Jozef
Parkujeme na platenom parkovisku v Besedicích. Žiaden pohyb. Nik tu nič nevyberá. Je tu len stojan, cez ktorý sa dá zaplatiť parkovné a ceduľka, že priestor je monitorovaný policií ČR. Parkovné stojí 50 českých korún. Vo vačku mám 45 v minciach a papierové stojan neberie. Kartou sa zaplatiť nedá. SMSka neprešla. Čo teraz? Otec išiel rozmeniť papierovú za kovové. Reštaurácia je ráno zatvorená. Obchod nevidieť. Konečne nejaký pohyb. Miestni nám nakoniec nerozmenili, ale dovolili zaparkovať na ich súkromnom pozemku. Peniaze za to nechceli. Prudko v mojich očiach vylepšili obraz o Čechoch.
Začíname šľapať. Môže byť tak okolo 25 °C a bude ešte horšie, lebo je ešte len ráno niečo po deviatej hodine. Okolo obeda však bude atakovaná tridsiatka a asi sa neubráni. Našťastie väčšina trasy vedie cez les a pomedzi skaly, takže budeme mať blahodarny tieň. Ako zisťujeme, tak skaly robia doslova pivničné prostredie, aspoň čo sa teploty týka. Ideálna turistika na leto. Si neviem predstaviť šľapať niekde hore na slnkom zaliatom hrebeni počas takýchto teplôt.
Začína to nevinne. Najprv kde tu skalka či balvan. Neskôr celé kamenné stĺpy. Je sa kde pozerať. Prichádzame k bludisku. Naozaj je to bludisko. Človek musí dávať pozor kam má ísť ďalej. Dieťa by sa tu mohlo aj stratiť. A nielen dieťa. Trochu opatrnosti a dostatočné obzeranie sa však na orientáciu stačí. Kedysi sa sem chodievali modliť Českí Bratříci. Inde len tak nemohli. Našťastie sú už tieto časy, keď prenasledovali za inú vieru preč. Aj sa tu dajú nájsť dôstojné miesta. O jednom si myslím, že to mohla byť aj staroveká pohanská svätyňa. Aspoň na mňa tak to miesto pôsobilo.
Všetko je tu len na kúsok. Po 100, 200, 300 či 500 metroch dosahujete zakaždým nejaký cieľ, nejaké zaujímavé miesto. Keďže trasa by bola príliš krátka, predlžujeme si ju o návštevu zrúcaniny hradu Zbirohy. Z hradu sa veľa nezachovalo. Postavili ho na miestnych skalách. A čo sa týka histórie, takmer klasika. Miestny pán, majiteľ hradu sa nedohodol s niekým podľa vlastných predstáv, tak začal prepadávať ich obchodné „karavány“. A keď už toho bolo priveľa, prišlo kráľovské vojsko a urobilo s ním poriadok. Zmenilo sa vôbec niečo odvtedy? Aj dnešní mocní si kopu vecí vysvetľujú a chápu po svojom a tak aj činia, dokiaľ nenahnevajú niekoho mocnejšieho.
Vraciame sa späť k Českým Bratřím a pokračujeme skalami. Čaká nás viacero vyhliadok, z ktorých jedna sa volá „Kde domov múj“. Je odtiaľto vidieť aj vrch Ještěd a ďalšie výrazné a legendami opradené vrchy. Aj v tomto skalnom bludisku sa pri troche snahy dá na chvíľu stratiť, či aspoň zle odbočiť.
Zostáva nám posledný bod, vrchol Sokola. To ešte netušíme, že navštevujeme najvyšší vrch Jičínské pahorkatiny. Je z neho výhľad na Suché skály. Je načase ísť k autu, lebo už je poobede a slniečko sa čím ďalej, tým viac ozýva a treba naplánovať aj zajtrajšiu akciu. Pri pohľade na preplnené parkovisko začíname chápať ceduľky o tom, že priestor obce monitoruje policie ČR i tie pásky a kužele domácich, aby im tam turisti neparkovali. Naozaj s tým majú miestni problém. Niekto menej ohľaduplný zaparkuje bárskde a domáci sa autom z vlastného domu nedostane…