Jozef
Táto akcia vznikla na predchádzajúcej akcii. Aj to sa stáva. Aďka začala nenápadne. Čo vraj robíme v stredu, cez sviatok. Mohli by sme ísť na Veľký Rozsutec. Ešte tam totiž nebola. Asi sme ju v Slovenskom raji dostatočne nezničili. Úprimne, tie krátke trasy nezničili ani Hanku. Trampolína pri chate vie o tom svoje. Ale tá dlhšia, Suchá Belá – Kláštorisko – Letanovský mlyn – polovica prielomu Hornádu už mohla. Mohla, ale Aďku nezničila. A tak sme si na minulej akcii dohodli nasledujúcu…
Vstávame skoro. Naozaj skoro. Ako niektorí do práce. Sviatok, nesviatok. Budík začína byť dotieravý o 05:15 hod. Okolo šiestej chceme totiž už vyraziť. Vtedy by malo byť už dostatok svetla. Kontrolný pohľad z okna nám tento predpoklad potvrdzuje. Síce nebolo nutné až takto skoro stávať, ale my sme chceli. Chceli sme sa vyhnúť návalu turistov pri šľapaní hore a … aby sme sa aj na ten vrchol zmestili.
Kúsok za dedinou to začalo byť trochu dobrodružné. Medveďa bolo počuť. Našťastie iba počuť a nie aj vidieť. Chvíľu sme váhali, „Je to medveď? Nie je to medveď?“ Padla aj teória o jeleňovi. Veď pokiaľ nevidíme zvuky vydávajúceho, tak to môže byť aj jeleň. Radšej jeleň. Tejto teórii ale nik z nás úprimne neverí Preto pre istotu búchame turistickými paličkami o seba.
Neviem, ako sa to stalo, ale prišla reč aj na to, čo urobíme, keď medveďa uvidíme. Sme to my ale partička. Nik z nás by nepobehol. Toto rozhodnutie však nemá s odvahou nič spoločné. Kĺby a kríže by naše odhodlanie utekať asi dlho nezdieľali. Toto konštatovanie spúšťa ďalšie kolo klepania paličiek o seba…
Do sedla to už nie je ďaleko. Znovu počuť nejakú zver. Úplne iný zvuk. Takže to dole bol predsa len medveď. Toto hore je totiž jeleň. Nech bolo, ako bolo, my sme už v sedle. Pohľad doľava nám však hovorí, že sme iba v sedle. Týči sa tam k nebu Veľký Rozsutec. Naozaj veľký.
Na vrchol prichádzame okolo deviatej. Už sú tu nejakí ľudia, ale nie je to zatiaľ až také dramatické. Pofotíme, ponatáčame, pojeme, popijeme, nájdeme čo treba… Keď ľudí začína povážlivo pribúdať, rozhodneme sa pohnúť ďalej. Dnes sa tak stalo okolo 09:30 hod…
Rozhodli sme sa správne. Čím nižšie klesáme, tým viac ľudí ide hore na vrchol Rozsutca. Dnes tu bude narvané. Pod tanečnicou je viac poľného kvietia ako ľudí. Zatiaľ. Ľudia ale stále prichádzajú. Nečakáme na to, aby sme zistili, koho tu bude viac… Dnes musia byť Jánošíkove diery beznádejne zaplnené!
Aj sú. Chceli sme sa im vyhnúť, ale podarilo sa nám to iba čiastočne. Reku tuto kúsok pôjdeme po modrej a potom od „pod Pálenicou“ to stočíme na zelenú smerom na sedlo Vrchpodžiar… Plán to bol dobrý, len sme si niektoré úseky trochu zle zapamätali. V hornej časti modrej značky je totiž vodopád i zopár rebríkov a reťazí. No nič, aspoň sme si trochu zaspomínali na Slovenský raj. Len ľudí veľa. Prví čakajú dolu na druhých zmiešaných s tretími niekde v strede vodopádu. Tí spolu čakajú na štvrtých hore, kým sa pohnú. Tí by sa aj hli, ale hore sú reťaze, po ktorých zostupujú piati opačným smerom. A kto vie, či za nimi nejdú šiesti? Idú, a tými šiestimi sme my. Nakoniec sme sa tadiaľ nejako preštrikovali a bez ujmy sme dorazili k autu…