Blatnica (Hrad)
Hrad postavili v druhej polovici 13. storočia na nízkom vápencovom chrbte Plešovice oddeľujúcom Gaderskú dolinu od Turčianskej kotliny. Hrad stojaci na strmom kopci mal za úlohu chrániť obchodnú cestu „Magna via“ vedúcu z Nitry na Liptov, Oravu a ďalej do Poľska. Keď sa v 14. storočí začala používať západnejšie situovaná pohodlnejšia cesta z Nitry cez Mošovce do Martina a ďalej, stratila stará cesta „Via Antiqua“ svoj pôvodný význam a dôležitosť hradu upadala.
Prvá správa o hrade je z roku 1300, kedy bol jeho majiteľom Peter z Brezovice. Neskôr sa hrad stal kráľovským majetkom, keď hrad obsadili vojská kráľa Karola Róberta. Keď význam hradu začal upadať, začali panovníci strácať záujem o hrad. Začali ho dávať do zálohu a preto hrad často menil svojich majiteľov, ktorí hrad užívali ale nestarali sa oň. V roku 1389 daroval kráľ Žigmund Luxemburský hrad šľachticovi Pogány Domonkosovi. Onedlho si však hrad zobral späť a dal ho do zálohu Ladislavovi Oppelnimu. Po jeho smrti pripadol hrad jeho vnukom. Od roku 1421 až do svoje smrti v roku 1433 bol majiteľom hradu Peter Berzeviczy. Od roku 1434 bola nakrátko majiteľkou hradu kráľovná Borbála Cillei (Barbora Celijská), ktorá dala hrad do zálohu za 2 300 zlatých Pongrácovi z Liptovského Mikuláša. Pongrác neskôr odovzdal hrad za 9 000 zlatých Ladislavovi Necpalskému. Neskôr sa hrad znovu dostal do rúk Štafana Pongrácza.
V rokoch 1450 – 1470 hrad ovládal Peter Komorowsky. Bol poľského pôvodu a na naše územie sa dostal vďaka Husitom. V roku 1462 dostal od kráľa milosť a bojoval na jeho strane proti Husitom. V roku 1471 sa však pridal k nespokojnej sprisahaneckej maďarskej šľachte, ktorá do krajiny pozvala poľské knieža Kazimíra. V roku 1474 sa kráľovské vojská vysporiadali aj s touto hrozbou. Komorowsky sa utiahol na hrad Orava, kde dostal druhú milosť od kráľa. Potom sa majiteľom hradu stal Ferdinand habsburský.
Od roku 1539 až do roku 1945 hrad vlastnil rod Révaiovcov pochádzajúcich zo Sriemu (dnešné Chorvátsko). Možno ich slovanský pôvod spôsobil, že na hrade zamestnali aj úradníkov píšucich po slovensky alebo česky. Okrem hradu Révayovci spravovali 400 rokov aj krajinu ako dediční župani. Rozšírili hrad a snažili sa ho udržiavať. Postavili síce veľké predhradie s novými budovami, ale nedali vybudovať delové bašty.
Možno aj vďaka tomu sa v roku 1605 hradu zmocnili bez boja povstalci Štefana Bočkaja. Hradná posádka sa bez boja vzdala. Hrad naspäť získali Révayovci až po podpise mieru s Bočkajom. Rovnako úspešné boli neskôr aj vojská Gabriela Bethlena. Manžel Kataríny Révaiovej, Matej Ostrošič, sa zaplietol do povstania Imricha Tokoliho. Preto na hrade v roku 1678 nakrátko pôsobila kurucká posádka. Na príkaz panovníka bol Ostrošičov majetok skonfiškovaný a hrad mal byť ako opra povstalcov zbúraný. Na veľké prosby Révaiovcov k tomu nakoniec neprišlo. Vrchnosť svoje rozhodnutie zmenila a dokonca odporučila hrad opraviť. Koncom roka 1703 kurucké povstalecké vojská Františka Rákocziho znovu bez problémov obsadili hrad. Po prehratej bitke pri Trenčíne boli v roku 1708 nútení hrad opustiť a ten sa znovu vrátil do rúk Révayovcov.
Po utíchnutí povstaní význam Blatnického hradu znovu upadol. V roku 1744 ho ešte dal Jozef Révai opraviť. zakrátko nato však nariadil dolný hrad rozobrať na stavbu hospodárskych budov v Sebeslaviciach. V roku 1790 sa panstvo presťahovalo do kaštieľa v Mošovciach a ponechalo hrad svojmu osudu.
Za čias Révayovcov k hradnému panstvu patrili dediny Blatnica s podhradím, Sebeslavce, Belá, Laskár, Ďanová, Mošovce, Vieska s kúpeľmi Teplice, Treboslovo, Jahodníky a časť Bystričky.
: Stalo sa to okolo roku 1824, keď na hrade pôsobili samozvaní archeológovia. Namiesto pokladu však v jednom z výklenkov našli zamurovanú ľudskú kostru. na čeľusti jej visela zhrdzavená zámka. Kostra poputovala do národného múzea v Budapešti, kde sa dodnes nachádza.
Zámku zavesili žijúcej osobe, pretože sa na čeľustnej kosti našli stopy po chorobných procesoch. Išlo o mnícha, ktorý vraj porušil spovedné tajomstvo. Previnilec bol zaživa zamurovaný so zámkou na ústach.
Povesť o zaľúbenom mníchovi: Jeden z blatnických hradných pánov mal podľa povestí krásnu dcéru Eliku. Do pôvabnej devy sa postupne zaľúbili viacerí muži. Jedným z nich bolo páža Illmer, ale jeho neprominentné postavenie bolo vážnou prekážkou vzťahu.
Ešte väčšiu bariéru mal však zaľúbenec Odil. Bolo ňou mníšske rúcho. Ale keďže láska hory prenáša, Odil cez ne krásnu Eliku z hradu Blatnica uniesol. Predtým však zabil soka – páža Illmera.
Dúfal, že diaľka ho uchráni od trestu. Mladá dáma však Odilovi utiekla. Jeho dolapili a odsúdili na trest smrti, a to veľmi krutý, zamurovaním zaživa do hradných múrov. A keďže porušil rehoľný sľub, povesť vraví, že mu ústa zamkli visacou zámkou zo železa. V 19. storočí našli na hrade Blatnica hľadači pokladov namiesto zlata a drahokamov v jednom z rozpadávajúcich sa múrov príšernú mužskú postavu vo vzpriamenom postoji s masívnou kladkou v ľavej čeľusti…
Podľa ďalších legiend patril Odil k červeným mníchom. Tak u nás nazývali rád Chudobných rytierov Krista a Šalamúnovho chrámu – templárov. Pobyt templárov na hrade Blatnica a v ďalších hradných lokalitách v regióne Turca dokladajú nielen povesti, ale i ďalšie stopy a správy o ich prítomnosti.
Povesť o ukrutníkovi z rodu Révay: Pán Révay dal svoju prvú manželku otráviť. Ani voči druhej nebol vľúdnejší a dal ju zaživa zamurovať do hradných stien spolu s jej malým synčekom. Zúfalý nárek malého chlapčeka sa údajne občas rozlieha Plešovickým hrebeňom i v súčasnosti. Občas vraj vidno v hradnom areáli všetky tri mátohy zamurovaných – mnícha Odila, pani Révayovú i jej malého syna.
Povest o blatnickom meči: Turčiansky hornatý kraj oplýval kedysi hojnosťou divej lesnej zveri. Vedeli o tom aj sídelné kniežatá z Nitravy, ktorým tento kút zeme patril. Neraz sa na poľovačke zatúlali aj do Turca a veru vždy odchádzali s bohatou korisťou. Osobitne ich lákali ozrutné a mocné tury. Tých tu bolo nadostač, dokonca viac ako kdekoľvek inde. Turie mäso na desatoraký spôsob, bolo vyhľadávanou pochúťkou nielen na kniežacích stoloch, ale nasolené slúžievalo ako mimoriadne cenný dar aj spríbuzneným a susedným kniežatám.
Kniežatá vtedy navzájom žili v dobrej zhode. Stalo sa, že na Nitravu, kde v tom čase vládol Pribina, zavítal spoza Moravy sám panovník Mojmír. Zažiadalo sa mu poznať aj tento východný kraj jeho ríše. Nitranci chceli takéhoto vzácneho hosťa patrične pohostiť a zabaviť. Usporiadali teda veľkú poľovnícku výpravu hore tokom Nitry za vrchy, týčiace sa nad jej prameňmi.
Na tretí, či štvrtý deň veľká družina dostala sa popod Vyšehrad do Turca. Do kraja, kde bolo počuť viac hlasy zveri ako ľudskú reč. Teraz sa však kraj rozozvučal zvukmi poľovníckych trúb, štekotov psov a krikom poľujúcich. Pravdaže, k veľkej poľovačke patrili aj honci. Nitrinske knieža si na takúto robotu vybralo domácich ľudí, ktorí tu žili roztrúsene v malých zrubových obydliach. Jedným z nich bol aj šuhaj menom Blatoň. O jeho udatnosti a smelosti sa začalo čoraz väčšmi rozprávať. Zahučali teda turčianske končiny hrmotnými zvukmi poľovačky, volaním honcov i rykom štvanej a zabíjanej zveriny. Pribina sa držal blízko Mojmíra, keby mu bolo treba v nejakej núdzi pomôcť. A veruže bolo.....
V úzkej doline sa objavili dva mohutné tury. Vyvalili sa z húštiny a hnali sa teraz oproti obom poľovníkom. Prvý svoj oštep na rútiacu sa opachu zalúčil Mojmír, ale netrafil. V zápätí zamieril svoju kopiju aj Pribina. Turovi sa však zabodla iba do čiernej šije a zvera ešte väčšmi rozzúrila. V okamihu, keď išlo už obidvom o životy, z neďalekej skaly, čo sa týčila nad dolinou zoskočil Blatoň. Stačil ešte zastať pred Mojmírom a Pribinom a oproti rútiacemu sa zvieraťu nastrčil svoju dýku, aby ju vzápätí rozbesnenému tvorovi vrazil rovno do srdca.
„Ako sa Ti odmeníme za záchranu našich životov?“ prehovoril sám Mojmír, len čo sa spämatal z údesu, keď ležalo na zemi nehybné obrovité telo zabitého tura. „Vezmem ťa so sebou a urobím Ťa na Velehrade svojim prvým strážcom!“ navrhol Mojmír. „Budeš mojim prvým pobočníkom!“ núkal zas Blatoňovi Pribina. Vtedy v húštine čosi zamrnkalo, zakvílilo a pred oči poľovníkov sa z krovísk vyknísalo malé turie teliatko. Dokývalo sa k zabitému turovi, ako sa ukázalo, svojej materi a žalostne zabučalo. Prekvapení vladykovia stíchli dojatím a vari aj zabudli, ako Blatoň odpovie na ich ponuky.
Ten však takto preriekol: „Ďakujem Ti, slávny náš panovník, i Tebe šlachetný náš knieža, za uznanie. Predsa len nad všetky pocty je mi oveľa milšie všetko to, čo ma obklopuje, hoci v starostiach a neraz aj v núdzi. Chcem tu ďalej žiť a raz aj zložiť svoje kosti!“ Zadivil sa Mojmír i Pribina takejto skromnosti svojho poddaného a napokon sám panovník rozhodol: „Nech je po Tvojej vôli. Zostaň tu žiť po svojom. Nie však ako náš poddaný, ale ako pán celého tohto údolia. Darujem Ti tento kus rovinatej zeme aj s okolitými lesmi. Tu hospodár a občas Ťa navštívim, ako sa Ti darí.“ Poďakoval sa Blatoň za takéto dobrodenie i štedrosť vladára a za prvého druha si pribral malé opustené turie teliatko, čo si k sebe pritiahol a ono mu začalo lízať ruku.
Blatoň si pri svojom zrube postavil aj maštaľku pre malého tura a začal si na svojom spokojne nažívať. Zhromaždil okolo seba pracovitých ľudí, klčovali spolu okolité lesy a kroviská, obrábali polia. Malého tura, keď dorástol, naučil ťahať pluh, a naučil to aj ďalších svojicj zvieracích pomocníkov. Neskôr sa v Blatoňovej chalupe objavila aj nevesta. Po čase sa k Blatoňovi dostavila aj vzácna návšteva z Nitry. Keď Pribina videl, aký je Blatoň múdry a schopný hospodár, pozval ho na svoj hrad a tu ho obdaroval mečom s rukoväťou vykladanou zlatom a striebrom s takýmto rozhodnutím: „Nesklamal si ma, Blatoň, ba navyše si ma prekvapil svojou pracovitosťou a dobrým srdcom. Preto Ťa ustanovujem vladykom, pánom celého toho hornatého kraja, čo je venčený hradbou vrchov. Gazduj v ňom naďalej statočne a múdro, ale aj nebojácne a hrdinsky, ako si sa vtedy zachoval na poľovačke, keď si mne i kráľovi zachránil život! Osud tvojho života spečatil tur, preto Tvoja zem nech sa nazýva Turcom. Na temene vrchu, pod ktorým si dokázal svoju odvahu, postav hrad a tento nech ponesie tvoje meno. Bude sa nazývať hradom Blatoňovým, Blatnicou.“
Na mieste dnešnej Plešovice vyrástli hradné múry. Blatoň potom vládol ešte dlhé roky, ako sa patrí v prospech svojho ľudu a na rozkvet kraja. Keď zomrel, jeho telo uložili do hrobu spolu s mečom, ktorý mu na znak vladykovskej moci daroval sám Pribina. Dávno pradávno sa rozpadli múry a strúchniveli brvná prvého blatnického hradu. Rozpadáva sa aj ten druhý, ktorý postavili poddaní iných pánov o pár storočí neskôr. Zostal už iba blatnický meč, pripomínajúci Blatoňa, prvého slovenského vladyku Turca.