Síce reagujem neskoro, ale predsa.
Klobúk dolu a 
pred tým, že to mládež zvládla. Určite majú
v podobe Tvojej Roman, ten najlepší vzor. Ja len poznamenám, že
v tom treba vytrvať. Vytrvať vo vedení mladých k pohybu, k láske
k našim krásnym Slovenským horám.
Ideš po mojich stopách? 
Áno, ale keďže tam mám ponechané stopy v minulosti, tak som ťa
nežiadal o autorské práva. Túru si vydupkal Paťko, zvyšok sú iba jeho
obdivovatelia. 
Dúfam Roman, že budete mať pekné počasie. Nie tak ako mal Rado, že museli odtiaľ utekať. A len tak, tak sa vyhli bleskom.
Užite si to.
Ako a prečo som sa ocitol na tejto turistickej akcii? No ako? Tak, že som si v telefóne otvoril Telegram a v ňom som našiel správu od Dúša. Oznamoval mi, že ide na pravidelnú akciu s názvom Turistika pre všetkých, ktorú organizuje turistický klub KST Doľany. A čujte. Mal to byť už 37. ročník, takže akcia má celkom dlhú tradíciu. Mňa nebolo treba viac prehovárať. No a prečo? Pretože od 6. júna som kvôli zdravotným problémom nikde nebol. A navyše sa u mňa začali objavovať abstinenčné turistické príznaky. Mal som trochu obavy z dĺžky, pretože sme si z troch dĺžok trás vybrali tú najdlhšiu – 40 kilometrovú. Ale povedal som si, že to vyskúšam a preverím svoju kondičku.
V nedeľu ráno vstávam o 5.20 hod. V tom mi zvoní telefón. Pomyslel som si, kto mi môže tak skoro ráno volať veď s Dúšom som dohodnutý, že sa stretneme až v Doľanoch na štarte. Verte, neverte to mi volal Rado, že či prídem pre neho, lebo on ide tiež. A na koniec úvodu iba perlička, Rado sa na akciu prihlásil dvanásť minút po polnoci. To by mňa ani nenapadlo. Ale to je Rado. A že ja som čudák a nevyspytateľný človek.
Už registrácia mala veľkú úroveň. Parádne zorganizovaná. Pri registrácii som sa stretol s pár známymi turistami, ktorí chodia na takéto akcie. S Peťom a so Štefanom, ktorí už majú čo to odchodené. Štefan sa stal aj mojim hlavným spoločníkom na tejto trase, lebo Dúšo s Radom mali o dosť väčšie tempo v prvých dvoch tretinách pochodu. Prakticky prvú polovicu a záverečnú časť som išiel so Štefanom a vôbec nebanujem. Štefan má mimochodom 70 rokov a stále chodí na takéto akcie. Počas putovania som spoznal v ňom veľmi dobrého človeka, ktorý miluje prírodu. Počas putovania sme viedli nezpočet rozhovorov na rôzne témy.
Už na prvom kontrolnom bode K1 – Lúka pod Jasenky sme sa presvedčili, že akcia je perfektne organizačne pripravená aj z pohľadu občerstvenia. Kontrolu zabezpečovali tri milé dámy. Ponúkli nám pivo a dva druhy domácich koláčikov. Proste paráda. Určite zahrali na nôtu hlavne Radovi. Pri pohľade na plné debničky piva mu žiarili oči, ako malému chlapcovi. Pivom som nepohrdol ani ja a Dúšo.
Netrvalo dlho a dorazili sme na ďalší kontrolný bod. K2 – Kolovrátok bol obsadený milou dámou a dvomi pánmi. Znova občerstvenie a znova pivo. Rado bol v siedmom nebi. Ani sa nám nechcelo pokračovať ďalej, ale museli sme.
Pred výstupom na Klokoč sme sa míňali s dvomi milými dámami a tak nám prišlo vhod porozprávať sa o rôznych témach. Od tejto chvíle sme prakticky až do cieľa išli akosi „popri sebe“. Na Klokoči sme absolvovali aj krátku prestávku na oddych a jedlo. Od tejto chvíle sme kopírovali červenú trasu Cesty hrdinov SNP.
Obrat v trase nastal, keď sme museli zísť z červenej na žltú. Táto časť nám pripomenula, že turistika je predovšetkým o výstupoch na kopce. Čierna skala, na ktorú sme stúpali nám čelo riadne pokropila. Avšak výstup na tento výhľadový kopec stojí za námahu. Z polovice je pokrytý stromami, ktoré prídu vhod ako tieň pred spaľujúcim slnkom. Na Čiernej skale sme absolvovali ďalšiu gastronomickú prestávku a oddych. Nezabudli sme sa pokochať parádnymi výhľadmi. Čierna skala je zároveň aj kontrolným bodom K4. Samokontrolu sme vykonali zápisom a opečiatkovaním Kontrolného listu.
Nasledujúca časť trasy bola príjemná klesavá a vrcholila na Jahodníku. Tesne pred tým, než sme zapadli do miestnej reštaurácie sme sa zaregistrovali na poslednom kontrolnom bode K5 – Jahodník. Opäť milá dáma a pán. Občerstvenie však nebolo treba. Spomínaná reštaurácia nás prichýlila. Veď bolo treba doplniť stratené tekutiny, ktoré sme vypotili pri výstupe na Čiernu skalu. Jedlo nebolo, pretože Rado navrhol zastaviť sa na Majdáne.
Priamo na trase, na Majdáne, je situovaná reštaurácia. Nemohli sme odolať. Pivo je silný magnet. A keďže ozval sa aj hlad nepohrdli sme fazuľovou polievkou. Mne veľmi chutila a dodala mi ďalšie sily do poslednej etapy putovania. Čakal nás náročný výstup do Orešianskeho sedla a tak bola polievka povinnosťou. Výstup do Sedla som pojal ako previerku morálno-vôľových vlastností a zdá sa, že som obstál.
Poslednú časť som znovu absolvoval so Štefanom. Stretli sme sa náhodou. Mojich spoločníkov som dobehol až v úplnom závere pri prudkom klesaní z modrej turistickej značky po vlastnom značení trasy. Po desiatich hodinách a dvadsiatich minútach sme spolu dorazili do cieľa, do kameňolomu v Doľanoch. Už z diaľky bolo počuť hlasnú hudbu a hlučnú zábavu masy ľudí. Na pódiu hrala akási hudobná skupina, ľudia posedávali pri stoloch a konzumovali guláš a pili nápoje. Po tom, čo sme obdržali diplomy za absolvovanie pochodu, sadli sme si a tiež doplnili tekutiny. Kofola prišla nanajvýš vhod.
Bola to celkom slušná akcia. Chcem vyzdvihnúť výbornú organizáciu a všetkých obetavých ľudí, ktorí sa na akcii podieľali. Počas celej trasy som sa veľmi dobre cítil a nič na tom nezmení ani spaľujúce slnko, ktoré nám sťažilo druhú polovicu putovania. Opäť som stretol skvelých turistov, ktorí zdieľajú rovnaké nadšenie ako my v spolku.
Ďakujem Radovi a Dúšovi za parádnu atmosféru a spoločné
zážitky, ktoré si budem určite ešte dlho pamätať 
Nabudúce, v horách dovidenia!
A ide sa do lesa…
Tak, tak. Ako píšeš Dúšo. Hor sa do lesa. Poviem pravdu, že mi to už chýba.
fuuu, vidno že si v poriadku Viňo teším sa
Úprimne ďakujem Ľudka. Od Teba ma podpora vždy poteší.
Ruku nemám ešte úplne v poriadku, ešte to nejaký čas potrvá podľa toho,
čo mi povedal doktor. Pre mňa je úspech, že ma ruka nebolí, keď chodím.
Predtým som nemohol ani chodiť ani ležať, bez toho aby ma to nebolelo.
Pomáhalo iba sadnúť si a zvesiť ruku. Tak som šťastný, že teraz môžem
chodiť a idem to vyskúšať. Nohy mám stále v poriadku, tie sú ako
z kameňa, čo ďakujem Pánu Bohu.
Veľmi ma mrzí, že som do toho Zuberca nemohol ísť s vami kvôli zdraviu. Ale teraz sa už teším, že si budeme môcť spolu vyraziť na nejakú spoločnú turistickú akciu.
Dovtedy sa maj krásne a pozdravuj všetky „severanky“.
Je mi ľúto, že som sa z tejto akcie odhlásila, ale nič sa nedá robiť.
Moja telesná schránka sa prudko bráni akémukoľvek pohybu do kopca.
Dohováram, prosím, hrozím nech sa umúdri a ona nič. Takže dúfam, že
o rok mi bude dopriate nejaké túry absolvovať Zatiaľ sa budem sa
tešiť z komentárov a fotiek, ktoré na stránke pribudnú
Tak to mi je veľmi ľúto Miriam. Budeš nám chýbať. Ale keď sa nedá, tak sa nedá. Zdravie je prvoradé. Prajem Ti, aby si sa dala čo najskôr „dokopy“ a mohla s nami podnikať pekné túry po našich nádherných Slovenských horách.
Drž sa Miriam a čo najskôr sa uzdrav.
A ja že sa pôjde v máji! Takže opäť nič…
Dúšo, toto nie je jarná májová akcia Cesta hrdinov SNP.
Na SNP-éčku sa pôjde v máji neboj sa. Májovú SNP-éčku ešte len budeme pripravovať a dostatočne načas to vložím na stránku a dozvieš sa onej včas.
dobre! Díky
Kurník šopa, chcel som pricestovať aspon na 1 den a ani to nevyslo! Nasúkali mi v sobotu sluzbu! Zeby som do toho najradsej kopol…
Mám ešte jednu záujemkyňu, no tá sa dozvie, či má voľno až po 1. auguste
hosťka1 + hosť1 = manželia Rypplovi z Otrokovic, milí ludia
zažiadal som o dodatočnú dovolenku… Sme malá firma, šoféri sú po dovolenkách, tak uvidíme, zázraky sa dejú…
Áno, zázraky sa dejú, občas. Niekedy stačí si len proste priať a príde to. Ale niekedy je lepšie, keď sa to, čo si prajeme, nesplní. Toto však nie je ten prípad…
Dúšo, ja Ti želám, aby si dovolenku dostal.
Lebo si myslím, že táto akcia bude opäť nezabudnuteľná ako tie, ktoré
boli v minulosti „masové“ viacdenné a vždy obľúbené medzi členmi
spolku PAT a MAT.
Podľa starej ľudovej povesti tu kedysi žila jedna žena, ktorá prišla o oboch synov a manžela. Sadla si a plakala. Plakala tak veľmi, že jej slzy vytvorili štyri plesá. Aj preto sa vrch nad plesami volá Plačlivé.
Prechádzka okolo plies je jedna z najkrajších turistických trás. Nie je až taká náročná a keď vyjde to správne počasie, tak doslova nabíja energiou. A je jedno či ide človek sám, alebo vo dvojici, s rodinou či s partiou. Zvládne ju takmer každý, je tam veľa pekných miest na oddych a načerpanie energie.
Tak, tak Danka Svätá pravda.
Asi pred 2 rokmi som niekde na internete videla krásne fotky z Plačlivého. Tak sme si povedali, že tam určite musíme ísť. Doteraz nás to čakalo v túžbach, až prišiel ten správny čas. Ale keď som teraz plánovala trasu, tak som si povedala, že čo pôjdeme iba tak jeden kopec hore a dole, pridám tam ešte Baranec, podľa mapy to vyzeralo ako pekné kolečko. Ani ten profil na mape nevyzeral až tak hrozne, určite to zvládneme, veď už máme niečo pochodené.
Ale teda, už Holý vrch bol celkom zaberák a Baranec nás potrápil statočne. Ale tie výhľady stáli za to. No hlavný cieľ bolo Plačlivô, tak bolo treba pokračovať. A tu sa otvorili nádherné výhľady na celé Roháče aj s ich plesami.
Počasie sme mali na jednotku s hviezdičkou a z fotiek som nevedela vybrať ktorá je krajšia. Aj tá námaha určite stála za to.
Veľmi slušný výkon Danka a Peter A ešte pripájam klobúk
dole. Mali ste nádherné počasie, lepšie ako keď som tam bol s Mišom.
Nádherným výhľadom to určite pomohlo. Západné Tatry a ich časť Roháče
sú nádherné. Za mňa najkrajšie pohorie Slovenska.
Znovu parkujeme na takmer prázdnom parkovisku. Prachovské skály sú však podstatne známejšie ako Besedické. Preto tu nie je žiaden automat, ale parkovné vyberá človek. Zrovna, keď už po včerajších skúsenostiach máme dostatok mincí. Nevadí, zaplatíme pre istotu papierovou. Tentoraz chcú po nás rovných 100 českých korún. Podávam dvestovku. Obratom ju dostávam naspäť s tým, že už je neplatná. To snáď nie. Vraj nemá dostatočne široký pásik a už je asi rok stiahnutá z obehu. Ešte nám ju vraj v banke vymenia, ak to necháme tak, tak potom neskôr, už iba v národnej banke. No nič, vyťahujem ďalšiu papierovú v poradí. Tá už je našťastie v poriadku.
Je to tu iné ako u nás. Prídete sem niečo po deviatej a ste na parkovisku prví. Domáci majú čas. Viac menej je to v pohode. Trasy sú tu kratšie a menej náročné ako u nás. Niektorí začínajú pred obedom a sú aj takí, čo začínajú poobede. Keď sme my okolo 14tej schádzali dolu k autu, oni ešte len šli hore. Tu si to však môžu dovoliť. Aj nemať ruksak s vodou. Tu je všetko a všade na skok. Za 3 – 4 hodiny dokážu pri troche šťastia a dostatku síl obehať celé Prachovské skály a k tomu vypiť aj 1 – 2 pivá na chate ako tekutý bonus.
Znovu nás čaká množstvo vyhliadok, skalných chodieb a najmä množstvo schodov. Znovu vidíme hrad Trosky. Nabudúce ho už musíme naozaj navštíviť. Tentoraz sa nám to už nepodarí, pretože máme na to už iba pondelok a práve v tento jediný deň je hrad zatvorený. Jedna z roklín sa nazýva Myšacia diera. Názov možno dostala preto, že je v nej najužšie miesto Prachovských skál, na jednom mieste iba 40 cm priechod. Aby sme všetko stihli obehnúť sme raz hore, raz dole. Výškové rozdiely prekonávame hlavne vďaka schodom. Stále stretáme tých istých ľudí. Sa už aj miestami dôverne zdravíme ako starí známi. Deti nezabudnú nakuknúť do každej diery. Evidentne sa žiadneho obra či draka neboja.
Je to krásne miesto. Ale všetko raz končí. Aj my už končíme a klesáme k autu. Veď sa sem možno vrátime a možno v trochu inej zostave. Znovu končíme okolo 14tej a znovu je parkovisko plné. Dokonca tu majú aj trasu pre kočíky, ale neprekvapivo je to najmenej zaujímavá trasa Prachovských skál. Za to vstupné cca 180 korún (ja a jeden senior) by som radšej kočík nechal v kufri auta a šiel inakadiaľ…
Cestujeme v čase v Banskej Hodruši – tak sa nazýva internetový náučný chodník, ktorý sme si všimli, keď sme prechádzali cez Štiavnické vrchy. A vtedy sme si povedali, že sa sem musíme vrátiť a prejsť si to.
Na každej zastávke si pomocou QR kódu môžete cez svoj telefón pozrieť
ako dané miesto vyzeralo v minulosti, prečítať si o ňom pár slov a
dozvedieť sa zaujímavé informácie z histórie. Trasa je nenáročná, vedie
chodníčkami a cestičkami, niekedy zarastenými. Putovanie zvládnu aj malé
deti, alebo ju môžete absolvovať ako romantickú prechádzku vo dvojici, tak
ako my. 
Celú trasu so zástavkami si môžete pozrieť tu: https://hodrusa.ekopolis.sk/
Parkujeme na platenom parkovisku v Besedicích. Žiaden pohyb. Nik tu nič nevyberá. Je tu len stojan, cez ktorý sa dá zaplatiť parkovné a ceduľka, že priestor je monitorovaný policií ČR. Parkovné stojí 50 českých korún. Vo vačku mám 45 v minciach a papierové stojan neberie. Kartou sa zaplatiť nedá. SMSka neprešla. Čo teraz? Otec išiel rozmeniť papierovú za kovové. Reštaurácia je ráno zatvorená. Obchod nevidieť. Konečne nejaký pohyb. Miestni nám nakoniec nerozmenili, ale dovolili zaparkovať na ich súkromnom pozemku. Peniaze za to nechceli. Prudko v mojich očiach vylepšili obraz o Čechoch.
Začíname šľapať. Môže byť tak okolo 25 °C a bude ešte horšie, lebo je ešte len ráno niečo po deviatej hodine. Okolo obeda však bude atakovaná tridsiatka a asi sa neubráni. Našťastie väčšina trasy vedie cez les a pomedzi skaly, takže budeme mať blahodarny tieň. Ako zisťujeme, tak skaly robia doslova pivničné prostredie, aspoň čo sa teploty týka. Ideálna turistika na leto. Si neviem predstaviť šľapať niekde hore na slnkom zaliatom hrebeni počas takýchto teplôt.
Začína to nevinne. Najprv kde tu skalka či balvan. Neskôr celé kamenné stĺpy. Je sa kde pozerať. Prichádzame k bludisku. Naozaj je to bludisko. Človek musí dávať pozor kam má ísť ďalej. Dieťa by sa tu mohlo aj stratiť. A nielen dieťa. Trochu opatrnosti a dostatočné obzeranie sa však na orientáciu stačí. Kedysi sa sem chodievali modliť Českí Bratříci. Inde len tak nemohli. Našťastie sú už tieto časy, keď prenasledovali za inú vieru preč. Aj sa tu dajú nájsť dôstojné miesta. O jednom si myslím, že to mohla byť aj staroveká pohanská svätyňa. Aspoň na mňa tak to miesto pôsobilo.
Všetko je tu len na kúsok. Po 100, 200, 300 či 500 metroch dosahujete zakaždým nejaký cieľ, nejaké zaujímavé miesto. Keďže trasa by bola príliš krátka, predlžujeme si ju o návštevu zrúcaniny hradu Zbirohy. Z hradu sa veľa nezachovalo. Postavili ho na miestnych skalách. A čo sa týka histórie, takmer klasika. Miestny pán, majiteľ hradu sa nedohodol s niekým podľa vlastných predstáv, tak začal prepadávať ich obchodné „karavány“. A keď už toho bolo priveľa, prišlo kráľovské vojsko a urobilo s ním poriadok. Zmenilo sa vôbec niečo odvtedy? Aj dnešní mocní si kopu vecí vysvetľujú a chápu po svojom a tak aj činia, dokiaľ nenahnevajú niekoho mocnejšieho.
Vraciame sa späť k Českým Bratřím a pokračujeme skalami. Čaká nás viacero vyhliadok, z ktorých jedna sa volá „Kde domov múj“. Je odtiaľto vidieť aj vrch Ještěd a ďalšie výrazné a legendami opradené vrchy. Aj v tomto skalnom bludisku sa pri troche snahy dá na chvíľu stratiť, či aspoň zle odbočiť.
Zostáva nám posledný bod, vrchol Sokola. To ešte netušíme, že navštevujeme najvyšší vrch Jičínské pahorkatiny. Je z neho výhľad na Suché skály. Je načase ísť k autu, lebo už je poobede a slniečko sa čím ďalej, tým viac ozýva a treba naplánovať aj zajtrajšiu akciu. Pri pohľade na preplnené parkovisko začíname chápať ceduľky o tom, že priestor obce monitoruje policie ČR i tie pásky a kužele domácich, aby im tam turisti neparkovali. Naozaj s tým majú miestni problém. Niekto menej ohľaduplný zaparkuje bárskde a domáci sa autom z vlastného domu nedostane…
Keďže sa Jozef o tejto výnimočnej akcii celkom slušne rozpísal, ja spomeniem moje dojmy iba telegraficky.
Pre mňa a Joža to bola prakticky iba povinná jazda. Dôvod je, že akonáhle sme začali podnikať takéto, pre iných netradičné turistické akcie, sme v nich našli akúsi záľubu. Nie sú to brutálne výstupy, alebo diaľkové mrzačenia tiel, proste je to o pohode. Je to o tom, navštíviť každé pohorie v našom prekrásnom Slovensku a pri tom minimálne vystúpiť na najvyšší vrch navštíveného pohoria. Už minule, keď sme navštívili tri najvyššie vrchy Borskej nížiny alebo päť najvyšších vrchov Podunajskej pahorkatiny, sme sa presvedčili, že aj takéto akcie majú svoje čaro a význam. A tak sa z týchto našich prvých nesmelých začiatočníckych putovaní stala akási záľuba či povinnosť. Preto dnes Chvojnická pahorkatina a jej päť najvyšších vrchov. Pôvodne ich malo byť šesť, ale ako Jozef počas túry poznamenal, nebudeme dehonestovať prácu poľnohospodárov tým, že hlava nehlava pôjdeme na vrch, ktorý je v strede pšeničného či slnečnicového poľa. A tak sme Novú horu úplne vynechali, lebo cez slnečnicové pole by sa nám išlo veľmi ťažko. K vrchu Požihov sme sa kvôli pšeničnému poľu priblížili asi tak na sto metrov. Čo už. Presvedčili sme sa, že v takýchto jemne zvlnených pohoriach to tak býva.
Čo sa týka celej trasy musím spomenúť, že osobne sa mi páčila iba prvá polovica. Prvá polovica bola zážitková. Na kopce sa dalo vystúpiť. Boli čiastočne zalesnené, alebo boli na okraji nejakej poľnohospodárskej plodiny. Druhá časť trasy už bola iba o vôli a strastiach. Druhá časť bola aj čo sa týka podmienok ťažšia. Pálilo viac slnko a aj toho asfaltu bolo viac. A tak musím potvrdiť to, čo písal Jozef ako odporučenie, ak by zo spolku chcel niekto podstúpiť toto trýznenie, tak odporúčame iba tri najvyššie vrchy tohto pohoria.
Pri stúpaní na Holý vrch nás zaujala tristo ročná lipa. Ja som o nej nevedel a tak ma príjemne prekvapila. Ja milujem tieto historické stromy, lebo majú magickú silu a históriu. Je veľmi zvláštne sa takého starého stromu dotknúť, alebo byť v jeho blízkosti. Ten pocit sa nedá opísať, to musí zažiť každý sám.
Príjemným spestrením je Lipová
aleja smerujúca k Rozhľadni Lipky a
samotná rozhľadňa. Aj najvyšší kopec Zámčisko
je veľmi zaujímavé historické miesto. Sú tu lavičky, miesto je tienené
stromami a sú tu aj dva kríže. Takže kto chce potrápiť svoje kolená
kľačaním a tichou modlitbou, príde si na svoje
Po Zámčisku nasledoval tretí najvyšší. Cestička príjemná, krytá stromami viedla k nemu. Vrchol je na okraji lesa a zároveň bol aj na okraji pšenice. Proste paráda. Žiadne „brodenie“. A bonusom boli nádherné výhľady na Biele Karpaty. A tu tie klady skončili. Ešte chvíľu sme šli lesom. Míňali sme križovatku, ktorou sme išli na Zámčisko. Posledné príjemné miesto, ktoré sa mi kladne zapísalo do hlavy bola horáreň. A potom už nič. Nič pozitívne. Dobre. Aby som neklamal. Ešte jedno pozitívne miesto bolo. Ale iba miesto. Nie trasa. Keď sme sa na okraji obce Lopašov od jednej dotazovanej pani dozvedeli, že krčma je zatvorená a aj obchod otvárajú neskoro popoludní svetielko nádeje svitlo v Motoreste Havran. Ako písal Jozef, zachránila nás benzínová pumpa Shell.
Posledná kladná udalosť, ktorá sa nám prihodila, bolo sledovanie početnej danielej čriedy, pri putovaní k vrchu Požihov. To asi bolo všetko, čo by som v rámci tejto trasy vyzdvihol. Nepočítam už návštevu Miléniového kríža nad Smrdákmi, ktorá bola pred záverom túry už iba povinnosť. No a zabudol som ešte na Úskovú studničku. To bolo tiež príjemné miesto. Tienené stromami a s blahodarnými ochladzovacími účinkami vody zo studničky. Ja som sa zo studničky iba napil, ale Jožo lial studenú vodu na hlavu ako zmyslov zbavený. Zrejme mu to robilo dobre, lebo nasledujúcu časť trasy už absolvoval skoro bez reči. Bol so všetkým zmierený.
A tak sme s Jožom zvládli túto 36 kilometrovú trasu pahorkatinou. Konštatovali sme aj napriek tomu, že nás dobre vytrápila, že mala zmysel a posilnila nás. Nečakal som, že by sa našiel nejaký ďalší šialenec z radov nášho spolku, ktorý by s nami išiel. A to je dobré. Zvykol som si, že na podobné typy trás chodíme iba dvaja. Bez urážky. Kto iný by sa chcel takto dobrovoľne trápiť, ako my dvaja s Jožom?
Takže nabudúce dovidenia.
Mali sme ísť niekam inam. Ale tam má pršať. Dosť pršať. A možno k tomu aj nejaký ten blesk, ako bonus. Vincent je však už nastavený na turistiku a zmena do pokojového stavu už v jeho prípade jednoducho nie je možná. Volá mi, pokúša sa ma spracovať. „Predsa nebude pršať v celej republike! Našiel som jedno miesto! Je to síce veľa kilometrov, ale trasu som skrátil! A navyše má byť pod mrakom. Bude sa dobre kráčať!“ Podobné argumenty sa na mňa valili zo slúchadla telefónu. Zlomil ma. Najprv na účasť na tejto akcii a potom aj priamo na akcii.
Zaparkovali sme pri cintoríne. Vincent nekecal. Naozaj je pod mrakom. Takto budeme mať tieň aj mimo lesa. A veruže dnes bude toho lesa málo. Bude sa nám dobre kráčať. Naše prvé kroky vedú popri asi 300 ročnej lipe. Nad dedinou máme prvé výhľady. Užívame si ich, lebo zo Zámčiska nič neuvidíme. Má totiž zarastený vrchol. Cestička zrazu končí. Na mape síce je, ale v teréne je obilné pole. Našťastie približne našim smerom traktor vyjazdil koľaje.
Dosahujeme náš prvý dnešný vrchol. Holý vrch so svojimi 371 metrami je druhý najvyšší vrch Chvojnickej pahorkatiny. Volá sa síce holý, ale polovica z neho je zalesnená. Tak máme aspoň polovičné výhľady. Okrem Malých Karpát vidíme aj ako nám oblačnosti pribúda. Občas padne aj nejaká tá kvapka. Po zopár krokoch zisťujeme, že okrem oblačnosti pribúda aj kvapiek. Možno kvôli tomu nás srnka odhalila dosť neskoro. Sa nám podarilo priblížiť sa na fotografickú vzdialenosť. S tým pršaním to Vincentovi dnes nevyšlo. Nie je to po prvý ani posledný krát.
Prestáva pršať. Práve včas, lebo sa blížime k rozhľadni Lipky. Predsa len budú nejaké výhľady. Odtiaľto to už k najvyššiemu vrchu Zámčisko nemáme ďaleko. Asi 15 minút. Na vrchole stretáme nášho prvého medveďa v podobe nálepky iného turistického spolku. Stále je pod mrakom a my postupujeme ďalej k tretiemu najvyššiemu vrchu Dubník. Ten je tiež na rozhraní lesa a polí. Preto sú z vrcholu nejaké výhľady.
Vychádzame z lesa a zároveň aj vychádza slniečko spoza oblakov. Ani táto predpoveď Vincentovi nevyšla. Vytrvalo postupujeme ďalej, ale aj slniečko je vytrvalé. A už má aj spojenca. Asfalt sa pridal na jeho stranu a sála z neho teplo. Našťastie je do dedinky Oreské už len kúsok. Tam si dáme jedno orosené a ideme ďalej. O pár minút zisťujeme, že orosené nebude. V dedine nemajú šenk. Našťastie sú tuto kúsok potraviny, tak aspoň v plechovke. A už máme aj po plechovkovom pive. Obchod otvárajú až o 14-tej. A ešte len je dvanásť. No nič. Ideme po asfalte ďalej do Lopašova, tam je reštaurácia, a keby aj tá zlyhala, kúsok ďalej je motorest Havran. To je proste istota!
Slnečnicové pole. Tak nič, šiesty najvyšší vrch nedáme. Tadiaľ sa predierať nebudeme. Treba mať aj úctu voči práci poľnohospodárov a šetriť sily, ktoré dochádzajú. O to skôr budeme v Lopašove vychutnávať pivko. A je to tu! Lopašov, ale bez piva. Z reštaurácie sa vykľul šenk, ktorý otvárajú až večer. S obchodom to je tiež bieda. A naša istota motorest Havran? Už nie je. Predávajú tam domáce vajíčka. Napriek tomu, že slniečko neúprosne páli, nálada vo výprave klesá k bodu mrazu…
Už len tak prešľapujeme z nohy na nohu po tom nepodarenom asfalte. Keď tu zrazu zbadáme pumpu. Už som chcel zanadávať, keď mi svitlo. Pivo v plechovke. Dotankujeme! Síce nie je čapované, ale darovanému koňovi na zuby nepozeraj! Pre istotu si kupujem hneď dve. Jedno zabalím do košele a vložím do ruksaku, aby vydržalo čo najdlhšie studené. Druhé okamžite používam čisto pre liečebné účely. Pivo okamžite zaberá. Nič, žiadnu trasu neskracujeme! Ten piaty najvyšší vrch dáme. To je jedno, že je to 5 kilometrová zachádzka.
Vďaka odbočke k Požihovu sme uvideli snáď aj stokusové stádo danielov. Tu niekde, asi po 25 – 28 kilometroch sa začína ozývať moja päta. Staré zranenie. A ozýva sa čoraz nástojčivejšie. Je čas si dať druhé pivo. Na chvíľu zaberá. Lenže v ceste nám stojí posledný vrchol zvaný Za bôrom. A vedie tam dosť pochybná cesta. Koľaje od traktora, ale tentoraz v kukuričnom poli. Po tých poliach sa mi kráča čím ďalej, tým ťažšie. Celé šľapy ma pália ako šľak. Do toho sa začína ozývať aj pravý bedrový kĺb. Aspoň päta si dala na chvíľu pauzu.
Kukuričné pole vystriedalo už ani neviem aké pole. Pre moje nohy je to jedno. Žiadna úľava. Prichádzame na cestičku z betónových panelov. Nohám je to jedno. Ich stav sa nemení. Ďalšia zmena povrchu. Tentoraz asfalt. Nepomohol ani neublížil. Asi už nič iné nepomôže, iba prísť do cieľa.
Blížime sa k Smrdákom. Vincent sa zrazu otočí ku mne a hovorí „sľúbil si mi, že pôjdeme aj k miléniovému krížu“. Ej veru, sľúbil, na začiatku. A teraz pri konci? No, nejako to prejdem, možno. Asi nevyzerám vôbec dobre, lebo pri kríži mi Vincent hovorí, že by sem aj pre mňa prišiel autom. Tak to nie. Smrdáky sú na dohľad a tadiaľto som ešte nešiel. To nejako dám. Oproti idú turisti. Sú zvedaví. Pýtajú sa odkiaľ kam ideme. Na prvý pohľad nás odhadli podľa unavenej chôdze, že ideme zďaleka. Postupujem čoraz pomalšie, ale k autu sa mi nakoniec nejako podarí dostať.
Ak trasa niekoho zaujala, nemusí sa až tak trápiť ako my. Stačili by aj tri najvyššie vrchy. Človek by sa vyhol časti asfaltu i časti polí. Ale nie úplne. Predsa len je to Chvojnická pahorkatina. Za tým menej asfaltu a polí je jednoduchý dôvod, lebo celú trasu by ste mali kratšiu… Ale skráťte si to inak, ako Vincent. On to skrátil z 33 na 35 kilometrov. Nabudúce si pred jeho sľubmi dám väčší pozor.
Po ceste domov som pristavil auto pri predajcoch melónov. Videli ma vystupovať i ako kráčam k nim. Pani, dôchodkyňa, s neposlúchajúcim kolenom sa na mňa nemohla dívať a sama mi odniesla melón do auta. Tak to teda musím vyzerať! Doma bude na večeru hubová polievka…
nuž, škoda len, že túrička nebola v sobotu!