Dnes je: štvrtok - 28.3.2024, Meniny má: Soňa
Aktualizované: 28.03.2024

Fotografie z roku 2012



On-line: 8

Akcie: 809

Foto galérie: 646

Videá: 280

Odkazy: 576

Komentáre: 1449

Login:

Heslo:

Hrady a zámky úvod

ÚVOD - HRADY A ZÁMKY

zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto

Nebezpečná doba

Začiatky doby hradov sú ukryté v hmle legiend. Antika dávno zanikla v prachu a potomkovia barbarov, ktorí ju pochovali, v krvavých zmätkoch budujú nový svet – Stredovekú Európu. Minulosť mnohých našich hradov je búrlivá. Medzi ich múrmi sa odohrala nejedna historická udalosť. Mnohé z našich hradov boli pelechmi lúpežných rytierov, ktorí blúdili široko ďaleko a budili strach. Žiaľ, len nepatrný počet našich hradov je v zachovalom stave. Zväčša sú zrúcané, v romantických troskách sťa výkričníky zašlých slávnych čias. Z niektorých vyčnievajú už len holé zvyšky múrov. Mnohým sa len meno zachovalo. O nich sa dozvedáme už len z ľudovej piesne alebo povesti. Aká to veľká škoda. Naše hrady sú všetky poliate krvou a potom našich predkov. Sú to cenné kultúrne pamiatky i keď už sú iba zrúcaninami, svedkami dávnych čias…

Kedysi za starých časov bezpečnosť ľudí nebola tak zaistená ako dnes. Boli to zväčša časy stálych bojov, nevládol rozum alebo zákon, ale hrubé násilie. Mravy boli iné, zvyky boli iné. Za výkrikov o „cti a práve“, vo zvieracom reve, uprostred náreku obetí zápasiaci a bojujúci zbíjali, plienili a vraždili. Podnikali sa stále lúpežné výpravy. Aby sa bolo možné ubrániť takýmto výpravám, stavali sa zo začiatku hradiská. Naše slovanské hradiská dlho odolávali svojim nepriateľom, až prišla doba nových zbraní, ktorým už drevené opevnenia nedokázali čeliť. Preto si majetnejší občania opevňovali svoje mestá a šľachta si budovala mocné hrady. Pod ich ochranou sa rozvíja nový spoločenský poriadok, po cestách pod nimi prúdia ľudia, tovar, nové myšlienky…

Úloha hradov

Úlohou hradu bolo, aby v čase nepriateľského vpádu slúžil na ochranu napadnutého obyvateľstva, ktoré nešlo s bojovníkmi do boja, ale na hrade sa schovalo a chránilo svoje cennosti. Naň sa utiahli aj bojovníci so svojimi rodinami v prípade, že ich strana bola porazená. Vtisli sa do hradu, kde ešte bola možnosť brániť sa nepriateľovi spoza múrov. V čase mieru hrady slúžili ako úrady, obydlia, sklady a niekedy aj ako trhoviská.

Obranný hrad mal za úlohu tiež zastaviť dobyvateľov postup, napredovanie a súčasne bol istým bezpečným skladišťom zbraní a streliva, ovládal priechody, hlavné rieky, cesty, ktorými by mohol nepriateľ prejsť do krajiny. Takzvané pohraničné okrajové hrady boli stavané pozdĺž krajinskej hranice a to po celej hranici a prípadne vo viacerých pásmach obrany, aby nepriateľ nemohol vniknúť do bráneného územia.

Mali sme na Slovensku aj Župné hrady, podľa ktorých spravidla bola pomenovaná aj župa. Na nich sídlil Župan a župná správa. Hrady staval a hájil náš ujarmený slovenský ľud. Sú dielom a pomníkom jeho krvavých mozoľov. Počet všetkých hradov na Slovensku je ťažko ustáliť. Je nepochybné, že ich bolo mnoho. Z čiastočne zachovaných hradov v ruinách je u nás viac ako 100 hradov. Okrem župných hradov existoval aj takzvaný hlavný hrad, ktorý bol sídlom kráľa, nachádzal sa v centre ríše. Bol to najlepšie chránený hrad z celého kráľovstva.

Stavba hradov

Najstaršie hrady boli veľmi jednoducho stavané. Bol to obyčajný mohutný val, na ňom kolová ohrada (palisády), okolo valu široká priekopa naplnená po samý okraj vodou. Brána bola postavená z pevných kameňov s ťažkými vrátami na ktorých otvorenie bolo vždy treba niekoľko chlapov. Pred bránou bývalo ešte zvláštne opevnenie, aby bol prístup k nej aj keď nie znemožnený, aspoň sťažený. Bol to zvyčajne val v podobe polkruhu, aby nepriateľ mohol byť napadnutý z boku. Valy boli spravidla opletané vŕbovým prútím aby sa nerozsypávali.

Mnohé hrady a hradištia mali aj mocné predhradia. Veľmi zaujímavé je, že stavitelia prvých hradov a hradíšť sa neuspokojili len s jednoduchými valmi a násypmi. Zdali sa im príliš slabé, lebo sa dali veľmi ľahko rozkopať. Aby tieto valy, násypy, nadobudli väčšej stálosti a odolnosti, spekali ich tak, že nasypali vrstvu dreveného uhlia na zem, kde mal byť val nahádzaný. Túto vrstvu dreveného uhlia obložili hlinou. Potom zasypali pieskom a na to naváľali kamene. Keď už s týmto boli hotoví, zospodu zapálili uhlie, takže hlina sa rozpálila, piesok sa zlial, kamenie sa rozžeravilo a spieklo. Vrstvy hliny, piesku a kamenia sa spečením pospájali a veľmi stvrdli. Táto práca sa toľko krát opakovala, kým val nebol taký vysoký a pevný, ako si to stavitelia priali.

Valy bývali často v dvoch – troch pásmach. V starých časoch boli hrady stavané výlučne len z dreva. Neskôr sa spodok staval z kameňa a vrch z dreva, potom len z kameňa. Múry kamenných hradov boli najprv z netesaného kameňa, takzvané „Kyklopské“, neskôr kameň otesávali a spájali ho maltou. Keď už samé násypy, valy a múry nestačili, nasledovali aj veže a bašty. Vtedy to stačilo, lebo technika bola slabo vyvinutá. Tvŕdze sa dobíjali obyčajne len hádzaním kameňov a oštepov na obrancov.

Ale keď technika už pokročila, vynašli metacie stroje – katapulty, neskôr aj pušný prach a kanón, museli sa teda aj hrady prispôsobiť dobe a zdokonaliť svoje obranné metódy a prostriedky. Hradné múry sa preto odvtedy prebudovávajú z vysokých zvislých múrov na nízke šikmé múry. Stredom hradu bolo takzvané hradné jadro. Budovali sa pevné, vysoké „Nebojsa“ veže, ktoré boli najviac viditeľnou časťou hradu. Dostať sa do nej dalo neraz iba z poschodia a aj to cez padací most. Táto veža mala spravidla najmohutnejšie steny. Brány sa už robili dvojité a nad nimi bola zavesená padacia mreža. K bráne viedol zdvíhací most cez hlbokú priekopu, ktorú v čase obliehania naplnili vodou.

Pre hradnú stráž sa stavali menšie veže, takzvané „hlásky“ či „strážky“, ktoré bývali zväčša na uhloch a výpustkoch hradu. Pre kanóny sa stavali pozdejšie „batériové bašty“. Hrady boli stále zlepšované, prestavované, zdokonaľované, prispôsobované vývoju techniky a vôbec pokroku. Toto prispôsobovanie hradu pokroku sa dá aj na niektorých slovenských hradoch zistiť a povedať, z ktorých čias pochádza. Každé obdobie malo totiž svoj spôsob stavby, svoje formy, štýl a sloh. A keby sme nemali aj iných dôkazov, z týchto štýlových variácií možno bezpečne určiť čas, kedy bol hrad postavený, prípadne prestavaný.

Asi do roku 1200 bol vládnucim slohom sloh románsky. Od roku 1200 do roku 1400 kvitol sloh gotický a stavalo sa v gotickom štýle. V 15. storočí sa začal vyvíjať sloh renesančný a po ňom sloh barokový. U nás na Slovensku sa tento vývoj trochu oneskoril. Románska doba, u nás najstaršia, nezanechala mnoho stavebných pamiatok, ale gotika už je veľmi pekne reprezentovaná. Keď gotika rozkvitala, na Slovensku sa stavalo najviac hradov. Z doby renesančnej a barokovej máme už hodne pamiatok. Hlavne v prístavbách a renováciách hradov.

Povolenie na stavbu hradu udeľoval pôvodne len panovník. Šľachtic si nemohol postaviť taký rozsiahly hrad ako kráľ. Skopírovať kráľovský hrad v rozmermi menšom prevedení za určitých okolností však smel. Králi to dovolili šľachticom, ktorí sa verne preukázali v ich službách. Niektorí šľachtici kopírovali kráľovské hrady, lebo boli takí pyšní, že sa chceli odlišovať od svojich vrstovníkov. Iní šľachtici si však čo chceli stavať nemohli. A stávalo sa často, že kráľ bez svojho povolenia postavené hrady dal spustošiť, alebo ich obsadil pre seba. Neskôr však, keď už hodne klesla kráľovská moc, najmä v dobách zmätkov, mocní veľmoži a oligarchovia stavali aké hrady chceli aj bez kráľovského povolenia.

Pre stavbu hradov sa vždy hľadali také miesta, ktoré už sama príroda obdarila vlastnou ochranou a ktoré boli čo najviac neprístupné a vhodné na obranu. Najčastejšie boli vyberané osamotené kopce, vysoko ležiace výbežky, chránené aspoň z dvoch – troch strán strmým svahom. Veľmi sa dbalo aj na to, aby boli blízko živších ciest a väčších riek, napríklad na Považí. Len vtedy sa stavalo na rovine alebo pri stoku riek, ak pán na svojom majetku nemal takéto prírodou chránené, vysoko položené miesta. U nás sa síce postup pri výbere vhodného miesta na stavbu hradu nezachoval, ale vo Švajčiarsku áno. Predpokladá sa, že tento postup bol všade rovnaký. Staviteľovi hradu pri výbere miesta pomáhala vybraná komisia, ktorá vybrala viacero vhodných stavenísk, zhodnotila ich a on si potom z nich vybral.

Stavba hradu sa vždy prispôsobovala polohe stavebného miesta, hľadelo sa vykoristiť z nich čím viac. Preto hrady majú také rozličné tvary. Každý hrad má svoje zvláštnosti. Pri stavbe sa hľadelo predovšetkým na uľahčenie obrany a tú vždy podmieňoval druh pôdy, na ktorej hrad bol stavaný. Stavebná technika využila čo najsvedomitejšie všetky výhody, ktoré jej príroda poskytla. Je priamo obdivuhodný dôvtip hradných staviteľov. Taktiež je obdivuhodná aj technická harmónia našich hradov.

V stredoveku boli obľúbené najmä hrady vysoko položené, lebo boli bezpečnejšie a poskytovali široký rozhľad na okolitú krajinu. Neskôr kvôli pohodliu stavali hrady skôr na nížine. Hrad bol obyčajne z dvoch častí. Z vonkajšieho predhradia či podhradia a z vnútorného, vlastného hradu. Prvá, vonkajšia časť bola menej opevnená. Tam boli spravidla vždy stráže a služobníctvo, hospodárske staviská ako chlievy, sýpky, kováčska vyhňa, prípadne mlyn, kancelária, studňa alebo nádrž na vodu. Predhradie bývalo priestranné. Tu bývali cvičenia, slávnostné turnaje, rytierske hry a podobne. Predhradie bolo obkľúčené a ohradené vysokými hradbami i valmi a podľa možností aj hlbokou priekopou, ponad ktorú sa spúšťal padací most. Tu stála vežovitá brána, ktorá bola vždy zavretá. Most bol takmer stále zdvihnutý, takže ľudia mohli chodiť iba po vysutej lávke vedľajšou bránou.

Vnútorný, teda vlastný hrad, bol opevnený baštami, samostatne uzavretý. Tvoril akoby srdce, jadro celej pevnosti a mohol sa brániť aj po dobití predhradia. Tu stávala hlavná, najpevnejšia, takzvaná „nebojsa“ veža, tu bol palác hradného pána, kaplnka a rytierska sieň. Pod hlavnou vežou bývala spravidla väznica. V tejto časti bola aj zbrojnica. Pod palácom boli pivnice a sklady. Strecha hradu bola zväčša drevená, dosková alebo šindľová a veľmi strmá. Veľkou výhodou bolo mať na hrade strechy, ktoré sa nedajú len tak zapáliť, napríklad omietnutie obyčajnej strechy, použitie bridlice, keramických tašiek…

Hrady stavali obyčajne z materiálu, ktorý sa dal nájsť niekde neďaleko miesta na ktorom sa mal hrad stavať. No v niektorých prípadoch ho dovážali aj z ďalšieho okolia ak dovoz neznemožňovali ďalšie ťažkosti. de stavebná plocha bola veľmi malá, tam tesali izby a chodby aj do brala (napríklad Hričov, Súľov, Strečno, Lednica, Korlátka, Uhrovec). Každý hrad sa staval v troch etapách. V prvej etape sa postavil hlavný obranný objekt,veža, okolo nej opevnenie a vo vnútri obytné priestory pre pána hradu. Takýto hrad už dokázal slúžiť ako mocenská opora a dal by sa brániť. V druhej etape sa postavilo všetko, čo je potrebné z hľadiska každodenného života – ďalšie obytné priestory, hospodárske budovy… a vzniklo by predhradie. Až v tretej etape stavali všetko dôležité z hľadiska prestíže, čo však až také dôležité z hľadiska každodenného života nie je – kaplnka, veľká sála, ozdobné prvky…

Cesta z hradu išla okľukami a to tak, aby ju mohli z hradu chrániť. Hrad bol vždy po pravej strane toho, kto naň šiel. Táto strana prichádzajúceho nebola krytá štítom, takže sa nemohol brániť proti prípadným strelám z hradu.

Niektoré vysoko ležiace hrady boli veľmi ťažko zásobovateľné vodou. Preto nachádzame na hradoch spravidla nádrže, vodojemy, do ktorých stekala dažďová voda. Toto však bolo veľmi nespoľahlivé zaistenie. Mnohí hradní páni si pomohli tak, že dali do skalnatých hradných brál vytesať studne, čo bolo spojené s veľkými ťažkosťami. Tieto práce zavše trvali aj niekoľko rokov a len potom sa voda zjavila. Napríklad studňa na Oravskom zámku je 70 metrov hlboká. Prestavme si len, aká strašná práca to bola, kým studňu vytesali.

Na mnohých hradoch nachádzame aj vodovod, napríklad Orava, Červený kameň, Bystrica. Ako sme už spomenuli, stred hradu v takzvanom jadre bol palác obydlie hradného pána a jeho rodiny. Rozsiahlosť, výzdoba a zariadenie paláca záviseli od hmotných pomerov majiteľov. Niektoré boli vyzdobené priam s kráľovskou pompou (napríklad Trenčín, Spiš). Iné dosť skromne, napríklad Hričov, Súľov.

Na hradoch, ktorých pán bol nábožný, nachádzame aj kaplnky. Vo väčšine prípadov boli stavané len kvôli pohodliu, aby hradné panstvo nemuselo chodiť na služby Božie často do veľmi vzdialeného kostola. Tieto kaplnky boli umiestnené spravidla v samom paláci, alebo blízko neho. V Trenčíne, Strečne, Lietave, Čachticiach, Beckove a inde. V niektorých hradoch bolo aj viac kaplniek. Na Gýmeši a v Trenčíne boli po dve. Pod kaplnkou boli krypty, kam boli pochovávaní členovia rodiny hradného pána.

Rytierske siene, ktoré bývali tiež v jadre hradu, slúžili za poradné miestnosti. V nich sa odbavovali i slávnosti, a tie veľmi povestné orgie hradných pánov. Rytierske siene boli spravidla najbohatšie vyzdobené miestnosti na celom hrade. Všetko v nich hýrilo prepychom a eleganciou. Vyzdobené bývali drahými kobercami, nádobami, starobylými zbraňami, vojenskými trofejami a inými cennými vecami. Na jednom konci siene, na povýšenom mieste bolo pódium, zväčša pod baldachýnom. Tam sedával hradný pán s najvzácnejšími hosťami. Steny týchto siení bývali často umelecky pomaľované. Stopy malieb nachodíme kde tu ešte aj dnes.

Čím väčší bol hrad, tým viac mal bezpečnostných zariadení – veží a vežičiek, arkierov, výstupkov, výhľadísk, bášt a z hradieb vyčnievajúcich polkruhovitých baštičiek, z ktorých sa mohli múry brániť aj z boku. Hlavnou a poslednou obrannou časťou hradu bola Nebojsa veža (donjon). Stávala zväčša na celkom osamotenom mieste, aby sa do nej mohli utiahnuť po dobití hradu a hrad ešte ďalej brániť. Bolo to ozaj posledné útočisko pre obrancov, ktorí už všetko stratili. Stavali ju zásadne na najvyššom mieste. Na nej bola umiestnená hlavná stráž a z nej skúmala celé okolie celý deň. Keď spozorovala čo i len najmenšie podozrivé znamenie, hneď trúbou vopred dohodnutým signálom hlásila hradnému panstvu nebezpečenstvo. Mnohé hrady a veže mali drevené kryté pavlače, pochodze.

Na väčších hradoch ukladali strelivo do skladíšť vytesaných do skaly. Tieto skladištia nazývali pracháreň. Na menších hradoch ukladali strelivo do pivníc. Pod stavbami a vežami bývali rozsiahle pivnice, ktoré slúžili za skladištia potravín a nápojov. Kde nebola pracháreň, slúžili aj za skladištia streliva a zbraní. Keďže v stredoveku mali hradní páni aj právo sudcovské, boli na hradoch aj väznice umiestnené zväčša v podzemných miestnostiach strážnych veží.

Väčšie hrady mali aj svoje vlastné mlyny. V Trenčíne bol napríklad veterný mlyn. Na Spiši, Krásnej hôrke a v Slovenskej Ľupči mlyny boli zriadené na konskú silu. Na menších hradoch boli ručné mlyny.

Na niektorých slovenských hradoch boli aj mincovne. O týchto mincovniach kolujú najrozličnejšie povesti. Hradní páni v nich razili buď svoje vlastné peniaze, ako napríklad Matúš Čák Trenčiansky, alebo zo ziskuchtivosti falšovali kráľovské peniaze ich výrobou z menej cenných materiálov ako Baša a Bebek na Muráni a Krásnej Hôrke, alebo gróf Druget v Jaseňove.

Na niektorých hradoch nájdeme kratšie alebo dlhšie podzemné chodby, mnoho krát do tvrdej skaly tesané tunely, ktoré vyúsťovali niekde vonku v prírode alebo v pivnici. Úlohou týchto chodieb bolo zachrániť hradné obyvateľstvo pred nepriateľom, aby ho nezajal, alebo aby mal možnosť utiecť, keď už hrad bol v rukách nepriateľa. Takéto chodby nájdeme na hradoch Muráň, Slovenská Ľupča, Kremnica, Modrý kameň a inde.

Niekde nájdeme aj stopy po pivovaroch, napríklad Vršatec, Dobrá Voda. Niektoré z hradov mali aj pekne upravené dvory a záhrady. Ich veľkosť závisela od veľkosti samého hradu.

Stavba hradu si vyžadovala veľký počet špecialistov – murárov, baníkov, kováčov, tesárov, drevorubačov…, k nim náležalo dostatočné množstvo pomocníkov a nádenníkov. Niektorí z nich boli platení, vrchnosť však neraz stavanie riešila formou povinnej roboty a mnohí ľudia boli na stavenisko odvlečení násilím. A to všetko v čase, kedy páni a mestá, ktorí chceli stavať hrady a katedrály, sa museli predbiehať o získavanie najzručnejších majstrov. Stavba bola závislá od dobrého počasia a preto sa väčšina prác vykonávala od apríla do novembra. Neraz sa za celý rok podarilo zdvihnúť múry iba o 8 – 10 metrov.

Stredoveká stena bola stavaná v troch vrstvách. Pekne vyskladané a previazané okraje múru, medzi ktoré boli nahádzané kusy kamenia, ktoré boli zaliate maltou. Tým sa každá stena stala trojvrstvá a tak sa aj správala. Hrady stavali pomocou samonosného lešenia. Stavitelia postavili múry do výšky 60 – 80 cm, potom do múrov zamurovali hrady, na ktoré si preložili fošne (lešenie) a pokračovali ďalej. Nepotrebné hrady trčiace z múru sa potom jednoducho zrezali. Na kamenných kvádroch v stenách môžeme občas nájsť dierky. Boli vytvorené v kamenných kvádroch na to, aby pri ich zdvíhaní stredovekým žeriavom dobre držali v samonosných kliešťach. Rovnako sa na niektorých kamenných dieloch zachovali značky. Kamenári boli platení za prácu, preto každý z nich značil ním vyrobené kamenné diely svojou značkou. Na konci boli značky spočítané a podľa toho dostal kamenár svoju odmenu.

Stavba hradu trvala rôznu dobu. Záležalo to od toho, koľko ľudí bolo k dispozícii, aké prostriedky mal staviteľ k dispozícii a v neposlednom rade, ako rýchlo potreboval hrad postaviť. Bežná doba, za ktorý sa postavil priemerný hrad sa pohybovala okolo 20 rokov. Je však známy prípad, kedy sa stavitelia vypäli k úžasným výkonom a hrad v Kunraticiach postavili Českému kráľovi iba za neuveriteľné dva roky. Väčšie hrady sa stavali aj 50 rokov.

V Európe nastal rozmach stavby kamenných hradov po návrate križiakov zo Svätej zeme, ktorí priniesli nové poznatky o technológiách pri stavaní. Najstaršie Slovenské hrady pochádzajú ešte z doby rímskej – Devín, Bratislava, Trenčín. Niektoré vybudovali naši slovenskí predkovia – Nitra, Zemplín. Najviac hradov bolo na Slovensku postavených po Mongolskom plienení v roku 1241 za panovania kráľa Bela IV. aby sa ľud mal kam utiahnuť v prípade nového vpádu cudzincov do krajiny.

Za panovania Ladislava V. Pohrobka Husiti, ktorí sa často vyznamenávali ako vynikajúci stavitelia pevností, postavili na Slovensku niekoľko nových hradov a mnoho hradov opevnili a ozdobili. Koncom stredoveku vojenský význam hradov pomaly upadal a pre pánov sa hrady už veľmi neosvedčovali ako pohodlné sídla. Preto sa začalo zo stavbami zámkov a kaštieľov v najnovších slohoch za vedenia aj vynikajúcich talianskych majstrov.

Medzi týmito stavbami nájdeme veľa skvostných a drahocenných pamiatok starého obdobia. Za tureckých a kuruckých vojen bola väčšina našich hradov vyplienená a spustošená. Len pri máloktorých sa nám už podarí zistiť ich pôvodnú podobu.

Hrady, ktoré Turci a Kuruci nespustošili, prestali byť užitočnými a rentabilnými. S rozvojom vojenskej techniky v 18. storočí stratili svoj pôvodný obranný charakter. Panstvo a administratíva sa definitívne presunuli do opevnených miest a kaštieľov. Iba nemnohé z hradov boli prestavané na pohodlnejšie zámky a nadobudli znovu význam rodových sídiel (Bojnický a Smolenický zámok). Majitelia väčšiny hradov poručili ich osudu zničením vplyvu počasia, takže pomaly z nich zostali zrúcaniny. Požiare, hromy, víchrice dokonali na nich svoje dielo.

Deň na hrade v 17. storočí

Deň začínal krátko po svitaní, keď panstvo vstalo. Služobníctvo panstvo oblieklo, učesalo a donieslo im vodu v nádobe na umytie sa. Hradný personál sa zišiel na dolnom nádvorí pred bytom šafára. Tu dostali po bochníku chleba a mieru riedkeho piva. Potom šli pracovať. Panstvo dostalo malé raňajky vo forme povzbudzujúceho nápoja. Páni dostávali sladkotrpké víno alebo pálenku a dámy vodu so škoricou alebo zmes medu, fíg a zrozienok namočených v pálenke, ktorú zapálili. Jedli slaninu a pochúťky ako zázvor s citrónom alebo iné ovocie.

Ostatní už dávno pracovali v kováčskej dielni, pekárni, kuchyni či v maštaliach… Na pokyn kastelána sa odomykala hradná brána, spúšťal padací most a vytiahla ťažká závora. Všetky ranné práce museli byť hotové do 10-tej hodiny. Vtedy dostávalo panstvo obed, ktorý trval aj dve hodiny. Hradný personál na obed zvolávalo zatrúbenie o 12-tej hodine. Pokyn na zatrúbenie dával kuchár.

V miestnosti vedľa kuchyne sedeli pri jednom stole šafár, polesný, pisár a veliteľ stráže. V druhej miestnosti sedeli hlavný kuchár a jeho pomocníci, čeľadníci, hradní drábi, kováč a pekár. Okolo 18 – 19-tej hodiny večer sa podávala večera. Cez leto sa večera podávala neskôr. Po zotmení šli všetci okrem strážcov spať.

Hradní páni a poddaní

Celý stredovek sa dá charakterizovať ako vláda hradov. K hradom patrilo veľa robotných a poplatných obcí, ktorých obyvatelia živili pánov na hrade. Hrad bol centrom feudálneho domu. Hradní páni mali veľké politické práva, finančné možnosti a nesmiernu moc nad hradnými poddanými. Byť hradným pánom znamenalo deliť sa o vládu so samotným panovníkom. Všetku moc, ktorú dnes majú súdy, politické, správne a finančné úrady sústreďoval vo svojich rukách hradný pán. Pritom mal omnoho viac samostatnosti ako dnešné súdy. V mnohých veciach bol nielen prvou, ale aj poslednou inštanciou.

Naproti tomu hradní poddaní žili horšie ako otroci, pretože pán svojho otroka aspoň poriadne živil, aby mu neumrel. Keby mu umrel, utrpel by pán materiálnu škodu, pretože na trhu musel ďalšieho draho zaplatiť. Ale náš slovenský hradný poddaný nemal ani túto výhodu. Jeho pánovi bolo ľahostajné, či umrel, lebo ho nič nestál. Hradný poddaný bol bez moci, bez práva, okrádaný, vydaný na milosť či spupnosti hradného pána. A hradný pán držal svojho hradného poddaného vo svojej moci pevne. Poddaný sa bez pánovho dovolenia nesmel presťahovať na iné miesto, nesmel sa učiť remeslo. I jeho sobáš musel schváliť hradný pán. Poddaný bol nevoľný, nemal nijakej slobody. Bol bezmocnou korisťou svojho hradného pána. Jeho život sa cenil za toľko, ako život zvieraťa. Ba ešte za menej, pretože pracovné požiadavky, ktoré uložil pán zvieraťu neprevyšovali výkonnú schopnosť zvieraťa, ale k poddanému bol taký bezohľadný a náročný, že žiadal od neho i to, čo už poddaný nevládal vykonať.

Sedliacka zem nebola majetkom poddaného. Poddaný bol len jej držiteľom, užívateľom. Platil pánovi za zem naturáliami alebo peniazmi a okrem toho musel robotovať i na panskom. Poddaný sa musel so svojou úrodou deliť s hradným pánom, panovníkom a cirkvou.

Najvýznamnejším majiteľom hradov býval sám panovník. On bol majiteľom najväčších feudálnych domínií a hradov. Mal najväčšiu moc a najväčšiu brannú silu. Panovník v prvom rade spravoval svoje veľké majetky. Inak bol v ustavičnom boji s ostatnými oligarchami, ktorí mali tiež viac hradov a mali značnú vojenskú moc.

Počas celého stredoveku bojovali panovníci so šľachtou, ktorá na nich pozerala ako na konkurentov a nepriateľov svojej moci. Panovník bol nútený neraz sa brániť voči vlastnej šľachte s cudzími živlami. Stredoveké dejiny Slovenska sú preplnené bojmi panovníka s uchádzačmi o trón, feudálnymi pánmi a lúpežnými rytiermi. Celý vtedajší život sa prejavoval v ruvačkách, závisťou a chuťou po majetkoch iných, a po výnosných úradoch.

Hlavnou oporou oligarchov boli ich pevné, mocné hrady. Mávali na nich početné vojenské posádky, ktoré odolávali i kráľovskej vojenskej moci. Čák, Omodej, Bašo, Bebek, Kostka, Podmanický, Balaša a iní sa často protivili panovníkom a panovníci museli proti nim viesť riadne vojny, aby ich premohli a podriadili svojej vôli.

Ľudové povesti

Pospolitý slovenský ľud zahalil do výšky sa čnejúce hrady do bujnej fantázie plnej víl, duchov, obrov, strašidiel a trpaslíkov. Omotal ich peknými a zaujímavými povesťami. Rozpráva nám o paniach dobiela oblečených, ktoré sa v noci prechádzajú s obrnenými rytiermi po hradoch, o pokladoch v múroch ukrytých, ktoré poverčiví dlho márne hľadajú a podobne… Mnohé z povestí o hradoch majú historický podklad, ale pospolitý ľud si mnohé skutočné udalosti pretvorí cez svoje city, fantáziu, prispôsobí ich svojmu duševnému svetu a takéto sa potom dostávajú na verejnosť. Ľud v nich vynarieka svoje bolesti a trápenia. V nich prejaví svoje radosti, sympatie, hnev i nenávisť.