Komentáre k turistickým akciám

Úvod

Hurááááááááááá. Mišo oficiálne začal turistickú sezónu 2023 v spolku PAT a MAT To Ti trvalo Mišo.
Opäť som zlákal na akciu Marcelku. Posledná túra na Dubeň a Straník sa jej páčila. A tak som ani nemusel použiť žiadne brutálne donucovacie prostriedky, aby som ju presvedčil k účasti. Ona má totižto tiež viac menej sedavé zamestnanie a tak je rada, keď môže tráviť v osobnom voľne čas nejakou fyzickou aktivitou. Samozrejme s ohľadom na svoju rodinu. Bonusom bolo, že spoznala ďalších dvoch členov nášho spolku.

Putovanie

Tak ako spomínal Jozef, moja maličkosť hneď v úvode skrátila túto trasu približne o štvôr kilometrové trápenie sa po asfaltke. Našiel som parkovanie blízko upraveného začiatku našej trasy.
Po úvodnom omyle, ktorý sme promptne napravili sa oprela do nás slušne naklonená rovina. Začalo riadne „kúriť“. Po úvodných stúpaniach sme sa dostali na príjemnú lesnú asfaltovú či kamenitú cestu. Stúpanie bolo pozvoľné a tak sme si mohli konečne začal vychutnávať poskytnuté výhľady. Čím sme boli vyššie, tým boli výhľady krajšie. Počasie bolo neskutočné a vôbec nekorešpondovalo s tým, čo predpovedali kúzelníci zo SHMÚ a YR.no. Až sme sa čudovali a potom aj ďakovali, lebo takéto pekné počasie vydržalo až do cieľa akcie.

Čo mňa osobne prekvapilo bola lesná rozmanitosť Javorníkov. Zažili sme veľa druhov lesných porastov. Bola to nádhera. Lesná zver sa nám úspešne schovávala. Ak nerátam biele prdelky sŕn, ktoré na malý okamih zazrel Mišo, tak to bola z tohto pohľadu bieda.

Návštevu rozhľadne Zarúbaná Kýčera vrelo každému odporúčam. Ako neskôr spomínal Jozef, rozhľadňa by si zaslúžila aj turistický chodník k nej vedúci. Na rozhľadňu totižto žiadny oficiálny nevedie. Rozhľadňa sa javí dojmom, že by mala o chvíľu spadnúť, ale v skutočnosti tomu tak nie je. Je pevná a v pohode sa na ňu lezie. Obyčajnosť rozhľadne však vynahradia excelentné výhľady. Mnohé iné rozhľadne by jej mohli výhľady závidieť. My sme navyše mali aj priaznivé počasie a tak sme si naplno vychutnali krásy blízkeho i ďalekého okolia. Na zasneženú Malú Fatru a Západné Tatry sme sa nevedeli vynadívať. Na dohľad sme mali aj Lysú horu, majestátny Kľak a bola vidieť aj Babia hora. Proste paráda.

Je zaujímavé, že počas celej cesty k rozhľadni z Dlhého Poľa sme ju ani raz nezazreli. Zato po odchode a počas celej nasledujúcej cesty nám bola ustavične na očiach. Zaujímavé. V tejto súvislosti sme si s Jožom spomenuli na Donovaly, keď počas našej túry v júli 2016 sa stalo to isté. Chvíľu oddychu sme si dopriali aj pri pomníku venovanému Matke Tereze v časti zvanej „U Bielkov“. Od teraz sme nastúpili na červenú turistickú značku, ktorá v zime zároveň slúži ako bežkárska trať. Úsek asi jeden a pól kilometra tejto trasy lemujú nádherné dreveničky. Toto miesto je tiež nazvané ako „Rozprávkovo“ a naozaj aj tak pôsobí. Na každej dreveničke bolo vidno, že sa o ne ľudia s láskou starajú. Bola to pastva pre naše oči.

Po vyše piatich kilometroch a po nádherných úsekoch Javorníkoch sme dorazili na Kamenité. Miesto je tvorené lúkou a jeho dominantou je najstaršia rozhľadňa pohoria Javorníky – Mikovčáková rozhľadňa. Tak ako pri prvej rozhľadni aj tu sa nachádza turistický prístrešok. Jeho pohostinné služby sme bez slov využili. Pojedli sme, čo to popili a rozdávali sa aj vrcholové medaile. Tejto tradičnej úlohy sa zhostila Marcelka, za čo jej pekne ďakujem. Inak. Opäť som s údivom pozeral na to, čo sa do ruksaku zmestí. Ona opäť vytiahla z ruksaku „piknikový stôl“ , tak ako na Zarúbanej Kýčere a pred dvoma týždňami na Straníku. Jožova vynikajúca zázvorovica nám opäť robila spoločníčku a to na oboch rozhľadniach.

Na ceste späť sme zažívali neskutočné scenérie. Zasnežená Malá Fatra sa nám schovala, až keď sme zostúpili riadny kus dole. To isté platí aj o rozhľadni Zarúbaná Kýčera. Posledné kilometre sme odšliapali po asfaltke. A ako spomínal Jozef, ani idúci autobus do Dlhého Poľa nás nezlákal. Chceli sme si naplno vychutnať celú trasu až do konca, hoc záver bol po asfalte.

Záver

Táto časť pohoria Javorníkov ma milo prekvapila svojou rozmanitosťou a krásou. Výhľady z hrebeňa boli nádherné pri počasí, ktoré nám Pán Božko nadelil. Som veľmi rád, že som mohol byť účastný tejto parádnej akcie s vynikajúcimi parťákmi zo spolku PAT a MAT. A myslím tým aj Marcelku, lebo verím, že sa jej u nás zapáčilo a nebola to posledná akcia, ktorej sa zúčastnila. Dvere spolku má otvorené, záleží už len na nej, či bude chcieť zažívať naše spoločné zážitky v nádhernej Slovenskej prírode.

Ďakujem všetkým za spoločnosť a parádnu a jedinečnú atmosféru.

Dlhé Pole je naozaj dlhé. Aj Vincentovo pérovanie je už dlhé. Péruje ma Kvôli parkovaniu v Dlhom Poli. Parkovanie auta som totiž naplánoval od stola. A odtiaľ mi to vychádzalo na parkovisko pri cintoríne. Ale ten je podľa Vincenta ďaleko. Veď aj je. Zbytočné 4 kilometre po asfalte. Lenže ja nemám problém zmeniť plán. Dokonca som s tým aj počítal. Vôbec mi to však nepomáha, som naďalej vytrvalo pérovaný. Veď čas odvety príde. Stačí mi počkať si na príležitosť. Ako Vincenta poznám, nebudem musieť byť ani extra trpezlivý. Vychádza mi to na tú povestnú akademickú štvrťhodinku.

Tu niekde máme odbočiť z hlavnej cesty. Nikomu z nás sa nechce vytiahnuť mobil z ruksaku. Preto sa pýtame Vincenta, či už zrovna tu máme odbočiť? Jeho „Áno“ znelo dostatočne jednoznačne a sebaisto. Na najbližšej križovatke na okraji dediny už je po jednoznačnosti, ale sebaistota mu zostala. Doteraz som nepochopil, kde stále berie po tom množstve kotrmelcov tú sebaistotu? Vôbec z nej neubúda! A chalanisko to stihol v rámci akademickej štvrťhodinky! Prichádza moja chvíľa. Zhlboka sa nadýchnem… a už čelím otázke. Z najbližšieho dvora vybehol domáci a pýta sa, čo hľadáme. Vysvetľujem mu, kam ideme, on mne na oplátku zase, kadiaľ sa tam dostaneme. Medzitým sa Vincent nenápadne vytratil. Potvora. A už je v čele kolóny. By som za ním aj niečo pekného zakričal, ale nestačím s dychom, lebo je to do kopca. Takto zneužívať situáciu! No počkaj. Večne to do kopca nebude. Veď mi ty ešte dáš niekoľko ďalších príležitostí na odvetu.

A sme hore. Nie sme tu sami. Je tu aj kúsok snehu. Mišo je obetavý typ a preto sa snaží vylepšiť Vincentovi jeho zábery. Možno diváka zaujme práve letiaca snehová guľa. Len teraz neviem, či sa Michal málo snaží, nechce ukážkovo spolupracovať alebo už má ruky skrehnuté od toho množstva gúľ, lebo nejako nemôže toho Vincenta trafiť. Zase netrafil. Dobre, stačilo. Ideme na rozhľadňu. Nepôsobí najnovším dojmom, ale je pevná. Možno nie je najkrajšia, ale výhľady z nej určite medzi najkrajšie patria. Na internete naozaj nekecali – oba Maníny, Brada, hrebeň Malej Faty, Lysá hora, a keď je dobré počasie, tak i Západné Tatry či Babia hora. Takže dnes je pekné počasie.

Je čas zísť z rozhľadne a naobedovať sa. Nalejeme si čaju z termosiek, nech pomaly chladne. Každý sa pustí do toho svojho. Popri tom zhodnocujeme doterajšie skúsenosti s Javorníkmi. Všetci sa zhodneme, že Javorníky sú rozmanité. Dolu vládli buky. Neskôr ich vystriedali pekne voňajúce ihličňany. Dokonca sme našli aj lesík tvorený teňučkými brezami. Zrazu mi Vincent hovorí „teraz ti na oplátku nalejem z môjho čaju.“ Ja sa bránim „ale veď ja som ti nenalial z môjho.“ Ja síce nie, ale on áno. Omylom. Tak reku ulej. Aj ulial, ale pochváliť jeho čaj som nemohol. Nestihol som, pretože sa Marcela opýtala, kde má termosku. Áno, správne, mala ju presne vo Vincentovej ruke. A takto nejako sa stalo, že som postupne okoštoval všetky čaje, okrem Michalovho. Ten si totiž prezieravo strážil svoju termosku pred Vincentom. A takto sme okrem rozmanitosti prírody, zažili vďaka Vincentovi aj čajovú rozmanitosť.

Ďalšie zlyhanie. Nie, tentoraz to nie je Vincent. Nemôže všetko robiť iba Vincent. Veď by sa nadrel ako kôň! Tentoraz ja. Bol som asi priveľmi očarený výhľadom na zasnežený hrebeň Malej Fatry. Vykračujem si ďalej ako pán. Nejako ľahko sa mi ide. Priľahko. Tu voľačo nesedí. Voľačo mi chýba. Ale čo? Žiaden zvuk! Ruky mám nejaké ľahké! Kde mám turistické paličky? Ja somár! Ja už pre ne naspäť nejdem. Šetrím si kolená na ďalšiu časť trasy a najmä zostup k autu. Michal sa dobrovoľne podujal, že mi pre ne zbehne. Vraj to nie je ďaleko. Dozvuk z jeho slov pri nás zostal dlhšie ako on. Behom zmizol. Ostatní na mňa uznanlivo pokukujú a vravia „To si dobre vymyslel!“ Mišo totiž stále postupuje v čele a tempo má celkom dobré. Takto sa aspoň trochu unaví. No neviem. To by musel dať asi celú trasu behom. A navyše, ja si túto chválu tentoraz nezaslúžim! Ja som totiž nevymyslel, ja som iba jednoducho zabudol!

Rozhľadňa na Kamenitom, zvaná aj Mikovčákova (podľa staviteľa), je najdlhšie stojacou rozhľadňou v Javorníkoch. Možno preto, že je čiastočne z kameňa. Ale iba čiastočne. Rebrík je drevený a dosť sa podo mnou ako pod najťažším členom výpravy ohýbal. A ostatní si to všimli. Letmo pozreli výhľady z rozhľadne a poďho rýchlo dolu, aby to stihli predo mnou. A veru stihli. Aj Vincent stihol. Vypiť všetok čaj z termosky. Vraj sa mu to ešte nestalo. Vždy nejaký čaj priniesol domov. To je ale záhada. Z ostatných termosiek pil, ako zo svojich a po prvý krát ide s prázdnou termoskou domov? Tak túto záhadu nerozlúsknu ani Sherlock Holmes, Colombo a Hercule Poirot. Ani keby na tom prípade spolupracovali a využívali výdobytky najnovšej techniky, vrátane špionážnych satelitov a čínskych meteorologických balónov…

Pri prvom vážnejšom kontakte s asfaltom v hornej časti doliny sa stal zázrak. Zrazu vidíme stáť autobus pred autobusovou zastávkou. Stíhame? A veru hej! Odchádza o 12 minút. Nikomu sa však toľko čakať nechcelo. Predsa len, výhľady na asfalt… výhľady hore boli podstatne krajšie. K ďalšej zastávke po ceste prichádzame o pár minút skôr, ako autobus. Máme druhú šancu. Lenže si uvedomíme, že pri našom zaparkovanom aute autobusová zastávka veru nie je. A šľapať od cintorína hore do kopca sa nám už moc nechce. Takto to aspoň máme dolu kopcom. Je rozhodnuté. Už to nejako na tom asfalte doklepeme…

Ako Hosťka 1 opäť Marcelka. Náš spolok sa jej zapáčil a k pohybu a aktivitám v prírode má blízko a kladný vzťah.

Úvod

Trasu tejto turistickej akcie sme nakreslili spoločne s Jožom. Avšak prvotnú myšlienku navštíviť tieto miesta som mal ja. Ale ani ja som si trasu nevycucal z prsta. Inšpiroval ma môj priateľ turista Peťo, ktorého Youtube kanál pravidelne pozerám. On bol pred troma týždňami práve na týchto miestach a mňa táto trasa zaujala. Jediný rozdiel bol iba v tom, že Peťo tam bol práve v čase, keď bolo kopec snehu a zažil aj o trochu lepšie počasie, ako sme mali my.

Veľmi ma potešila účasť. Úprimne som myslel, že pôjdem iba s Jožom a ako viete nakoniec to bolo úplne inak. Z pôvodnej dvojice som zastal sám a vy ostatní ste sa ku mne pridali, čo ma veľmi potešilo. Prezradím iba to, že za Jožovou neúčasťou bola rodinná oslava, na ktorú pri prihlasovaní zabudol. Oslava však bola oveľa dôležitejšia.

A na koniec úvodu ešte spomeniem, že sme privítali tri Hostky. Darinku (Hostku 2) už poznáme. Kto si nevie spomenúť, tak občerstvím pamäť. Bola s nami na Veľkom Maníne v januári 2022. Hostka 1 bola moja priateľka Marcelka z Piešťan, s ktorou sa poznám už najmenej 15 rokov ak nie viac. V minulosti som jej sľuboval, že ju na nejakú turistiku nášho spolku zoberiem a práve teraz nastal ten čas. No a Hostka 3 bola Alenka, kamarátka našich kmeňových severaniek. Dúfam, že sa našim Hostkám na našej turistickej akcii páčilo. Je to pre nás tá najväčšia odmena, keď môžeme zdieľať nádherné pocity z návštevy jedinečnej Slovenskej prírody.

Putujeme

Než začnem o putovaní nedá mi nespomenúť, že zoznámenie sa uskutočnilo na zraze, ktorý prebiehal na benzínovej pumpe Slovnaft vo Sverepci. Ranná kávička je už tradičná a bolo tomu tak aj teraz. Nik nenamietal.

Putovanie sme začali po zaparkovaní pri cintoríne v obci Budatín. Ideálne miesto na parkovanie. Samozrejme, že sme absolvovali tradičnú štartovaciu procedúru.
Hádanka pre vás: Čo myslíte, kto priniesol opäť kvalitné varené vínko?
Ďalšia otázka: Čo myslíte, kto doniesol kvalitnú štartovaciu slivovičku, hop, štartovacie vitamíny?
A teraz môžete rozmýšľať a dávať typy 

Stúpanie na hrebeň začalo už v obci pozvoľna. Len čo sme vstúpili do lesa naklonená rovinka sa zodvihla a začalo prikurovať Prvú oddychovú chvíľku sme absolvovali na miestach, kde sa kúsok od chodníka nachádzal bunker. A hneď nato sme narazili na oddychové miesto s výhľadom na Žilinu s lavičkami. Chvíľu sme sa kochali a pred odchodom som cvakol naše sediace kvetinky, ako zasnene obdivujú skvosty vyhliadky.

Pokračovali sme ďalej už príjemným zvlneným hrebeňom a ten nás po dvoch kilometroch priviedol k rozhľadni Dubeň. Ani chvíľa zaváhania a už sme sa šplhali po schodoch na jej vrchol. Trochu silnejší vietor na jej vrchole nás neodradil od túžby pokochať sa nádhernými výhľadmi. Rozhľadňa ponúka kruhový výhľad. Dojem z prírody trochu kazí Žilina, ktorá je rovno pod rozhľadňou, ale na obzore týčiaca sa Lúčanská časť Malej Fatry to všetko vynahradzuje. Z rozhľadne bol vidieť aj náš nasledujúci cieľ – vrch Straník, ktorý slúži okrem iného aj na štart paraglajdistom.

Po tom, čo sme opustili rozhľadňu sa terén nezmenil. Stále to bol príjemne zvlnený nenáročný hrebeň. Pred príchodom na vrch Dubeň sme povinne navštívili vyhliadku na obec Zádubnie, ktorá sa nachádza 75 metrov vľavo od chodníka. Je to severná časť hrebeňa a tak sme tu našli pozostatky snehu z predchádzajúcich snežných dní. Potom nás už čakal vrch Dubeň a pozvoľný zostup do obce Zástranie. Naša trasa vyústila na asfaltke presne pri rázcestníku s názvom odbočka na Salaš. No salaša nikde. Krátku nádej nám dávala prvá drevenica pri príchode do obce. Avšak čim sme boli k nej bližšie, naša nádej hasla ako fakľa kropená vodou. Z dreveničky sa vykľula súkromná drevenica a nie salaš 

Ja som vám zabudol spomenúť, že súčasťou turistickej akcie bolo aj lovenie „kešiek“. Táto činnosť veľmi zaujala Marcelku a tak ju Ivan ochotne uviedol svojim rozprávaním do tajov tejto geokešingovej úchylky No a práve po príchode do Zástrania pri malej kaplnke už Marcelka v praxi dokazovala, že Ivanove slová padli na úrodnú pôdu. Druhú kešku už našla sama a k tej prvej, ktorú som nespomenul, tak k tej ju citlivo priviedol náš matador Roman.

Keď naše nohy od kaplnky zhltli päťsto metrov obecnej asfaltky kráčali už po príjemnejšej kamenistej ceste. Opäť nás zahrialo, lebo kopec Straník, ktorý nám svoju výšku ukazoval už v obci, nám pod nohy podhodil celkom výživné stúpanie. Než nás privítal jeho vrchol, minuli sme bufet Hangár. Potešilo nás že bol otvorený a hneď sme mali plán pri návrate zo Straníka.

Na Straníku sme zažili pekné výhľady. Čas sme využili na oddych a občerstvenie. Rozdávali sa vrcholové medaily a udeľovali sme certifikát Ivanovi. Aj spoločná vrcholová fotografia na pamiatku bola. A aby som nezabudol aj vrcholové „vitamíny“ sa zo zdravotných dôvodov užívali. Tradície sú tradície. Tie sa musia dodržiavať. Priznám sa, že prestávka by bola aj dlhšia, ale odchod zo Straníka urýchlil nepríjemný silný a studený vietor. Potrebovali sme sa trochu zohriať a tak sa našim útočiskom na pár minút stal spomínaný bufet Hangár. Každý si dal podľa chuti čaj či kávu a vzduchom lietali zážitky z dôb minulých a vtipy. Príjemne sme si oddýchli a šli ďalej.

Naša spiatočná cesta viedla cez Malý Straník a potom po zjazdovke do Zástrania. Onedlho sme sa ocitli na asfaltke za obcou a pri rázcestníku nad Paprudie naše kroky zviedol cyklochodník vedúci do obce Snežnica. Nasledujúce štyri kilometre sme absolvovali neznačeným chodníkom po hrebeni nad obcou Zádubnie. Za zmienku stojí iba prestávka, ktorá sa uskutočnila v „lesnej obývačke“. Prečo obývačke? Lebo nám v príjemnom smrekovom prostredí a s machovým kobercom ponúkli miesto na sedenie pníky po vyrúbaných smrekoch. Naozaj to vyzeralo ako v obývačke. Navyše tu nefúkal vietor.

Záver

Posledné kroky viedli príjemným klesaním do Budatína magickým prostredím smrekového lesa. Nálada bola vynikajúca a pocity neopakovateľné. Úprimná rozlúčka na záver s prísľubom stretnutia pri nejakej ďalšej turistickej akcii bola krásnou bodkou za touto vydarenou akciou.

Ďakujem všetkým za účasť. Boli ste skvelí. Obzvlášť chcem poďakovať hostkám DARINKE, ALENKE a MARCELKE, že našli odvahu zúčastniť sa turistickej akcie nášho spolku.

Nabudúce dovidenia.

Ide Darinka hostka 2

Vyhliadková turistika – absolvujeme 7 vyhliadok (uvidíme čo počasie dovolí) a 2 vrcholy (ideme si uctiť pamiatku nášho kamaráta, ktorý tam má pamätnú tabuľu)

• Čas odchodu: medzi ôsmou a deviatou hodinou rannou
• Miesto odchodu: Dechtice

Ria sa neprihlásila, tak asi nejde (info pre tých čo sa jej boja)

Úvod

S Jozefom sme opäť vymysleli perličku medzi turistickými akciami. Jeden pól takýchto akcií predstavujú perličky vyznačujúce sa svojou výškou končiarov iné zas dĺžkou trasy. No druhý pól tvoria práve takéto akcie, ktoré sú pohodové, nenáročné, zážitkové. Po poslednej takejto akcii v Borskej nížine som zistil, že aj tieto kúty našej nádhernej krajiny patria do povšimnutia. Aj ony majú čo ponúknuť svojou zaujímavosťou či už objektami, magickým miestom alebo faunou a flórou. My sme ich v posledných rokoch akosi opomínali a neprávom. A preto sme sa s Jožom rozhodli, že tieto pohoria zaradíme do nášho portfólia a ukážeme vám ich postupne vďaka našim výletom. Len jednu poznámku na margo týchto zaujímavých akcií si dovolím poznamenať, že mi je veľmi ľúto slabého záujmu medzi vami. Sú to miesta, na ktoré sa často nechodí a ak sa navštívia v budúcnosti nie je jasné či sa na tieto miesta ešte pôjde.

Keď som dorazil do Piešťan na zraz, bol som milo prekvapený. Okrem Jozefa mi do auta nastúpil Dušan. Pomyslel som si nie je možné, dnes nepôjdeme iba dvaja. A v súvislosti s tým, čo som napísal vyššie o účasti musím poznamenať, že sa blízka na dobré časy.

Postrehy a dojmy z putovania

Na svojich cestách sme navštívili už zopár dedín, dediniek na Slovensku. Opakovane ma utvrdzujú v tom, že každá, malá či veľká, každá má čo ponúknuť. Stalo sa to aj tu v dedinke Zlatníky. V tom je krása našej krajiny.

Pri svojom putovaní sme zažili veľa blata a na rozhraní Považského Inovca a Podunajskej pahorkatiny aj sneh a ľad. Aj v Podunajskej pahorkatine tečú potoky dolinami. Síce nie sú to doliny, na ktoré sme zvyknutý z vyšších pohorí, ale aj tu tečú.

Výhľady. Tie tu pompézne nečakajte. Občas sa nejaký nájde, ale aj ten si vie správny turista užiť. Tie, ktoré sme si užili my mali peknú scenériu.

V tomto „pohorí“ teda správne v geomorfologickom celku sa kopce hľadajú ťažšie. Nenájdete tu turistický chodník značený turistickou značkou, okrem tých cyklistických. My sme objavili dva rázcestníky a aj tie boli cyklistické. Musíte sa orientovať podľa mapy. Je jedno, či ju máte v mobile, alebo máte papierovú formu. No ak chcete nájsť presný bod vrcholu hodí sa navigácia, ktorá vám presne ukáže správny bod. Nie sú tu vrcholové knihy ani pompézne označenia vrcholu. Je to iba o vašej schopnosti nájsť vrchol.

Odpočívadla, prístrešky, útulne, nebodaj horské chaty. Nič takého. Sadnúť si môžete maximálne tak na peň nejakého stromu, alebo na vyrúbané stromy vedľa ciest. Ani tieto miesta neobišiel výrub stromov, drevín.

Vrcholnou kuriozitou na tejto trase bol fakt, že najvyšší vrchol pohoria bol priamo na asfaltovej ceste. Tých tu je neúrekom, ale po putovní prevažne po blatových cestách prídu nanajvýš vhod. Nie však vždy. My sme mali smolu, že predchádzajúce dni tu ako aj inde na Slovensku výdatne pršalo a aj počas nášho putovania sme zažili slabý dážď. Ale nebolo to nič strašné.

Záver

Ja som si celú trasu maximálne užil. Načerpal som nové zážitky a znalosti o menej navštevovaných miestach našej krajiny. Po absolvovaní občerstvenia v malej dedinke Prašice, kde sme navštívili BAR BURGER & RESTAURANT musím vysloviť svoj údiv, že aj v malej dedinke sa dá kvalitne najesť.

Chcem poďakovať svojim súpútnikom Jozefovi a Dušanovi. Dušan ma svojou účasťou obzvlášť prekvapil a potešil a tým obohatil dojem z tejto turistickej akcie. Jozef je v mojich superlatívoch stálicou a tom nie je treba ani hovoriť a ani písať. To je samozrejmosťou.

Takže ďakujem vám a nabudúce dovidenia!

Podunajská pahorkatina. Názov tohto pohoria nielen bežným ľuďom, ale i mnohým turistom, veľa nehovorí. A my v tomto „pohorí“ máme zrovna navštíviť päť najvyšších vrchov. Málokto by vymenoval čo i len jeden vrchol. Akýkoľvek. Vyzerá to tak, že sem veľa ľudí nechodí. A ani to neprekvapuje. Veď na Slovensku máme kopu zaujímavejších kútov. Aj tuto, kúsok ďalej, je podstatne častejšie turistami navštevovaná rozhľadňa na Panskej Javorine i neďaleká „Pstruháreň“ Kulháň. No, ale my od Pata a Mata sa na svet dívame inými očami… Takže päť najvyšších vrchov v Podunajskej pahorkatine!

Čím sme bližšie k nášmu dnešnému štartu v obci Zlatníky, tým je asfaltka užšia, ale nemizne. Stále je tu s nami. Tlmiče auta si tento fakt nevedia vynachváliť. Konečne Zlatníky! Čo to? Pri požiarnej zbrojnici je zvýšený pohyb podozrivo sa usmievajúcich ľudí. Jasné, je tu chľast… a kotol. Žeby varili guľáš? Asi áno. A už vieme, kde sa najeme, ale kde zaparkujeme? Tu sa dá! Tak nedá, lebo Vincent ide proste ďalej. Ďalšia šanca! A už je po nej. Nakoniec parkujeme na mieste, ktoré bolo vytypované od monitora počítača. Plán nepustí. Vincent tiež nepustí. Takto to máme o niekoľko stovák metrov dlhšie. Vincentom tento fakt ani nepohne. Pravdepodobne o ňom ani netuší.

Pôvodne som si myslel, že tu toho veľa neuvidíme. Že to bude také nezáživné. Pre mnohých aj bude. My, občas trochu skromnejší, si tu však zaujímavé veci dokážeme nájsť. Vlastne sme sem šli aj kvôli celkovo nie zrovna dobrému počasiu. V nedeľu má byť ešte horšie. Takže sme sem šli v sobotu. A ísť niekam, kde je to veľmi záživné cez zlé počasie? To asi nemá zmysel. A vďaka tomu „zlému“ počasiu sme zažili aj prekvapenie. Prvé kroky za dedinou viedli po lúkach. Keďže to nie je úplne rovina, máme i výhľady. Dobre, nie je to zrovna Fatra, či niečo iné, ale výhľady sú. A sú dramatické vďaka počasiu. Síce dosť zamračené, ale občas Slniečko zabojuje a urobí svoje.

A je tu dôvod, prečo to pre mnohých nebude záživné. Síce absolvujeme 5 najvyšších vrcholov, ale výhľady moc nečakajte. Ak budú, budú veľmi obmedzené. Takže si výhľady rýchlo užite na tej lúke. Vlastne ani turistickú značku tu nečakajte. Čo by tá robila v Podunajskej pahorkatine? Jedine, keby sem zablúdila. A turistická značka nezvykne blúdiť, na rozdiel od turistov. Poľná alebo lesná cesta? Sme za ne vďační. Ale na mnohé vrcholy nevedú ani tie. Tu však máme šťastie. Zopár desiatok metrov od cesty a zrazu vrchol. Vrchol ktorý neudrie do očí a ani netušíte, že už na ňom stojíte. Prezradí Vám to až mapa v mobile.

A už je po šťastí. Nie, nezablúdili sme. Ani ten slabučký dážď nám nevadí. Len druhý najvyšší vrch pohoria sa trochu prieči našej návšteve. Už sme zvyknutí na to, že na vrchol nevedie žiaden chodník, nie to ešte turistický. Ale tu sa nám do cesty postavila húština. Rýchlo sa zhodneme, že to od Čierneho lesa má ďaleko a pokračujeme ďalej. Len to nejde rovno. Nedá sa. Zato sa dá kľučkovať. Veď my sa na ten vrchol prekľučkujeme! Kto vie ako to dopadne?

Dopadlo to klasicky. Na vrchole objavujeme chodníček. No, aby som bol úprimný, chodníček pre ľudí s veľmi bohatou fantáziou. V reči bežného smrteľníka to znamená, že cestou späť kľučkujeme o niečo menej, ako keď sme šli na „vrchol“. Proste späť to šlo ľahšie. Nie, prevýšením to nebolo. Tu moc toho prevýšenia nie je. Aspoň pre bežného turistu nie. Veď čo to je niečo cez 300 výškových metrov na takmer 20 kilometrov?

Dušan má príliš odovzdaný výraz tváre a mlčí. Nič s ním nerobí fakt, že nás čaká zlatý klinec programu v podobe najvyššieho vrchu Podunajskej pahorkatiny. Nič neponúka z pojazdného baru. Žiadne kokosové mlieko, žiaden figový džús… Zle je. Asi už začína mať toho dosť. Ani sa mu nečudujem. V piatok vstával pred štvrtou hodinou ráno do práce. A z práce šiel rovno na akciu. Nie tú našu. Klub. Parket. Alkohol. Srandičky. Dobrú náladu mal aj v sobotu ráno, keď som ho vyzdvihoval na vlakovej stanici. Proste plynulo pokračoval ďalej. A dobrá nálada mu vydržala dlho aj na našej turistickej akcii. Ale pred najvyšším vrcholom zmizla. No nič. Nasadíme sladený nápoj, vytiahneme zázvorové koláčiky, niečo posľubujeme… O niečo menej ako naši politici, aby to bolo uveriteľné. Blízkosť zaparkovaného auta by sa hodila, len či tomu uverí? Á, zlepšilo sa to!

Najvyšší vrchol je úplne v pohode. Vedie ním totiž asfaltka. A tá nás takmer vôbec neopúšťa až k autu. Konečne dedina. Hasičská zbrojnica. Vítajú nás ešte väčšie a úprimnejšie úsmevy. Dokonca je tu aj harmonikár. Aj chľastu majú stále dosť. Len ten guľáš. Stihol medzitým nenávratne zmiznúť. Nevadí. Najeme sa inde. Veď tuto kúsok, je Kulháň. Čo nevidieť sme pri ňom. Aj sme. Ale otvorené nie je. Takže improvizácia. O dve dediny ďalej objavujem „občerstvenie“. Vôbec mi to nepomáha. A to som veliteľ vozu. Ale nie som šofér. Tým je Vincent. Takže cúvame do zákruty a minikrižovatky v jednom a odbočujeme. Len sa tam nejako moc nesvieti. Vo vnútri svieti iba automat na nápoje. Preto som vyslaný ako prieskumník.

Pomaly, opatrne našľapujem. Vo vnútri ticho, žiaden pohyb. Moc nádejne to nevyzerá. Zrazu z kuchyne vylezie čašník. Je rovnako prekvapený ako ja. Hmm, toto nevyzerá dobre. Ale vraj varia. Priestory nepôsobia honosným dojmom, ale zažili sme aj horšie. Riskneme to. Veď nemáme čo stratiť a najmä v žalúdkoch už celkom slušne vyhrávajú huslisti. Či tou hudbou nebudeme rušiť vedľa sediacich hostí? Teda ak prídu? Ale najprv si umyjeme ruky. Záchody čisté. Zlepšuje to celkový dojem. Obsluha celkom milá, ako by sme ani na Slovensku neboli. A dojem po zjedení objednaných hamburgerov? Musíme sa tu ešte niekedy zastaviť!

Dnes iba telegraficky, aj keď túra bola vynikajúca a zaslúžila by si obsiahlejší komentár  

Úvod

S Jožom sme vyberali najprv deň, kedy pôjdeme na turistiku. Navrhoval som sobotu, ale Jozef mi oznámil že nemôže, lebo ide lyžovať. Padlo na nedeľu.
Trasu sme určovali vzhľadom na sneh. Takže padlo na vyššie položené miesto na východ do Strážovských vrchov. Trasu vybral Jozef majstrovsky a zaujímavo.
Poslednou otázkou bola účasť. Mysleli sme si. Najprv. Že sa nájde ešte nejaký dobrodruh, ktorý by sa dal nahovoriť na toto. Mýlili sme sa. Ja si myslím, že ostatných odradilo počasie, ktoré vyčíňalo deň pred tým a naozaj nebolo príliš priaznivé. A keď som v sobotu večer detailne prelustroval predpoveď na SHMÚ vedel som, že bude v nedeľu nádherne.
Ide sa!

Part 1

Cestou do Nitrianskeho Rudna sa nestalo nič výnimočné. Spomeniem iba to, že nebola žiadna ranná káva, pretože sme odbočili už pred Zadarmovciami. Snáď za zmienku stojí iba to, že keď som kritizoval kvalitu cesty do Bánoviec nad Bebravou a občas sa zmenila na celkom slušnú po rekonštrukcii, tak som iba tak mimochodom utrúsil „veď je celkom dobrá, opravená“. V momente, keď som dopovedal vetu div nám neutrhlo guľové čapy a nevytriaslo dušu z tela.

Part 2

Zaparkovať sa nám podarilo na prvý krát a presne tam (pri cintoríne), kde sme chceli a mali naplánované. Akurát príprava na odchod bola poněkud zdĺhavá. Jožo to už spomínal. Nejaký čas nám zabralo platenie diaľničnej známky a aj tak sa mi to nepodarilo.
Zato štartovné bolo vynikajúce. Tentoraz sme štartovali dvoma druhmi štartovného
Ideme!

Part 3

Prvé kroky za dedinou boli po rovine, ale po snehu a ľade. Keď sa mne a Jožovi podarilo pár krát sa šmyknúť a nepadnúť, ihneď prišiel na rad môj návrh, aby sme nasadili nešmeky / mačky. Občas mám dobré nápady a občas ich niekto aj akceptuje
Nešmeky na nohách!

Part 4

Asi po dvoch kilometroch sme sa napojili na žltú turistickú značku vedúcu až na náš prvý cieľ – Predný Rokoš. So žltou značkou sa nám do cesty postavila už aj naklonená rovina. Najprv mierna neskôr prudká. Snehu pribúdalo s nastúpanou výškou. Pohyb začal byť namáhavejší. Zimná krása navôkol nám však všetku námahu vynahradzovala. Krásne výhľady pri blankytnej oblohe a občasných barančekoch nám vyrážali od údivu dych. Pomyslel som si: takúto krásu som naposledy zažil pri legendárnej akcii Veľký Manín z netradičnej strany Proste nádhera. Ani sme si pri toľkej kráse nevšimli, že stúpanie je prudšie a prudšie a sneh nám siaha vyššie a vyššie. Miestami až nad kolená.

Part 5

Asi 750 metrov pred vrcholom nás dobehol chlapík. Prevzal rolu vodcu a prešľapávača. Nám to pomohlo, aspoň sme sa nemuseli striedať na čele výpravy. On na vrchole nepobudol dlho. Pri návrate nám referoval ako to na Prednom Rokoši vyzerá. A po vypočutí jeho pozorovaní sme začali rozmýšľať o zhodnotení podmienok na ďalšie naše pokračovanie.

Slávnostne sme s Jožom dobrodili na vrchol a podišli aj kúsok ďalej na miesto priľahlej vyhliadky. Smerom na vrch Plevňa, z ktorého sa ďalej pokračuje do sedla Rokoš boli vidieť stopy po snežniciach. Presne ako spomínal náš chvíľkový parťák. A tu padlo rozhodnutie nepokračovať ďalej vzhľadom na podmienky.

Na Prednom Rokoši sme pobudli tak 30 minút. Ja som tu absolvoval neskoré raňajky. Príjemne nás zohrial aj teplý čajík a Jožova vynikajúca zázvorovica. Vrchol sme podrobili detailnej prehliadke a využili každé výhľadové miesto, ktoré poskytuje. Kešky, ktoré chcel Jožo odloviť nebolo možné v tom vysokom snehu nájsť.

Musím povedať, že predný Rokoš má čo ponúknuť. Škoda, že tu nie je nejaké miesto na sedenie, zážitok by bol hodnotnejší. Dokonca poskytuje aj celkom slušné záveterné miesto, ktoré sme my využili.

Part 6

Cesta dole ubiehala oveľa rýchlejšie ako stúpanie aj vďaka tomu, že sme si samy cestu kvalitne prešliapali Po opustení najstrmších úsekov cesta ubiehala ako po masle. Zastavovali nás iba nádherné a fotogenické miesta poskytujúce nádherné výhľady a dôvod pre fotografovanie a natáčanie. Na mieste, kde sa strmina značne vyrovnala, sme stretli troch turistov a psíka. Mladá dáma a dvaja páni sa dali ochotne s nami do reči. Turisti si vždy majú čo povedať a tak tomu bolo aj teraz. Rozprávanie s nimi bolo zaujímavé a veľmi nás potešilo. Boli to skvelí mladí ľudia milujúci prírodu a turizmus. Vynikajúcu vzájomnú atmosféru sme spečatili spoločnou fotografiou. A dlho sme sa aj lúčili.

Part 7

Cesta dole od tejto chvíle plynula ešte rýchlejšie. Ani sme sa nenazdali a už sme cupitali po rovine do Nitrianskeho Rudna. Paradoxne dole fúkal silnejší vietor ako hore. Ešte sme občas šibli pohľadmi na Predný Rokoš týčiaci sa nad obcou. No potom bolo cesty koniec. Krásnej cesty. Krásnej trasy. Pekného zážitku. Konštatovania, že sme zrobili dobre a išli sme a zažili nádhernú zimnú krajinu s množstvom snehu, o ktorom sa nám v našich južných domovoch môže iba snívať.

Part 8

Rozhodnutie, že pri ceste domov navštívime reštauračné zariadenie padlo na úrodnú pôdu. Pred Hornými Vestenicami, len tak náhodou na nás zamávala Koliba Solec Ani na chvíľu sme nezaváhali a oplatilo sa. Vynikajúca cesnačka, bryndzové halušky a k tomu kofola bola dôstojnou bodkou za touto vydarenou turistickou akciou.

End

Ďakujem Jozefovi za ďalší neopakovateľný zážitok a možnosť byť s priateľom na nádhernom mieste s magickou silou.

Priatelia turisti – nabudúce dovidenia.

Zdravim turistov, no nakoniec ste mali snehu habadej. Fotky ako z katalogu. Parada

Sedíme v aute. Cesta ubieha rýchlo. Nedeľná ranná diaľnica proste taká býva. Vincent je stále zachmúrenejší. Nechápem jeho negatívny postoj. Toto je výprava za snehom. Proste chceme zažiť trochu snehu v horách. Áno, je síce pravda, že na okolitých poliach pred Novým Mestom nad Váhom je snehu možno do polovice podrážky turistickej topánky…, ešte ale nie sme na mieste! Ideme na sever a tie výškové metre, čo nás čakajú! Dnes sneh proste bude! Prečo hneď hádže flintu do žita? Aha, takže to so snehom nemá nič spoločné. Ideme po diaľnici, ale nemáme zaplatenú diaľničnú známku. Včera ju chcel kúpiť, ale chcel si pozrieť aj diel nejakého seriálu a… klasika. Seriál videl, ale platbu za známku nie.

Opúšťame „dolinu Váhu“ Z druhej strany kopcov je viac snehu. Toto vyzerá optimisticky! Aj slniečko tu viac svieti. Aj medzičas máme dobrý! Čo dobrý, vynikajúci! O štvrť na deväť šlapeme! Len musíme po zaparkovaní ešte zaplatiť za diaľničnú známku. Vincent cez mobil platí. Dnešná doba, to je proste zázrak. No, až taký zázrak to zase nie je, lebo Vincent sa stále pokúša zaplatiť. Má problém s tokenom. Už frflem, ale Vincent si moje „Hoten toten token“ vôbec nevšíma. Vincent to vzdal. Konečne. Vyrážame o 08:45 hod.

Už prvé kroky sú občas šmykľavé. Nespoznávam Vincenta. Nie, nepadol, len hneď chcel nasadiť nešmeky. Asi ho vykoľajil ten token, alebo diaľničná známka? Priestor na nasadenie nešmekov však nedostal. Zato ho celkom slušne stočilo. Niečo mu ale ešte k tomu dvojitému Rittberrgerovi chýbalo. Zle je, už zatočilo aj mňa. Začínam váhať a dávať Vincentovi za pravdu. Práve sa mu to chystám oznámiť, keď sa mi zrazu znovu otočí chrbtom. Čo je urazený? Tak nie, len sa znovu pošmykol. A váhanie je zrazu preč. Obúvame si na topánky nešmeky…

Snehu pribúda a my sme tu prví. Nie úplne ideálne. Takže si to budeme musieť prešľapať sami. Zlaté Nové Mesto a jeho polia! Tu už sa zabárame občas dopoly lýtok! Musíme sa striedať. To by jeden nevydržal v kuse ísť popredu. Nejako nám sily pomaly, ale isto začínajú dochádzať. Stále to však ide. Len pomalšie. A čo to tam vzadu? Niekto ide v našich šľapajach. Rýchlo nás dobieha. To sme takí slabí? Spokojne nás predbehol. Ide iba na Predný Rokoš, lebo viac asi nestihne. A už je z neho naša výkonnostná kategória. Stačí byť iba prvý tam, kde je snehu občas po kolená! Možno by nabudúce stačilo ísť niekam až na druhý krajší deň v poradí. Možno by to bolo prešľapané.

Po dosiahnutí vrcholu nás chlapík informuje o svojich zisteniach. My sme museli prešľapávať, ale ďalej niekto šiel na snežniciach. Zišiel sem z hlavného hrebeňa. Ale je to k ničomu. Vy snežnice nemáte, budete sa aj tak zabárať a šiel dole. Nekecal. O nič lepšie to ďalej nešlo. A sme rozhodnutí aj my. Áno aj my! Vincent neprotestoval. Predný Rokoš nám na dnes stačí. Veď sú odtiaľto celkom pekné výhľady a aj zážitkov máme dosť. Pôvodnú trasu absolvujeme za lepších podmienok. Možno v apríli, alebo v máji. Takto máme krásny priestor na trochu neskorší obed niekde. Kde? To ešte nevieme. Cestou uvidíme. A ešte aj stihneme prísť relatívne skoro domov…

Krásna zimná turistika so všetkým čo k tomu patrí. Hlavne ten záverečný stupák bol v tom snehu celkom masaker a vytrápil nás parádne. Ale kvôli tomu sme tam predsa išli.

Vinco, všetko najlepšie prajeme, aby si bol zdravý a aby ťa stále bavilo turistikovať.  

Čo ste sa unáhlili s tým piatkom? Keby ste išli v sobotu, tak aj účasť by bola lepšia, ale hlavne počasie. V sobotu to bola konečne pekná zima.

Úvod

O tejto túre dnes odomňa iba krátko Jozef vie vždy majstrovsky vybrať trasu akcie. To mu tak trochu závidím. Ale povedal som si sám pre seba, že už je čas, aby som pripravil aj niečo ja a tak sa môžete tešiť na niečo špeciálne 

Pôvodne sme mali ísť cez víkend, ale Jozef mal rodinný program a tak padla voľba na piatok. Tušili sme, že pôjdeme iba my dvaja. No občas aj sekera vystrelí. To, že sa prihlásila na akciu Ľudka bolo pre nás príjemným prekvapením. Je dobré, že pichľavé bodliaky (mňa s Jožom) doplnila jemná kvetinka z nášho spolku Ľudka 

Než začnem o putovaní spomeniem, že pri štarte na železničnej stanici Ľudka snívala o káve. Myslela, že na stanici si bude môcť kávu dať z automatu. No nebolo isté či tam automat je a či vôbec je stanica otvorená. Skúsenosti sú také, že skôr nie je ako je. A tak sme ju, teda presnejšie Jozef ubezpečil, že pri troche šťastia si kávu bude môcť dopriať na Bielom Kríži. To sme však nevedeli, či vôbec bude bufet v piatok otvorený.

Putovanie

Trasu a body zastavenia sme mali pevne nastavené. Postarali sa o to kešky, ktoré chcel Jožo na tejto trase pozbierať. Úvod trasy viedol viac menej Svätým Jurom a jeho okolím, presnejšie vinicami rozprestierajúcimi sa nad obcou. Až štyri kilometre sme odšliapali, kým sme vstúpili do naozajstného „lesa“ a okúsili ako také kopčeky.

Prvá zastávka

sa uskutočnila ako inak pri lovení kešky. Len zhodou náhod bolo, že sa nachádzala pri Kaplnke Jozefa Chrappu. Nebolo to jednoduché. Jozef si pre ňu musel vyliezť na strom. Nestáva sa často, aby Jozef liezol na strom a tak som túto udalosť cvakol GoPročkou.

Druhá zastávka

bola trochu krkolomná a neistá. Ale bola. Na ceste pri odbočke k zaujímavému miestu sme uvideli nápis Lesná sauna Pixxla, ale prešli sme len kúsok po schodíky, ktoré smerovali k potôčiku. A po obhliadke potôčika sme pokračovali ďalej.

Avšak Ľudka nikdy nezaprie svoje zvedavé chúťky. Po chvíli pokračovania sme jej vyhoveli a skratkou cez kopček sa dostali k Lesnej saune. Veľmi sa nám páčila. Bola v prírode, ochladzovacie jazierko vyzeralo studeno a lákavo. A tak vznikla v Jožovej hlave myšlienka, že túto saunu navštívime a ba dokonca využijeme jej služby. Len nájsť a určiť ten správny dátum / termín.

Tretia zastávka

Zabezpečila ju opäť keška. Vyrvať kešku spod Krvilačnej srny je odvážne. Jozefovi sa to podarilo. A pre nás, čo sme nechceli riskovať život nám postačila aj obhliadka tejto zaujímavej skaly.

Štvrtá zastávka

Keď som v osemdesiatych rokoch študoval v Bratislave – Rači občas som zašiel aj do Vajnôr. Veľakrát som Vajnorami aj prechádzal, keď som smeroval do centra Bratislavy. Vtedy som netušil, že obec Vajnory, ktorá sa neskôr pričlenila k Bratislave má v Malých Karpatoch svoj kopec. A dnes, po štyridsiatich rokoch, vďaka Jozefovi a Ľudke som stál na jeho vrchole. Kopec tvorí hromada kameňov – okruhliakov a práve na ten najväčší som spoločne s Ľudkou vystúpil. Aká nostalgia študentských čias.

Piata zastávka

bola pri zaujímavom mieste. Bol ním kopec s názvom Sakrakopec. Kto vie, ako vznikol jeho názov, ale pre 82 cestujúcich lietadla IL-18 v roku 1966 to bol sakrááááááááá kopec, ktorý nechcel uhnúť. A bolo na svete letecké nešťastie, doteraz najväčšie v Česko-Slovensku i Slovensku. Mňa osobne zaujala informačná tabuľa a všimol som si aj zaujímavý a starý pôvodný drevený dvojkríž. Ja som ho necvakol ale Jozef chvalabohu áno.

Šiesta zastávka

bola veľmi potrebná, priam žiadúca až nevyhnutná. Pamätáte sa, ako sľuboval na začiatku Jožo Ľudke kávu? Ľudkine prianie sa stalo skutočnosťou. Ba čo viac. Aj my muži sme boli odmenení. Zlatistý mok Plzenský bol perfektnou odmenou. A to nehovorím o kapustnici, ktorú sme si objednali. Vymenovanie ingrediencií použité v kapustnici počas objednávania nám vyrazilo dych. A keď nám čašník postavil misky s kapustnicou na stôl a v strede polievky poslušne stály lyžice, bolo nám jasné, že to bude nebíčko v papuľke. A aj bolo.

Otvorený bufet v piatok mimo víkend nás prekvapil. Asi v polovici trasy nám táto gastronomická prestávka prišla veľmi vhod. A ako poznamenala Ľudka po tomto „zážitku“, sa cítila ako zresetovaná, ako keby len teraz začínala. A to sa na začiatku pýtala, koľko má vlastne túra kilometrov. Po prestávke na Bielom Kríži sama skonštatovala, že nula (0) a že práve začíname.

Siedma zastávka

Kým sme prišli k hradu Biely Kameň minuli sme pár krížov na trase. Moje kolená to vydržali
Na hrade sme sa zdržali trochu dlhšie. Jozef bol zamestnaný hľadaním skrytých kešiek. Ani neviem, či našiel všetky, ale mal pomocníčku Ľudku. Ja som využil čas na dôkladné preskúmanie výsledkov prác rekonštrukcie. A musím povedať, že sa od našej poslednej návštevy v apríli 2017 na hrade Biely Kameň spravilo veľa. Jozef prisľúbil pri tejto príležitosti, že nejakú finančnú čiastku na obnovu hradu opäť prispeje.

Ôsma zastávka

Neobišli sme Kostol Svätého Juraja. A nie len preto, že sa pri ňom nachádzala keška, ale preto že je zaujímavý a ešte viac susediaca drevená zvonica. Keška v blízkosti kostola nám dala zabrať. No Jozef zapojil do hľadania dôvtip a dielo sa podarilo. Pomohol nám chrbát Pána Boha a to doslova 

Posledná zastávka

sa udiala na rozhľadni nad Vinohradníckym skanzenom. Úplne som nepochopil jej účel, keď rovnaký výhľad do okolia je aj z turistického chodníka vedúceho vinicami. Ale čo už. Aspoň sme si na ňu vyliezli a pozreli výhľady.

Záver

sa uskutočnil v Pizzerii v Leopoldove, kde som účastníkov akcie pozval na počesť mojich menín na pizzu. Pizza, ktorú som jedol ja, bola vynikajúca a musím konštatovať, že lepšiu som ešte nejedol. Preto je dôvod sa sem vrátiť opätovne pri ďalšej príležitosti.

Posledná naša povinnosť bola odprevadiť Ľudku na stanicu k vlaku. Chvíľu sme spolu kecali a desať minút pred odchodom sme sa po rozlúčke pobrali do domovov.

Ďakujem Jozefovi za skvelo naplánovanú a zaujímavú trasu a Ľudke za odvahu pridať sa k nám 

Nabudúce dovidenia.

V Malých Karpatoch sú aj iné, určite zaujímavejšie miesta. Niektoré sme už navštívili, niektoré ešte nie. Dnes to mala byť taká „všehochuť“ v malom i pohľad na krajinu, ako sa nám za tie stáročia a tisícročia zmenila. Nie každý z nás sa už takto dívať dokáže. Ja už asi tiež nie, ale dnes sa o to aspoň pokúsim. Navyše, akcia bola cez pracovný deň. Preto prihlásenie sa Ľudky na akciu prekvapilo. Čakali sme totiž, že na akciu pôjdeme iba my dvaja s Vincom.

Naše prvé kroky vedú od železničnej stanice popri železničnej trati smerom na juh. Dnes máme pevnú pôdu pod nohami. Kedysi to bolo inak. Tektonická činnosť v mladších štvrtohorách tu vytvorila priehlbinu, ktorú zaplnila voda stekajúca z východných svahov Malých Karpát. Jazero to bolo síce veľké, ale plytké. Postupne sa zanášalo štrkom, pieskom a inými sedimentmi, ktoré so sebou priniesla voda. A vznikol nám prales Šúr a v ňom vyvýšený ostrov. Na ňom by sme mohli kedysi objaviť prvých „Svätojúrčanov.“ Dnes z močiara veľa nezostalo aj vďaka odvodňovacím prácam. Letmý pohľad medzi stromy však predsa len trochu vracal do minulosti.

Na okraji viníc stojí Pustý kostolík. Pustým sa stal už dávno. Už v prvej písomnej zmienke z roku 1548 sa spomína ako opustený. V tých časoch prebiehala reformácia. Vo Svätom Jure vraj zanikla rímskokatolícka farnosť. Na lepšie časy začalo pomaly svitať kostolíku až v roku 1697, kedy patril Piatristom. Tí na sviatok Nanebovzatia Panny Márie obnovili púte ku kostolíku. Neskôr sa tu usadili viacerí vyslúžili vojaci ako pustovníci. V roku 1783 kostolík znovu opustilo šťastie. Došli peniaze na opravy a Ostrihomské arcibiskupstvo prenechalo kaplnku armáde. Tá tu skladovala pušný prach. K pôvodnému účelu sa kostolík vrátil v roku 1807, kedy bol opravený vďaka finančnému daru istej vdovy. A vyzerá to tak, že je o kostolík dobre postarané dodnes.

Pokračujeme ďalej do viníc. Postupujeme vyššie a začíname objavovať viničné terasy. Je to logické. Čím sme vyššie, tým má svah väčší sklon. Svätý Jur je naozaj mestečko s dlhou vinárskou tradíciou. Vraj viac, ako 700 ročnou. Niektoré vinohrady však už zanikajú. Najmä tie, čo sú najbližšie lesu. Teda tak to vyzerá aspoň na tom chodníčku, ktorým ideme my. Toto miesto ma inšpirovalo. Kúpim si fľaštičku vínka, ktoré pochádza odtiaľto.

Prichádzame k vrchu Sakrakopec. Práve do neho vrazilo dopravné lietadlo IL-18 v roku 1966. Či kopec dostal meno až po tomto nešťastí, alebo sa tak volal už aj predtým, to sa mi nepodarilo zistiť. Lietadlo letiace zo Sofie do Berlína vôbec nemalo pristáť v Bratislave, ale Praha pre fujavicu neprijímala. Keď sa počasie zlepšilo, už sa stmievalo. Pasažieri i posádka tak na letisku nedobrovoľne strávili viac ako tri hodiny. Počas povolenia vzletu už bola tma. Povolenie k vzletu však dostal aj pomalší a menej výkonný IL-14. Preto IL-18 dostalo pokyn letieť popri Malých Karpatoch a udržovať výšku 300 metrov, aby sa nezrazili. O 2 minúty po vzlete IL-18 zachytil vrcholky stromov a už sa katastrofe nedalo vyhnúť. Smutné je, že v skutočnosti do Bratislavy cestovalo viacero pasažierov tohto lietadla. Mali vystúpiť v Prahe a potom iným dopravným prostriedkom ísť do Bratislavy. Vďaka „pražskej“ fujavici už v Bratislave boli. Vystúpiť z lietadla však mohla iba jediná osoba. Bulharská komunistická politička, ktorá sem prišla na zasadanie RVHP. Ostatní záujemcovia o vystúpenie z lietadla museli letecky do Prahy a tak zahynuli na svahoch Sakrakopca aj oni.

To by sme neboli turisti z Pata a Mata, aby niečo nebolo postavené na hlavu. A aj je. Od turistického rázcestníka Biely kríž smerom na Svätý Jur je to samá Božia muka a samý kríž. Čo sa to deje zisťujem až doma vďaka internetu. Vedie tadiaľto pútnická cesta do Marianky. Niektoré kríže sú už na mapách z 1. vojenského mapovania Rakúsko – Uhorska, čiže existovali už v 2. polovici 18. storočia. Marianka je vraj najstaršie pútnické miesto na Slovensku. Prvá písomná zmienka o nej je z roku 1367, kedy je spomínaná ako „Vallis Mariae“. Dá sa predpokladať, že pútnici sem chodia už celé stáročia. A my ideme opačne ako sa má! A nielen to. Ľudka z ničoho nič poznamenala „To som ešte nezažila, aby sme šli na hrad dolu kopcom.“

Na hrade Biely kameň sa maká. Teda, po pravde, nikoho sme pri robote nenačapali, ale niečo je vidieť. Stromov pomenej, občas lešenie, nové časti múrov sa oproti starým belejú… Aj vodu tu majú. V plastových nádržiach. Kto vie, ako dlho im vydrží, kým im ich mráz neroztrhá. Zisťujem, že návšteva ruiny hradu, o ktorú sa niekto stará, má zmysel aj opakovane. Človek po pár rokoch vidí ten vývoj, kam sa to pohlo.

Vo Svätom Jure navštevujeme ešte kostol Sv. Juraja. Je trochu nezvyčajný. Chýba mu veža. Proste ju nemá. Kto vie, či vežu niekedy mal? V roku 1663 počas vpádu vypálili Osmani hrad Biely kameň a neobišli ani kostol, ktorý vykradli. Ak kedysi kostol vežu mal, pri tomto vpáde o ňu prišiel. Pri kostole stojí drevená zvonica, ktorú postavili pravdepodobne po tom nešťastnom Osmanskom vpáde. A teraz niečo, čo sme nestihli a podcenili. Vo vnútri kostola je Oltár Sv. Juraja z bieleho pieskovca z roku 1527. Je vraj najstarším pieskovcovým oltárom v strednej Európe. Je na ňom zobrazený život sv. Juraja. Ten pieskovcový oltár by som chcel vidieť. Možno sa sem voľakedy vrátim…

Vyzerá to na moc zaujímavú trasu. Škoda, že cez pracovný deň. …a Ľudka si prečítala kilometre, keď sa prihlásila? 

Úvod

Nikto zo zúčastnených ani len netuší, že sme s Jožom plánovali prejsť túto trasu už minulý rok v decembri. Vtedy nás zastavilo nepriaznivé počasie. A tak táto, už teraz môžem povedať, vynikajúca turistická akcia sa uskutočnila na úvod našej novej turistickej sezóny 2023. A právom si to zaslúžila – byť prvá.

Zraz na akciu bol dnes netradičný. Žiadne z popisu známe „Zraz na akciu je v Leopoldove u Joža a odchod na akciu o ?? hod.“ neplatilo. Dnes sa zraz konal na benzínovej pumpe v Tekovských Nemciach, kde sme sa mali všetci stretnúť na rannej kávičke. Dopravu zabezpečili tri autá a to aj preto, že každá posádka mala po turistike svoj vlastný individuálny regeneračný plán. Na štart do Lehôtky pod Brehmi sme dorazili všetci spolu a teda bez zdržania sme mohli vyštartovať na Trojkráľové dobrodružstvo.

Prvá zastávka

Prvá zastávka prišla už po deväťsto metroch putovania. Hneď v úvode sme zažili pekný výživný stúpačik vylepšený výdatným blatom. Určite za to môže aj blízky lom v časti Vrchhora. Našťastie to trvalo iba krátko a svoju náruč s príjemnejším podkladom nám ponúkol les, do ktorého sme zakrátko po bahne vstúpili.

Odmenou za námahu nám bola Sabóova skala s jedinečným výhľadom do blízkeho i ďalekého okolia. Čas, ktorý sme strávili na tomto peknom mieste Jožo využil na preskúmanie dronom a odlovenie kešky. My ostatní sme si pobyt naplno užívali. Keďže to bol len začiatok túry dovolili sme si posilniť sa aj „hodnotnejšími“ nápojmi. Ten kto mohol, ten si dal. A ja som zatiaľ mohol a tak som ani len na sekundu nezaváhal 

Druhá zastávka

Vlastne toto ani nebola čistokrvná druhá zastávka, pretože počas pochodu Ryolitovým hrebeňom sme zastavili na troch vyhliadkach. Boli tak pekné a zaujímavé, že sa nedali obísť. Jožo bol v týchto miestach priam v keškárskom vytržení a my tiež, lebo bolo sa čím kochať. Bonusom vyhliadok bolo to, že už dopredu sme videli na obzore klinec nášho programu – vyhliadku / vrch Kečka. Nádherne sa vynímala na druhej strane údolia potoka Teplá.

Tretia zastávka

Po tom, čo sme opustili hodnotný Ryolitový hrebeň a potok Teplá sa nám pri klesaní stále približoval, sme prišli na štátnu cestu. Krátku chvíľu nám otravoval nohy svojou tvrdosťou asfalt. No vzápätí nám pomohla lesná cesta ponorená do lesa a tá nás priviedla na ďalšie pekné miesto Pod Kapitulskými bralami, ktorého dominantou bolo malé jazierko sčasti v strede zamrznuté. Prichýlilo nás oddychové miesto, stôl a lavičky. Oddych prišiel vhod. Niektorí sme tu absolvovali raňajky iní si len tak oddychovali. Každopádne bola dobrá nálada a vzduchom lietali vtipy a historky z dôb minulých. Rado ani nevie o čo prišiel, keď sa tejto akcie nezúčastnil To som pre všetkých poznamenal, len tak mimochodom. Danka sa dušovala, že Radovi všetko vyrozpráva a tak som zvedavý, či k tomu došlo 

Štvrtá zastávka

Cesta na Pustý hrad (Teplica) bola nenáročná. Určite si viem predstaviť výlet naň od jazierka a späť, pretože toto miesto je dostupné vozidlom. Je však otázne, či je Pustý hrad až tak zaujímavý, keď po jeho existencii nezostalo takmer nič len kopec.

My sme každopádne „Teplicu“ poctili svojou návštevou. Keď už po hrade nebolo ani chýru ani slychu, tak sme si aspoň príjemne posedeli, oddýchli a pokochali sa ako takými výhľadmi.

Piata zastávka

Pôvodne sme toto miesto vhodné na preskúmanie mali obísť. Ale do hry vstúpil Jozef a neodbytne trval na dodržaní trasy. A musím povedať, že sme zrobili dobre. Najprv sme sa museli ale k miestu dostať a tak rázcestníky na ceste Janovské sedlo a Janova lúka sme len tak prefrčali. Janovu lúku aj doslova. Dezorientáciu zachránil svojou dobrou orientáciou Jožo. A práve aj vďaka kontrole kešiek v mobile si tento omyl Jožo včas všimol a tak jemu ďakujeme, že sme spomínané nádherné miesto neobišli.

Tým nádherným a zaujímavým miestom je Prírodná rezervácia Bralce a Kečka (tiež Panský vrch). Okružný náučný chodník má päť kilometrov a určite stojí za návštevu. Je však v niektorých častiach náročnejší a exponovanejší, takže neviem či je vhodný aj pre malé deti. Pre dospelých dobrodruhov určite áno. A verte, že my dospelí sme si časť tohto okruhu určite užili a vôbec neľutujeme jeho návštevu.

Výhľady z Kečky a pobyt na nej boli dôstojným vyvrcholením tejto vynikajúcej trasy. Výnimočnosť miesta sme využili na udeľovanie vrcholových medailí a predovšetkým odovzdávaním prvého certifikátu členke nášho spolku Miriam.

Do cieľa

Najprv si naše krajšie pokolenie výpravy vychutnalo a užilo zostup z Kečky úzkym strmým prielezom. Samozrejme aj my muži sme si to užili a verte že naplno. Poslednou zvláštnosťou trasy bolo slávnostné prejdenie popod skalnú bránu, ktorá je súčasťou náučného chodníka a v závere výšľap kolmo hore na poslednú vyhliadku pred zostupom k rázcestiu Bralce. Odtiaľ nás čakala už len nenáročná cesta do Lehôtky pod Brehmi, pri ktorej sme nechali naše nohy oddychovať a vyklusávať.

Záver

Do cieľa sme dorazili spokojní a plní všakovakých zážitkov. Každý svojich. Konštatovali sme, že pripravená trasa bol hodná prvej turistiky sezóny a ja dodávam, lepšia snáď ani len nemohla byť. Ďakujem Jozefovi za tento dar, pretože on bol tým pravým strojcom trasy.

Ešte spomeniem, že každá posádka mala svoj individuálny program a tak sme sa pobrali svojou cestou.

Ďakujem všetkým, ktorí sa zúčastnili, za skvelú partiu a náladu. Je dobré, že ste boli aj vy – naše kvetinky. S vami je to vždy ešte o niečo lepšie ako sólo chlapi. To je môj názor.

Ďakujem a nabudúce dovidenia!

Je nás osem. Zmestili by sme sa do dvoch áut, ale sme tri skupinky a každá z nich má po akcii svoj vlastný plán. Preto sme si dali zraz na rannú kávu v Tekovských Nemcoch. Posádka nášho auta už má parkovanie za sebou a vchádza dnu. Kto ho vie, či sa ešte budeme poznať. Predsa len minulý rok je ten tam. Á, tí ľudkovia sediaci po pravej strane sú nám nejakí povedomí! Možno by neboli, ale nejako sa nám dlhšie prizerali! A to upútalo našu pozornosť. Ale veď sú to naši! Ako posledná prichádza Vincentova skupinka. No, skôr preletela na aute okolo. A tu je jednosmerka. Nevadí, zaparkujú vzadu a zahája pešiu rozcvičku s vidinou rannej kávy.

S parkovaním bol trochu problém. Pri cintoríne málo miest. Pri kostole zase plno. Nakoniec sa zadarilo pri Obecnom úrade. Síce je piatok, ale aj sviatok a tak by sme tu nemali nikomu vadiť. Snáď. Hneď za dedinou nám to kĺže. Blata viac ako dosť. Toto veru bude zaujímavá turistika. Našťastie sa už blížime k vrcholu Szaboovej skaly. Všetci okrem Dúša fučia od toho, že je to do kopca. On jediný fučí z trochy vareného vína a štamperlíka rumu, ktoré na dnešnej túre zohrali úlohu štartovného. V jeho prípade brzdného, lebo by nám asi behom pätnástich minút behom zmizol niekde za obzorom.

Zo Saboovej skaly sú výhľady na viacero strán. My ich však nemáme. Sme tu ráno a Slniečko práve vychádza spoza masívu Kečky. A proti Slnku nie je dobré pozerať. A keď už musíš, tak to radšej nerob dlho. Naše ďalšie kroky vedú po chodníčku ponad dolinu, ktorou preteká potok Teplá. Je tu viacero skalných brál, za ktorých vznik môže sopečná činnosť. Vlastne v týchto častiach sme prechádzali „Ryolitovým hrebeňom“. Na týchto miestach sa cez trhliny v zemi pomaly dostala na povrch hustejšia ryolitová láva. A tak vznikli kopovité, homoľovité a ihlovité útvary, ktoré dnes môžeme obdivovať.

Kúsok od potoka Teplica, pri studničke, prišlo k drobnej, nedôležitej a vlastne ani za mienku nestojacej udalosti. Lenže, stihli ma odfotiť. Tak len pre zachovanie pre budúce generácie uvediem, že som bol zvedavý, kde presne končí „ryolitový hrebeň“. Samozrejme, že som sa musel poriadne prizerať, aby som to zistil! Pre neznalého pozorovateľa to mohlo vyzerať, ako keby som sa pošmykol na blate a steperil sa.

To by sme neboli členovia spolku Pat a Mat, aby sme niečo nehľadali. Tentoraz hľadáme hrad Teplica, tiež známy ako Pustý hrad. Nie, neblúdili sme. Aspoň nie na tomto mieste. Miesto sme našli, ale hradu niet. V tejto republike sa neskutočne kradne! Pardón. Za toto terajší nemôžu. Ale len preto, že ich už dávno iní predbehli. Zachovalo by sa z hradu viac, ale stavebný materiál bol vzácny. Takto zaplatili iba za furmana a stavalo sa veselo ďalej. Síce niečo úplne iné… v tomto prípade bol v rokoch 1807 až 1811 použitý stavebný materiál z hradu na stavbu klasicistického kostola sv. Lukáša v obci Sklené Teplice.

Na Janovej lúke chvíľku trochu zmätkujeme a chvíľu nám trvá, kým sa zorientujeme. Nechce sa nám dva krát ísť ten istý kúsok trasy. Nie je dlhý, asi 1,5 kilometra, spolu asi 3. Ale je tu jedno ale. Zaberie nám to asi ďalších 40 – 45 minút navyše. A my máme po akcii plán. Chceme stihnúť s poslednými zvyškami svetla kúpanie sa v Lukavici. Preto prichádzame na Kečku z nesprávnej strany. Sťažuje nám to trochu orientáciu, ale dá sa. Takmer žiadnych turistov idúcich normálne, nestretávame.

Prichádzame na Bralce. Výhľady pekné. Skalné útvary i vegetácia zaujali. Čo sme to vlastne videli? Vraj tundrovú vegetáciu. Tá na Bralcoch je zemepisne najjužneišie a výškovo najnižšie u nás na Slovensku. Tak sem sa ešte plánujem niekedy vrátiť. Snáď sa podarí. Aj kešky nájsť, ktoré som viac menej oželel, lebo by som nestihol posledný zlatý klinec večera.

Pri autách sa naša posádka rýchlo rozlúčila s ostatnými a vyrazila smer Lukavica. Niekto prieskum „termálneho prameňa“ vykonať musí. Naša posádka sa rozhodla obetovať sa. Ďalšie dve posádky mali svoje vlastné plány. Na internete sa povrávalo, že voda je naozaj teplá. Určite cez tridsať stupňov! Vraj aj cez zimu sa tu dá kúpať sa. Ale ako sa hovorí, lepšie raz zažiť, ako sto krát na internete čítať. Chalani trochu pochybovali, ale nakoniec boli príjemne prekvapení. Vydržali sme tu do takmer posledných zvyškov svetla. Horšie bolo vyjsť von, poutierať sa a obliecť si studené veci. Ale aj to sa dá. Cestou späť sa obchádzame s autom s poľskou poznávacou značkou. Tak aj Poliaci o tomto mieste vedia!

Úvod

Veľká škoda. Optimistický začiatok, čo? Ale nie. Veľká škoda. Pokus o rekord spolku v počte účastníkov na turistickej akcii nám opäť nevyšiel. Účasť v počte 14 (slovom štrnásť) účastníkov s cieľom „vytopiť nejakú tu slaninku“ po Vianočných gastronomických orgiách aspoň dorovnala rekord. Aj to sa počíta. Ale predsa len sme jeden rekord na tejto akcii prekonali a stanovili. Chvíľka napätia… Teraz každý šrotuje vo svojej hlavičke o aký to rekord ide. Ale ja vám ho prezradím. Rekord spočíva vo veku najmladšieho a najstaršieho účastníka na akcii spolku. Najmladším účastníkom bola malilinká 9 mesačná kvetinka – Agátka, hrdo nesúca sa v maminom a neskôr tatinkovom nosiči. Najstarší účastník bol 699 mesačný nemenovaný člen spolku Toľko matematika a štatistika.

Na úvod chcem ešte spomenúť pár mojich postrehov zo začiatku akcie. Na miesto štartu sme my Vrbovčania dorazili prví. Nasledovali Dechtičania a Kátlovčania a potom ostatní turisti. Už pohľady na prvých po nás prichádzajúcich účastníkov ma trocha zarmútili. Je pravda, že počasie nebolo úplne ideálne. Aj to, že zrejme nezabralo moje tradičné modlenie sa za dobré počasie. Ale klesať na duchu kvôli počasiu nie je na mieste. Osobne som zažil na túrach aj oveľa horšie počasie, ale nikdy som ani nepomyslel, že by som nikam nešiel kvôli počasiu a zvlášť v tak slávnostný deň, akým je Silvester a možnosť sa raz v roku stretnúť s väčším počtom členov. Možno boli moje pocity prehnané, alebo to tak nebolo. Skúste ma vyviesť z tohto omylu.

Putujeme

Na chvíľu som nechal
„stádo PATov a MATov“ bez dozoru a hneď si robia čo chcú. Proste vydali sa v nestráženú chvíľu opačným smerom, ako bola trasa naplánovaná. Kým som sa dostal k vedúcim spoluturistom, bolo už neskoro vracať sa späť. A tak som zhodnotil, že je to aj lepšie, vzhľadom na plánovaný program a čas. Predsa obedovať sa má na obed a nie o desiatej. Takto asi vychádzala prestávka na vyhliadkach, kde sme si chceli pôvodne opekať. Ale aj toto sa počas nášho putovania zmenilo. Dnešná Silvestrovská akcia bola proste o zmenách, ktoré ako viete dosť zle znášam. Proste Monk – Vinco. Ale musím teraz uznať, že tieto zmeny boli vhodné a blahodarné 

Výhľady na hrad Beckov
sme teda absolvovali už v úvode stúpania po Náučnom chodníku Sychrov. Pri intenzívnom stúpaní na pomyselný hrebeň ma zaujala slivková alej, ktorá je presne v strede lúky. Bolo to fotogenické a videogenické miesto. Až po vrcholové miesto, kde sme sa stočili prudko doprava na obec Kálnica, sme boli roztiahnutí a roztrasení ako ovečky na paši.

Približne v polovici cesty do Kálnice
nás zaujala malá vodná plocha, ktorá ako som zistil na mape, tam ani nemá byť, ale bola. Tu prvý krát Jozef vypustil na obhliadku drona. Ja už som videl jeho neskutočné zábery, ktoré sa objavia v mojom videu. Musím povedať, že Jožo sa posunul v natáčaní dronom o veľký kus ďalej. Má výborný cit zachytiť pekné miesta, čo mne občas chýba. Ale každý sme iný a každý ma špecifický cit pre vnímanie krásy. A o tom je rozmanitý svet a rozmanití ľudia.

Pred a aj za Kálnicou
prišlo k zmenám. Prvá bola, že Rado dostal chuť na „čapáka“ v obci a tak odbočil, aby sa neskôr k nám pripojil. Nakoniec skončil s plechovkou kúpenou v supermarkete. Ak sa mýlim Rado, oprav ma. Tesne za obcou opäť prebehla vzbura voči mne. Niektoré „neposlušné ovečky“ príliš pozerajú do mobilov a skúmajú nemennú trasu A tak sa konala prudká odbočka doprava, sledujúca Včelársky náučný chodník J. M. Hurbana. Cieľom bol turistický prístrešok v časti zvanej Veľký Hrabovník, kde sme si chceli dať prestávku a poopekať si poživeň.

Turistický prístrešok
nám poskytol miesto pre oddych. Mohli sme si sadnúť, niečo popiť a niečo zajesť. Hlavný program bola opekačka. Roman bol ako vždy perfektne pripravený na túto činnosť. Oheň založil s ľahkosťou ostrieľaného zálesáka. Nezastavilo ho ani vlhké počasie a vlhké drevo. My ostatní sme pridali ruky k dielu. Ponosili sme drevo a pripravili palice na opekanie. O chvíľu sme sa mohli zísť okolo ohňa a opiecť si párky, špekáčiky ale aj chlebík. Každí podľa svojej chuti. Nakoniec sme zmenežovali dohárajúci oheň a mohli sa vydať ďalej.

Pri ceste k vyhliadkam
po Náučnom chodníku Beckovské Skalice nás privítal samotný vrch Skalice. Chvíľu sme tu pobudli, prečítali informačnú tabuľu a pokochali sa opätovnými výhľadmi na hrad Beckov. Na prvej vyhliadke sme slávnostne odovzdávali certifikáty Danke, Petrovi a SNP-éčkarovi Radovi. Rado získal hneď dva, čo je unikát. Letná SNP-éčka mu výdatne pomohla. Dovoľte mi, aby som znovu pogratuloval všetkým trom certifikantom.

Na tejto vyhliadke opäť Jožo vypustil drona na obhliadku. Fotografie, ktoré sú už vo fotogalérii sú unikátne a dávajú obraz o tomto vyvýšenom mieste, ktoré sledujeme z diaľky vždy, keď autom ideme okolo Beckova.

Posledná časť trasy
obsahovala návštevu ešte dvoch vyhliadok, na ktorých človek pri dobrej viditeľnosti vidí pekný kus Považského podolia i okolité pohoria. Nám dnes bola táto možnosť odopretá vďaka nepriaznivému hmlistému počasiu. Nevadí, možno niekedy nabudúce sa tu opäť vyskytneme a výhľady uvidíme. Nechajme sa prekvapiť.

Do cieľa sme prišli po ukončení púte po náučnom chodníku drsnou asfaltkou vedúcou do obce Beckov. Nakoľko sme sa v polovici cesty museli rozlúčiť (môj povoz odchádzal skôr) neabsolvoval som úplný záver akcie. Neviem čo sa udialo na parkovisku v cieli a zrejme mi to ani nikto neprezradí a nepovie. A tak zostanem ochudobnený o posledné zážitky Silvestrovskej ak­cie.

Záver

Ďakujem všetkým za účasť. Za skvelú atmosféru a zážitky a za prítomnosť každého, čím neopakovateľne obohatil túto akciu.
Je mi veľmi ľúto, že na poslednú chvíľu museli odvolať svoju účasť Aďka, Ľudka a Maroš. Život je však raz taký. Raz to ide, inokedy nie.

Majte sa krásne a Dovidenia pri budúcej turistickej akcii.

Bolo len otázkou času, kedy k tomu príde. Každý rok na Silvestra nemôže byť dobré počasie. Ale zároveň platí, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Preto sme si z mrholenia a neprítomnosti výhľadov veľa nerobili. Náladu nepokazilo ani takmer všade prítomné blato. Veď mohlo ešte viac pršať i blata mohlo byť viac. Až toľko, že by topánky vyzúvalo. Ale nie je až tak zle a možno práve preto sa nás zišlo tak veľa.

Nespoznávam Vincenta. Frfle, nadáva. Odhalil pokus o zmenu trasy. Bráni sa ako najlepšie vie. Ale mu to nepomáha. Lebo upravením trasy získame ako bonus altánok. Veľmi neochotne sa poddáva. A to je prekvapivé. Lebo doteraz ak bol na akcii on, zakaždým trval na zachovaní trasy. Nesmela sa skrátiť ani o meter a posunúť akýmkoľvek smerom tiež. Iné mu vlastne ani nezostávalo. Zostal by totiž sám.

V pláne je aj opekačka. Zatiaľ to však vyzerá viac na výrobu utopenca, ako na opekanie špekačiek. Len tá cibuľa nám chýba. To sa nám akože podarí zapáliť aj oheň? Drevo je mokré. Roman povedal, že sa podarí a hotovo. Ostatní chlapi poslušne lámu mokro-suché halúzky a nosia na kopu. Pod kopou sa na svoj životný výkon rozcvičuje Pepo. Roman nekecal. Pepo nezlyhalo. Zvýšená vlhkosť všade navôkol mu nezabránila v jeho činnosti. Síce zo začiatku to vyzeralo viac na údenie, ako opekanie, ale to netrvalo dlho. Miesta pri ohni sa začínajú zapĺnať.

Vincent sa úplne zmenil! Sám sa dožaduje zmeny trasy! A s úsmevom na tvári! Takýto obrat mi vyráža dych! Tak nie. Pri detailnejšom pohľade na vec zisťujeme, že Vincent má snahu vrátiť sa na pôvodnú trasu. Takže žiadne prekvapenie. No ale toto nie! Žiadne odbočovanie. Lebo by sme zbytočne strácali výšku. Šli by sme dole, ale len preto, aby sme potom znovu mohli ísť hore a dostali sa na tú výšku, kde sme už teraz. Nič by sme nezískali. A navyše, ešte máme plné bruchá od špekačiek.

Ďalšia zmena trasy. Vincentove protesty si už nik nevšíma. Proste treba zmenu. Situácia si to vyžaduje. Hlavne jeho situácia. Aby stihol aj odchod auta do Vrbového. Ak nechce, môže ísť aj peši. Ďalších asi 35 kilometrov. Znovu kapituluje. Musí. Už druhý raz za deň. Pamätný to deň.

Pri konci si podávame ruky. Zaznie jedno zo želaní „Nech je budúci rok lepší, ako bude!“ A takýchto múdrostí zaznelo viacero, len som si ich, žiaľ, nezapamätal. Naozaj treba natáčať, lebo mnoho vecí nenávratne pohltí prach času. A to je v nejednom prípade veľká škoda. A možno práve preto vláči Vincent tak veľa bateriek stále so sebou…

Ahojte, co ste to vybrali za trasu? Na silvestra 5 hodinovy okruh?

Ahoj Vincent,

tento rok si Silvestrovskú turistiku nenechám ujsť. A teda ani Dominik a Agátka, čo by hosťka. My budeme mať dopravu vlastným autom, ale keby niečo budeme mať z Vrbového určite jedno miesto voľné.