Dnes je: štvrtok - 20.6.2024, Meniny má: Valéria
Aktualizované: 19.06.2024

Fotografie z roku 2012



On-line: 8

Akcie: 832

Foto galérie: 663

Videá: 290

Odkazy: 581

Komentáre: 1478

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Pustý hrad

Pustý hrad (Hrad)

Leží v pohorí: Javorie
Kraj: Banskobystrický
Okres: Zvolen
Obec: Zvolen
Nadmorská výška: 571 m n.m.
Rozloha: 76000 m2
Iné názvy: Zvolenský hrad, Zvolen, Zolum, Zolyo, Starý Zvolen
Súčasný stav: Zrúcanina hradu
zobraziť foto zobraziť foto

Zrúcanina hradu stojí nad sútokom Hrona a Slatiny. Úlohou hradu bolo strážiť krajinskú križovatku ciest Pohroním s cestami popri Slatine a Neresnici. Zároveň strážil prístup k banským mestám. Po vzniku Uhorského štátu sa stal sídlom Zvolenskej veľžupy. Skladá sa z dvoch častí – horného a dolného hradu, medzi ktorými je spojovacia časť dlhá takmer 400 metrov. Svojou rozlohou 7,6 hektára (iný zdroj 4,7 ha) je spomedzi hradov vystavaných na vrchoch pravdepodobne najväčší nielen v Európe. Nachádza sa tu aj najväčšia cisterna na vodu v rámci hradov na Slovensku. Cisterna mala obsah takmer 500 metrov kubických. Voda do nej stekala zo striech a filtrovali ju pravdepodobne cez uhlie.

V dávnej minulosti stálo na tomto mieste opevnenie, ktorého kamenozemný val neskôr poslúžil aj pri stavbe samotného hradu, keď na tento val postavili stredovekú hradbu. Podľa legendy hrad postavil vojvoda Borš na prelome 9. – 10. storočia, nedá sa to však potvrdiť. Hrad bol pravdepodobne vojenským a správnym a hospodárskym strediskom ešte pred začlenením do Uhorského kráľovstva. Ako prvá tu bola postavená veža kráľovského hradu s opevnením v 12. storočí.

Nevieme, či sa Mongoli počas vpádu do Uhorska v rokoch 1241 – 1242 dostali až do Zvolena. O osude mesta i hradu nemáme správy. V roku 1243 kráľ Belo IV. obnovil Zvolenu výsady, ktoré mesto stratilo počas tatárskeho vpádu. Po mongolskom vpáde bolo okolo hradu vystavané opevnenie, ktorého výstavbu organizoval kamenársky majster Bertold. Kráľ Belo IV. ho za to odmenil v roku 1255 darovaním majetku, ktorý vyňal spod panstva kráľovského hradu Zvolen (Pustý hrad).

Na hrade rád pobýval samotný panovník. Vo Zvolene sa dokonca konala svadba Belovej dcéry Konštancie a haličského kniežaťa Leva. Na konci 13. storočia bol na severnom cípe hradného objektu postavený Župný hrad so samostatným opevnením, palácom cisternou a nádvorím. Tak vznikol takzvaný dolný hrad. Začiatkom 14. storočia na ňom vládol najväčší odporca Matúša Čáka Trenčianskeho, Magister rytier Donč.

Správcom zvolenského hradu bol aj dlhoročný zvolenský župan Demeter. Aktívne sa zúčastňoval konfliktov medzi súperiacimi šľachtickými rodmi a na hrade dokonca razil falošné mince. Falošné mince boli medenými plieškami, na ktoré bol nanesený veľmi tenučký strieborný plát. Našli sa tu aj polotovary – väčšina „mincí“ ešte nemala razbu. Razili falošné mince napriek tomu, že im ako peňazokazcom v tej dobe hrozil hrdelný trest. Kvôli Demeterovmu vyčíňaniu hrad nakoniec obsadilo kráľovské vojsko. Po upokojení situácie zostal hrad sídlom zvolenského župana.

Po vybudovaní mladšieho Zvolenského zámku ho panovník začal uprednostňovať pred starým hradom počas svojich pobytov na tomto území. Pramene začali postupne používať názov Starý hrad. Ten stále slúžil úradníkom, vojakom i remeselníkom. Označenie Pustý hrad sa objavilo až na konci 18. storočia.

Hrad zanikol v polovici 15. storočia počas vojnových stretov medzi Jánom Huňadym a Jánom Jiskrom z Brandýsa, keď ho vypálil Ján Huňady. Vojnové udalosti a náročná údržba prispeli k spustnutiu starého Zvolenského hradu na konci stredoveku. Areál pustnúceho hradu poslúžil na vojenské účely ešte počas osmanského ohrozenia, keď bol využívaný na pozorovanie okolia a vysielanie varovných signálov pred nepriateľskými vojskami. Prítomnosť hliadky na hrade pripomína Vartovka – „novovybudovaná“ strážna veža z roku 1564. Po zániku osmanského nebezpečia v 17. storočí hrad stratil strategický význam.

Poklad na Pustom hrade: Na Pustom hrade sa ukrýval skutočný poklad. Pokúšali sa ho hľadať rôzni dobrodruhovia už v 19. storočí. Podľa povesti poklad strážil zakliaty mních s konským kopytom namiesto nohy zvaný Barát. Poklad nakoniec objavili v roku 1944 partizáni, keď kopali zákopy. Bol uložený asi osem metrov pod skalným bralom, ktoré sa úplne odlišovalo od ostatných skalných útvarov. Jeho poslednú časť objavili pred desiatimi rokmi archeológovia. Poklad tvorilo takmer 150 rôznych predmetov z doby bronzovej, medzi ktorými boli ozdoby, šperky, súčasti odevu, náradia…

Pustovník pod Pustým hradom: Pusto je v jesenný deň v doline pod Pustým hradom. Nie je tam brlôžtek zajačika ušiačika, nie je hniezdočko vtáčika letáčika. Veď tam ani v lete srnka horou neprebehne, veverička po halúzkach nepreskočí. Bez listov, obnaženou stráňou len vietor sa zlostne zráža a zúfalo skuvíňa. Dážď, čo zmáča ošarpané stromy, nie je obyčajný dážď. To sú slzy stovák ukrivdených a bezmocných.

Keď sa večer nad dolinou prehnú uplakané mraky a cesta sa blysne svitom mesačného splnu, kde sa vezme, tam sa vezme zrazu len stojí v kraj cesty akási postava. Mních. Mních samotár, pustovník, aby dotrhaný, vetchý ledva že nitka nitku drží. Lež čo ako divo vietor doň zapára, nerozpadne sa. Čudná to šata, čudný mních. Pod šatou čudné hnáty, kosť a koža. Bez krvi, bez života. Oči svietia jedovatým, tu modrým, tu zase zeleným plameňom. Namiesto povrázku objíma mníchová bedrá vretenica, čo vidlicovitým jazykom jed vystrekuje. Nohy po členky ľudské, od členkov nadol konské kopytá.

Ak sa v túto dobu dolinou ozvú kroky oneskoreného pocestného, viditeľné časti mníchovho tela spuchnú, oči zvlhnú, vretenica sa obráti na remeň a nohy kopytá, skryjú sa v topánkach. „Skadeže tak neskoro?“ Prihovorí sa mních pocestnému. Potom striehne na jeho slová. Ak sa v najmenšom poponosuje, núka mu pomoc. „Poď,“ volá ho do otvoru jaskyne, ktorý sa v tú chvíľu černie za jeho chrbtom. Ak pocestný zaváha, zaligoce sa zlato, peniaze, prstene, náhrdelníky, náušnice, zlaté retiazky i závesy v samom vchode. Ak ešte aj vtedy váha, aj na stráni sa blysnú, chodník obrubujú. „Ber,“ núka pocestného. „Zlato je na to, aby si ho bral. Aby si sa zaň dobre mal. Kto ho nemá, na chudobu skapína: Ber, budeš boháčom. Ľudia si ťa budú ctiť. Kúpiš si ich.“ Beda však, ak sa pocestný nechá zlákať vidinou bezstarostného panského života. Ak sa zohne čo i len po jednom jedinom zlatom klame. Vo chvíli, keď sa jeho prsty začnú zvierať, aby ho zachytili, aby si ho prisvojili, mních sa ukrutne zarehoce a vzápätí vysloví kliatbu. „Nech ťa na veky spaľuje oheň túžby po mamone, aby si nikdy nemal pokojnej chvíle, aby si neokúsil ani okamih šťastia.“ Od tej chvíle blúdi nešťastný svetom, bez rodiny, bez domova. Nepozná otca, neváži si matere, necíti lásku k žene ani deťom. Len po zlate túži . Nocami v potokoch chytá trblietavé hviezdy a za ligotavé skielka a kamienky bezohľadne vraždí. Ľudia sa mu vyhýbajú, ako besnému psovi. Je bez rozumu, bez pamäti, nenávidený a opustený.

Ak sa však pocestný nedá omámiť leskom zlata, ak sa odvráti a ďalej sa svojou cestou ponáhľa, pustovník zreve tak strašne, že sa múry pustohradu otriasajú a úšust kamenia valí sa nadol. Nejeden pobehne, aby ho nezasypalo, ale netreba sa náhliť. Tie skaly statočnému neublížia. Nemajú nad ním moc. Povesť o vyčíňaní zlého mnícha pustovníka šíri sa po celej krajine. Ľudia sa vyhýbajú tomuto kraju. Najmä v noci sa nik neodváži ísť tadiaľ. A predsa sa našiel človek, čo sa nenaľakal, nielenže povesti, ale ani samotného záhadného mnícha pustovníka.

Akýsi mladý, žobravý študent, čo si zarábal na školy robotou a pýtaním. Aj vedel o tom, že v Nerestníckej doline máta, aj nevedel. Počul o tom, ale keď mu prichodilo tadiaľ prejsť, nezišlo mu to na um. Večer sa bol vydal zo Zvolena do Krupiny. To ešte musel čakať na povozníka cez rozvodnenú Slatinu. „Nechoď v noci tadiaľ,“ varoval ho prievozník. „Si mladý, rúči. Škoda by bolo tvojho pekného života.“ „Nebojte sa starý otec,“ upokojoval ho študent. „Zlato ma nezvábi, a hrozba nenaľaká. A zbierať skúsenosti je lepšie ako sedieť za pecou.“ Prievozník najprv nedôverčivo pokrútil hlavou. Potom sa zamyslel a nakoniec povedal: „Ak si teda taký smelý ako vravíš, nože sa toho mnícha pustovníka spýtaj, prečo tam máta, prečo ľudí znepokojuje a ako by sa mu dalo pomôcť. Všeličo sa povráva, ale najpravdivejšiu pravdu sa dozvieš len z jeho úst.“

Priam v tú noc bol mesačný spln. Svetlo bolo ako na pravé poludnie. Lenže čudné to svetlo. Nič v ňom nežije, všetko mŕtve. Lístok sa na strome nepohne. Ba ešte aj potok akoby bol zmeravel. Ide študent ide, na pustovníka myslí, otázky si preňho chystá. Aj zlato mu vŕta v hlave. Hm, zišlo by sa. Len keby bolo statočné. Na mestskej škole v Bystrici, na univerzite vo Viedni, mu v bruchu častejšie škŕka, než lyžička o tanier búcha. V tuhej zime sa len zriedka ohreje pri teplom kozube. Keby pustovníkovo zlato bolo ozajstné, mohol by si zaň zaplatiť hostinec ako si zemianski a šľachtickí chlapci platia. Každý deň by dostal teplý obed a teplú večeru. V hostinci by mal izbu s veličiznou pecou. Už by si nemusel pri písaní na prsty dúchať, aby si ich rozmrazil.

Ide, ide a tu znenazdania had. Kdeže had, hadisko zasyčí. Kosti strašlivo zaškrtocú a kopyto udrie o kameň, až iskry prsknú. Aj sa trochu vyľakal, lebo to predsa len nebolo čakané. Aj sa vzápätí usmeje. Sám sebe sa posmieva, že sa chlapil a nepochlapil, ale pochlapí sa. „Pán Boh daj dobrý večer, velebný otec,“ pozdraví mnícha, ako sa pri stretnutí patrí. „Ha ha ha ha,“ rozľahne sa dolinou výsmešný smiech, mocný, akoby ani nevychádzal z vychladnutých úst. Úbočia ho strašne znásobujú v ozvenách. Hukocú, akoby sa z nekonečných výšin širočizná, širokánska lavína. Študent sa trochu zarazí, ale neustupuje. „Pán Boh daj šťastia,“ skúša znova. „He he he he.“ Nový smiech zvlní mŕtvu dolinu. Ale študent sa nevzdáva. „Pán Boh Vám daj večný pokoj, dobrý človek,“ pozdravuje do tretice. A znovu mu odpovedá smiech, ale akýsi inakší. Ani zlosť už neburáca v ňom. Skôr akúsi ľútosť cítiť z neho. „Roky tu v nočných hodinách ľudí mácem, šťastie, zlata ponúkam, preklínam, no ešte ma nikto nenazval dobrým človekom,“ odpovie mních pustovník.

Smeje sa. Jeho smiech je mocný, ale už sa nevyhráža. „Nehnevajte sa na mňa,“ zachytáva sa študent jeho dobrej vôle. „Ale keď už vravíte o mátaní… Povedzte, prečo tu strašíte? A ako Vám pomôcť?“ „Pomôcť?“ Zadivil sa mních pustovník nedôverčivo. Mne pomôcť? Mne nikto nikdy zadarmo nepomohol a ty by si chcel?“ „A prečo nie? A keď nestačím ja, pridajú sa druhí. Jesto ešte dosť dobrých ľudí na svete.“ Pustovník zavrtí hlavou až mu zuby zaštrkocú. „Mne nieto za čo pomáhať. Vďačnosť nečakám a oplatiť sa tiež nemôžem. Zlato, čo ponúkam, je len mám, požičaný z pekla.“ Ale študent neprestáva domŕzať. „Dobre teda,“ pristáva napokon mních. „Ak myslíš, že by sa dačo predsa len podarilo, pokús sa. Aby si však neľutoval, že si sa na to podujal, najprv ma vypočuj.“

„Pýtaš sa, prečo mácem ľudí a prečo práve tu. Lebo aj za živa som práve tu najčastejšie prepadával nočných osamelých chodcov, pocestných. A prečo ponúkam zlato? Lebo pre zlato, pre peniaze som ich márnil a žiada sa mi, aby sa aj druhí trápili preň.“ „Istotne ste niekedy vo svojom živote veľa trpeli, núdzu treli, útlak znášali.“ Prihovára sa študent súcitne. „Trpel,“ prikývne mních pustovník. Plamenným zrakom zahľadí sa na študenta a pokračuje: „za detstva. Úplne nevinne. Preto mám právo zub za zub vyraziť a za oko oči vypichnúť.“

„Za detstva?“ Prerušuje ho študent. Akoby jeho ďalšie slová nebol počul. „Za detstva,“ rozprával. „Otec bol šľachtic. Syn hradného pána. Matka prostá deva, dcéra poddaného. Ľúbili sa, ale nevzal si ju. Nedovolili mu. Oženili ho so seberovnou s erbom. Tá druhá, hoci nemá detí, dovtedy huckala muža, môjho vlastného otca proti mojej materi, najmä však proti mne, pokým nás raz v jednu studenú jesennú noc nedal vyhodiť z hradu. Stihli sme si vziať iba to, čo sme mali na sebe. A ešte nám jeho žena po dráboch odkázala, že nám beda, prebeda ak nás ráno zastihnú kdekoľvek na panstve. Či už ako poddaných a či bárs len pod kríkom sedieť. No dobrí ľudia nás len jednako prichýlili. Potom sme sa túlali svetom ako to odkopnuté zviera. Matka chorľavela. Umrela, zostal som sám.“ „Chudák,“ vykĺzlo študentovi z úst. „Neľutuj ma,“ zavrátil ho mních pustovník. „Už vtedy som si to nezaslúžil. Ako som dorastal, tak sa zväčšovala moja túžba po pomste. Túžil som vlastnými rukami vyšľahať otcovu ženu. Hodiť ju do hladomorne a denne chodiť pozerať ako schne. Či sa stráca ako sa strácala moja matka. Aj proti otcovi som kul neúprosnú pomstu. Chcel som, aby pretrpel všetko, čo pretrpela matka. Nanič som bol. Ustavične som chorľavel. V nijakej robote som dlho nevydržal. Nikde neboli so mnou spokojní. Nevládal som toľko, ako druhí a skoro som sa unavil. Nakoniec som slúžil u Zvolenského richtára. A tu ma postihlo ešte väčšie nešťastie.

Zaľúbil som sa do jeho dcéry. Žobrák, niktoš, do najbohatšej dievky nielen v meste, ale bezmála v celej stolici. Najhoršie bolo to, že som sa opovážil povedať jej to. Richtár ma v tej chvíli začal tĺcť a kopať. Ešte aj psov nahuckal. A práve vtedy prišli ľudia z otcovho hradu, aby som sa zaraz vrátil k nemu, lebo ma ustanovil za svojho jediného dediča. Keď sa to richtár dopočul, rozbehol sa za mnou. Odprosoval, ruky spínal. Prosil, aby som mu prepáčil. A hoci som bol ešte v otrhaných handrách, na kolená predo mnou padol. Ruky chcel bozkať. Neskôr nielen ženu vyšikoval za mnou, ale zo dva razy aj dcéru priviedol až po samú hradnú bránu. Lenže, vtedy som už nešalel láskou. Srdce, ktoré začalo tvrdnúť pri krivde, zmrazila túžba po neslýchanej pomste. Otecko umrel a jeho žena zošalela od bezmocnej zlosti. Stal som sa neobmedzeným pánom!

„Tak to bolo spravodlivé,“ pripomenul študent. „Bolo, i nebolo. Už som nebol človek, akého chcela mať zo mňa vychovať. Človek, čo odpúšťa. Čo sa za zlé dobrým odpláca. Tobôž, nezveleboval som odriekanie. Ani som nebol vďačný za prostú skutočnosť, že denne mám plný žalúdok a dobrú strechu nad hlavou. Čím väčšie poníženie som prežil, tým väčšiu slávu som chcel dosiahnuť. Slávu a bohatstvo. Celé dni a noci som si lámal hlavu ako ešte väčšmi zbohatnúť. A tu sa stala vec, ktorá poznačila celý môj život. Život i smrť. Raz v chmúrny predbúrkový večer prišiel na hrad akýsi mních.“ Mních pustovník sa na chvíľu odmlčal, akoby mu bolo ťažko vypovedať čo malo nasledovať.

Napokon ukázal na vetché rúcho, čo mu krylo hnáty a pokračoval: „V tomto rúchu prišiel. Sprvoti som ho ani nechcel pustiť k sebe. Nerád som ich mal. Nebolo z nich úžitku. Večne len žobrali. Prikázal som, aby mu ustlali v čeľadnici. Keď mi však ktosi z čeľade pošepol, že to nie je obyčajný chudobný mních, že zazreli uňho zlatú reťaz i plný mešec ligotavých dukátov, ba hádam aj viac toho skrýva pod habitom, prelietla mi hlavou prvá diabolská iskra. Pozval som ho k sebe. Na druhý deň som ho pokojne pustil ďalej. Ba ešte som ho aj obdaroval. Desať zlatých som mu dal. Pravdaže pred svedkami, pred čeľaďou na hradnom dvore. Vyprevadil som ho pred bránu i šťastnú cestu zaželal. V paláci som však vzápätí vkĺzol do tajnej chodby a počkal som si naňho dolu pri ceste. Odvábil som ho do hory, že mu ukážem kratšiu cestu a…, tam som ho olúpil. O všetko, aj o život. V jeho rúchu som potom prepadával osamelých pocestných v Nerestníckej doline. Ba i na iných cestách v okolí. Ľahko mi bolo. Ľudia sa báli, neopovážili sa presvedčiť, kto som a čo som.“

„A čo ste robili s nazbíjaným bohatstvom?“ Vyzvedá študent. „Nevystatoval som sa. Ani márnivý život som neviedol. Aby ma svet čo najmenej podozrieval, začal som žgrliť. Sebe som nedožičil, hradnej čeľadi nazeral do misy a poddaným utŕhal od úst. Hej, hej rovno od úst. Mníchovo rúcho vypovedalo povesť o tom, že nestraší obyčajný mních, ale pekelník. Ľudia sa veľmi báli. Dokonca aj hradní drábi a úradníci. Raz, keď sa boli o Michale podvečer vracali z poddanských dedín s plnými mešcami, stačilo ukázať sa na ceste a dvaja drábi bežali ozlomkrky späť. Dýchavičný pisár skoro odkväcol. Len ruky som otrčil a už všetko sypal. Ráno ho našli mŕtveho. Mŕtvica ho ranila. Pravdaže, drábi sa vyhovárali na strašiaceho mnícha. Pred čeľaďou som sa tváril, že im neverím a obidvoch som dal hodiť do želiez. A poddaní museli znova dávať. Znova si od úst odtŕhať, požičiavať, posledné predávať. Lebo kto nedal, čo mu bolo predpísané, kruto doplácal. Prosby som nepočul, slzy nevidel.“

„Nebodaj ste sa chceli nejakej žene bohatstvom zapáčiť.“ Snažil sa študent zmenšiť jeho vinu. „Kvôli žene sa človek všeličoho dopustí.“ „Nie!“ Zavrtela sa suchá lebka. „Nie kvôli žene. Kdeže. Veď pre bohatstvo. Vlastne, pre túžbu po ňom som sa ani neoženil. Nechcel som sa s nikým deliť o majetok. Ani deti som si neželal. Aj tie by mi začali zavadzať. Aj tie by som začal prenasledovať. Raz som sa motal po hore. A tu krajom hory malé, hádam osem ročné dievčatko kozičky popása. Plače chúďa, lebo kozy sú nezbedné. Podchvíľou sa niektorá kdesi zatúla. Plače, ale divný to plač. Z jej očí padajú perly. Raz tu narastajú, dolu tváričkou sa kotúľajú. Do dlane ich zachytáva. Na dlani sa lesknú. Neukázal som sa, aby neušlo s nimi. Radšej som kozy odvábil do hory, aby ešte viac plakalo, viac perál nachytalo. Keď ich už toľko naplakalo, že sa mu začali z priehrštia vysýpať, vstal som predeň. Neľaklo sa, ale zadivenie malo v tvári. Pozeralo sa na mňa. Prezeralo si ma s nevšedným detským záujmom. Starý otec, povedalo súcitne. Oči Vám horia. Chcete, zabehnem k potoku a zahasím ich. Nedopovedalo, aj v očiach malo perly. Jeho oči ich rodili. Chcel som ich mať. Nielen perly, ale aj oči. No sotva mi presypalo perly na ruku, rozliali sa. Znova to boli slzy. Horúce a slané odporné. Nahneval som sa, že mi ich nedožičí.“

Dych pustovník zastane, vzdychne, ľutuje. „Chúďa,“ pokračuje trasľavým hlasom. „Nikdy sa už nevráti domov. O tri dni ho pochovali. Ale plameň v mojich očiach nevyhasol. Nemohol, lebo nehoreli len oči. Srdce horelo, duša, hlava, rozum! Celý som horel! Ľudia sa mi začali vyhýbať. Potom som už hostí k sebe nezval, hanbil som sa. Hrad pustol, služobníctvo poutekalo, živej duše nezostalo v ňom. A pustol som aj ja.“

„V tajnej chodbe som pre poklady vlastnoručne vytesal tajnú skrýšu. Od chvíle, čo som ich tam vo vreciach namáhavo privliekol a do najmenšieho kúska poukrýval, nehol som sa od nich. Hlad ma moril, smäd ma trápil. Chladná skalná vlhkosť mi kĺby drvila. Lež, neopovážil som sa odísť. Ak mi kamienčok zaškrípal pod nohou, chodba sa naplnila hukotom nepokojných nedočkavcov, čo striehli na hrade i pod ním, čo ma chceli o všetko olúpiť. Živý som stade nevyšiel.“

Medzitým, čo rozprával stala sa s ním zvláštna, prazvláštna vec. Oheň v očiach hasol, strácal sa až ho vôbec nebolo. Had meravel a bledol až sa premenil na naozajstný pustovnícky povraz. A na nohách namiesto kopýt ľudská šľapa, prsty a päta. „No,“ pozrel mních po študentovi, „Ešte sa nazdávaš, že by si mi chcel pomôcť?“ „Áno,“ vyhlásil rozhodne študent, „Len poraďte, čo robiť?“ „Vráť sa do mesta,“ povedal mních pustovník. „Prievozník ťa čaká. I strážca mestskej brány bdie a ten je strachom, čo je s tebou. Popros ich, aby sa zajtra cez pravé poludnie ustanovili sem. Tu ma nájdete. V najhustejšej húšťave mi vykopte hrob. Zapichnite naň jednoduchý drevený kríž. Len Vás prosím, dbajte, aby sa Vám nezavesil na päty nejaký lakomec. Aby sa kliatba znovu nevzkriesila.

Stalo sa, ako si želal. Našťastie, nik nevie, kde ho pochovali. Študent ta šiel svetom za statočným grošom a jeho starí spoločníci skoro pomreli.

Ako vznikol Pustý hrad: Náruživý poľovník rytier Bors sa so svojou družinou v období ruje vydal na lov kráľa lesov. Od rybárov na sútoku Hrona a Slatiny sa dozvedel, že povyše na hrebeni vrchu sa noc čo noc, ale najmä cez chladné rána ozýva chrapľavým hlasom mocný jeleň.

Rytier sa rozhodol vydať za jelením kráľom hneď ďalšie ráno na svitaní. Keď dosiahol hrebeň kopca, ukryl sa za hrubým kmeňom starého duba a zatrúbil na svojom volskom rohu, aby jeleňa privábil. Jeleň na túto výzvu razom odpovedal a vyzýval svojho domnelého jelenieho soka na súboj. Netušil však, že za vábením sa skrýva jeho najväčší nepriateľ, ktorého sa najviac bál, človek.

Poľovník sa vábením dostal až takmer k rujovisku a keď ešte raz zatrúbil, z húštiny sa na neho vyvalila parohatá ozruta. Rytier Bors neváhal, zdvihol kušu a ostrým šípom zasiahol zvera do boku. Hneď za prvým šípom vyletel druhý a napokon tretí smrtiaci blesk. Zver sklonil hlavu, obťažkanú mohutnými parohmi a s vypätím posledných síl vyskočil. Keby medzi ním a poľovníkom nebol stál mohutný kmeň stromu, bol by rytiera svojim telom rozdrvil. Jeleň však narazil do stromu a klesol k zemi. Na kolená klesol aj poľovník od únavy i radosti z úlovku.

V tej chvíli sa bohatý pán Bors rozhodol, že na mieste veľkého boja dá postaviť hrad a svoj sľub dodržal. Podľa jeleňa, ktorého v ten deň ulovil, a akého sa už nikomu na okolí uloviť nepodarilo, nazvali aj hrad „Jelení.“ Hrad sa stal vyhľadávaným miestom radovánok bohatých pánov, no jeho nedostatkom bolo, že na ňom nebolo vody. Do jeho múrov sa často zahryzli ničivé požiare hasiť nebolo čím. Hrad osirel a spustol, a tak ľudia zabudli na jeho pôvodný názov „Jelení hrad“ a nazvali ho jednoducho Pustým.

Povráva sa, že popod kamennú klenbu hlavnej vchodovej brány sa dodnes za jesenných nocí prechádzajú statné jelene, potomkovia toho Borsovho. Lenže sú tiché a mĺkve, ako spomienky na dávne časy, keď hrad žil rušným životom. Keď niekdajší Jelení a potom Pustý hrad vôbec nebol Pustým.

O krutom kastelánovi Zúzurovi: V tomto zámku rozkazoval kedysi, keď kráľ býval v niektorom inom zámku, kráľovský kastelán Zúzor a ten bol ukrutným človekom, že sa ho báli všetci poddaní. Strach z neho mali i slobodní rybári, čo lovievali ryby v Hrone, až sa napokon usadili na mieste, kde je dnešná dedina Rybáre. Nechceli byť pred očami ukrutného Zúzora.

Raz, keď Zúzor pozrel z hradu na rybárske chalupy, videl, že iba z jednej vychodí dym. „Ako to, že len z jednej chalupy sa dymí?“ spýtal sa sluhu. „Rybári sa ťa báli, pane, a preto sa pobrali na iné miesta, iba rybársky starešín ostal vo svojej chalupe.“

Zúzorovi sa páčilo, že sa ho boja slobodní rybári, ale zvedavý bol na jediného smelého. „Povedz a starešín sa ma nebojí?“ spýtal sa sluhu. „Nie pane, starešín môže hľadieť aj do samého slnka a oko neprižmúri,“ povedal sluha. „Osedlaj mi najbystrejšieho koňa.“ O chvíľu Zúzorov kôň prebrodil Slatinu a potom sa už Zúzor hnal rovno k chalupe starešína.

Rybársky starešín sedel pred chalupou, díval sa do slnka a ani raz nezažmurkal. Peknú stareckú tvár dvíhal dohora, i svoje biele vlasy, a pokojne načúval, ako sa blíži konský dupot. Keď ho Zúzor zazrel, trochu ho prešiel hnev, lebo nikdy nevidel človeka, čo by mohol hľadieť do slnka, no jednak sa naň rozkríkol: „Hej, starče, ty sa ma naozaj nebojíš?“ „Bojím sa najmä zlých ľudí a jám i všetkého ostatného na svete sa trochu bojím, iba svetla sa nebojím, lebo to mi neublíži.“ Vtedy sa mu Zúzor prizrel bližšie a videl, že starešín je slepý.

Bol ukrutným človekom a azda ani teraz by nebol odišiel bez zlého slova, ale práve vtedy prišla krásna rybárova dievka z lovu a tak sa zapáčila Zúzorovi, že hneď na druhý deň povolal ju na zámok a chcel si ju vziať na ženu. Dievka sa preľakla už vtedy, keď zazrela Zúzora pred chalupou, nuž ako by mohla ísť za takého ukrutníka, ktorého nenávideli všetci rybári i ona sama.

Múdra však bola rybárova dievka, našla si dobrú výhovorku, aby hradný pán trpezlivo čakal na odpoveď, pokým nevyjde nový mesiac na oblohu. Za ten čas chcela nahovoriť otca, aby zmizli z toho kraja. Slepý starešín však nechcel o odchode ani počuť. „Choď sama, dievka moja, ale ja musím ostať na tomto mieste. Ja som starešín a musím hájiť naše rybárske práva až do smrti. Keby utiekol z tohto miesta i posledný slobodný rybár, naše právo by zakapalo, lebo by si ho vzali hradní páni. Ja tu musím dlhšie žiť – než Zúzor.“

„Otče, otče, veď sa ti belie hlava ako v srieni a on má vlasy ešte čierne ako havran, akože ho chceš prežiť?“ povedala dievka. „Ani starec si neskráti život, ani mladík si ho sám nepredĺži. Budem čakať, pokiaľ budem môcť, ale starešínom budem až do smrti a neopustím právo dedov.“ Keď vyšiel nový mesiac, Zúzorovi posli prišli zasa, ale rybárova dievka bola múdra – premúdra, našla si novú výhovorku, aby hradný pán dočkal, kým vyjde druhý raz nový mesiac.

Pri treťom raze sa už však Zúzor nahneval, a keď pobadal, že dievka nechce ísť hore na zámok pre otca, lebo slepec sa nechce od rieky ani hnúť, rozkázal sluhom, aby starca posadili na koňa a doviedli ho na zámok. Sluhovia sa však vrátili naprázdno. „Pane, nemožno vyhovieť tvojmu rozkazu, lebo starešín sa tak dal prikovať o skalu na brehu rieky, že by sme mu najprv museli odťať nohy, a len tak by sme ho mohli posadiť na koňa.“ „Tak mu odtnite nohy!“ rozkázal Zúzor. Išli sluhovia, niesli meč, ale Zúzor videl, že sa vracajú s prázdnym sedlom. „Pane, nemožno vykonať, čo si nám rozkázal. Starešín je prikovaný i v páse a živého by sme ho nemohli posadiť do sedla.

Vychytil sa teda sám Zúzor, lapil svoj luk a bežal až do polovice stráne na tú širokú skalu, ktorú ešte i dnes vídať pod zvolenským Pustým hradom. Zastal si na skale, starešína sotva videl, lebo to bolo ďaleko, natiahol luk a vystrelil šíp. Šíp trafil rovno do srdca krásnej rybárovej dievky, ktorá v tej chvíli sedela blízko svojho otca. Zúzor ešte videl, čo vykonal i starešínovu ruku videl, ako hrozivo sa dvíhala, ale potom sa mu stlmilo pred očami i skĺzol sa do Slatiny a vlny ho odniesli na neznáme miesto.

Ešte v tú hodinu začali sa pukať hradné múry, ba potom rozsypal sa celý hrad, že dnes sa ledva dajú nájsť po ňom posledné stopy. I starešín umrel ešte v ten deň, ale umieral vraj spokojný, lebo mohol odkázať rybárom, že zasa bez bázne môžu loviť ryby na starom mieste.

Za mesačných krásnych nocí ešte vraj i dnes chodieva starešín so svojou krásnou dcérou hore na Pustý hra, a ktorého buka sa dotkne, ten obelie, a kde dievkina noha vkročí, tam v nasledujúcu jar vyrastú konvalinky. Preto ich je tak mnoho i dnes pod zvolenským Pustým hradom.