Komentáre k turistickým akciám

Jesenný Pochod HP je pre mňa a Amálku po troch rokoch návratom na obľúbenú akciu. Kráľ dažďa si to na poslednú chvíľu rozmyslel a doprial nám skvelé počasie. Základný plán bol vyraziť v trojici. Po niekoľkých personálnych obmenách sa nás nazberalo šesť odhodlaných turistov. Po vizuálnom zhodnotení účastníkov som sa rozhodol pre plný variant nádielky kilometrov bez úľav. Zaradil som aj dve skratky a tie teda boli!!! Prvé stúpanie sme si „ skrátili“ cez Hlohovecký kras po Enduro trial. Pre veľký úspech /nenadávali/, sme sklesali do Studenej doliny po cyklotrase. Ďalej sme už putovali iba po turistickom chodníku. Na Ovčiu skalu sme prišli pripravený s paličkami na opekanie párkov. Prezreli sme si výstavku fotografií z histórie pochodov a ako sme zistili, boli sme prichytení kameramanom. Pozdravili sme sa so známymi a valili ďalej. Po chvíli sme opekali opäť. Prestávka na Svrbickej plešine bola vo veľkom štýle – strelili sme dve fľaše šampusu. Počasie parádne, hodinu sme sa vyvaľovali v tráve. Po dvoch hodinách chôdze sme boli pripravení opekať v cieli v sedle Havran. Ďakujem mojim parťákom a už sa teším na jarný Pochod HP.

Ahoj Roman.
Nakoľko som ešte ani raz nešiel Pochod HP prihlasujem sa do vašej partie. No pôjdem s Vami iba po Havran, lebo chcem pokračovať do Piešťan a prejsť si tú 37 kilometrovú tra­su.

Zajtra o 7.00 hod na štarte sa uvidíme.

Úvod

Hneď v úvode vám spomeniem, že táto nádherná trasa nie je čisto mnou vymyslená. Nechal som sa inšpirovať jedným turistickým Youtube kanálom, ktorý som tu už niekde spomínal a často pozerám ich videa z turistík. Asi pred dvoma týždňami som si pozrel toto inšpiratívne video a okamžite ma oslovilo svojou zaujímavou a krásnou trasou. Avšak ja som smer zmenil a rozhodol som sa, že ju naplánujem opačným smerom. Prečo? No lebo predchádzajúca akcia v Nízkych Tatrách mala približne rovnaký charakter a zdalo sa mi lepšie si stúpanie odbiť v prvej polovici trasy a druhú časť si užívať zostupom príjemnou dlhou dolinou. Tak ako to bolo vtedy pred mesiacom, keď sme boli na Krakovej holi.

Popravde som očakával väčšiu účasť aj vďaka naplánovaniu akcie na sobotu. Asi týždeň som sa rozhodoval, či dňom akcie bude sobota alebo nedeľa. Nakoniec to dopadlo z pohľadu počasie lepšie pre sobotu. V nedeľu malo v okolí Ružomberka už pršať. Inak bol som odhodlaný ísť na túru aj sám. Nezastavil by ma ani tank či buldozér. Ale. Dúšo ma príjemne potešil, že sa rozhodol takto plodne využiť svoj voľný čas v prekrásnej prírode.

Posledné čo v úvode spomeniem je, že dnes sa tradičná ranná káva nekonala v „Zadarmovciach“, ale na Slovnaftke vo Sverepci. Bola to príjemná zmena, po toľkých návštevách „kávy zadarmo“ 

Ak by chcel v budúcnosti niekto zo spolku túto trasu absolvovať tak spomeniem, že parkovanie na konci dediny Ludrová pri miestnom salaši je najlepšia voľba.

Putovanie

Orientácia na začiatku

je veľmi jednoduchá. Hneď na mieste parkovania je turistický rázcestník s informáciami o trase. Mali sme na výber. No naša voľba bola: po zelenej hore na Salatín a po červenej dolu z neho. Začali sme šliapať po obidvoch, lebo značky kúsok putujú spolu. Avšak ako to býva, keď sa človek zarozpráva, išli sme ešte za ďalšími dvoma turistami ďalej po červenej. Chvalabohu som si to asi po 500 metroch všimol a tak nasledoval návrat na zelenú Odteraz to bolo už bez straty bodu.

Začiatok trasy

bol taký jemný. Nič nenaznačovalo tomu, že budeme doslova potiť krv. Áno priatelia. Táto časť trasy nie je pre žiadne padavky. Asi po kilometri povie trasa „a dosť bolo flákaniu“ poďme sa zabaviť. Od tejto chvíle až po Salatín sa riadne zapotíte. Vydýchnuť nám dali iba rázcestníky, lebo pri každom sme sa povinne zastavili. A nielen preto, že sme si ich čítali. Bolo treba polapať dych.

Asi na 4.5 kilometri

stojí na trase drevený Salaš na Behúňove. Samozrejme, že sme doň nazreli a zvonku obhliadli. V čase núdze, hlavne keď príde búrka, to je ideálne miesto na ukrytie. Prespať na salaši by som však nechcel. Myši v ňom by ma do rána asi „zožrali“ 

Cesta k časti

s názvom Úplazy je hotová džungľa. Vyložene terén a porasty pre medveďa. Aj preto sme každú chvíľku preventívne pískali na píšťalku. Ale napriek týmto obavám sme si prírodu Behúňova naplno užívali. Hneď som si spomenul na moje samostatné putovanie Veľko-Fatranskou magistrálou v máji 2021, kde bol charakter presne rovnaký. Zážitky z džungle sa zmenili, keď sme dorazili na klenot tejto trasy a to na Úplazy. Je to proste bomba.

Tými výhľadmi na široké okolie sa nedá nabažiť. Práve na tomto mieste sme prvý krát zbadali našu výzvu, majestátny Salatín. Ale ten bol od nás ešte riadne ďaleko a hlavne vysoko 

Presne podľa Romanovho vzoru sme Úplazmi aj putovali. Pomaly a rozvážne s maximálnym „nasávaním“ energie zo širokého okolia, kochaním sa ďalekými a prekrásnymi výhľadmi. Niet sa kam ponáhľať, prízvukoval vtedy Roman. Takto presne sme to aplikovali aj pred mesiacom, keď sme putovali popod Pusté na Krakovu hoľu. A Roman vie čo hovorí.

Za Úplazmi

sme dorazili do Sedla pod Malým Salatínom. Rázcestník písal na Malý Salatín iba 10 minút. Avšak my sme jeho návštevu odmietli. A bola to škoda, lebo pri stúpaní na jeho väčšieho brata sme videli zboku aký atraktívny je. Je to krásny, priam fotogenický skalnatý kopec. Škoda. Ale aspoň je dôvod na návrat.

Od spomínaného sedla

prišiel zlatý klinec programu. Moje pľúca kvičali „od radosti“, moje lýtka horeli „od radosti“ taký pekný stúpak to je na SALATÍN. Je to proste boj. Treba to vydržať, lebo príde sladká odmena. A ona naozaj prišla. Aká úľava je vystúpiť na vrchol. Čo viac si priať, ako zaslúženú odmenu v podobe neopísateľných výhľadov, čerstvého vzduchu a potravy pre turistickú dušu. To musíte zažiť. To sa nedá písmenkami opísať. Takýto bol pobyt na tomto krásnom kopci. Trvalo to asi tridsať minúť, ale mne sa to zdalo ako večnosť.

Zostup dole

zo Salatína je prudký, až by som povedal „zážitkový“. Tie prudké nekončiace svahy nás riadne preverili. Niekoľko krát počas zostupu som si opakoval slová: „aké je dobré, že sme nešli tadiaľto hore“. A neviem si ani predstaviť, ako by to vyzeralo za dažďa. Jemný štrk až piesok a k tomu hlina. Proste paráda za dažďa. No my sme to prešli bez ujmy na zdraví. A možno aj tým, že sme sa neponáhľali a občas sme sa zastavili. Tie výhľady na hlavný hrebeň Nízkych Tatier s týchto miest, zastávky priam prikazovali. A my sme ich ochotne dodržiavali.

Klesavé dobrodružstvo

ukončil až rázcestník Žliebky. Od tejto chvíle nás sprevádzal pozvoľný zostup lúčnou a lesnou scenériou. Mohli sme sa posledný krát pokochať výhľadmi na Salatín, avšak z iného uhlu pohľadu. Bola to príjemná nenamáhavá príprava na posledné dobrodružstvo, ktoré nás čakalo.

Putovanie

roklinou Hučiaky je extrémne zážitková trasa. Na škodu bolo len, že bola takmer bez vody. Svoju „hučavú“ povesť teda roklina nemohla naplniť. Kde tu sa objavil veľmi jemný potôčik a opäť zmizol v útrobách zeme. Viem si predstaviť prechod roklinou na jar, keď sa topí sneh a ľady. Dovolím si poznamenať, vzhľadom na charakter „koryta“, že keď sa valí voda je roklina skoro nepriechodná. Iné by to bolo v zime za snehu. Každopádne bolo by to treba vyskúšať.

Pekné je dno rokliny. Tu sa však oko turistu kochá aj skalnými stenami, ktoré z dna vystupujú až k oblakom. Skalné previsy siahajú až do stredu koryta. Až si človek myslí, že mu nejaký kameň z nich padne „za golier“. Počas celej cesty až do ústia sme hľadeli na nádherné skalné útvary. Dovolím si poznamenať že to bolo krajšie, ako v Doline Vyvierania z minulého mesiaca.

No a po tejto nádhernej kráse

prišlo Ústie Hučiakov. Balvany, kamene a popadané stromy vystriedala príjemné a pozvoľne klesajúca lesná cesta. Išlo sa po nej príjemne, upokojujúco. Svaly na nohách dostali odmenu. Mohli regenerovať pomalou chôdzou a pritom my sme sa kochali okolitou krajinou Ludrovskej doliny.

Ako posledné sme sa zastavili ešte pri miestnom Pamätníku SNP a vzdali hold našim osloboditeľom. A potom sme už v kľude doputovali k spomínanému salašu, kde bolo zaparkované naše auto.

Občerstvenie,

ktoré tentoraz bolo, sme zažili v Motoreste Rieka. Dali sme si kotlíkový guláš, ktorý bol mimochodom výborný, a k tomu tradičnú kofolu. Bola to dôstojná bodka za touto veľmi vydarenou turistickou akciou.

Záver

Opäť som zažil turistický orgazmus. Načerpal som množstvo energie a získal nádherné zážitky, ktoré táto prekrásna časť Nízkych Tatier ponúka. A ja len môžem na záver Dúšovi veľmi pekne poďakovať, že sa pridal ku mne a zažil túto krásu so mnou.

A ešte vyslovujem Bohu vďaka, že mi bolo umožnené tieto nádherné miesta navštíviť a vidieť.

Priatelia turistiky, členovia nášho turistického spolku dúfam, že sa uvidíme čoskoro. Dovtedy dovidenia!

prevetráme trubice?

Úvod

Do štartu akcie, do obce Krahule sme sa schádzali z dvoch smerov. Nežná časť výpravy prišla zo severu. Veď z akého smeru by mali prísť severanky keď nie zo severu? A my chlapi dolniaci samozrejme z juhu. Síce ja a Kowo sme z juhu, ale nie až tak z juhu, pretože sme príliš málo opálený na južanov.

Tradične, keď ideme na tento smer po R1, sa vždy zastavíme na rannej káve v Tekovských Nemciach. Bolo tomu tak aj teraz a Kowo vôbec neprotestoval, keď som mu túto zastávku avizoval. Určite si spomenul rád na obdobnú prestávku, keď sme tadeto cestovali vo februári 2022 do Strážovských vrchov aj s jeho manželkou Renátkou. Ja si na túto akciu vždy rád spomeniem.

Po príchode na parkovacie miesto v Krahuliach nás severanky už čakali. My sme prišli s pätnásť minútovým meškaním. No hubovú polienku sme nedostali Po zaplatení parkovania v neďalekom automate sme vyrazili naproti dobrodružstvu. Ešte spomeniem, že nás čakalo ideálne slnečné počasie s teplotami tak okolo 24 °C.

Putovanie

Prvé zastavenie

Po príjemnej rovinatej trase, po lúkach nad obcou Krahule sa nám išlo parádne. Už v začiatkoch trasy sme sa kochali pri výhľadoch nádhernou okolitou prírodou Kremnických vrchov. Mäkká tráva hladila naše nohy. Pripomínalo mi to jemnú masáž chodidiel. Proste hotové labužo. Jemné stúpanie, vôbec nenáročné, nám vstúpilo pod nohy až v záverečnej časti na Krahulský vrch, či štít, ako to písali na drevených tabuľkách počas putovania k turistickej rozhľadni na ňom postavenej.

Čas oddychu pri rozhľadni sme naplno využili. Na rad prišlo občerstvenie, doplnenie tekutín, ale hlavne kochanie sa peknými výhľadmi na Kremnicu, ktorá je rovno pod „štítom“. Z rozhľadne je vidieť široké okolie. No asi najbližšie je Kremnica a Skalka. Jej televízny vysielací stožiar je neprehliadnuteľný. Ja tu teraz nevymenujem všetko, čo je z rozhľadne vidieť, ale je toho dosť. No minimálne k rozhľadni sa oplatí vydať, či z Krahúľ, alebo zdola z Kremnice, len tak kvôli výhľadom. Pod rozhľadňou je drevená vyhliadka a je tu aj piknikové miesto na sedenie. Ideálne miesto na oddych a kochanie sa.

Druhé zastavenie

Kým sme prišli k nášmu druhému zastaveniu, museli sme si riadne máknuť. Zostup dole do Kremnice je v niektorých častiach dosť prudký a k bezpečnosti nepridá ani miestami vlhký a šmykľavý povrch. Proste treba si dávať v týchto miestach pozor.

Druhá polovica zostupu je už príjemná. Vedie lúčnymi chodníkmi s výhľadom na Kremnicu a tie sa zmenia iba tesne pred vstupom na okraji mestečka. Počas putovania dole týmito lúkami sa môžete donekonečna otáčať za nádherným výhľadom na Krahulský vrch s rozhľadňou. Nedá sa toho nabažiť. A tak ako je napísané v poznámkach k tejto akcii, že je to čisto zážitková akcia, tak je aj do bodky splnené.

O následnom putovaní baníckym mestečkom Kremnica snáď ani netreba hovoriť. Možno ste už v Kremnici niektorí boli, ja áno a tak viete, že je to nádherné miesto s peknými historickými pamiatkami. Najkrajšie je námestie, kde je situovaný aj morový stĺp a mnoho historických domov. My sme si toto putovanie veľmi užili a mohli sme si oči vyočiť toľkou krásou. Na škodu však bolo, že na námestí sme nenašli otvorenú reštauráciu, kde by sme sa mohli občerstviť. Kvetinky túžili po kávičke a ja som sníval o pivečku. Nič z toho nám nebolo dopriate 

Tretie zastavenie

Kremnicu sme opúšťali po schodoch. Po schodoch, ktoré lemovali smerové tabuľky s nápisom Kalvária a smerovou šípkou. Nebolo ako zablúdiť. Stúpanie na vrchol ku Kalvárii je príjemné, ale ustavične stúpavé po serpentínach. Príjemné je, že sa serpentína otáča práve v mieste očíslovanej kaplnky – „zastavenia“ a turista si tu môže zároveň aj oddýchnuť a tí nábožnejší aj krátko pomodliť Cesta ku Kalvárii vedie o to príjemnejšie, že celá trasa „putuje“ pod stromami. Až na vrchole sa priestor otvára.

Aj tu sa dá príjemne oddychovať. Nad Kalváriou je malý kopček, na vrchole ktorého je kamenný kruh s lavičkami. Je to ideálne miesto na oddych a občerstvenie. A to nehovorím o výhľadoch. Tie sú tiež parádne. Z tohto miesta bolo okrem iného vidieť aj miesto nášho posledného zastavenia. Kostol svätého Jána Krstiteľa s výraznou bielou fasádou je na ďaleko viditeľný a nedá sa prehliadnuť. V jeho susedstve sa nachádza Geograficky stred Európy a to bol náš posledný bod zastavenia.

Štvrté zastavenie

Po čase strávenom oddychom naše kroky viedli naďalej Barborskou cestou. Neopomenuli sme ani návštevu blízkeho jazierka, na ktorom rástli biele lekná. Priznám sa, už dávno som ich nevidel. Cesta do Kremnických Baní je mega príjemná, bez brutálnych stúpaní. Na každom kroku je nejaká zaujímavosť banského charakteru. Navštívili sme dva banské historické kríže, jeden chránený strom a jednu zavalenú štôlňu. Je tu toho oveľa viac a preto sa sem oplatí ísť znova a riadne to tu pochodiť. Je možná aj iná trasa. Drevených informačných a smerových tabuliek tu bolo neúrekom a navštívenie každého „prezentovaného“ miesta stojí za samostatnú návštevu týchto miest. Pouvažujte o tom.

A čo to štvrté zastavenie? No predsa tým je Geografický stred Európy, ktorý sa tyčí nad Kremnickými Baňami v susedstve spomínaného kostola a Kláštora kapucínov. Tu sme absolvovali posledný oddych. Miesto je zvláštne a stojí za návštevu. Dokonca je tu prístup od štátnej cesty. Takže ak pôjdete tadiaľto niekedy v budúcnosti na aute, určite sa tu zastavte. My sme si tu tak dvadsať minút posedeli, niečo pojedli a popili a vydali sa na poslednú stúpavú časť trasy po asfalte do Krahúľ.

Záver

Po tom, čo sme dorazili do cieľa boli sme odmenení. Tesne pri parkovisku, v strede obce, bol otvorený Šenk pod Svahom, ktorý nám vlial novú energiu do žíl. Kvetinky si dali vysnívanú kávičku. Ja šofér som musel oželieť pivko a tak musel stačiť radler pomelo-grep. Ale aj ten ma dostatočne postavil na nohy. Kowo zostal pri svojej dobrej vode.

Na záver konštatujem a vyslovuje Bohu vďaka, že som sa mohol tejto parádnej zážitkovej akcie zúčastniť.

Alenke, Ľudke a Kowovi ďakujem za účasť a za skvelú a tradične dobrú náladu a zážitky, ktoré sme spoločne zažili. Kremnické vrchy sú nádherné pohorie a touto akciou som sa len utvrdil v tom, že sa sem kedykoľvek oplatí zavítať.

Priatelia, dúfam že sa čoskoro uvidíme pri ďalšej skvelej turistickej akcii nášho spolku.

Dovidenia!

Áááááááále čo to. Spiaci turisti sa zobudili
To som rád Lenka, Dodo a Agátka, že ste si konečne vyšliapli do hôr. Dúfam, že to bude už pravidelnosťou.

Majte sa krásne a držte sa.

Ako tak pozerám históriu, Vtáčnik je velice sympatický vrch. Toľko PatoMatových akcií sa tu už konalo a pritom je každá iná. Sú tu fotky so snehom, s hmlou, so slnkom, s blatom, ale všetky majú jedno spoločné. Vyšekerení a spokojní turisti pri kríži.

Na 14.9.2023 som mal s horským vodcom a synom naplánovaný výstup na Gerlachovský štít. Keď že sa výstup pre počasie zrušil, na druhý deň sme sa s rodinou vybrali na rodinnú prechádzku na Štrbské preso. Postupne sa prechádzka rozšírila o pochod po červenej značke na Popradské pleso. Keďźe sa nám zo synom nechcelo rodinku čakať na chate pri Pp začali sme stúpať na Ostrvu, na vrchole sme sa zhodli, že sa nám nechce zase zostupovať po tej istej trase, zvolili sme nový cieľ Batizovské pleso a zostup cez Batizovskú dolinu na železničnú stanicu Vyšné Hágy.

Chodievame občas do Nórska na ryby. Teda ostatní. Ja len trochu a vždy pritom po očku pokukávam po okolitých kopcoch. U ostatných majú ryby prednosť pred čímkoľvek. Preto sem prišli. Nezvyknem to kaziť, ale ak máme po pár dňoch už niečo nachytané, proste vyzerá to sľubne s úlovkami a splnením kvóty, nepôjdeme domov naprázdno a aj počasie dovolí, už ma v člne ani na chate neudržia. Doteraz som chodieval na blízke kopčeky sám. Len na tento najvyšší v okolí som si sám netrúfal.

Tentoraz je to však iné. Je tu s nami jeden nový. A je tiež tak trochu turista. Keď sme po 2 700 kilometroch dorazili zo Slovenska na chatu pri fjorde, jeho prvý pohľad patril moru. Predsa len, je to rybár. Ale po chvíľke sa ma pýta „na ktorý kopec si to chcel ísť?“ Má šťastie, kopec vidieť z terasy našej chaty. Je spokojný aj s fjordom, aj s kopcom. Bál sa, že to bude také nič. Pohľad na majestátny štítik ho presvedčil o opaku. Bodaj by aj nie. Heilhornet nie je zaujímavý iba pre turistov, ale kedysi býval aj dôležitým orientačným bodom pre námorníkov. Teraz, vo svete satelitov a GPS je to už trochu inak…

Šťastie nám praje. Niekoľko dní sa z mora či fjordu vraciame s úlovkami. A každý deň sú o niečo bohatšie. S počasím až také šťastie nemáme, ale mohlo to byť horšie. Nie mohlo, podľa predpovede aj malo byť horšie. Aspoň čo sa dažďa týka. Každý deň nám ukazovalo okno pár hodín bez dažďa. Lenže okno sa oproti predpovedi posúvalo. Prišlo skôr, ale sa aj skôr zatvorilo. Preto nás občas dážď zastihol na mori. Niekedy sa dažďu dalo vyhnúť tým, že sme potiahli o 2 – 3 kilometre s člnkom ďalej a mrak na nás nedočiahol. Inokedy sme jednoducho zmokli a mohli sme ísť na breh.

Blíži sa štvrtok. Má byť najkrajšie počasie za celý náš pobyt. Toto sa nedá. Už som rozhodnutý ísť na Heilhornet aj sám. Kamarát našťastie nezlyhal a rozhodol sa ísť so mnou. Po prvom stupáku máme toho dosť, ale to dokážeme rozdýchať. Čaká nás prechod „bažinami“. Hovorím kamarátovi, dávaj pozor, kde stúpaš, je to tu močaristé. Dá sa prejsť, ale človek musí trochu rozmýšľať a dávať pozor na každý krok. Inak sa mu môže prihodiť to, čo kamarátovi. Zmizla mu noha v bahne. Rýchlo stihol prehodiť váhu na druhú nohu. Dno prvou nohou nedosiahol, a to ju mal v bahne dopoly lýtka. Keby mal obuté tenisky, tak je bosý. Našťastie mal na nohách kanady.

Konečne máme to trasovisko za sebou. Situáciu nám to však príliš nezlepšilo. Skala je síce pevná, ale miestami vďaka vode aj dosť šmykľavá. Našťastie takýchto úsekov tu veľa niet. Dokážu nás však prinútiť zísť z „chodníka“ a ísť kúsok pomimo. Inak by sme neprešli. Keby som šiel sám, na týchto miestach by som to veru vzdal a otočil k parkovisku.

Máme za sebou druhé stúpanie. Zatiaľ nám stále nie je jasné, kadiaľ sa dostaneme hore. Teda mapa hovorí, že odzadu, ale už prestávam veriť všeličomu. Bodla by pauzička. Lenže máme časový sklz. Neskoro sme vyrazili na túru. A my musíme zostúpiť k autu za svetla, lebo tu budeme nocovať. A to sa nám nechce. By sme tu zablúdili. Síce majú turistické značenie, ale nie je také výrazné ako naše. Aj chodníček tu je, ale dosť často ho nevidieť na tej skale. Preto sa nám stáva, že sme častejšie mimo chodníka, ako na ňom. Vyzerá to tak, že sem veľa turistov nechodí.

Pred vrcholom nás čaká najnebezpečnejší úsek. Dokonca sem na kúsok dali aj reťaze. Skala je studená, občas na nej trochu snehu a ja mám rukavice na chate. Tam im je dobre. Konečne dosahujeme vrchol. Pohľady okolo nás utvrdili v tom, že sme urobili dobre, keď sme to nevzdali. Sám by som sem však nevyliezol.

Na vrchole fúka. Mám oblečené na sebe všetko, čo som mal v ruksaku. Pofotíme, ponatáčame, odlovíme kešku a rýchlo dole, ale opatrne. Na počudovanie sa ide cesta dolu lepšie, ako sme čakali. Na niektorých úsekoch smerom hore sme si totiž hovorili, ako my tadiaľto pôjdeme len dole? A šlo to dobre. Dokonca smerom dolu sme viac na chodníku, ako mimo neho. Podľa turistickej mapy cz nám celá túra mala trvať asi 4 hodiny a 25 minút. Smerom hore 2 hodiny a 12 minút. To iste! Sme makali, pot z nás stekal ako z vodopádu pri parkovisku a aj tak sme sa hore dostali až za tri hodiny. Najpodstatnejšie je, že k autu prichádzame za svetla. S veľkou časovou rezervou.

Úvod

Síce navrhol túto trasu Mišo, ale túžba navštíviť majestátnu Krakovu hoľu sa narodila v mojej hlave. A nebolo to dnes, či pred pár dňami. Túžba vo mne driemala už od októbra 2020, keď som „popod“ Krakovu hoľu išiel s Dúšom, ako oddelená dvojka zo štvorky. Ľudka s Ivanom vtedy chceli ešte zažiť po túre kúpanie v termálnom prameni Kaďa v Liptovskom Jáne a tak sa späť vydali skôr po zelenej značke. No a my sme pokračovali ďalej do Sedla Predných. Už vtedy som na Krakovu hoľu hľadel so závisťou a vravel si sám pre seba, že na ňu raz pôjdem. A prosím pekne, stalo sa tak dnes. Mňa teší, že som v tom nebol sám a pridali sa ďalší dobrodruhovia.

Hoci je sem cesta z Piešťan dlhá a trvá dve a pól hodiny oplatí sa sem ísť. Možno by bolo lepšie sa tu niekde ubytovať a pobehať toho viac, ale to možno niekedy nabudúce. Je to časť Nízkych Tatier, ktorá nie je až tak navštevovaná a dajú sa tu podniknúť zaujímavé túry.

Putovanie

Auto sme zaparkovali na platenom parkovisku pri Demänovskej jaskyni Slobody za 8€. A chodník s modrou turistickou značkou, ktorá prakticky smeruje až na vrchol, začína už pri miestnej informačnej tabuli. Už od začiatku sa pripravte na pekný stúpačik. Ak ste príliš oblečený, putovanie po serpentínach na Pusté a do Sedla Machnaté, vás okamžite vyzlečie No musím povedať, že je to nádherná cesta. Hlavne vyššie položené jej časti vám odkryjú prvé nádherné výhľady. Počasie sme mali vynikajúce a to zážitky ešte umocnilo.

Než sme prišli do Sedla Machnaté putovali sme popod obnažené skaly vrchu Pusté. Ako povedal Roman nie je sa na týchto miestach kam ponáhľať. Treba si ich poriadne užiť a my sme tak urobili. Je to nádherná časť trasy, ktorá sa ďalej neopakuje. Iba ak by ste sa rovnakou cestou aj vracali. Náš pôvodný plán ísť naspäť cez Sedlo Javorie a cez Krčahovo zavrhol už na začiatku túry Roman. On navrhol ísť späť cez Iľanovské sedlo a ďalej zážitkovou trasou po zelenej turistickej trase. A musím konštatovať, že sme sa nechali správne prehovoriť. Potvrdili to všetci účastníci výletu.

Od Sedla Machnaté je to ustavične do kopca, ale nie až také strmé, ako na začiatku. Dá sa to v pohode aj s prestávkami vydržať. Zo Sedla pod Krakovou hoľou je na vrchol čoby kameňom dohodil. Po chodníku medzi hustou kosodrevinou sme dokráčali za šesť minút na vrchol. Musím povedať, že za tie prekrásne výhľady tá námaha stojí. Veď pre takéto zážitky chodíme na hory. To nás napĺňa. Teda mňa určite áno.

Na Krakovej holi sme absolvovali približne tridsať minútovú prestávku. Bolo treba doplniť energiu, tekutiny a samozrejme ukojiť aj turistickú dušičku. Čas strávený na vrchole sme využili aj k odovzdaniu ďalšieho certifikátu Romanovi. Musím povedať a som rád, že som na Romanov certifikát nezabudol, lebo Krakova hoľa je dôstojným miestom na takéto udalosti. Keď sme naplnili oddychový čas a uzavreli všetky zábery do čarovných krabičiek pohli sme sa ďalej.

Bolo treba zísť dole do Sedla Machnaté po tej istej trase, kde nás už čakala žltá turistická značka. Bola to tá, ktorú navrhol už v začiatku Roman. Ona nám robila spoločníčku iba do Iľanovského sedla, kde si nás prevzala zelená značka. A dobre spravila. Zelená bola veľmi príjemná, zaujímavá a zážitková. Už po pár sto metroch pri klesaní sa začali objavovať pramienky a vodopádiky. My sme jeden taký výdatnejší využili na osvieženie a pitie. A tu sa práve stalo niečo zaujímavé, ale o tom neskôr.

Pramienkov pribúdalo, potôčik napájaní prameňmi silnel a cesta bola príjemná v chládku a vlhku. Proste paráda. A k tomu ušiam lahodiaci zvuk potôčika. Dobre sme spravili, že sme tade išli.

Ako si tak idem, zrazu mi niečo nesedí. Ako viete, v poslednej dobe používam okuliare. Drahé okuliare. Ani nechcete vedieť, koľko stály. No a keď ich zrovna nemám na očiach, vešiam si ich na karabínku na popruhu ruksaku. Pri chôdzi ony tak pekne cinkajú, proste prirodzený plašič medveďov. A čo to, zrazu nepočuť cinkot. Pozriem na karabínku a okuliare nikde Kde som ich pre boha stratil, pýtam sa sám seba. Ale spomenul som si. Keď som sa pri prameni nakláňal spadli mi asi do vody. No nič musím sa pre ne vrátiť. Ale nemusel. Naozajstného priateľa poznáš v núdzi. A dobre je, keď je mladší ako ja, keď má viac sily ako ja, a keď je pre neho pomáhať samozrejmosťou. Áno. Pre moje okuliare mi zabehol Mišo a ja mu zato veľmi pekne ďakujem a vážim si to. Na takéto nezištné chvíle, keď ti priateľ pomôže sa nedá nikdy zabudnúť. Michal, ešte raz, úprimne Ti ďakujem.

Koniec zážitkovej doliny je prakticky po rovine. Po tom, čo sa malý potok vlial do mohutnejšej Demänovky nasledovali sme jej tok. No a ten nás priviedol do cieľa, kde nás už čakal Roman, ktorý väčšiu polovicu putovania dolinou odchodil sám. Spolu sme konštatovali neobyčajnosť tejto turistickej akcie a Vám, ktorí ste na nej nemohli byť ju vrelo odporúčam.

Záver

Bola to naozaj parádna túra v Nízkych Tatrách. Na miestach, ktoré nie sú príliš navštevované ale o to čarovnejšie. Krakova hoľa je impozantný kopec a určite si zaslúži návštevu. Kto na Krakovu hoľu pôjde neoľutuje.

Pri ceste domov sme dali zadosť aj svojim hladným bruškám. Návštevu Salaša Dechtáre sme si užili a pochutili si na dobrom jedle. Bola to dôstojná bodka za touto vydarenou turistickou akciou.

Ďakujem Romanovi, Mišovi a Dúšovi za účasť a za skvelé zážitky, ktoré sa mi dúfam na dlho zapíšu do mojej RAM-ky 

Dovidenia nabudúce!

Ahojte, na túru v nedelu 10.9. som sa síce nahlásila, ale mám aj iné aktivity, takže kludne prenechám miesto v aute zdatnejším alebo odvážnejším z nás… Zdravím všetkých

Akcia Minčol, ktorú sme mali naplánovanú na sobotu, sme museli presunúť, pretože ráno sme čítali výstrahy pred búrkou a silným dažďom. A spravili sme dobre. Bolo vidieť, že v sobotu veľmi pršalo. V nedeľu sme už mali počasie parádne, miestami až horúce (hlavne keď sme šlapali do kopca). Bolo to kardio cvičenie spojené so saunou, čiže taký wellness.  

Ale Minčol stál za tú námahu. Výhľady boli na všetky strany a hlavne to bol kopec s históriou. Ďakujem Jozef za Tvoj komentár, to bol tiež jeden z dôvodov, prečo sme tam chceli ísť.

Pekné fotky Danka a Peter. A samozrejme trasa nádherná. Zaspomínal som si, keď sme tam boli my.

Ja si dovolím poznamenať na margo toho stola v altánku. Ja si myslím, že ten stôl bol myslený ako v bufete na stojáka. Má sa pri ňom stáť a jesť a nie sedieť  

Úvod

Potreba niekam vyraziť na hory sa mi touto akciou splnila. Na minulej turistickej akcii som sa presvedčil, že príliš dlhá turistická prestávka mi nerobí dobre. Boli časy, keď som po štyridsať, päťdesiat kilometrovom pochode bol na druhý deň úplne v pohode. Nevedel som čo je to „svalovica“. Po poslednej uskutočnenej akcii sa moje nohy tri dni dávali „dokopy“. Aj chôdza po schodoch mi pripadala, ako výstup na Gerlach 

O tom, že pôjdem iba s Mišom som vedel. Veď akciu sme si plánovali prakticky spolu. Ale…
…tajne som dúfal, že sa nejaký odvážlivec ešte pridá. Nepridal sa nik. Nevadí. Turistika aj vo dvojici bola parádna. Pre návštevu pohoria Poľana sme sa rozhodli aj s ohľadom na to, že náš spolok toto pohorie často nenavštevuje. Nie sú to Malé Karpaty A keď načriem do histórie tak okamžite zistím, že to bolo doteraz iba dva krát Poľanská 13-ka a Silvester na Poľane. Takže bolo načase ísť do Poľany.

Pred tým, než sme docestovali do obce Strelníky sme sa tradične zastavili na benzínke v Tekovských Nemciach na pravidelnú rannú kávičku a dokúpili sme si proviant. Než sme zaparkovali auto pri futbalovom ihrisku v Strelníkoch vôbec sme si nevšimli asi 150 m vzdialenú Kolibu pod Vartou Ale o nej až na koniec 

Putovanie

Miest na parkovanie pri futbalovom ihrisku je dostatok. A navyše, parkoviskom vedie aj cyklistický chodník, ktorým sme začali cupitať k nášmu prvému bodu a to ku Chate pod Hrbom. Je to príjemná, jemne stúpajúca trasa s peknými postupne sa odkrývajúcimi výhľad do širokého okolia tohto nádherného kúsku Poľany.

Než dorazíme na Chatu ešte spomeniem, že počasie nám neuveriteľne prialo. Na oblohe cestovali obláčiky, niektoré aj tmavé – potencionálne „nebezpečné“, vetríček neustále povieval a spaľujúce slniečko sa veľkú časť nášho putovania schovávalo práve za nimi. Občas sme začuli zahrmieť hrom, ale našťastie bol ďaleko a my sme tak jeho silu chvalabohu neokúsili 

Cesta k chate sa za rázcestnikom Vlčinec viac naklonila, avšak pot na našich čelách značne eliminovali vysoké stromy, ktoré v tejto časti putujú až k chate. Práve v týchto miestach sme stretli rodinku idúcu asi práve na chatu. Dve deti vo veku tak tri štyri roky si veselo kráčali hore netušiac, čo ich v naklonenejších miestach čaká Pomysleli sme si a hodnotili, či to vôbec zvládnu. Možno áno, veď chata bude zrejme ich cieľ a majú na to celý deň 

Po príchode na Chatu pod Hrbom sme rozmýšľali, či si doprajeme aj nejakú poživeň. Rozumej jedlo, polievku atď… Prezradím, že Mišo odolal „pokušeniu“ a dal si iba vineu. Lebo čapovanú kofolu nemali. A ja? Ja som si nedal pivo, za čo by ma Rado nepochválil , ale dal som si tiež vineu, a nakoľko ja ráno neraňajkujem tak som si objednal a aj slávnostne zjedol kapustovú polievku. Prezradím, že mi kapustnica prišla vhod a nakopla ma.

Až od chaty začala pravá turistika s kopčekmi. Stúpanie na Hrb je veľmi výživné a veľmi zaujímavé. Nachádzajú sa tu doslova aj kamenné schody, ktoré vyžadujú gymnastickú zručnosť. Strmosť výstupu je udržaná až na samotný vrch Hrbu, ale oddych a kochanie sa výhľadmi na tomto Geografickom strede Slovenska stojí za námahu. Vrch ponúka dve vyhliadky s nádhernými panorámami. My sme navštívili obidve. Zapísať do vrcholovej knihy sme sa zabudli, ale za to sme na tomto významnom mieste zanechali klubovú nálepku a spravili svojku. Mišo ma presvedčil, vzhľadom na to že som mal poslednú nálepku, že to bude vhodnejší bod ako vrch Vepor.

Od tohto bodu sa prakticky šliape po hrebeni a stále je čo obdivovať. Poľana je jedinečné pohorie. Je iné ako moje rodné Malé Karpaty. Počas putovania po hrebeni sme nezažili brutálne zvlnenia. Vrch Vepor ku ktorému sme práve pokračovali je štvrtým najvyšším kopcom Poľany. Je zalesnený a z jeho vrcholu nie je nič vidieť. No pár sto metrov pred vrcholom je dosť rozsiahla vyhliadka. Vyhliadku sme trochu dlhšie hľadali a museli sme sa aj kúsok vrátiť, ale nechceli sme ju obísť. Absencia výhľadov na Vepore bola dobrou zámienkoch k návšteve spomínanej vyhliadky. Po odchode z Vepora sme navštívili ešte jednu peknú vyhliadku.

Následný zvlnený terén nás onedlho priviedol k Hájnemu Grúňu. Zhodou okolností je tento nižší sused Vepora slávnejší. A to tým, že tento kopec je zároveň Geometrickým stredom Slovenska. Kto by povedal, že počas trasy navštívime dva takéto významné body z pohľadu našej krajiny.

Keď sme dorazili na Krížne zobrala si nás do opatery modrá turistická značka a tá nás prevažne po príjemných lúkach doviedla k rázcestník Bukovina. Toto miesto je rovno pod Poľanou. Nie je to však tá najvyššia Poľana. Je to len jej nižšia menovkyňa. I tu sme menili farbu turistickej značky. Neodolali sme zelenej.

Ako tak putujeme lúkami s peknými výhľadmi naľavo napravo zrazu košiar s ovečkami. Ohradník s mlieko a syrodarkyňami bol ďalej od chodníka a tak sme návštevu zamietli. Za to po pár stovkách metroch oddych pri Ondrišovej chate nie. Ruksaky sa porúčali z pliec a naše zadky potešili svojou prítomnosťou lavičky pod prístreškom. Stala sa aj úsmevná príhoda. Keď som zbadal, že Mišo vyťahuje tyčinku z ruksaka dal som sa do natáčania časozberného videa. Už, už som išiel zapínať kameru keď mi vtom Mišo oznámil, že si tyčinku vybral na cestu. No nič. Smola. Ide sa ďalej bez videa.

Posledný rázcestník s názvom Minca nás poslal po kamenistom podklade dole do dediny. Nie je to žiadny brutálny sešup, ale jemne naklonená rovinka. Po asi trištvrte hodinke sme bezpečne dorazili do Strelníkov. Posledná cesta k autu viedla asfaltkou. Až teraz, keď sme išli pešo sme si všimli, že 150 m od nášho zaparkovaného auta je Koliba pod Vartou. Nebolo nám viac treba. Nezlákalo nás ani otvorené kúpalisko, ktoré je v areály futbalového parkoviska. Navštívime ho možno nabudúce, keď pôjdeme nalepiť chýbajúcu klubovú nálepku na Vepor 

Záver

Inak ako lepšiu gastronomickú bodku v neďalekej Kolibe pod Vartou si neviem ani predstaviť. Snáď by to tromflo len predchádzajúce kúpanie v spomínanom kúpalisku a potom občerstvenie v Kolibe.

Bola to naozaj parádna túra s vynikajúcim počasím a s nádherným prostredím. Neviem si predstaviť ísť celú trasu v spaľujúcom slnku. My sme mali šťastie, lebo väčšinu trasy sa slniečko schovávalo za obláčiky a tak nás šetrilo. Je to trasa, ktorá má čo ponúknuť a vrelo ju odporúčam všetkým členom nášho spolku. Naozaj neoľutujete. Bonusom je fungujúca turistická Chata pod Hrbom, ktorá vás nakopne do ďalších kilometrov. Najkrajší a najzaujímavejší je výstup na Hrb, ale ani ostatné časti trasy si v kráse nezadajú.

Som rád, že som mohol byť v prírode, na horách. Potrebujem to ako soľ, aby som psychicky i fyzicky zregeneroval.
Mišo, ďakujem Ti za skvelú spoločnosť. Išlo sa mi s Tebou parádne, proste ako vždy

Priatelia turistiky uvidíme sa nabudúce. Už teraz sa teším na ďalší výlet. Dovidenia!