Detail turistickej túžby

Keďže sa Jozef o tejto výnimočnej akcii celkom slušne rozpísal, ja spomeniem moje dojmy iba telegraficky.

Pre mňa a Joža to bola prakticky iba povinná jazda. Dôvod je, že akonáhle sme začali podnikať takéto, pre iných netradičné turistické akcie, sme v nich našli akúsi záľubu. Nie sú to brutálne výstupy, alebo diaľkové mrzačenia tiel, proste je to o pohode. Je to o tom, navštíviť každé pohorie v našom prekrásnom Slovensku a pri tom minimálne vystúpiť na najvyšší vrch navštíveného pohoria. Už minule, keď sme navštívili tri najvyššie vrchy Borskej nížiny alebo päť najvyšších vrchov Podunajskej pahorkatiny, sme sa presvedčili, že aj takéto akcie majú svoje čaro a význam. A tak sa z týchto našich prvých nesmelých začiatočníckych putovaní stala akási záľuba či povinnosť. Preto dnes Chvojnická pahorkatina a jej päť najvyšších vrchov. Pôvodne ich malo byť šesť, ale ako Jozef počas túry poznamenal, nebudeme dehonestovať prácu poľnohospodárov tým, že hlava nehlava pôjdeme na vrch, ktorý je v strede pšeničného či slnečnicového poľa. A tak sme Novú horu úplne vynechali, lebo cez slnečnicové pole by sa nám išlo veľmi ťažko. K vrchu Požihov sme sa kvôli pšeničnému poľu priblížili asi tak na sto metrov. Čo už. Presvedčili sme sa, že v takýchto jemne zvlnených pohoriach to tak býva.

Čo sa týka celej trasy musím spomenúť, že osobne sa mi páčila iba prvá polovica. Prvá polovica bola zážitková. Na kopce sa dalo vystúpiť. Boli čiastočne zalesnené, alebo boli na okraji nejakej poľnohospodárskej plodiny. Druhá časť trasy už bola iba o vôli a strastiach. Druhá časť bola aj čo sa týka podmienok ťažšia. Pálilo viac slnko a aj toho asfaltu bolo viac. A tak musím potvrdiť to, čo písal Jozef ako odporučenie, ak by zo spolku chcel niekto podstúpiť toto trýznenie, tak odporúčame iba tri najvyššie vrchy tohto pohoria.

Pri stúpaní na Holý vrch nás zaujala tristo ročná lipa. Ja som o nej nevedel a tak ma príjemne prekvapila. Ja milujem tieto historické stromy, lebo majú magickú silu a históriu. Je veľmi zvláštne sa takého starého stromu dotknúť, alebo byť v jeho blízkosti. Ten pocit sa nedá opísať, to musí zažiť každý sám.

Príjemným spestrením je Lipová aleja smerujúca k Rozhľadni Lipky a samotná rozhľadňa. Aj najvyšší kopec Zámčisko je veľmi zaujímavé historické miesto. Sú tu lavičky, miesto je tienené stromami a sú tu aj dva kríže. Takže kto chce potrápiť svoje kolená kľačaním a tichou modlitbou, príde si na svoje 

Po Zámčisku nasledoval tretí najvyšší. Cestička príjemná, krytá stromami viedla k nemu. Vrchol je na okraji lesa a zároveň bol aj na okraji pšenice. Proste paráda. Žiadne „brodenie“. A bonusom boli nádherné výhľady na Biele Karpaty. A tu tie klady skončili. Ešte chvíľu sme šli lesom. Míňali sme križovatku, ktorou sme išli na Zámčisko. Posledné príjemné miesto, ktoré sa mi kladne zapísalo do hlavy bola horáreň. A potom už nič. Nič pozitívne. Dobre. Aby som neklamal. Ešte jedno pozitívne miesto bolo. Ale iba miesto. Nie trasa. Keď sme sa na okraji obce Lopašov od jednej dotazovanej pani dozvedeli, že krčma je zatvorená a aj obchod otvárajú neskoro popoludní svetielko nádeje svitlo v Motoreste Havran. Ako písal Jozef, zachránila nás benzínová pumpa Shell.

Posledná kladná udalosť, ktorá sa nám prihodila, bolo sledovanie početnej danielej čriedy, pri putovaní k vrchu Požihov. To asi bolo všetko, čo by som v rámci tejto trasy vyzdvihol. Nepočítam už návštevu Miléniového kríža nad Smrdákmi, ktorá bola pred záverom túry už iba povinnosť. No a zabudol som ešte na Úskovú studničku. To bolo tiež príjemné miesto. Tienené stromami a s blahodarnými ochladzovacími účinkami vody zo studničky. Ja som sa zo studničky iba napil, ale Jožo lial studenú vodu na hlavu ako zmyslov zbavený. Zrejme mu to robilo dobre, lebo nasledujúcu časť trasy už absolvoval skoro bez reči. Bol so všetkým zmierený.

A tak sme s Jožom zvládli túto 36 kilometrovú trasu pahorkatinou. Konštatovali sme aj napriek tomu, že nás dobre vytrápila, že mala zmysel a posilnila nás. Nečakal som, že by sa našiel nejaký ďalší šialenec z radov nášho spolku, ktorý by s nami išiel. A to je dobré. Zvykol som si, že na podobné typy trás chodíme iba dvaja. Bez urážky. Kto iný by sa chcel takto dobrovoľne trápiť, ako my dvaja s Jožom?

Takže nabudúce dovidenia.

Mali sme ísť niekam inam. Ale tam má pršať. Dosť pršať. A možno k tomu aj nejaký ten blesk, ako bonus. Vincent je však už nastavený na turistiku a zmena do pokojového stavu už v jeho prípade jednoducho nie je možná. Volá mi, pokúša sa ma spracovať. „Predsa nebude pršať v celej republike! Našiel som jedno miesto! Je to síce veľa kilometrov, ale trasu som skrátil! A navyše má byť pod mrakom. Bude sa dobre kráčať!“ Podobné argumenty sa na mňa valili zo slúchadla telefónu. Zlomil ma. Najprv na účasť na tejto akcii a potom aj priamo na akcii.

Zaparkovali sme pri cintoríne. Vincent nekecal. Naozaj je pod mrakom. Takto budeme mať tieň aj mimo lesa. A veruže dnes bude toho lesa málo. Bude sa nám dobre kráčať. Naše prvé kroky vedú popri asi 300 ročnej lipe. Nad dedinou máme prvé výhľady. Užívame si ich, lebo zo Zámčiska nič neuvidíme. Má totiž zarastený vrchol. Cestička zrazu končí. Na mape síce je, ale v teréne je obilné pole. Našťastie približne našim smerom traktor vyjazdil koľaje.

Dosahujeme náš prvý dnešný vrchol. Holý vrch so svojimi 371 metrami je druhý najvyšší vrch Chvojnickej pahorkatiny. Volá sa síce holý, ale polovica z neho je zalesnená. Tak máme aspoň polovičné výhľady. Okrem Malých Karpát vidíme aj ako nám oblačnosti pribúda. Občas padne aj nejaká tá kvapka. Po zopár krokoch zisťujeme, že okrem oblačnosti pribúda aj kvapiek. Možno kvôli tomu nás srnka odhalila dosť neskoro. Sa nám podarilo priblížiť sa na fotografickú vzdialenosť. S tým pršaním to Vincentovi dnes nevyšlo. Nie je to po prvý ani posledný krát.

Prestáva pršať. Práve včas, lebo sa blížime k rozhľadni Lipky. Predsa len budú nejaké výhľady. Odtiaľto to už k najvyššiemu vrchu Zámčisko nemáme ďaleko. Asi 15 minút. Na vrchole stretáme nášho prvého medveďa v podobe nálepky iného turistického spolku. Stále je pod mrakom a my postupujeme ďalej k tretiemu najvyššiemu vrchu Dubník. Ten je tiež na rozhraní lesa a polí. Preto sú z vrcholu nejaké výhľady.

Vychádzame z lesa a zároveň aj vychádza slniečko spoza oblakov. Ani táto predpoveď Vincentovi nevyšla. Vytrvalo postupujeme ďalej, ale aj slniečko je vytrvalé. A už má aj spojenca. Asfalt sa pridal na jeho stranu a sála z neho teplo. Našťastie je do dedinky Oreské už len kúsok. Tam si dáme jedno orosené a ideme ďalej. O pár minút zisťujeme, že orosené nebude. V dedine nemajú šenk. Našťastie sú tuto kúsok potraviny, tak aspoň v plechovke. A už máme aj po plechovkovom pive. Obchod otvárajú až o 14-tej. A ešte len je dvanásť. No nič. Ideme po asfalte ďalej do Lopašova, tam je reštaurácia, a keby aj tá zlyhala, kúsok ďalej je motorest Havran. To je proste istota!

Slnečnicové pole. Tak nič, šiesty najvyšší vrch nedáme. Tadiaľ sa predierať nebudeme. Treba mať aj úctu voči práci poľnohospodárov a šetriť sily, ktoré dochádzajú. O to skôr budeme v Lopašove vychutnávať pivko. A je to tu! Lopašov, ale bez piva. Z reštaurácie sa vykľul šenk, ktorý otvárajú až večer. S obchodom to je tiež bieda. A naša istota motorest Havran? Už nie je. Predávajú tam domáce vajíčka. Napriek tomu, že slniečko neúprosne páli, nálada vo výprave klesá k bodu mrazu…

Už len tak prešľapujeme z nohy na nohu po tom nepodarenom asfalte. Keď tu zrazu zbadáme pumpu. Už som chcel zanadávať, keď mi svitlo. Pivo v plechovke. Dotankujeme! Síce nie je čapované, ale darovanému koňovi na zuby nepozeraj! Pre istotu si kupujem hneď dve. Jedno zabalím do košele a vložím do ruksaku, aby vydržalo čo najdlhšie studené. Druhé okamžite používam čisto pre liečebné účely. Pivo okamžite zaberá. Nič, žiadnu trasu neskracujeme! Ten piaty najvyšší vrch dáme. To je jedno, že je to 5 kilometrová zachádzka.

Vďaka odbočke k Požihovu sme uvideli snáď aj stokusové stádo danielov. Tu niekde, asi po 25 – 28 kilometroch sa začína ozývať moja päta. Staré zranenie. A ozýva sa čoraz nástojčivejšie. Je čas si dať druhé pivo. Na chvíľu zaberá. Lenže v ceste nám stojí posledný vrchol zvaný Za bôrom. A vedie tam dosť pochybná cesta. Koľaje od traktora, ale tentoraz v kukuričnom poli. Po tých poliach sa mi kráča čím ďalej, tým ťažšie. Celé šľapy ma pália ako šľak. Do toho sa začína ozývať aj pravý bedrový kĺb. Aspoň päta si dala na chvíľu pauzu.

Kukuričné pole vystriedalo už ani neviem aké pole. Pre moje nohy je to jedno. Žiadna úľava. Prichádzame na cestičku z betónových panelov. Nohám je to jedno. Ich stav sa nemení. Ďalšia zmena povrchu. Tentoraz asfalt. Nepomohol ani neublížil. Asi už nič iné nepomôže, iba prísť do cieľa.

Blížime sa k Smrdákom. Vincent sa zrazu otočí ku mne a hovorí „sľúbil si mi, že pôjdeme aj k miléniovému krížu“. Ej veru, sľúbil, na začiatku. A teraz pri konci? No, nejako to prejdem, možno. Asi nevyzerám vôbec dobre, lebo pri kríži mi Vincent hovorí, že by sem aj pre mňa prišiel autom. Tak to nie. Smrdáky sú na dohľad a tadiaľto som ešte nešiel. To nejako dám. Oproti idú turisti. Sú zvedaví. Pýtajú sa odkiaľ kam ideme. Na prvý pohľad nás odhadli podľa unavenej chôdze, že ideme zďaleka. Postupujem čoraz pomalšie, ale k autu sa mi nakoniec nejako podarí dostať.

Ak trasa niekoho zaujala, nemusí sa až tak trápiť ako my. Stačili by aj tri najvyššie vrchy. Človek by sa vyhol časti asfaltu i časti polí. Ale nie úplne. Predsa len je to Chvojnická pahorkatina. Za tým menej asfaltu a polí je jednoduchý dôvod, lebo celú trasu by ste mali kratšiu… Ale skráťte si to inak, ako Vincent. On to skrátil z 33 na 35 kilometrov. Nabudúce si pred jeho sľubmi dám väčší pozor.

Po ceste domov som pristavil auto pri predajcoch melónov. Videli ma vystupovať i ako kráčam k nim. Pani, dôchodkyňa, s neposlúchajúcim kolenom sa na mňa nemohla dívať a sama mi odniesla melón do auta. Tak to teda musím vyzerať! Doma bude na večeru hubová polievka…

nuž, škoda len, že túrička nebola v sobotu!