Detail turistickej túžby Výprava za tromi hradmi v Tribeči

Úvod

Jožovým priateľom Milke a Jozefovi evidentne zachutila naša Silvestrovská turistická akcia, ktorej sa zúčastnili ako hostia. Milka dnes absolvovala už druhú akciu spolku, no s Jozefom sme sa mohli už zoznámiť na Jožových fotografiách z Nórska, keď boli spolu na vrchu Heilhornet. Takže Jozef a aj Milka sa stali prakticky plynulo našimi členmi spolku. Musím konštatovať, že posledný týždeň je akýsi úrodný na nových členov.

A v úvode ešte spomeniem, že som v tom celkom nevinne. Síce Jožo už o chýbajúcom autobusovom spoji z Oponíc hovoril, ale ja pridám moje postrehy/skúse­nosti. Osobne a za mojim chrbtom stojacím Jožom sme na vlastné oči videli v internetovej aplikácii CP autobusy, že inklinovaný spoj 3.2.2024 má ísť. No nešiel, lebo na zastávke nalepený nový grafikon platný od 1.2.2024 to poprel. Mne osobne sa to stalo už druhý krát a tak som sa rozhodol, že apke CP autobusy prestanem veriť  – houk.

Putovanie

Studený hrad

Štartovali sme tradične „vitamínmi“. No bol tu určitý rozdiel oproti zaužívaným zvyklostiam a to, že sme štartovali na dvoch miestach. V Oponiciach i v Jelenci 

Dnes to bolo iné na rozdiel tomu, čo som zažil minulú nedeľu v Javorníkoch. Po snehu tu dole ani chýru ani slychu. Zato v úvode sme si zažili trochu blata. Ešte šťastie, že blato vystriedala turistická cestička pokrytá lístím. Len čo sme minuli Remitáž nás jemné stúpanie doviedlo na Studený a zafúkaný hrad. Silný vietor nám nedovolil pridlho zotrvať na jeho skalnatom povrchu. Iba chvíľu nás zdržali pekné výhľady, no blízkosť hradu Gýmeš nám velila pokračovať ďalej.

Hrad Gýmeš

Tento hrad je už o inom. Je to podstatne väčší a zachovalejší objekt ako Studený hrad. Ja s Jožom sme tu už v minulosti boli, ale pre Milku a Jozefa to bola nová skúsenosť. Hrad sme chvíľu preskúmavali, no vietor si aj tu vybral svoju daň. Podstatne nám skrátil prehliadku. Avšak nezabránil nám, aby sme sa skryli v jeho útrobách a absolvovali gastronomickú prestávku. Tejto činnosti dominovala jeho tekutá zložka „Čaj“ bol vynikajúci Hneď sa mi po ňom išlo ďalej lepšie. Po odchode nás čakal ďalší vrchol. Nebol však „gastronomický“.

Veľká skala

Stúpanie na túto skalu malo punc previerky našich fyzických schopností. Počas stúpania sa mi na čele objavili akési tekuté kvapky a bolo mi divne teplo. Niekto zozadu kolóny iba uštipačne poznamenal, že to bude zrejme to „štartovné“. Ja som si týmto tvrdením nie celkom istý, lebo tá tekutina na mojom čele bola úplne číra a to „štartovné“ malo medovú farbu Takže mi logicky z toho vychádza, že to bol predsa len pot Zadýchaní sme úspešne vystúpili na tento riadne skalnatý kopec. Presvedčili sme sa na vlastné oči, že názov Veľká skala prislúcha tomuto vrcholu právom. Jeho výhľady sme mierou vrchovatou využili na kochanie sa. Dokonca sa v diaľke objavilo aj slniečko a jeho lúče prenikajúce cez oblaky mali magický nádych. Návštevu Veľkej skaly ukončila spoločná imidžová fotografia.

Oponický hrad

K Oponickému hradu naše kroky viedlo už iba klesanie. Po asi 1200 metroch sme dorazili na tento pekný a rekonštruovaný hrad. Na jeho okraji je miestečko na oddych a opekanie. Bolo to prvé miesto, keď nepočítam závetrie medzi stromami pri putovaní, kde sa dal vypustiť môj „lietajúci vták“. Ja som priaznivé veterné podmienky využil a urobil som niekoľko výpravných náletov na tento pekný a zachovalý hrad. Zároveň sme absolvovali prehliadku hradu a posilnili sa jedlom a pitím.

Do cieľa

Záver trasy viedol príjemným klesaním, ale dojem nám kazilo bahno, ktorému sme sa museli vyhnúť obchádzaním po náročnom teréne plného popadaných stromov, kríkov a náletových drevín. No i tak nám to nepokazilo pekný dojem a zážitky to naopak umocnilo. Úspešne sme dokráčali k môjmu autu. Niekto utrúsil pred príchodom, či tam vôbec auto bude. Ale ono tam bolo A ešte jedna poznámka padla, aby sme si znova objednali taxík do Jelenca a trasu si zopakovali. Tento návrh sa neujal

Záver

Ďakujem Jožovi, Milke a Jozefovi za účasť a vytvorenie skvelej partie pri našom putovaní naprieč Tribečom. Návšteva troch hradov v jeden deň nie je častým počinom. My sme si trasu naplno užili a už teraz sa tešíme na ďalšie dobrodružstvo.

Dovidenia nabudúce!

Parkujeme v Oponiciach pred krčmou. Hneď vedľa je Jednota. Snáď tu parkovať môžu aj iní, ako hostia. Žiadna ceduľka. Auto zostáva tu. A teraz poďme na zastávku počkať si na autobus. Vincent len tak pre istotu pozrie do papierového lístka na zastávke, len na potvrdenie, že autobus ide. No počkať, ale tvár človeka istého si odchodom autobusu vyzerá úplne inak! Jožo, veď si mi v robote pozeral cez plece, či ten autobus ide! Áno, na internete šiel aj v sobotu, ale túto sobotu už nepôjde. Pred dvomi dňami zmenili grafikon. Smola.

Čo teraz? Máme viacero možností. Urobiť si akýsi okruh tu pri Oponickom hrade, presunúť sa autom do Nitry a absolvovať nejaký okruh Zoborom, alebo taxík? Vincent už gúgli číslo na nejakú taxislužbu. Ja ho medzitým inštruujem, aby sa dopredu nezabudol opýtať na cenu. To som nemal hovoriť, lebo to dopadlo tak, že vytočil číslo a zvoniaci mobil mi dal do ruky s tým, že nech si to vybavím sám. Tak som vybavil. O 7 minút bude taxík voľný a potom príde pre nás.

Za Nitrou dobiehame autobus, na ktorý sme mali v Nitre prestupovať. Taxík nemá problém autobus obehnúť a tak sme do Jelenca dorazili asi o minútu skôr, ako keby sme šli autobusom. Stálo nás to necelých 30 éčiek. Keď sa to rozráta medzi štyroch, nie je to až také hrozné. A navyše si začíname uvedomovať, že šlo o historický okamih. Po prvý krát sme šli na turistiku taxíkom. Ešte že nás viac nebolo, lebo by sme sa do taxíka všetci nepomestili.

Dnes má fučať. Zo začiatku sme v závetrí. Príchodom na Studený hrad sa to však mení. Vietor je nepríjemný. Dlho tu nevydržíme. Aspoň sme zistili, prečo sa hrad volá Studený. Zopár záberov a poďho na Gýmeš. Znovu sme medzi stromami, znovu v závetrí. A znovu fúka, tentoraz na hrade Gýmeš. Tu ale na rozdiel od Studeného hradu sú aj múry a za múry sa dá skryť. Kedysi múry kryli pred šípmi a inými vymoženosťami stredoveku a začiatku novoveku, dnes nás chránia pred vetrom.

Vincent sa zakecal. My medzitým ideme nakuknúť do pivnice a kaplnky. Kocháme sa, fotíme, obdivujeme… a zrazu je nám akosi dlho. Videl niekto Vincenta? Nevidel? Kde je? Nie je? Volám mu. Na druhý pokus sa spojenie podarilo. Kde si? Už za Gaštanicou? Aj my sme na mieste na písmenko G, ale gaštanica to nie je. Stále sme na hrade Gýmeš. Tak nás pekne počkaj. A to hnal, aby nás dobehol a nakoniec sme museli dobehnúť my jeho. Ako u Pata a Mata…

A znovu sme v závetrí. O závetrie prichádzame až pri vrchole Veľkej skaly. Znovu zopár fotiek a pokračujeme. Znovu v závetrí, ale iba po Oponický hrad. Dnes na najvyšších miestach fučí. Inak pohoda. Za Oponickým hradom nás čaká najblativejší úsek cesty. Vlastne ani prekvapivo veľa blata nebolo. Len zo začiatku pri Remitáži. Klasika, ťažba dreva, cesta rozbitá. A potom až tu za Oponickým hradom. Tu je to ale akosi blatisté takmer stále.

Prichádzame k autu. V krčme sa svieti. Že by sa z nás stali zákazníci? Ale len preto, že sme tu parkovali! Ideme dnu. No počkať! Pri kofole tu iba nebudeme. Toto vyzerá na pizzeriu. Zrazu ceduľka, v pondelok nevaríme. Aj jaj, aby tu nebola ešte jedna! Dnes varíte? Výborne, tak nám jednu pizzu prineste a k tomu kofolu či pivo. Každému na čo má chuť. Prichádza čašník s pizzou a ospravedlňuje sa, že v strede sa mu urobila diera. Vraj nám môže doniesť inú. Z Vincenta však prehovorí hlad, čo ste, my zjeme aj tú dieru!