Splav Váhu s Romanom
Úsek: zo Sokoloviec po Sereď
Dĺžka: 33 km
Čas: 8 hodín 15 minút
Fotky: dofukujeme čln na jednom z vážskych ostrovov, pri prameni
Dunového vrchu, v Seredi
Dopravu do Sokoloviec a zo Serede zabezpečovala Romanova polovička Amálka,
za čo jej ďakujeme. Najprv bolo potrebné nafúkať čln. Na svoje si prišiel
aj opaľovací krém, ktorým sme natreli tesnenie na pumpe, nech to lepšie
šľape. Naozaj to potom šlo lepšie, ale iba chvíľu. Potom mala pumpa
väčší odpor.
Po celý čas sme si museli dávať pozor na rybárov. Najmä na ich silony
nad hladinou. Veď sme nechceli, aby nám tie silony v lepšom prípade zrazili
z hláv naše klobúky. Keď už sme pri tom, tak Romanovi strhlo klobúk
z hlavy iba dva krát. V oboch prípadoch za to môže vietor. Keďže
miestami bol prúd dosť pomalý, museli sme otočiť čln a ísť si po
slamený klobúk.
Cestu nám obohatili vážske ostrovy a občasné pereje. Pri dvoch takýchto
príležitostiach som ráčil vypadnúť z člna. Ale len tak trochu. Prvý
krát, keď sme ťahali čln, lebo bolo medzi ostrovmi málo vody. Pri
nastupovaní do člna som mal jednu nohu v člne a druhá sa mi šmykla do
hlbočiny za ostrovom. Už aj som bol ovlažený. Druhý krát sme sa
v perejách vyhýbali jednému nepríjemnému kameňu, ale len preto, aby sme
narazili do druhého ešte nepríjemnejšieho. Náraz nás zastavil a ja som si
tentoraz namočil vo Váhu zadok. Čln skrížilo a mne z člna trčala noha a
zadok. Rázny hlas kapitána „Jožo naspäť do člna“ ma pomerne rýchlo
vrátil späť do reality. Snáď si kapitán nemyslel, že krysy už
opúšťajú potápajúcu sa loď. Nakoniec sme sa odtiaľ nejako dostali vďaka
rozkývaniu člnu a odtláčania veslami…
Na tejto výprave sa ma Roman pokúsil naučiť dve vodácke pravidlá.
1. na blbých miestach (napr. pereje) musíš byť rýchlejší ako prúd, inak
si voda s tebou robí čo chce a ty nemáš možnosť manévrovať, takže…
teraz zaber! Za týmto pravidlom nasledovalo 2. ak sa prekotíme, nesnaž sa
postaviť na nohy, lebo sa ti môže noha zakliesniť a budeš mať ešte
väčší problém. Prejdi cez to nohami dopredu a až za perejami sa pokús
postaviť sa na nohy. A takto nejako toreticky vyzbrojený som prešiel cez
moje prvé pereje. Našťastie k praktickým skúškam nedošlo.
Plavba pomedzi ostrovy mala vždy svoje čaro. Zakaždým sme si museli
vyberať, kadiaľ pôjdeme, vpravo, vľavo či stredom? Áno, občas sa objavil
aj stred. Väčšinou sme si vybrali správne. A keď nie, dúfali sme, že
prúd bude dostatočne silný a nenechá nás na plytčine uviaznuť, miestami
doslova na tom štrku. Občas sme tak rýchlo veslovali, že až kamienky
lietali…
Zastávky sme mali tri. Prvá v Petre (časť Hlohovca) na polievku. Keďže
nevarili, museli sme si dať namiesto nej pivo. Roman mal už dopredu zistené,
že varia až od tretej, takže sme šli na istotu – aby bolo pivo. Sem sme
totiž dorazili okolo pol jednej. Druhá zastávka bola na jednom upravenom
rybárskom mieste. Bolo si kde sadnúť aj do čoho zahryznúť. O sedenie sa
postarali rybári, o zahryznutie my. Tretím miestom bol trochu krkolomný breh
s blatom, ale za tým brehom sa ukrýval prameň. A práve o ten nám šlo.
Prameň pod Dunajským vrchom. Voda studená, osviežujúca. A vlastne ja
môžem porovnávať. Studenšia ako vo Váhu!
Pohľad z člna vám ukáže úplne iný svet. A tých vtákov čo sme
videli! Nie, okolo žiadnej nudapláže sme nešli. Z tých pre nás
vzácnejších spomeniem rybárika. Bežnejšie boli volavky. A krásny pohľad
bol na ne, či sedeli, alebo leteli ponad hladinu. Niektoré sa snažili
nehýbať, ako keby tam neboli, ale keď sme sa priblížili, vzdali to. Dokonca
sme videli jeden nádherný párik volaviek. Obdivovali sme ho až pokiaľ sme
neprišli bližšie a nezistili, že je to nárazník z auta. Á, takže Sereď
už nemôže byť ďaleko! Posledný úsek bola morda. To sme sa vôbec
neplavili po rieke. To bolo jedno dlhé a úzke jazero! Tá voda sa ani nehla.
Ruky mám vyťahané snáď až po zem. Ale aj tak neľutujem, že
sme šli.