Detail turistickej túžby Breznický hrad a okolie

Parádna, zaujímavá a netradičná túra. Banujem, že som nemohol ísť. Ale aj taký je život. Raz si dole, inokedy hore.

Deň pred akciou zvykneme dolaďovať detaily akcie. Niekedy telefonicky, ale občas aj v robote počas obeda v jedálni. Tak je tomu i dnes. Oproti sediaci Vincent sa mi snaží niečo povedať. Len to zaniká v smrkaní do vreckovky. Tak nič, to len tak dlho a intenzívne smrkal. A je to tu. Určite návrh, kto z nás dvoch pôjde autom. Zase nič. Tentoraz to bol iba kašeľ. Len trochu pridlhý a prisilný na obyčajný kašeľ. Vincent nedojedol. Dnes mu nejako nechutí. Lepšie sa mu prizriem a vidím, že má nejaký blbý výzor tváre. Nejako pomenej sa na seba podobá. Zrazu z neho vypadne, že radšej zajtra s nami nepôjde. Som rád, že na to prišiel sám. Sedieť asi hodinu v jednom aute, asi by sme to dostali všetci…

Ideme s autom od Miriam. A ako to v takýchto prípadoch býva, zakecáme sa. Automaticky odbočujem na diaľnicu. Zrazu sa zo zadného sedadla ozve Miriam „Nevadí, otočíme to v Beladiciach.“ A takto som zistil, že od Miriam ideme s Miriam. To znamená, že ideme na akciu a nie z akcie. Takže ideme zle. Na diaľnici toho veľa neurobím. Tentoraz smer na Nitru nie je správny. Miriam má pravdu. Otočíme to na najbližšej výpadovke. Ibaže by sme zmenili trasu a šli do Tribeča. Hmm, asi dnes budem robiť Vinca ja.

A sme tam, kde máme byť. Teda aspoň čo sa dediny týka. Kde by sme len zaparkovali. Skúsime pri cintoríne. Len tá cesta tam je nejaká úzka. Dúšo mi dodáva odvahu „prosím ťa, tadiaľ by som prešiel s kamiónom.“ Prejsť, prejdeme. Len či naozaj vedie k cintorínu? Nakoniec viedla a tip to bol dobrý. Parkovisko dostatočne veľké a najmä prázdne.

Dnes nás čaká trochu netypická akcia. To najlepšie je na začiatku trasy. Potom nás čaká veľká neznáma. Pravdepodobne to bude už iba o zdraví – aby sme sa dostatočne unavili a spotili. Najprv nás čaká vyhliadka pri svietiacom kríži. Ešte pred ňou nás prekvapí „Náučno poučný chodník“. K hradu nás tak priviedlo množstvo ceduliek s rôznymi múdrami. Niektoré krásne, iné asi skôr myslené ako vtip. Spomeniem len jednu z perál tohto chodníka „Sýty hladnému neverí“ a pod tým menšími písmenami niekto skúsený dopísal „Sýta hladnému nedá.“

Vyhliadka nesklamala. Len kvôli počasiu nevydala zo seba to najlepšie. Možno nabudúce. Vlastne ani hrad nesklamal. Dopredu sme mali zistené, že tu stál. Ale už nestojí. Zachovalo sa ešte menej ako z Dračieho hrádku. A to už je čo povedať. Ešte nás čaká vyhliadka Sokolia skala. Tu kedysi stál hrádok, ktorý bol súčasťou obrany hradu. Výhľady musia byť krásne. Len nám tú krásu dnes trochu zastiera hmla. No, a z toho známeho máme viac menej už všetko za sebou. Teda nejaký pekný úsek nás čaká ešte na bočnom hrebeni cestou na vrch Priesil. A potom poľovnícka chata Močiare.

Hrebeň prekvapil. Je krajší, ako som čakal. Síce výhľady takmer žiadne, ale zato pekné machom obrastené kamene a občas zaujímavý strom k tomu ako bonus. A už aj viem, prečo hrebeň prekvapil. Vravíte, že aj vy? Že som to napísal na začiatku tohto odstavca? Nie, nie. Tá krása sa nedá dobre zachytiť fotoaparátom! V skutočnosti je to krajšie. Preto ma hrebeň príjemne prekvapil. Snažil som sa, ale voľným okom je to krajšie.

Hore vládne hmla. Máme pocit, že už sú štyri hodiny poobede a za chvíľu sa bude zmrákať. A to sa ešte len blíži čas obeda! No, za poľovníckou chatou Močiare sa rozhodneme, či to radšej neskrátime. Nik z nás totiž nemá zo sebou čelovku. Tentoraz nik nie je za Vinca. Ten by totiž čelovku mal.

Chata vyzerá celkom dobre. Za ňou je jazierko a nad ním budova, v ktorej sa pravdepodobne ukrýva sauna. Teda aspoň si myslím, pretože pred budovou sa nachádza ochladzovacia kaďa a kúsok od nej sú dve drevené lehátka. Doma zisťujem, že sme boli práve navštíviť Kvietikovcov, len nik z nich nebol „doma“. Áno, rodina toho známeho slovenského herca.

Tu máme možnosť akciu skrátiť. Dušo sa ale zaťal. On sem prišiel na 19 kilometrov a zo slabého svetla si nič nerobí. Žiadne skracovanie! Prišli sme si dať do tela! Tentoraz robí Vincenta on. Kto si chce dať do tela, urobí dobre, ak pôjde ďalej. Pre ostatných, nemá to veľmi veľký význam. To najkrajšie z tejto trasy totiž už aj tak máte za sebou. Navyše, turistický chodník je tu dosť čudny. Viac nie je, ako je. Zato ho križuje dostatok neznačených lesných cestičiek a chodníčkov, ktoré vás viac pomýlia, ako pomôžu. Doslova treba pozerať po stromoch v lese, že kde je modrá značka a tak pokračovať od stromu k stromu. V tom lístí často chodník nevidieť. V hmle je to dosť blbé…

Predsa len trochu skrátime. K pomníčku nejdeme. Navštívime ho niekedy inokedy pri inej príležitosti. Už ani kešky nehľadám. Naozaj je tu hore celkom šero. A to nie je ani pol druhej poobede. Trochu sa nám to sťaží. Stočíme to k autu. Pôjdeme dolu z turistického chodníčka a prejdeme na ten neznačený. Kto ho vie, v akom stave bude, keď ten turistický takmer nie je?

Toto? Toto je oproti turistickému chodníčku tam hore hotová autostráda! Pohoda! Všetci traja sa zmestíme vedľa seba. A dokonca túto cestičku pozná aj blízka civilizácia! Sú tu totiž vyjazdené koľaje. Nič dramatické. Len je vidieť, že tadiaľto niečo prešlo, lesnú cestu to nerozbilo. Kto ho vie? Možno práve tadiaľto viedla stará obchodná cesta z Pukanca cez hory k rieke Hron, na ktorú bol z vrchu – hrádku Sokolia skala dobrý výhľad. Preto ho aj postavili, lebo z hradu Breznica ju vidieť nebolo. Hrádok zároveň bránil prístup k hradu po hrebeni.

Čím sme nižšie, tým viac svetla pribúda. Dokonca aj k autu prichádzame v celkom rozumný čas. Nie je ani pol štvrtej. Aj žalúdky sa začínajú dožadovať toho svojho. Našťastie tekovská kúria nie je ďaleko. Keď sa tak nad tým zamyslím, tak aj Miriam bola dnes za Vincenta. Fotila ako divá. Ale vlastne to ona stále. Všetci sme boli dnes chvíľu za Vincenta. To ako keby bol Vincent dnes s nami…