Hrady a zámky Vyšehrad

Vyšehrad bol významným opevneným bodom na rozhraní Ponitria a Turca. Letecké skenovanie odhalilo v blízkosti hradiska terasy a staré cesty. Hradisko kontrolovalo diaľkovú jantárovú cestu z Poľska cez Turiec do Nitry a ďalej na juh. Na vrchu Vyšehrad postavil hradisko ľud lužických popolnicových polí koncom doby bronzovej – asi 1 000 rokov pr. n. l. Na kamenozemnom vale postavili palisádu z dreva. Hradisko zaniklo v 7. storočí pr. n. l. počas nájazdov nomádskych Kimerov a Skýtov, ktorí sem prenikli z ázijských stepí. Nájazdy nomádov doslova vymazali stopy po kultúre lužických popolnicových polí.

Začiatkom doby železnej okolo roku 100 pred n. l. hradisko obnovil ľud púchovskej kultúry. Hradisko dosiahlo ešte väčší rozkvet, ako predtým. Tentoraz bolo upravené i jeho okolie, keď v jeho blízkosti boli vystavané terasy, na ktorých boli postavené domy a políčka. Našlo sa tu veľa predmetov, ktoré patrili Keltom, žijúcim na južnom Slovensku. Nie je však jasné, či tu aj žili.

So zánikom púchovskej kultúry zaniká i hradisko na Vyšehrade. Nevieme, či hradisko zaniklo násilne, alebo bolo opustené. Púchovská kultúra nedokázala odolať vojenskému tlaku kráľa Vania, ktorý si vybudoval kráľovstvo na juhozápadnom Slovensku. Keď si zabezpečil spojenectvo s Rímskou ríšou, obrátil svoju pozornosť na sever. Podnikol viacero vojenských výprav, počas ktorých zaniklo mnoho hradísk. Vyšehrad znovu zostáva na niekoľko storočí opusteným miestom.

Počas Veľkej Moravy hradisko znovu ožíva, ale nestáva sa mocenským centrom regiónu, ako tvrdia viaceré zdroje (nie však dobové). Medzi miestnymi sa povráva, že tu bol pochovaný Metod. Síce sa na Vyšehrade robili výskumy, ale neboli také rozsiahle, aby túto možnosť definitívne vyvrátili alebo potvrdili. Pravdepodobnejšie však je, že tak významný človek ako Metod bol pochovaný na významnejšom mieste, ako napríklad v okolí Nitry.

Hradisko slúžilo svojmu účelu aj po rozpade Veľkej Moravy v 10. a 11. storočí. Práve v tomto období pravdepodobne získalo názov Vyšehrad. V Slovenskom Pravne postavili pri dnešnom cintoríne na kopci zvanom Šiance hrádok s kamennou vežou. Odvtedy sa hrad na kopci začal nazývať „vyšší hrad“ – Vyšehrad. Je to jedna z teórii, prečo sa Vyšehrad nazýva Vyšehrad. Aj na iných miestach býva názov Velehrad alebo Vyšehrad vzťahovaný výškovo k inému objektu. Tak je to i v prípade pražského Vyšehradu voči Vltave alebo moravského Velehradu voči veľkomoravskému mestu ležiacemu pod ním.

Väčší význam začína mať Vyšehrad až v 12. – 13. storočí, keď je tu postavený drevozemný hrádok. Patril rodu Diviackovcov, ktorí v tom čase vlastnili časť Turca a hornej Nitry. Po prvý krát sa Vyšehrad písomne spomína v roku 1183, kedy uhorský kráľ Belo III. Daroval výnos z mýtnice na kráľovskej ceste Via Publica pri Vyšehrade Benediktínom sídliacim v Kláštore pod Znievom.

Počas archeologického výskumu mýtnice sa našli strieborné mince asi 1 cm veľké. Odborníci zo začiatku nevedeli určiť z akého obdobia pochádzajú. Nakoniec si však uvedomili, že mince boli pôvodne väčšie a niekto ich orezal. Pôvodne boli veľké 2 cm a boli to viedenské pfenigy Leopolda V. Babenbergského z rokov 1177 – 1194. Bol to drsný vojak bojujúci v mnohých vojnách vrátane krížovej výpravy. Zomrel keď kvôli pádu z koňa utrpel otvorenú zlomeninu nohy a nik mu nechcel nohu odťať. Tak si ju odťal vlastným mečom sám.

Leopold V. Babenbergský bol známy zajatím kráľa Richarda Levie srdce, keď sa vracal z križiackej výpravy. Kráľov brat Ján zaplatil za neho výkupné vo výške 100 000 hrivien striebra. Ide o nález najstarších rakúskych mincí na našom území. Na Vyšehrad sa tieto mince dostali vďaka obchodovaniu medzi Diviackovcami a rakúskym vojvodstvom v 12. storočí. Predpokladá sa, že dôvodom orezania mincí bola ich vtedajšia vysoká nominálna hodnota. Orezanie mincí výrazne znížilo ich hodnotu.

Kráľ Belo IV. niekedy v rokoch 1235 – 1240 odníma rodu Diviackovcov majetky v Turci. Týmto činom podporoval svoju moc prostredníctvom kráľovských jobagiónov z nižšej miestnej šľachty. Za odobraté majetky Diviackovcom sľúbil iné majetky, ale tento sľub nesplnil. Hrad im zostáva, ale už v jeho blízkom okolí okrem Solky nevlastnia ďalšie majetky. Budimír Diviacky v roku 1258 zomiera a v záveti odovzdáva Vyšehrad so Solkou novovzniknutej premonštrátskej prepozitúre v kláštore pod Znievom. Hrad už aj tak nedokázal ekonomicky vydržiavať iba prostredníctvom Sol­ky.

V roku 1258 sa na Vyšehrade spomína kostol sv. Márie. Ten archeológovia nakoniec objavili v nadmorskej výške 700 m v blízkosti starej kráľovskej cesty Via Publica. Kostol bol netradične veľký 20×15 metrov a zmestilo sa do neho až 100 ľudí. Predpokladá sa, že slúžil aj ako pútny kostol. Prepošstvo tu postavilo aj kláštor, ktorý pravdepodobne slúžil pocestným na oddych, občerstvenie a ošetrenie.

Na začiatku 14. storočia hrad dobil a znovuobnovil Matúš Čák Trenčiansky. Jeho prítomnosť dosvedčujú aj dva strieborné pražské groše, ktoré sa tu našli počas vykopávok. Išlo o razbu českého kráľa Václava II. Z rokov 1301 – 1305. Matúš Čák Trenčiansky podporoval syna českého kráľa Václava III. V jeho snahe získať uhorský trón. Za túto podporu dostal Matúš Čák niekoľko stoviek kôp strieborných mincí. Pražské groše sa našli na mieste, kde stál kostol. Pravdepodobne sa tam dostali ako milodar.

Napriek tomu, že mnísi mali istý čas takéhoto nebezpečného suseda, ich kláštor nezanikol násilím. V roku 1328 dostáva Kremnica ťažobné práva a vzniká v nej mincovňa. Kvôli tomu sa menia i obchodné cesty. Kostol i kláštor zanikli keď starú kráľovskú cestu nahradila nová v blízkosti Kremnice. Kostol bol pútnickým miestom a mohol by slúžiť svojmu účelu ďalej, ale tlačil naň svah a preto mal statické problémy. V minulosti bol dokonca niekoľkokrát spevňovaný.

V 60. rokoch 15. storočia si na Vyšehrade zriadili svoju základňu bratríci pod vedením kapitána Slovačka. Bratríci odtiaľto podnikali do okolia lúpežné výpravy. Vykradli aj krypty v neďalekom kostole sv. Márie. Neskôr začali podporovať poľského kráľa v jeho snahe získať uhorský trón. Okolo roku 1470 dobíja Vyšehrad uhorský kráľ Matej Korvín a vypaľuje ho. Od tých čias nebolo na Vyšehrade znovu vybudované ďalšie opevnenie ani obnovený hrad.

Archeoskanzen vo Vyšehradnom V roku 2009 v Nitrianskom Pravne, časť Vyšehradné vytvorilo občianske združenie „Vyšehrad“ malý archeoskanzen s replikami obydlí zo zaniknutého hradiska znázorňujúce tri obdobia:

• starovekú zemnicu, vystuženú drevom a prikrytú trsmi trávy
• slovanskú polozemnicu, ktorej vonkajšia časť je vytvorená vypletaním z prútia a haluzí a prikrytá trstinou
• stredoveký zrub, z drevenej guľatiny. Strecha mala byť šindľová, ale šindeľ je drahý, preto použili iný drevný materiál.

Stavby sú síce malé, ale návštevník do nich dokáže vojsť a uvidí ako ľudia žili. Vo vnútri sú lôžka, kožušiny i hlinené hrnce. Aspoň tak bolo v roku 2009, kedy skanzen vznikol. Okrem zrubov sú tu dve pece a kúsok odtiaľ drevená zvonica. Zasadiť chcú i dreviny a liečivé rastliny.

Sedliakov poklad: Podľa jednej z povestí z čias Mongolského vpádu ukryli mnísi na vyšehradskom hradnom brale poklad. Jaskyňa sa vraj otvára iba o polnoci na Štedrý večer raz za sedem rokov. Raz sa do nej podarilo vkročiť jednému sedliakovi, ale skala ho tam na dlhých sedem rokov uväznila. Jeho žena čakala trpezlivo sedem rokov, aby si prišla po manžela i poklad vynesený v zástere. Takto si to vysníval ľud pri pohľade na sídlo našich predkov.

Povesť o studni na Vyšehrade

Kedysi dávno bývala na Vyšehrade krásna kňažná. Jej krása i veľké bohatstvo privádzali k nej pytačov zo širokého okolia. Jedni prichádzali, druhí odchádzali. Lenže s nimi odchádzali aj dni jej mladosti. Keď už bola v plnej zrelosti, zostali iba dvaja pytači, susedia Milota zo Znieva a Sebeslav z hornonitrianskeho Hradca. Kňažná si však stále nevedela vybrať. Milota bol rozumný, prezieravý, starostlivý. Dalo sa na neho spoľahnúť. Keď ju však pochytila bezstarostná pochabosť, dávala prednosť veselému a rozmarnému Sebeslavovi. Vymýšľal rôzne zábavy…

Až jej ktosi poradil, nech ich oboch podrobí tvrdej skúške a potom nech si medzi nimi vyberie. Milota dostal za úlohu vykopať na hradnom nádvorí studňu. Vyšehrad je na vysokom temene hory a hora je kamenná, tvrdá. Sľúbila mu, že ak v studni voda vystrekne, zasnúbia sa. Milota vedel, že je to nebezpečná robota. Môže ho skala zavaliť, rebrík sa pod ním rozlomiť… Preto pre istotu nechal kňažnej kľúče od svojho paláca i peňažných truhlíc. Hradná pani sa naľakala, až teraz si uvedomila, že sa niečo môže stať. Ak si Milota niečo zaumienil, vyhovoriť sa mu to už nedalo. Tisíc ráz jej dokázal, že ju miluje, dokáže jej to i tentoraz. Zaprisahal sa, že do paláca nevkročí skôr, ako vytryskne voda v studni.

Keď o pár dní prišiel na hrad na návštevu veselý Sebeslav, dostal za úlohu vysekať do kameňa tajnú chodbu. „Aby bolo kade ujsť, keď sa nepriateľ prisaje k hradu a posádka už nebude mať dosť síl odrážať jeho útoky,“ povedala kňažná. Sebeslav sa však do roboty nemal. "Nezabúdaj, že ty sa nikdy nebudem musieť skrývať po tmavých podzemných chodbách. Keby ti hrozilo akékoľvek nebezpečenstvo, nebudeš sama. Moji ľudia ťa ochránia. Sebeslav mnohými rečami uhýbal pred úlohou.

Odvtedy sa mu kňažná vyhýbala. Zopár dní to Sebeslav znášal. Nakoniec sa nazlostil a povedal si, že ju pokorí. Začala chodiť na nádvorie pozerať sa na Milotu, ako seká. Zbytočne mu hovorila, že bola na neho príliš tvrdá, že vyšehradská skala je tvrdá a suchá. Milota čo sľúbil, chcel splniť. Zo začiatku obdivovala jeho nepoddajnosť, ale po čase sa jej údery kladiva stali jednotvárnymi a začala mávať čoraz viac výhovoriek, aby Milotu nemusela ísť pozrieť. A Milota sa nehneval. Veď neustály klepot kladiva nie je pre ženské uši.

Po čase sa na Vyšehrade znovu objavil Sebeslav. Tentoraz ho kňažná prijala. Nech vypil piva a medoviny koľkokoľvek, dával si pozor. Nehanobil Milotu pokiaľ ho ľutovala a mala kvôli tomu výčitky. Po čase sa začali rozchádzať ako najlepší priatelia. Kňažná na Milotu v studni rýchlo zabúdala. Až sa jej zrazu Sebeslav opýtal, či ho má rada. Dušoval sa. „Ak je to tak, dokáž mi to skutkom!“ nedal sa Sebeslav. Bez toho, aby vedela, čo bude chcieť, pristala. „Zober všetky kľúče a poď so mnou. Ale naozaj všetky! Aj Milotove!“ Keď videl, že váha, sľúbil, že si Zniev iba pozrú a ničoho sa nedotknú.

Zo začiatku naozaj iba pozerali. Sebeslav nie s obdivom, ale s pohŕdaním: „Veď toto je v porovnaní s Vyšehradom psia búda! Preto pristal na niekoľkoročnú lopotu!“ Kňažnej to lichotilo a nechala si všeličo navravieť. Nakoniec sa rozhodli nazrieť aj do pivníc. Snáď čo nie je v paláci, možno bude v pivnici. Boli presvedčení, že tam nič nenájdu. Kňažná si želala, aby tam nič nebolo a chcela už Milotu vykázať z Vyšehradu. Ale bolo, plné truhlice zlata, perál i drahých kameňov… „Sporivý človek,“ uznanlivo povedala kňažná. „Nešetril, len zhromažďoval, čo iní nahonobili,“ opovržlivo povedal Sebeslav. A pohotovo spustil o prepadoch nielen v Turci, ale dokonca i na Liptove, Orave a ba i na Kysuciach a na Považí. Aby mu uverila, bral do rúk jednotlivé šperky a sebaisto vyhlasoval, na akej panej či ktorí kupci ich ponúkali na predaj. A kňažná rada uverila. Sama si nič nezobrala, ale ani slovkom Sebeslava nenapomenula, keď si z pokladov bral nielen do mešca, ale aj do poľovníckej kapsy.

Milota nič netušil. Stále kopal hlbšie a hlbšie. Živo si predstavoval, ako vynesie v krčahu prvú vodu, čo vystrekne zo zemskej žily. Stalo sa! Voda naozaj vytryskla. Rýchlo naplnil džbán a nechal sa vytiahnuť. Poslal vodu kňažnej a čakal, že príde natešená, šťastná. Vrátil sa iba sluha, že panej nieto doma. Vraj odišla na poľovačku. Práve v ten deň sa kňažná so Sebeslavom vybrali na Zniev. „Nič to,“ povedal si Milota, „Poľovačka netrvá večne.“ A dal sa znovu spustiť do studne. Chcel mať viac pramienkov, aby studňa nevyschla ani v najhorúcejšom lete. Keď sa kňažná vráti z lovu, môžu ísť rovno na sobáš.

Keď vyšiel zo studne, bol taký unavený, že spal celé dni. Keď sa napokon zobudil, celý Vyšehrad bol veselý. Ľudia vyspevovali, smiali sa, hudci hrali, všetko tancovalo a veselilo sa. Len jeho sluhovia boli smutní. Nevedeli, ako mu majú povedať, čo sa na Vyšehrade deje. Sám Milota bol presvedčený, že to všetko kvôli vykopanej studni. Aj kňažná si na neho uprostred zábavy spomenula. „Víno pálilo, medovina sa priečila, už by si aj čerstvej vody zo studne dala. Lenže na Vyšehrade je len dažďová voda z cisterny. "Tu máš víno,“ podáva jej strieborný pohár Sebeslav, „Na Vyšehrade voda nikdy nebude.“

„Už je!“ povedal sluha, ktorý ich obsluhoval. „Aj by vám ju pán Milota priniesol, ale tak tuho zaspal, že ho dva dni zobúdzajú.“ „Chudak,“ uľútostilo sa ho kňažnej. Dostál slova. Aj o rečiach o zbojníctve začala pochybovať.Veď zbojník naučený žiť z cudzieho by nevydržal pracovať tak dlho a namáhavo. A nikomu by nedal kľúče od svojho bohatstva. Uvedomila si, ako mu ublížila. „Kam sa zberáš?“ pokúsil sa ju zastaviť Sebeslav. „Podplatil služobníctvo, aby ti pokazil hostinu.“ Chvíľu váhala, nakoniec uverila, lebo sa jej nechcelo predstúpiť pred Milotu a ospravedlňovať sa.

Sluha si to nenechal iba pre seba. Milota mu bol milší ako nadutý Sebeslav. Keď sa Milota dozvedel, že na hostine pijú z jeho strieborných pohárov, sú ovešaní zlatými reťazami z jeho pokladu, tak sa nahneval, že ľahkovernú a nerozvážnu kňažnú a jej zločinného a samoľúbeho milenca v tej chvíli preklial. Len čo kliatbu dopovedal, hodovná sieň sa s hrmotom prepadla.

Od tých čias sa vyšehradská kňažná zjavuje raz ako biela, inokedy ako čierna pani. Keď je v čiernom, jej nečestný milenec pobehuje okolo nej ako pes. Čakajú na toho, kto zoberie z úst psa kľúč a otvorí tajné dvere do prepadnutej hodovej siene, nájde ich telá, pochová ich a tým ich vyslobodí.