Hrady a zámky Leopoldov

Situácia je vážna

V roku 1606 bolo podpísaním Žitavského mieru Osmanské nebezpečenstvo načas zažehnané. To sa však netýkalo prihraničných oblastí, kde často dochádzalo k šarvátkam a k lúpežným výpravám z oboch strán hranice. Osmani pri tejto príležitosti často plienili majetky rodu Zrínskych. Preto sa Mikuláš Zrínsky rozhodol postaviť na hranici nový hrad (Zrínyiujvár) na ochranu svojich majetkov. K dobrým vzťahom s Osmanmi nepridávala ani situácia v Sedmohradsku. Osmanské vojská v roku 1660 obsadili najväčšiu Sedmohradskú pohraničnú oblasť Veľký Varadín (dnes Oradea v Rumunsku). Trestali Sedmohradské knieža Rákociho za jeho vojenskú výpravu proti Poľskému kráľovstvu, ktorú neschvaľovali. Habsburgovcom nezostávalo iné, ako po Osmanoch tiež vyslať vojsko do Sedmohradska.

Tieto udalosti sa stali vhodnou zámienkou na novú vojnu. Viedenský dvor síce vyslal do Istanbulu diplomatickú misiu, ale Veľkovezír s ňou odmietol rokovať dokiaľ Habsburgovci nestiahnu vojsko zo Sedmohradska, nevydajú všetky sedmohradské hrady a nezbúrajú Zrínskeho nový hrad. Misia sa vrátila bez úspechu a vojne sa už nedalo zabrániť. Veľkovezír vypovedal na jar 1663 Habsburgovcom vojnu a 21. marca 1663 sa so 100 000 armádou pohol z Erdine.

Vojnové udalosti nabrali rýchly spád. Osmani sa mohli pohnúť tromi smermi a zaútočiť buď na Gyor, Komárno alebo Nové Zámky. Kvôli možnosti bohatej koristi si vybrali Nové Zámky. Pevnosť nakoniec Osmani dobili vďaka chybe veliteľa pevnosti Adama Forgáča a neochote uhorských šľachticov a stolíc prísť obliehanej pevnosti na pomoc. Bez viny nie je ani cisárska armáda, ktorá chránila iba Habsburgské dedičné územia. Pád takej silnej pevnosti ako boli Nové Zámky mal veľmi nepriaznivé následky pre cisársku stranu. V krátkom čase padli do osmanských rúk hrady Nitra, Levice, Hlohovec, Novohrad, Drégely a Bujak. Zároveň bolo vyplienené rozsiahle územie dnešného západného Slovenska, Moravy a časti Sliezska. Osmanský postup zastavila až zima.

Na jar sa podarilo situáciu ako tak stabilizovať vďaka víťazstvám chorvátskeho Bána Mikuláša Zrínskeho na juhu Uhorska a generála Jeana Louisa de Souchés na území dnešného Slovenska. Generálovi francúzskeho pôvodu sa podarilo dobiť Nitru. Blížil sa k nemu početnejší protivník a preto ustúpil a čakal na posily. S Osmanmi sa pustil do boja až pri Žarnovici, kde ich porazil. Ustupujúci Osmani si vylepšovali náladu rabovaním a vypaľovaním dediniek popri rieke Hron. De Souchés sa cítil dostatočne silný, pritiahol k Levickému hradu a dobil ho. Osmani sa s pádom Levíc nemienili zmieriť a vyslali ďalšie vojsko k Leviciam. Pri Leviciach však boli znovu porazení.

Nakoniec sa Osmani rozhodli sústrediť sily a pritiahnuť k samotnej Viedni. Do cesty sa im však postavil veliteľ kresťanských vojsk generál Raimondo Montecuccoli a zviedol s nimi bitku pri Mogersdorfe (nazývanej aj pri Sv. Gottharde). Osmani síce mali tri krát početnejšiu armádu, ale po moste cez rieku Rábu mohli poslať na kresťanskú stranu iba časť armády. Na druhej strane rieky proste nebolo viac miesta. To nakoniec rozhodlo i bitku.

Prvú líniu kresťanov síce ešte rozsekali, pričom zajatcom pred zrakmi druhého sledu demonštratívne urezávali hlavy, ale druhá línia janičiarom odolala. Navyše, keď sa zdalo, že aj tá padne, generál Montecucoli na nič nečakal a 4 čerstvými plukmi zaútočil na útočiacich Turkov. Keď Turci na kresťanskej strane rieky začali očividne prehrávať poslal Veľkovezír na cez most na druhú stranu čerstvé sily. Na moste vznikla tlačenica. Posily sa nemohli dostať na druhý breh a ustupujúci Osmani sa nemohli dostať na svoju stranu a preto začali v panike skákať do rieky, aby sa pokúsili preplávať na druhý breh. Mnoho z nich sa však utopilo. Generál Montecuccoli však svojich mužov zastavil a neprešiel cez most na druhú stranu. Vedel, že by to bola samovražda. Osmani nakoniec odtiahli. Tieto úspechy cisárskych nakoniec donútili Osmanov zasadnúť za rokovací stôl a podpísať Vašvársky mier na 20 rokov.

Musíme postaviť novú pevnosť

Mierové podmienky po Veľkej Osmanskej vojne (1663 – 1664) boli pre Viedeň menej výhodné, ale umožnili cisárovi postaviť novú pevnosť na zaistenie svojho územia a vymedzili miesto na jej stavbu medzi Váhom a osadou Guta (Kolárovo). Rieka Váh sa stala hraničnou riekou medzi kresťanským pravým brehom a moslimským ľavým brehom. Rýchlo, ešte v roku 1664 začala určená komisia vyberať vhodné miesto pre pevnosť. Vybrali miesto oproti Osmanmi obsadenému Hlohovcu pri brode cez rieku Váh. V marci 1665 cisárska rada rozhodla o výstavbe pevnosti. V auguste už boli hotové výkopy s vystužením, čo už na improvizovanú obranu stačilo. Vtedy cisár Leopold I. Rozhodol, že pevnosť sa bude volať Leopoldopolis (Leopoldstadt). Od ratifikácie zmluvy o prímerí po zahájenie stavby uplynulo iba 7 mesiacov. Na stavbe pracovali tisíce robotníkov z Moravy, Rakúska, Nemecka a Slovenska. Časť robotníkov sa pri pevnosti usadila a založila Mestečko. To bolo v roku 1948 premenované podľa bývalej pevnosti na Leopoldov. Pevnosť bola dokončená v roku 1669. Stavanie ďalších obranných prvkov však pokračovalo aj po roku 1669.

Pevnosť síce postavili za 4 roky, ale niektoré problémy pretrvávali. Už počas stavby musela špeciálna komisia vyšetrovať krádež stavebného materiálu. Istý čas bol podozrivým aj sám veliteľ pevnosti plukovník Rith. Už v roku 1675 upozorňuje veliteľ pevnosti na katastrofálny stav budov, ktorých strechy boli pokryté iba lístim a rohožami. Veliteľ hlásil i neutešený stav predsunutej „pevnôstky“ Castel, ktorá chránila stavidlo umožňujúce zaplaviť okolie pevnosti a reduty kontrolujúcej most cez rieku Váh. Za ich zlý stav však nemohli Osmani, ale povodeň na neregulovanej rieke Váh. Na stavbu pevnosti nikdy nebol vyčlenený dostatok peňazí a preto nikdy nedosiahla „krásu“ iných pevností na našom území.

Pevnosť v boji proti Osmanom

Pevnosť bola síce postavená ako protiturecká, ale do bojov proti Osmanom nikdy priamo nezasiahla. Presnejšie, Osmani sa ani nepokúsili pevnosť dobyť. Považovali ju za príliš odolnú. K jedinému bojovému stretu medzi posádkou pevnosti a Osmanmi z „moslimského“ Hlohovca prišlo v roku 1671. Výpad vojakov z pevnosti zabránil asi 500 Osmanom zničiť drevený most cez rieku Váh do Hlohovca.

Dokonca Osmani počas rokovania o predĺžení Vašvárskeho mieru v roku 1682 v Istanbule žiadali zbúranie tejto pevnosti. Medzi tromi hlavnými požiadavkami na predĺženie mieru boli:

• zbúranie všetkých nových pevností: Leopoldova, Kolárova a Šale
• platenie daní všetkých dedín v okolí Nových Zámkov
• uhradenie všetkých škôd spôsobených prepúšťaním zajatcov

Viedeň však odmietla tieto požiadavky splniť a tak sa koncom marca roku 1683 vydala 120 – 180 000 osmanská armáda znovu na pochod.

Očakávalo sa, že Osmani budú chcieť dobiť aj pevnosť Leopoldov. Keď veliteľ pevnosti obdržal správu o blížiacich sa Osmanoch vydal rozkaz vypáliť okolité obce Červeník, Šulekovo i Mestečko, aby v nich Osmani nenašli zázemie. Zároveň dal strhnúť strechy z budov pevnosti, aby sa zabránilo ich zapáleniu počas bojov. Osmani sa však Leopoldovu vyhli a sústredili sa na samotnú Viedeň. Tá aj vďaka pomoci vojsk Karola Lotrinského a poľského kráľa Jána Sobieskeho odolala. Poľský kráľ pri návrate domov dokonca nakrátko pobudol v pevnosti Leopoldov.

Väznenie protestantských kňazov

Pevnosť sa tak, ako iné hrady využívala aj ako väzenie. Bratislavským mimoriadnym súdom boli protestantskí a kalvínski kňazi odsúdení za údajnú spoluprácu na Vešeléniho povstaní na doživotné španielske galeje pri Neapole. Pre tých, čo nepodpísali konverziu na katolícku vieru sa prestupnými stanicami na galeje stali hrad Branč a pevnosť Leopoldov. V Leopoldove boli väznení od júna 1674 do marca 1675. Duchovnú službu vtedy v pevnosti vykonávali jezuitskí pátri. Jeden z nich, Mikuláš Kellio sa stal symbolom prenasledovania protestantov. Jeho úlohou bolo pôsobiť na protestantských kňazov tak, aby uznali svoje poblúdenie a podpísali reverz.

Protestantskí kňazi bývali v budove, ktorá nevyhovovala ani ako maštaľ. Do budovy pršalo, nebola tam pec a na zimu sa tam sťahovali žaby a hady, pretože bola blízko valov. Nešťastníci vykonávali najšpinavšie a najťažšie práce od rána do večera v akomkoľvek počasí. Vojaci sa k nim správali horšie ako k odsúdeným za najťažšie zločiny. Keď pri kopaní priekop pri pevnosti zasypalo niekoľkých robotníkov z Mestečka, poslali tam kňazov a museli pokračovať v kopaní. Na práce boli nasadení aj vo sviatky a nedele. Museli navštevovať katolícke omše v kostole sv. Leopolda v pevnosti. Kto odmietol, bol zbitý a nasilu dovedený do kostola.

Ráno 19. marca boli naložení na vozy a eskortovaní do Neapola na galeje. Počas cesty viacerí zomreli. Nakoniec na nátlak Anglicka a ďalších protestantských krajín cisár Leopold rozhodol o prepustení kňazov odsúdených na galeje, ale do vlasti sa už vrátiť nesmeli.

Protihabsburgské povstania:

Pevnosť bola po prvý krát obliehaná v roku 1678 Kurucmi počas povstania Imricha Tököliho. Kuruci obsadili takmer celé Slovensko, ale Leopoldov sa im dobiť nepodarilo. Pokúsili sa o to aj druhý krát, ale rovnako neúspešne. V roku 1697 chcel na pevnosť zaútočiť povstalecký generál Mikuláš Berčéni, ale po krátkom obliehaní to vzdal. Práve počas tohto krátkeho obliehania napísal generál listy uhorským župám a vyzýval ich, aby pod jeho zástavu vyslali dobre vyzbrojených mužov a potraviny. V roku 1703 obsadili Hlohovec a jeho okolie Rákociho povstalci. Pokúsili sa zaútočiť aj na pevnosť Leopoldov, ale neúspešne.

Povstanie postupne naberalo na sile pripájaním sa ďalších šľachticov. Pridal sa k nim aj majiteľ Hlohovca Štefan Forgáč. Povstalcom sa dokonca podarilo ľsťou bez boja obsadiť pevnosť Nové Zámky. Po tomto úspechu si znovu trúfli aj na Leopoldov a začali ho od 25. novembra 1704 znovu obliehať. Kuruci podpálili tri drevené mosty cez Váh vedúce do leopoldovskej pevnosti. Hneď na druhý deň začali ostreľovať múry pevnosti. Celý mesiac ostreľovali pevnosť. Najintenzívnejšie ostreľovanie spustili 24. a 25. decembra. Zhodou okolností to bolo posledné dva dni obliehania. Delostrelci z pevnosti neboli útočníkom nič dlžní. Večer sa im dokonca podarilo zasiahnuť tri najväčšie delá obliehateľov, ktoré Rákoci dal doviezť z Košíc.

26. decembra boli povstalci nútení obliehanie prerušiť, pretože k pevnosti sa blížil cisársky generál Heister s vojskom o sile 13 000 – 20 000 mužov. Heisterovi sa totiž podarilo povstalcov oklamať. Tí čakali, že na pomoc pevnosti príde od Bratislavy. Generál však prešiel zasneženými priesmykmi Malých Karpát a zjavil sa pri Smoleniciach. Kvôli rýchlemu postupu cisárskych si Rákoci nestihol vybrať vhodné miesto na bitku.

Povstalecké velenie sa dohodlo, že pri pevnosti ponechá iba niekoľko stotín pešiakov a proti postupujúcemu Heisterovi vyšle vojsko s 12 000 jazdcami a 7 800 pešiakmi. K bitke medzi generálom Heisterom a povstalcami prišlo pri Trnave v priestore medzi Bielym Kostolom, Bohdanovcami a Ružindolom. Povstalci mali iba 6 diel. Zato cisárski až štvornásobok. Delostreľbu vraj bolo počuť až do Hlohovca.

Po úvodnom útoku kuruckých vojsk sa už zdalo, že zvíťazia. Útočiace jednotky sa však rozdrobili a vymkli sa veleniu. Heister zvažoval, či dá rozkaz k ústupu, ale keď niektoré povstalecké jednotky začali plieniť jeho zásobovacie oddiely, vydal rozkaz znovu útočiť. Bitku nakoniec rozhodla zrada Scharudiho, ktorého oddiel sa pridal na cisársku stranu. Generál Heister po boji víťazne vstúpil do Trnavy. Všetkých zranených kuruckých vojakov v meste nechal popraviť. Mesto Trnava muselo cisárske vojsko vrátane koní živiť až takmer do konca januára. Mesto sa z tejto ekonomickej katastrofy spamätávalo celé desaťročia.

Správa o porážke povstalcov sa šírila rýchlo. Už na druhý deň skoro ráno prerušili povstalecké oddiely obliehanie. Povstalci odchádzali tak rýchlo, že na mieste zanechali časť delostrelectva, najmä ťažké delá i delové gule a proviant vrátane alkoholu a krmiva pre kone. Keď generál Heister dorazil k Leopoldovskej pevnosti, ukoristil 14 diel. Opustený tábor povstalcov prehľadali aj vojaci z pevnosti a všetko použiteľné zobrali. Zároveň zbúrali všetky opevnenia, ktoré obliehatelia postavili. Po ústupe povstalcov vtrhli cisárski vojaci do zámku v Hlohovci a vyplienili ho. Rabovali aj v bežných domoch a vyrabovali aj faru. Farárovi sa podarilo zachrániť a do kláštora vstúpil iba v tom, čo mal na sebe. Neskôr sa k cisárskym vojakom pridali aj vojaci z leopoldovskej pevnosti.

Po smrti cisára Leopolda I. nastúpil na trón jeho syn Jozef I. V tomto čase, 23. januára 1705 znovu pritiahli k pevnosti povstalecké vojská. Od posledného obliehania pevnosti ubehli iba tri týždne. Nové obliehanie bolo vytrvalejšie a trvalo až do septembra 1705. Plán dobytia vypracoval francúzsky dôstojník plukovník Antoine de La Mothe bojujúci na Rákociho strane. Útok mal byť vedený od severu klasickou metódou maršala Vaubana.

Maršal Sébastien Le Prestre de Vauban verne slúžil kráľovi Ľudovítovi XIV. Zúčastnil sa 53 obliehaní, 140 bitiek, nanovo opevnil 33 miest a zrekonštruoval vyše 300 starších pevností. Nebol len geniálnym staviteľom pevností, ale vymyslel aj účinný postup dobývania pevností systémom pravidelného obliehania. Prostredníctvom kopania kľukatých približovacích zákopov (sapy) sa priblížil k pevnosti. Tie potom prepojil priečnymi spojovacími zákopmi (paralely), ktoré slúžili na rozmiestnenie pechoty a delostrelectva. Vo vzdialenosti asi 350 m od pevnosti boli jednotlivé sapy spojené ďalšou paralelou. Ich úlohou bolo chrániť vojakov pred paľbou z pevnosti a palebná podpora ďalšieho útoku. Prielomy v jednotlivých častiach opevnení robil položením podzemných náloží a ich odpálením. Míneri sa podzemnou chodbou dostali pod konštrukciu, nanosili tam dostatok pušného prachu a zapálili ho. Výbuch buď zničil alebo značne poškodil stavbu stojacu nad minérskou komorou. Maršál pred začatím ostreľovania pevnosti obsadil všetky prístupové cesty k nepriateľskej pevnosti a vybudoval okolo svojich jednotiek dvojitú líniu ochranných valov. Jeho systém vraj fungoval tak dokonale, že sa dalo vopred vypočítať, kedy pevnosť padne. Pri obliehaní používal vylepšené delá a dokonale vycvičených delostrelcov. Tí dokázali vystreliť spredu nabíjaného dela s hladkou hlavňou každé tri minúty a na vzdialenosť 1200 – 1300 m zasiahnuť cieľ.

Plukovník Antoine de La Mothe vo svojom pláne počítal s tromi sapmi približujúcimi sa k pevnosti. Tie mali byť spojené dvomi paralelami vzdialenými od seba 100 m. Z druhej paralely mali sapy pokračovať až k samotnej pevnosti. Útok sa však neuskutočnil, asi Kuruci reálne zhodnotili svoje sily a obmedzili sa len na ostreľovanie pevnosti z diel. Pretože obliehanie trvalo celé mesiace, v pevnosti mali nedostatok potravín. Disciplína vojakov poklesla natoľko, že niektorí boli za vyjednávanie s povstalcami o kapitulácii pevnosti.

Situáciu Leopoldovskej pevnosti a tiež obliehaného Trenčína sa pokúsil zlepšiť maršal Ludwig von Herbeville, ktorý postupoval k pevnosti zo Žitného ostrova s 12 000 vojskom a zásobami. Rákoci sa o jeho postupe dozvedel a rozhodol sa nachystať cisárskym pascu medzi Dolnými Zelenicami a Siladicami. Chyby v povstaleckom velení spôsobili, že povstalcom v pasci chýbali delá. To umožnilo maršalovi Herbevillemu vyviesť svojich vojakov z pasce a podarilo sa mu aj doviesť zásoby do vyhladovanej pevnosti. V tom čase už veliteľ pevnosti plukovník Ferdinand Karol Schwarzenau nemal peniaze na vyplácanie žoldu vojakom. Preto v pevnosti nechal raziť z núdze peniaze, aby mal čím vyplácať vojakov. Tieto peniaze platili iba v pevnosti. V auguste to síce povstalci vzdali, ale v roku 1706 znovu obľahli pevnosť a znovu ju vyhladovali. Tentoraz sa podarilo doviesť zásoby do pevnosti cisárskemu veliteľovi Guido Starhembergovi. Nakrátko sa veliteľom pevnosti stal maršal Herbeville, ktorému sa podarilo rozprášiť povstalecké opevnenia v širokom okolí pevnosti Leopoldov.

Pobočka Trnavskej invalidovne

Po potlačení posledného protihabsburgského povstania znovu poklesol význam pevností. Hradby v Nových Zámkoch boli v rokoch 1724 – 1725 zbúrané a tehly z tejto pevnosti boli použité na opravu Leopoldovskej pevnosti. Z Leopoldova sa stalo skladisko vojenského materiálu.

V roku 1783 navštívil pevnosť cisár Jozef II., ktorý rozhodol o budúcom využití pevnosti. Pevnosť sa stala posledným domovom pre vojenských vyslúžilcov. Pevnosť tomuto účelu slúžila približne 70 rokov. V roku 1855 bolo rozhodnuté o tom, že z pevnosti sa stane väzenie. Väzni prichádzali, ale časť invalidov zostávala. Veliteľ pevnosti dostal rozkaz invalidov odtransportovať. Proti tomuto rozkazu sa postavili dôstojníci, ktorí žiadali veliteľstvo aby presun invalidov presunuli na jar, pretože mnohí vyslúžilci náročný zimný presun neprežijú. Posledný oddiel invalidov opustil pevnosť v roku 1856, kedy už slúžila ako väznica.

Pevnosť sa na chvíľu vracia k svojmu pôvodnému účelu

Dlho sa napoleonske vojny Leopoldovskej pevnosti vyhýbali. Počas vojny Piatej koalície proti francúzskemu cisárstvu sa situácia zmenila. Rakúsko v roku 1809 prerušilo spojenectvo s Francúzskom a Napoleon bol na to nútený reagovať. Viedeň sa mu podarilo obsadiť bez boja. Bratislava však kládla odpor. Práve z Leopoldovskej pevnosti privážali do Bratislavy potraviny, výzbroj a potrebný materiál. Medzi pevnosťou a Mestečkom stáli pece pečúce chlieb pre vojsko bojujúce pri Bratislave. Obyvatelia okolitých obcí cez deň i noc na vozoch odvážali do Bratislavy cisárskym vojakom a domobrane upečený chlieb.Keď sa Bratislava zmenila na rumovisko, dovážali z Leopoldova olovo, delové gule, pušný prach a iný materiál.

Pevnosť síce bola vyškrtnutá zo zoznamu udržiavaných pevností, ale teraz sa situácia radikálne zmenila. Sám cisár Jozef II. rozhodol, že pevnosť musí byť uvedená do obranyschopného stavu. Obyvatelia boli stiahnutí zo žatevných prác a boli nasadení na opravy vonkajších obranných prvkov pevnosti a jej zásobovanie. Pevnosť do vojny s Napoleónom nakoniec nezasiahla. Zo zanedbaného stavu sa dostala do obranyschopného stavu, čo oživilo úvahy o jej vojenskom využití. Dokonca mala byť rozšírená a jej hradby mali siahať až k samotnému Váhu, aby zabezpečovala obranu priechodov cez Váh. V roku 1813 bol Napoleón porazený v bitke pri Lipsku a modernizácia pevnosti sa preto neuskutočnila. Naďalej slúžila ako vojenská invalidovňa.

Biela zástava nad pevnosťou

Uhorský snem a šľachta túžili po nezávislosti Uhorska. V roku 1848 bol v Uhorsku zavraždený kráľovský komisár a vrchný veliteľ v Uhorsku poľny podmaršál František Filip Lamberg. Uhorský snem jeho menovanie neuznal. Preto Rakúsko – Uhorský cisár rozpustil snem. Vypukla maďarská revolúcia.

Maďarský vládny komisár Ján Jezsenák sa v tej dobe zdržiaval v Leopoldovskej pevnosti. Tá sa okolnosťami zrazu ocitla v maďarskom pohraničí. Kvôli váhavosti odstránil cisárskeho veliteľa pevnosti plukovníka baróna Karla von Bibra. Na jeho miesto revolucionári dosadili plukovníka Kolomana Ordódyho. Podľa radikálnych maďarských politikov však Ordódy neprejavil zreteľný promaďarský postoj. Preto mu pridelili ako zástupcu výrazne promaďarského baróna majora Ladislava Mednyánszkeho. Ten sa mal postarať aj o zvýšenie obranyschopnosti zanedbanej pevnosti. Pevnosť mala k dispozícii viac ako 1 500 vojakov a 17 kanónov a 4 húfnice (iné zdroje uvádzajú 27 diel) a zásoby potravín na pol roka. Vojaci, ktorí nezložili prísahu na ochranu uhorskej ústavy boli odvelení z pevnosti. Mednyánszky navrhol vyčistiť vodné priekopy, spevniť poškodené bastióny a kurtíny. Revolucionári však nemali dostatok času zrealizovať tieto opatrenia. Navyše vojsko z pevnosti malo zabezpečovať vojenské akcie proti cisárskym a dobrovoľníckym vojskám v širokom okolí.

Na cisárskej strane sa sformovali aj podporné slovenské dobrovoľnícke zbory, ktorým prostredníctvom nižších veliteľov velil poľný podmaršal Baltazár Šimunič. Ten dostal rozkaz postupovať popri Váhu smerom na Bratislavu a Nitru. Druhý dobrovoľnícky zbor o sile 6 000 mužov operoval v okolí Trnavy. Dostal za úlohu získať Leopoldovskú pevnosť znovu do rúk cisára. Maďarským obrancom sa však krátko pred obliehaním 20. decembra 1848 podarilo vypáliť Mestečko. Veliteľ pevnosti sa pokúsil zaútočiť aj na pozície dobrovoľníkov v Červeníku. Ich cieľom bol kostol, kde Šimuničovi muži skladovali muníciu, pušný prach a gule do kanónov. Dobrovoľníci však mali za kostolom ukryté 4 kanóny. Silnou paľbou útok odrazili a vojakov zahnali naspäť do pevnosti. Dobrovoľníci mali vykonať útok 28. decembra, ale laboratórium na výrobu bômb vyletelo do vzduchu a preto bol útok odložený. Niekoľkohodinové ostreľovanie pevnosti začalo až 30. decembra. Šimuničovi vyjednávači sa dostali až do pevnosti, ale majorori Mednyanzskému sa podarilo presvedčiť väčšinu dôstojníkov, aby pokračovali v odpore. Preto Šimunič napísal veliteľovi slovenských dobrovoľníkov, aby urýchlene prešli cez Trakovice k Leopoldovu. Maďarským vojakom mal zase prísť na pomoc generál Artur Gorgeyi, ale nedorazil.

Dobrovoľníci začali od Červeníka stavať barikády. Medzitým Šimuničovi prišli ťažké obliehacie delá. Cisárski obľahli takmer celú pevnosť a delostrelci ju začali ostreľovať. Na druhý deň, 2. februára sa veliteľ pevnosti rozhodol kapitulovať napriek odporu svojho zástupcu majora Mednyánzskeho a väčšiny dôstojníkov. Po kapitulácii sa do pevnosti nahrnuli Šimuničovi vojaci a dobrovoľníci. Podľa očitých svedkov v pevnosti nezostalo žiadne okno ani krov celý. Na silnú kanonádu dodnes poukazujú tri delové gule, jedna je zavŕtaná do steny kostola sv. Ignáca a dve trčia z boku schodišťa fary v Mestečku (terajší Leopoldov).

Veliteľ pevnosti plukovník Koloman Ordódy bol odsúdený na 3 roky žalára. Jeho zástupca major Ladislav Mednyánszky sa nechcel vzdať, a preto bol odvedený do Bratislavy ako zajatec. Pred vojenským súdom vyhlásil, že čo sa jeho týka, nikdy by sa pevnosť Leopoldov nedostala do cisárskych rúk. Bol odsúdený na trest smrti a obesený na Somárskom vŕšku v Bratislave. Rovnaký osud postihol aj veliteľa delostrelectva pevnosti Filipa Grubera.

Leopoldov sa stáva väznicou

V minulosti bývali tresty rôzne – prikovanie ku stene za pás alebo krk, sedenie v klade, zákaz vychádzať z väzenia určité obdobie, palicovanie, bičovanie, odťatie ruky, lámanie v kolese, obesenie, rozšťvrtenie, napichnutie na kôl, sťatie mečom, upálenie, pochovanie za živa… Situácia sa však menila a hradné väzenia a stoličné domy v mestách prestávali stačiť. Situáciu v Uhorskej časti ríše bolo treba riešiť, pretože vznikal problém kam umiestňovať nových väzňov.

Rakúsko – Uhorsko nemalo peniaze na výstavbu nových väzníc a preto cisár František Jozef I rozhodol, že za väznice budú prerobené staršie, fortifikačné vyhovujúce objekty. V roku 1855 určil za väznicu pevnosť Leopoldov, ktorý sa tak stal prvou „modernou“ väznicou na našom dnešnom území. V roku 1856 tento osud stihol bývalý kláštor Ilavu. Okrem nich boli v tomto čase v Uhorsku za väznice určené pevnosť Mukačevo (na dnešnej Ukrajine) a kláštor Mária Nostra (v dnešnom Maďarsku).

Už v decembri 1855 bolo v pevnosti provizórne umiestnených 300 trestancov. Kapacita nového väzenia mala byť až 1 000 väzňov. Väzni pracovali na úprave ubytovní, vysúšaní ramena Váhu v blízkosti pevnosti, demolovali zemné násypy pred hradbami materiálom z nich vypĺňali zanesenú a močaristú vodnú priekopu pri pevnosti. Neskôr iní väzni pracovali ako obuvníci, kováči, stolári, kolári, zámočníci a tkáči. Disciplína a chuť tvrdo pracovať sa udržiavala možnosťou nadzárobkov, s ktorými mohli väzni robiť čo chceli.

Prvý správca väznice Leopoldov Groller von Mildensee vynašiel zvonový telegraf. Viedol z každej časti väznice do centrálnej strážnice. Strážnici sa museli každých 15 minút hlásiť potiahnutím drôtu. V prípade napr. Vzbury strážnik viackrát potiahol za drôt a na to miesto bol vyslaný pohotovostný oddiel. Správca nechal vyklčovať staré stromy v okolí pevnosti a nechal vysadiť 1 500 morušových stromov na chov hodvábnika morušového.

V roku 1857 bolo počas roka priemerne 733 väzňov. Kvôli náročným podmienkam vo väzení – stravovanie, zamestnanie a lekárska starostlivosť, bola úmrtnosť veľmi vysoká. Zomrelo 96 trestancov. Zo začiatku tu boli väznené i ženy. Väčšinou to boli mladé slúžky, odsúdené za vraždu vlastného dieťaťa, prostitútky, alebo zlodejky. Muži boli odsúdení väčšinou za krádež. Pri nástupe na výkon trestu odsúdení absolvovali lekársku prehliadku, ktorej záver často býval „Je zdravý, pre bitie a pôst schopný…“ Nejeden takýto väzeň umrel vo väzení ešte v ten istý rok.

Súčasťou výkonu trestu bývalo stále nosenie železných pút na nohách. Reťaz si odsúdený pri chôdzi mohol niesť v ruke. Pri práci sňali väzňovi jednu obruč a pripevnili mu ju k drieku. Po práci mu ju opäť nasadili na nohu. Väzni sa v stredu a v sobotu postili. Pôst bol aj jedným z disciplinárnych trestov. Ďalšími boli pobyt na tvrdom lôžku, pobyt v samotke, 2 dni v tmavej komore bez kúrenia a palicovanie.

Správkyňou väznice je Matka predstavená

Do roku 1859 prešla polovica väzníc v Rakúsko – Uhorsku pod správu rehoľných sestier. Od roku 1858 k nim patril i Leopoldov, keď ho spravovala Kongregácia Milosrdných sestier sv. Vincenta. Mníšky pracovali v kuchyni, práčovni, špitáli a začali obrábať záhrady a priľahlé polia. Pomáhali aj s výchovou detí dozorcov, kostolom na okolí a dávali najesť žobrákom postávajúcim pred bránou väznice.

Matka predstavená Frederika Baumgartnerová začala na vlastnú päsť zavádzať nové disciplinárnej pravidlá. Trestanci, ktorí boli slušní a vzorne sa správali, nemuseli nosiť okovy. Postupne získali právo pracovať bez okov dve tretiny väzňov.Vyvinula niekoľkostupňové trestanie väzňov za porušenie disciplíny:

• Karhanie
• Samotka
• Pôst
• Nosenie pút
• Palicovanie
• Strata jedného dielu pláce

Za pôsobenia mníšok sa znížila úmrtnosť väzňov. Kým v roku 1857 zomrelo 103 väzňov a v roku 1858 dokonca až 147, po zlepšení kvality stravy a zaobchádzania s väzňami už o rok klesla úmrtnosť na 98 ľudí a o ďalší rok už len na 74.

Presadzuje sa maďarská administratíva

Keď sa rokovalo o predĺžení zmluvy s rehoľnými sestrami, ponúkol inšpektor väznice János Fekete menší denný paušál za väzňa ako matka predstavená. Vďaka tomu i ďalším zákulisným hrám nebola zmluva s mníškami predĺžená a koncom roka 1862 sa stáva riaditeľom väznice práve János Fekete. Všetko sa okamžite vracia k starým pomerom. Dozorcovia znovu nosia uhorské uniformy. Odstraňuje sa všetko nemecké.

Ako prví sú nespokojní najmä nemeckí väzni, ktorí mohli porovnávať pomery v jednotlivých väzniciach. Zo začiatku sa sťažovali na tvrdé zaobchádzanie, ťažké disciplinárne tresty a na kvalitu stravy. Na pohodlí väzňov nepridá ani rozhodnutie riaditeľa, že v celách sa bude kúriť až vtedy, keď teplota klesne pod 7 °C. Ku konfliktom prichádzalo stále častejšie. Keď dorazil transport z rakúskeho Steinu, požadovali transportovaní rovnaké podmienky, ako mali v Steine.

Nebúrili sa len väzni, ale i dozorcovia, ktorí svojho riaditeľa udali uhorskému miestodržiteľovi. Riaditeľ sprisahaneckých dozorcov nechal zatvoriť do žalára. Tí však spísali ďalšie udania a podarilo sa im ich prepašovať z väznice von. Z Budína prišiel osobitný komisár, ktorý prikázal okamžité prepustenie uväznených dozorcov. Situácia väzňov sa zlepšuje až v roku 1870 keď sa riaditeľom väznice stáva mladý právnik Emil Tauffer. Odstránil okovy, podporil vzdelávanie väzňov a pokúsil sa ich lepšie pripraviť na život po výkone trestu.

Situácia väzňov sa znovu zhoršila kvôli nákladnej 1. svetovej vojne. V zime sa kúrilo iba v nemocnici. Na konci vojny tu boli väznení Srbi a Chorváti ako politickí delikventi. Mnohí z nich mali tuberkulózu a zomreli tu. Väčšina bola odsúdená za to, že u nich našli zbraň, alebo si robili z cisárskeho veličenstva srandu. Strava bola nedostatočná, časť väzňov jedla trávu, lístie a surovú kôru. Niekoľkí dokonca rozbíjali kosti, ktoré našli na smetisku a tie zjedli. Kúsky kostí im potrhali črevá a vo veľkých bolestiach zomierali vo väzenskom špitáli.

Väznica alebo vojenská zbrojnica?

Rakúsko – Uhorsko sa rozpadalo. 28. 10. 1918 vzniklo Československo. 02. 11. 1918 prišiel do Leopoldova posledný telegram maďarského premiéra M. Károlyiho, na základe ktorého mali byť prepustení všetci politickí väzni. Ostatným väzňom sa to nepáčilo a preto sa vzbúrili. Najhoršia situácia bola v Ilave, kde sa ozbrojení väzni dostali z väzenia a na stanici si nechali pristaviť vlak. Chceli vyslobodiť aj väzňov v Leopoldove. Úrady sa o tom dozvedeli a keď vlak zastavil v Leopoldove, pohostili ilavských väzňov na železničnej stanici. Vysvetlili im, že tunajší väzni už odišli predchádzajúcim vlakom a tak vlak väzňov pokračoval ďalej. Vlak zastavil až vo Vácove, kde na nich čakalo vojsko, ktoré ich odzbrojilo a dopravilo do vácovskej väznice.

Československo prevzalo väznicu Leopoldov až v januári 1919, kedy zamestnanci väznice vykonali sľub vernosti a poslušnosti republike pred zástupcom ministerstva spravodlivosti. Vtedy tu bolo iba 350 väzňov. V rokoch 1919 – 1920 boli maďarskí a rumunskí väzni prevezení do krajín ich pôvodu. Zvyšok väzňov bol prevezený do Ilavy a väznica nakrátko prestala slúžiť svojmu účelu.

V roku 1920 bývalú pevnosť prevzalo vojsko a začalo ju využívať ako kasárne a vojenskú zbrojnicu. Armáda mala záujem využívať tento objekt natrvalo. Kompetentní však chceli objekt aj naďalej využívať ako väznicu a preto armáde ponúkli namiesto Leopoldova Ilavu. Armáda však trvala na svojom, pretože Leopoldov bol väčší objekt. Vojsko nakoniec v roku 1923 začalo postupne z Leopoldova odchádzať a objekt začal byť znovu využívaný ako väznica s kapacitou 1 100 väzňov.

Leopoldov počas vojnovej republiky

V čase vojnového Slovenského štátu boli u nás iba dve klasické väznice, Leopoldov pre mužov a Ilava pre ženy a mladistvých. Postupne vznikali tábory nútených prác. Keď sa Slovensko po boku svojho spojenca Hitlera zapojilo do vojny proti ZSSR zhoršilo sa stravovanie väzňov. Väznica sa začala plniť ľudmi, ktorí nevyhovovali oficiálnej politike vojnového štátu. Po vypuknutí SNP stúpol počet politických väzňov.

V septembri 1944 väznicu obsadila nemecká armáda a narýchlo z nej odtiahla až krátko pred príchodom frontu. Koncom vojny prišiel za riaditeľom väznice Františkom Kajanom majiteľ fabriky vo väznici Nemec Halleger a upozornil ho, že v tú noc si pre neho má prísť Gestapo. Zároveň mu poradil, aby odišla aj jeho rodina, lebo ak by ho nenašli, vzali by aspoň rodinu. Kajan nastúpil na posledný vlak, ktorý v tú noc odchádzal z Leopoldova a odišiel na rodnú Oravu. Do Leopoldova sa vrátil až po pominutí nebezpečenstva. Neskôr sa dozvedel, že ho udali gardisti z Mestečka.

Počas prechodu frontu väznica neutrpela veľké škody. Bývalej pevnosti sa vyhlo i bombardovanie 29. a 31. marca 1945. Ustupujúci Nemci vyhodili do vzduchu hlohovský most, poškodili železničnú stanicu a vyrabovali sklad s potravinami vo väznici. V tomto čase vypukol vo väznici chaos. 320 väzňom sa podarilo vyrúbať na celách dvere, vyrabovať sklad šatstva, potravín a liekov, ozbrojiť sa revolvermi a puškami. Sám riaditeľ Kajan predstúpil pred ozbrojených väzňov a snažil sa ich presvedčiť, že nemajú šancu. Ani Nemci ani Sovieti nepoznajú ich „uniformy“ a keď ich uvidia so zbraňami, zastrelia ich. Argumentoval i tým, že s koncom vojny býva často spájaná amnestia i znižovanie trestov. Napriek tomu, že väznicu vyrabovali Nemci i väzni, zostalo niečo i pre sovietsku armádu.

Leopoldov a komunistický režim

Po vojne sa riaditeľom väznice stal účastník protifašistického odboja Eugen Slávik. Novoprichádzajúci väzni si väčšinou odpykávali trest za kolaboráciu. Väznení tu boli i čelní predstavitelia Slovenského vojnového štátu – viacerí bývalí poslanci, bývalý šéf propagandy Tido J. Gašpar, hlavný veliteľ Slovenskej armády generál Jozef Turanec, predseda Maďarskej kresťansko-sociálnej strany Ján Esterházy, hlavný veliteľ Hlinkovej gardy a minister vnútra Alexander Mach. Minister hospodárstva Gejza Medrický sa vo väzení staral o ošípané. Uväznený tu bol i predseda Najvyššieho súdu SR a brat prezidenta Štefan Tiso.

V roku 1948 prevzala moc v Československu komunistická strana. Prejavilo sa to prijímaním nových väzňov. Tentoraz nimi boli po „Akcii K“ kňazi. Mnohí dostali doživotie a v Leopoldove aj zomreli. Ďalšími väzňami boli ľudia z vlastných radov, ktori zrazu niečim vadili. Sedeli tu ľudia z okolia bývalého generálneho tajomníka ÚV KSČ Rudolfa Slánskeho, jeho brat Richard, prvý veľvyslanec ČSR v Izraeli Eduard Goldstucker…

Leopoldov sa stal politickou väznicou. Kriminálni väzni boli prevezení do Ilavy. Politickí zostali od roku 1951 výlučne v Leopoldove. Na strážniciach, v spoločných i ubytovacích priestoroch sa objavili budovateľské heslá, podobizne Marxa, Engelsa, Lenina, Stalina Gottwalda, motívy sovietskych kolchozníkov a robotníkov… Ľudia sem boli posielaní za nesúhlas s akčnými výbormi, za pokus o útek na západ, členstvo v protištátnych skupinách, vyzvedačstvo, vlastizradu…

V roku 1949 bol za riaditeľa väznice vymenovaný kádrový nominant Jozef Michalík, ktorý sprísnil režim najmä po ideologickej stránke. V roku 1952 bolo rozhodnuté, že budú zbúrané staré budovy pevnosti, aby na ich mieste vznikli nové výrobné haly. Medzi zbúranými objektami bol kostol sv. Leopolda z 18. storočia, ktorý museli búrať práve kňazi. Spolu s ním bola zničená i krypta s pozostatkami bývalých veliteľov a významných osobností pevnosti Leopoldov. Odstránené boli aj sochy sv. Ignáca z Loyoly, sv. Jána Nepomuckého, socha s ukrižovaným Ježišom Kristom a mariánsky stĺp z roku 1680. Zlikvidovaný bol i pamätník M. R. Štefánika postavený v roku 1938.

V roku 1952 prišiel písomný príkaz podporučíka z nitrianskej krajskej správy Zboru väzenskej stráže, na základe ktorého celý archív pevnosti bol vyvezený na traktore a pravdepodobne skončil v zbere papiera. Veľmi málo dokumentov sa dostalo do archívu. Preto sa nezachoval pôvodný plán ani výkres pevnosti Leopoldov ani archívne dokumenty. Za to málo, čo sa zachovalo, vďačíme väzňovi Karolovi Korperovi, ktorý bol hlavným duchovným Hlinkovej gardy a po vojne sedel v Leopoldove. Na príkaz vtedajšieho riaditeľa väznice pracoval v archíve, vďaka čomu napísal knižku „Leopoldov – Stručné dejiny.“ Zrušené a čiastočne rozkradnuté bolo i väzenské múzeum, z ktorého sa nezachoval žiaden artefakt.

Väznica sa rýchlo plnila a preto bol pod správou väznice zriadený pracovný tábor v Handlovej, v ktorej bolo 600 – 700 väzňov. Pracovali v okolitých baniach. Po čase bol nutný i druhý pracovný tábor, ktorý bol zriadený v Novákoch. Čiastočne bol na tieto účely použitý i bývalý tábor nútených prác z dôb Slovenského vojnového štátu, v ktorom Tisova vláda internovala židovských obyvateľov. Boli v ňom umiestňovaní kulaci, nespoľahliví vojaci, kňazi, cigáni a rôzni príživníci. Časť z nich pracovala v baniach a časť v poľnohospodár­stve. V roku 1950 tu bolo 1838 väzňov. Súčasťou ich prevýchovy boli prednášky, pozeranie filmov o ZSSR a tvrdá politickovýchovná práca. Neskôr tento tábor zanikol a prevzalo ho vojsko. Zriadilo v ňom pomocný technický prápor.

Ľudia znovu prežívali na vlastnej koži výrok, podľa ktorého revolúcia požiera vlastné deti. V Leopoldove sedel budúci prezident ČSSR Gustav Husák, žalobca prezidenta Tisa Anton Rašla, ktorý predtým do Leopoldova poslal desiatky ľudí i samotní vyšetrovatelia ŠtB, kapitán Juraj Glaser s povesťou sadistu a dokonca i plukovník ŠtB Viktor Sedmík a ďalší, vrátane udavačov a spolupracovníkov s ŠtB.

Medzi väzňami vzrastala nespokojnosť kvôli neustále sa zvyšujúcim pracovným normám a nedostatočnej strave. V roku 1952 sa podarilo 6 väzňom ujsť cez dieru v hradbách, ktorú si vykopali počas búracích prác v kazematách pri západnej bráne. Štyrom z nich sa podarilo ujsť a dostať sa až do Ameriky. Zostávajúci dvaja nemali toľko šťastia, jeden bol popravený a druhý vrátený do Leopoldova. Situácia väzňov sa stále zhoršovala. K spokojnosti neprispievali nevyhovujúce ubytovacie a pracovné podmienky. Táto situácia vyústila do vzbury väzňov v roku 1955. Väzni odmietli jedlo a nenastúpili do práce. Vzbúrilo sa ich až 766. Prvé dva dni veliteľstvo väznice vyčkávalo. Potom vtrhli do ciel bachari ozbrojení samopalmi a aj pomocou služobných psov vzbúrencov vyhnali na chodby, prinútili ich vyzliecť sa donaha a vyniesť z ciel slamníky a prikrývky. Podarilo sa im väzňov izolovať a po čase sa situácia upokojila. Odsúdených bolo 210 väzňov ako podnecovateľov nepokojov.

Vzbura v roku 1990

Pád komunizmu priniesol so sebou amnestie nového režimu. Na základe amnestií Václava Havla bolo len na Slovensku z väzníc prepustených takmer 8 000 väzňov. Z 2 334 Leopol­dovských väzňov bolo amnestovaných 641. Vo väzení zostali odsúdení za závažné trestné činy – vraždy, násilné a majetkové trestné činy. Nespokojnosť zostávajúcich väzňov stúpala, lebo si mysleli, že aj oni mali byť amnestovaní. Niektorí vtedajší politici sa vyjadrovali nezodpovedne a vyzývali odsúdených, aby sa nebáli postaviť sa za svoje požiadavky.

Hlavné slovo začali mať radikálnejší väzni. Časť odsúdených, ktorí s nimi nesúhlasili, izolovali a strážili ako svojich rukojemníkov. Zo začiatku sa vyhrážali personálu väznice iba slovne. Samotná vzbura začala 01. marca 1990 hladovkou 217 väzňov. Ponovembrový riaditeľ zakázal prehliadky väzňov, vďaka čomu sa dokázali zásobiť kovovým materiálom z výrobných prevádzok. Ovládli jedno krídlo ubytovacej časti a postavili barikády. Úrady sa pokúsili situáciu upokojiť idnivivuálnymi milosťami odsúdeným. Tých bolo podaných celkovo 700, ale prezident Havel ich odmietol podpísať, pretože väzni nedodržiavali väzenský poriadok.

Na potlačenie vzbury boli nasadení príslušníci útvaru rýchleho nasadenia z Prahy, 12 obrnených transportérov, 2 ťažké a 1 ľahký vrtuľník, 23 hasičských áut a 80 psovodov. Najprv mala byť prečítaná výzva väzňom, potom mala byť odpojená elektrika, plyn a voda. Následne malo prísť k vytlačeniu väzňov z okupovaných alebo zabarikádovaných objektov. Po prečítaní výzvy však príkaz na zásah neprišiel. To vzbúrených väzňov posilnilo natoľko, že začali podpaľovať zápalnými fľašami budovy. Nakoniec podpálili i strechu hradu, v ktorom držali svojich rukojemníkov.

Mestečkom Leopoldov prechádzali obrnené transportéry a vojaci vytláčali obyvateľov z okolia väznice. Dym stúpajúci z horiacih objektov bolo vidieť až v Trnave. Prítomný bol i vtedajší minister vnútra Vladimír Mečiar, ktorý vyhlásil „Nebudeme viac čakať na príkaz z Prahy a situáciu vyriešime sami.“ Zásah bol stanovený na 17. hodinu. Trval 3 hodiny a počas neho zomrel 1 väzeň a ďalších 30 osôb bolo zranených, vrátane zasahujúcich príslušníkov. Oheň sa podarilo zahasiť až nasledujúci deň. Škody sa vyšplhali na 27 miliónov korún.

Po vzbure sa uvažovalo, že väznica bude zatvorená a prerobená na múzeum totality. O niekoľko mesiacov sa situácia zmenila, pretože mnohí z amnestovaných sa začali vďaka zločinom znovu vracať do výkonu trestu. Ak by bol Leopoldov zrušený, nové väzenie by štát stálo 500 – 600 miliónov korún. Časť ubytovacích zariadení bola funkčná. Sutina sa vyvážala pol roka a časť budov musela byť úplne zbúraná. Za vzburu bolo odsúdených 73 väzňov, ktorí dostali spolu trest 345 rokov – od 18 mesiacov po 14 a pol roka. Medzi odsúdenými bol i Tibor Polgári.

Krvavý útek z väzenia

Útek pripravovalo 7 väzňov niekoľko mesiacov dopredu. Po skončení sčítania väzňov 23. novembra o 19.tej hodine nožom ozbrojený Tibor Polgári zavolal na referenta, aby mu otvoril chodbové mreže, lebo chce do schránky vhodiť list. Spolu s Urigom potom na neho zaútočili a zabili ho. Polgári si obliekol jeho uniformu. V kancelárii premohli, spútali a brutálne zbili ďalších štyroch bacharov a ďalší väzni si obliekli ich uniformy. Dostali sa k západnej bráne, kde napadli ďalších dvoch bacharov. Jednému z nich sa podarilo dopotácať sa k psincu, kde mu život zachránil psovod. Priamo v priestore brány zabili 3 bacharov a 2 ďalších zranili Odcudzili 2 samopaly a 5 pištolí. Ešte sa vrátili po svojho konplica. Na ceste zastrelili jedného z väzňov, ktorého Polgári nemal rád. Jedného zraneného bachara zobrali zo sebou ako rukojemníka. Vonku pri base zastavili škodu 120 a posádku donútili vystúpiť. Bachar – rukojemník sa však s nimi nezmestil do auta, tak ho prepustili.

Chceli sa cez Poľsko dostať loďou do Astrálie. Autom šli smerom na Bratislavu, ale za Trnavou havarovali. Keď im chcel šofér iného auta pomôcť, okradli ho o jeho auto. Vrátili sa späť do Trnavy, kde istý čas blúdili. Nakoniec našli výpadovku na Bratislavu, ale zle odbočili a šli smerom na Hlohovec. Za chvíľku im došiel benzín a preto museli pokračovať pešo. V blízkej poľnohospodárskej budove prepadli strážneho a ukradli mu auto. Lenže znovu im po pár kilometroch došiel benzín. Peši sa dostali do Maduníc, kde nastúpili na prvý vlak, ktorý prišiel. Ten však šiel opačným smerom a tak sa 4 hodiny po úteku znovu ocitli v Leopoldove.

Polícia na ich dolapenie nasadila všetko, čo mala k dispozícii. Vrtuľníky neustále monitorovali územie, kam sa potenciálne mohli dostať. Z Leopoldova sa zločincom podarilo utiecť na pozemok poľnohospodárskeho družstva v Žlkovciach, kde sa ukryli do stohu slamy. Prezradila ich vlastná netrpezlivosť, pretože zamestnanci si všimli, že občas zo stohu niekto vykúka. Keďže vedeli o úteku väzňov, kontaktovali políciu. Utekajúci väzni tak boli na slobode asi 20 hodín.

Väznica v súčasnosti (okolo roku 2020)

S rozlohou 263 739 m2 je Leopoldov najväčšou väznicou u nás. Čo sa týka kapacity, to už od roku 1988 neplatí. Na prvom mieste sú Hrnčiarovce nad Parnou s kapacitou 1 433 osôb. Darmo, stará pevnosť oproti viacposchodovým moderným budovám ťahá jednoznačne za kratší koniec. Napriek tomu je s kapacitou 1418 osôb druhou najväčšou väznicou u nás. Iba tieto dve väznice majú kapacitu viac ako 1 000 osôb. Treťou v poradí je Prešovská väznica s kapacitou 979 osôb, ale iba vďaka svojej Sabinovskej pobočke – bývalej vojenskej väznici. Druhá najstaršia väznica – Ilava, zriadená v roku 1856, sa s kapacitou 860 osôb umiestnila až na štvrtom mieste.

O ďalšie prvenstvo, alebo skôr „výnimočnosť“ sa Leopoldov delí s Ilavou – iba v týchto dvoch väzniciach sedia väzni odsúdení na doživotie. Oddiel špecializovaného zaobchádzania je však iba v Leopoldove. Umiestňujú sa sem odsúdení s duševnými ochoreniami, poruchou osobnosti, alebo inými poruchami vyžadujúcimi špecializované zaobchádzanie.

Použité zdroje:
Hladký, J., a kol.: Príbeh Leopoldova: História a súčasnosť pevnosti a väznice. Leopoldov: Mesto Leopoldov, 2018. 104 s. ISBN 978–80–973056–0–4
Juraj Hladký – Ivo Vondrovský: Sta Viator: Kapitoly z dejín Leopoldova (1). Mesto Leopoldov, 2017. 164 s. ISBN 978–80–972831–9–3
Juraj Hladký – Ivo Vondrovský: Sta Viator: Kapitoly z dejín Leopoldova (2). Mesto Leopoldov, 2016. ISBN 978–80–972419–6–4