárske vojsko hrad dobilo a na rozkaz cisára zničilo, aby sa už nikdy nestal centrom odboja. Podľa súpisu medzi rokmi 1737 – 1740 však vyplýva, že hrad bol ešte čiastočne zachovaný.
Kedy začali stavať hrad? Prvá písomná zmienka pochádza až z roku 1316. Neoverené správy hovoria o roku 1128. Kamenné časti hradu nie sú na určovanie vzniku hradu spoľahlivé, pretože majitelia hrady prerábali, búrali, stavali nové objekty… Odborníkom pomohol prezradiť možnú dobu vzniku hradu trám, ktorý sa zachoval v hranolovej obrannej veži, ktorá patrí spolu s opevnením k najstarším doteraz identifikovaným častiam hradu. Drevené konštrukcie dokážu zúžiť časové rozpätie na niekoľko rokov.
Strom, z ktorého trám pochádza, rástol ako všetky stromy. Prežil suchá, búrky, katastrofy… To sa odzrkadlilo v šírke jeho letokruhov, ktoré každý rok tvoril. Takto vznikol záznam, ktorý sa dá zmerať prístrojmi a porovnať so záznamami stoviek iných stromov, ktoré rástli v rôznej dobe. Takto sa dá zistiť rok rastu prvého a posledného meraného letokruhu na dreve.
Vďaka vednému odboru – dendrochronológii zaoberajúcej sa nepravidelným zvrstvením letokruhov sa dá určiť vek murív, pri ktorých sú trámy použité. Zvyčajne ide o zvyšky lešenárskych alebo stropných trámov, výnimočne konzolových trámov obranných ochodzí alebo trámových zárubní okenných alebo strelných otvorov. Trám prezradil, že k začatiu výstavby veže došlo niekedy medzi rokmi 1228 – 1244. Predpokladá sa, že k stavbe hradu prišlo po odchode Mongolov v roku 1242 alebo už počas mongolského vpádu v roku 1241. Viac možno prezradí ďalší výskum.
Povesť o krásnej Hedvige: Počas bojov Ferdinanda I. habsburgovského s Jánom Zápoľským o Uhorský trón zneužívali situáciu mocní bratia Podmanický. Podnikali početné lúpežné výpravy, prepadávali opátstva, hrady, šľachtické sídla. Lúpili aj na Morave a v Sliezsku. Nepomohla ani kliatba, do ktorej ich v roku 1542 uvrhla cirkev.
Jeden neskorý jesenný deň sa bratia dohadovali o poslednej výprave toho roku, pretože v zime sa výpady robia veľmi ťažko. Ján sa mal vybrať na Moravu a Rafael smerom na Žilinu, cez údolie Kysuce a Jablunkovský priesmyk na Sliezsko. Rozdelili si zbrojnošov a vyrazili. Rafaelovi hlásili zvedovia, že oproti nemu ide cez Jablunkovský priesmyk 6 vozov. Bol to sprievod sliezskeho rytiera Girzicka von Lassinkowitz, ktorý so svojou dcérou Hedvigou a ochranným sprievodom šiel do Uhorska.
Rafael zaútočil na rytierov sprievod. Meč tasil i samotný pán Girzick von Lassinkowitz, hoci bol už starý. Po krátkom boji ich útočníci premohli. Von Lassinkowitz bol ťažko ranený a v bezvedomí klesol k zemi. Lúpežníci pobrali všetko, čo sa dalo, aj Hedvigu vytiahli z koča. Keď zbadala ležať otca na zemi, mysliac si, že zomrel, omdlela. Rafael sa ju snažil vzkriesiť a keď sa mu to podarilo, nedbajúc na slzy ju vzal na koňa a uháňal s ňou do pevnosti. Tu ju zamkol a prikázal ju strážiť. Iba jedna starena jej smela prinášať jedlo a pitie.
Rafael, zaľúbený do nej na prvý pohľad, nevedel od nej odtrhnúť oči. Neustále ju navštevoval, prosil, vyhrážal sa, ale Hedviga sa nepodvolila. Rafael rozmýšľal, že si ju zoberie za ženu, ale bál sa, čo na to povie brat a družina. Bál sa, že ho vysmejú, že on, mocný chlap sa zaľúbil.
Medzitým ťažko zranený von Lassinkowitz precitol, s veľkou námahou sa dostal k prvému domčeku. Po úpenlivých prosbách ho vpustili dnu, ošatili, napojili a rany ošetrili. Keď sa vrátil domov, všetko oznámil synovi. Ten hneď začal organizovať výpravu na vyslobodenie sestry.
Keď sa Ján vrátil z ťaženia, našiel brata zadumaného a ustarosteného. Od jedného zbrojnoša sa dozvedel, čo je vo veci a s hlasným smiechom bežal k bratovi a chcel si z neho uťahovať. Rafael sa však nedal a vyhrážal sa, že zabudne na bratskú svornosť, ako bude do neho dobiedzať. Prekvapený Ján zmĺkol a chcel vidieť to stvorenie, čo brata tak zmenilo. Rafael odmietol a bratia tasili meč, našťastie ich zbrojnoši od seba oddelili.
Namrzený Ján si šiel vylepšiť náladu džbánkami vína a keď víno začalo účinkovať, vybral sa znovu za bratom. Rafael sa medzitým znovu vkradol do Hedviginej izby. Chvíľu po ňom sa do izby dostal i Ján. Keď uvidel Hedvigu, zažal sa okamžite dožadovať svojej polovice lupu. Obaja začali zápasiť a snažili sa jeden druhého premôcť. Na Hedvigin krik pribehli ľudia, ktorí horko ťažko bratov od seba oddelili. Skôr, než svitlo ráno, poslal Ján Rafaelovi rukavicu, aby sa o tri dni stretli v súboji. Ten mu však odpovedal, aby sa stretli hneď. Dozvedeli sa to však zbrojnoši. Tí mohli len pod záštitou oboch bratov beztrestne rabovať a žiť v blahobyte na úkor iných. Zhodli sa, že musia bratov pomeriť.
Nakoniec sa zbrojnošom podarilo presvedčiť oboch bratov, že iba ak budú jednotní, budú silní. Navrhli, aby sa o dievča losovalo. Obaja bratia pristali a tak priniesli kocky. Šťastie prialo Jánovi, a Rafael len s veľkou námahou skrýval zlosť, že mu uniká jeho korisť. Po niekoľkých dňoch príprav na svadbu priniesli zvedovia správu o tom, že obaja budatínski páni Ján a Juraj Szunyoghovci boli povolaní na cisársky dvor a s nimi vyrazila aj početná družina. Bratia si už dlho brúsili zuby na Budatín. Bol to jediný pevný bod na hornom Považí, ktorý im ešte nepatril. Neváhali a hneď uskutočnili výpravu.
Rafael po niekoľkých hodinách cesty začal predstierať, že mu je zle. Na bratovo naliehanie sa naoko s nevôľou pobral nazad. Hneď ako prišiel na hrad, šiel za Hedvigou a snažil sa ju všemožne presvedčiť, ale ona sa stále odmietala podvoliť. Hedviga nezostala nič dlžná a začala sa aj ona vyhrážať, že si po §u príde milý a kruto sa pomstí. Vtedy sa Rafaelova vášeň zmenila na nenávisť a povedal si, že ak ju nebude mať on, nebude ju mať nik.
Zo starenou sa dohodol, že Hedvige podá jed a brat sa nič nedozvie. Starena mala Jánovi oznámiť, ako počula Hedvigu hovoriť, že radšej zomrie, než by sa mala za neho vydať. Rafael pozval dievčinu k večeri s prosbou o odpustenie. Oklamaná Hedviga sa už skoro napila vína v ktorom bol jed, keď do miestnosti vtrhol strážca, že neznámi nepriateľ strašnou silou útočí na hrad. Posádka bola oslabená, pretože veľká časť išla s Jánom na výpravu. Nebola schopná dlho klásť odpor. Rafael len na poslednú chvíľku stačil utiecť zadnou bránou.
Hedvigu zachránil brat, ktorý sa s ľahko vyzbrojenými mužmi za tmy prikradol k hradu a zo západnej strany ho dobil. Muži poodnášali, čo sa dalo a hrad zapálili. V tej noci dobil Ján Budatín. Ján však dlho neoslavoval. Brat mu priniesol zlé správy a obaja museli ísť rýchlo zachraňovať svoje hlavné sídlo. Nenašli však žiadne poklady ani krásnu zajatkyňu. Rozhodli sa, že hrad opravia a budú už len sami dvaja spolu. Vzájomná dôvera aj ich moc zostali naštrbené a preto sa obaja poddali kráľovi, ktorý im udelil milosť a zrušil aj cirkevnú kliatbu.