Dnes je: štvrtok - 28.3.2024, Meniny má: Soňa
Aktualizované: 28.03.2024

Fotografie z roku 2016



On-line: 9

Akcie: 809

Foto galérie: 646

Videá: 280

Odkazy: 576

Komentáre: 1449

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Gýmeš

Gýmeš (Hrad)

Leží v pohorí: Tribeč
Kraj: Nitriansky
Okres: Nitra
Obec: Jelenec
Nadmorská výška: 514 m n.m.
Rozloha: ----
Iné názvy: Gymes, Ghymes, Ghimus, Gymus, Jelenec, Gímes
Súčasný stav: ----
zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto

Mongolský vpád na naše územie odhalil slabú obranyschopnosť krajiny. Tatárom sa ubránilo iba niekoľko silných pevností ako napríklad Ostrihom a Nitra. Tu niekde môžeme nájsť počiatky kamenných hradov. Preto boli postavené nové hrady – Gýmeš, Visegrád, Oponice, Hrušov, Živánska strážna veža a Tata. Nové hrady boli postavené na strategických a ťažko dobytných miestach, z ktorých kontrolovali okolie a bezpečnosť obchodných ciest. Všetky hrady okrem Taty (Vodný hrad) boli postavené na vyvýšených kopcoch. Hrady Ostrihom, Nitra a Visegrád boli v stredoveku najvýznamnejšími hradmi v Uhorsku až do prvej polovice 13. storočia.

Ondrej, syn Ivánku pôvodom z veľkomoravského slovanského veľmožského rodu Hunt – Poznanovcov, získal rozsiahle majetky v roku 1250 za to, že v roku 1241 počas bitky pri rieke Slaná zachránil život uhorskému kráľovi Belovi IV. tým, že mu daroval koňa. Bitka proti Tatárom skončila zdrvujúcou porážkou uhorských vojsk. Nasledovalo ročné plienenie krajiny mongolskými hordami. Nad obcou Gýmeš nechal na skalnatom kremencovom kopci Dúň, pravdepodobne na mieste zaniknutého staršieho hradiska, vystavať kamenný hrad. Miesto poskytovalo široký výhľad do Podunajskej pahorkatiny smerom na juh a západ a ponad hrebene pohoria Tribeč aj na severozápad smerom na Ponitrie. Využil prirodzenú obranyschopnosť vrcholu kopca, kde skalnaté podložie vystupuje na povrch a vytvára bralo tvaru trojuholníka so stranami 150, 140 a 80 metrov so špicom smerom na východ.

Ondrej po zbytok svojho života zastával vysoké funkcie na kráľovskom dvore. Tým položil základy moci a slávy svojho potomstva – rodu Forgáčovcov, ktorý hýbal dejinami osem storočí. Pokiaľ iné hrady menili svojich majiteľov, hrad Gýmeš výlučne patril Forgáčovcom s výnimkov dvoch prestávok. Gýmeš im prináležal takmer nepretržite 700 rokov až do vyvlastnenia majetkov štátom v roku 1950.

Areál hradu pozostáva z troch častí: hradné jadro (horný hrad), východné predhradie (stredný hrad) a južné predhradie (dolný hrad). Hrad mal za úlohu ochrániť územie Uhorska pred nájazdmi nepriateľov a zároveň plnil úlohu obytného sídla Forgáčovcov, jednej z najvplyvnejších a najbohatších rodín v Uhorsku. V časoch svojej najväčšej slávy patril hrad k architektonickým skvostom stredovekej pevnostnej architektúry. Zároveň kontroloval starobylú cestu z Nitry do oblasti banských miest. Cez obec Gýmeš (Jelenec) pod hradom viedla cesta spájajúca Požitavie s Ponitrím.

Hrad zohrával dôležitú úlohu pri budovaní obrany spustošenej krajiny po Tatárskom vpáde. Svoju odolnosť preukázal už v roku 1271 a 1273, kedy odolal náporu vojsk českého kráľa Přemysla Otakara II. Najzámožnejší z Ondrejovych synov Tomáš sa rozhodol postaviť si samostatný hrad na skale východne od otcovského hradu. Samostatne stojaci hrad bol spojený s otcovským hradom hradbou, čím vzniklo východné predhradie. Na začiatku 14. storočia sa Štefan, vnuk Ondreja, pridal na stranu Matúša Čáka Trenčianskeho. Ondrej II. a jeho brat Ivanka II. z rodu Forgáčovcov však bojovali proti Matúšovi Čákovi a v roku 1312 obaja padli v boji. Za to, že sa Štefan pridal na matúšovu stranu mu kráľ Karol Róbert nechal skonfiškovať všetky majetky.

V roku 1356 daroval kráľ hrad Gýmeš kráľovnej Márii. Tá požiadala v roku 1386 Baláža (Blažeja) Forgáča, aby zabil jej soka kráľa Karola Malého z rodu Anjou, ktorý vládol iba 39 dní. Ako dar za túto službu dostal panstvo Gýmeš (hrad a 44 dedín). Do erbu rodu Forgáčovcov pribudla postava ženy – kráľovna Mária. Blažej sa dlho z novonadobudnutého majetku netešil, pretože už za pol roka jeho sťatá hlava utešovala vdovu Margitu v Taliansku.

Pevnosť múrov si majitelia mali možnosť znovu vyskúšať v praxi pri prvom tureckom nájazde v roku 1530. Napriek dobrému opevneniu Turci hrad dobili a podpálili. Zajatých ľudí z dediny predali do otroctva v Ostrihome. O pár rokov znovu hrozilo, že rod Forgáčovcov o hrad príde. Tentoraz nie kvôli Turkom, ale kvôli uhorskému kráľovi. Kráľovský pokladník Źigmund I. Forgáč, bol pri vyberaní vojenskej dane v roku 1537 v Nitrianskej stolici obvinený z istých nezrovnalosti. Vyvrcholilo to v roku 1548, keď na jeho postup upozornil banský a zvolenský kapitán Wolfgang Puchaim. Jeho rodinný príslušník, cisársky kapitán Juraj Koppáň bol pri doťahovačkách v októbri 1548 Forgáčovcami zavraždený. Dôsledkom bolo zodpovedanie sa pred panovníkom, a tak 27. novembra 1549 nadobúda platnosť rozsudok o skonfiškovaní ich majetku a sťatí hlavy vinníka.

Ochrancovia Forgáčovcov robili čo sa dalo, rokovali s kráľom, len aby im pomohli vykľučkovať z tejto bezútešnej situácie, ktorú im značne komplikovalo aj hlásenie sa k reformovanej cirkvi. Panovník napokon dňa 13. februára 1550 Forgáčovcov omilostil. Kráľova milosť však stanovila podmienky. Prvou z nich bol návrat k pôvodnému vierovyznaniu: „ak manželky a deti Forgáčovcov opustia chybné, mylné, hriešne dogmy, uznajú a ustrážia pravú katolícku vieru, prostredníctvom katolíckych kňazov ju budú hlásať učiť poddaných, oltárnej sviatosti, zvyku nech sú povinní uchovávať a slúžiť v duchu rímskej katolíckej cirkvi“. Túto podmienku nakoniec splnil iba jeden z Forgáčovcov – František I.

Nielen samotný hrad bol dôležitou súčasťou protitureckej obrany. Nejeden muž z rodu Forgáč patril k protitureckým bojovníkom. Barón Šimon I. Forgáč (narodil sa na Gýmeši) patril k najvýznamnejším protitureckým bojovníkom 16. storočia. V roku 1552 sa v bitke pri Temešvári dostal do zajatia, v ktorom mu Turci odrezali štipku nosa. Pôsobil ako kapitán v opevnených mestách a pevnostiach Oradea (Varadín) a Eger. V rokoch 1569 – 1582 v pozícii hlavného generála Preddunajska sídlil v Šuranoch, odkiaľ riadil obranu dnešného západného a stredného Slovenska pred Turkami.

V roku 1562 si Forgáčovci na naliehanie samotného kráľa znovu prerozdelili majetok. Kráľ trval na plnení povinností udržiavať hrad kvôli jeho strategickému významu pri obrane krajiny. V tej dobe Peter a Žigmund Forgáčovci bývali s rodinami v pohodlnešjích kaštieľoch v Komjaticiach a hrad plnil funkciu rodinného archívu, skladu zásob a bezpečného útočiska v prípade ohrozenia. Turci sa niekoľkokrát pokúšali hrad dobiť. Podarilo sa im to aj napriek dobrému opevneniu až v roku 1576, kedy hrad podpálili.

Zvýšené roboty, poplatky a dane vyústili v roku 1610 do roľníckej vzbury poddaných, ktorú panstvo kruto potlačilo. Nakoniec hrad s veľkými nákladmi opravil a rozšíril v roku 1613 Žigmund Forgáč, ktorý vybudoval južné predhradie doplnené o delostrelecké bastiónové opevnenie (stálo na najviac ohrozenej strane). Keď sa v roku 1618 stal uhorským palatínom, začal bojovať proti sedmohradskému kniežaťu Gabrielovi Betlenovi. Ten sa mu prišiel s početným vojskom pomstiť, majetky vyplienil a hrad Gýmeš poškodil. Preto palatín Forgáč v roku 1619 požiadal o pomoc Tekovskú župu pri oprave hradu Gýmeš. Hrad opravil, zariadil a vyzdobil, ale v roku 1663 a 1671 hrad znovu dobili Turci, ktorí ho poškodili a nakrátko aj obsadili. Hoci boli nakoniec Turci vytlačení do južných stolíc, boje o hrad pokračovali ďalej.

Začiatkom 18. storočia, v čase Rákocziho povstania sa majiteľ hradu Gýmeš, Žigmud II. Forgáč stal veliteľom Rákocziho vojska, za čo sa dostal do vyhnanstva a hrad Gýmeš sa stal majetkom kráľa. Cisár Jozef I. predal hrad Gýmeš českému kancelárovi gr. Jánovi Vratislavovi.

Strata rodového sídla bola pre ostatných Forgáčovcov neprijateľná. V roku 1711 Pavol IV. Forgáč (z inej vetvy Forgáčovcov) ako kráľov prívrženec získal panstvo naspäť. Hneď nato začal veľkolepú obnovu a barokovú prestavbu hradu, v ktorej pokračoval jeho syn Pavol V. Rozsiahla baroková rekonštrukcia sa netýkala obrannej funkcie, ale bola zameraná už len na zachovanie hradu ako symbolu rodovej slávy. Obaja boli cirkevní hodnostári, a preto sa do popredia dostala sakrálna funkcia hradu. Vo východnom predhradí zriadili pútne miesto – za patróna hradného kostolíka si zvolili Ignáca z Loyoly. Pod ním zriadili rodinnú kryptu Forgáčovcov. Ku kostolu zo severu a západu pristavali kaplnky sv. Pavla a sv. Jána. Na malom nádvorí pred kostolom bola bývalá cisterna premenená na Mariánsky prameň.

Gýmeš sa stal cieľom každoročných pútí. V deň sv. Ignáca (31. júla) pútnikov čakalo aj bohaté pohostenie. Traduje sa, že na hrade privítali každého hosťa štyrmi údermi drevenou lopatou, tzv. „lopatovým tancom“ a zápisom do pamätnej knihy.

Keď nastalo obdobie moru, rozhodol sa Pavol V. Forgáč vyčkať koniec nebezpečenstva na hrade Gýmeš. Zaobstaral zásoby na dobu jedného roku a 25. mája 1739 sa spolu s dvadsiatim ľuďmi uzavrel na hrade. Okrem majstrov a sluhov boli s ním aj jeho kaplán Krištof, spovedník a jeho bývalý kaplán Jakub, varadínsky svätostoličný notár Jozef Dongó a tiež synovec Štefan Forgáč. Dožinky na sv. Ignáca dodržali, ale len vo vlastnom kruhu, no sviatok dali okoliu vedieť výstrelmi z diel. Počas tohto obdobia si hradné panstvo preberalo potraviny pri bielom kríži, popri ceste vedúcej na hrad. Nakoniec 4. marca 1740 Forgáč so spoločníkmi opustili hrad.

Žiaľ, vykrádači hrobov neobišli ani Gýmeš. Počas púte v roku 1814 sa vo vykradnutej kaplnke pútnikom naskytol nepekný pohľad na rozhádzané telesné pozostatky bývalých majiteľov a čiastky odevov bez zlatých ozdôb. Napriek tomu púte a slávne hody pokračovali na deň sv. Ignáca 31. júla až do roku 1846. Počas slávností sa používalo vzácne omšové rúcho vyšívané vlasmi grófky Emerencie Révayovej (manželka Pavla IV. Forgáča).

Až v polovici 19. storočia Forgáčovci hrad definitívne opustili a presťahovali sa do novopostaveného kaštieľa v obci pod hradom. V roku 1833 nechal Karol Forgáč rozobrať strechu hradu a konštrukciu krovu použil a výstavbu curkovaru v Jelenci (jeden z prvých cukrovarov na území Slovenska). Vďaka tomu sa rýchlo z hradu stala ruina. Je až neuveriteľné, že hrad, kde prebiehali stavebné práce ešte v 18. storočí, ktorý bol obývaný ešte v 19. storočí, ktorý nevyhorel, ani nebol násilne poškodený, tak rýchlo spustol.

Posledný z gýmešskej vetvy rodu Forgáčovcov, gróf Karol (1825 – 1911) bol náruživý starý mládenec. Po jeho smrti sa prihlásilo na súde 46 matiek o podiel na dedičstve pre svojich ľavobočkov. Podľa románu Laca Zrubca „Gýmešský hárem“ išlo vraj až o 80 „mladučkých grófiek“.

Pôvod návzu Gýmeš: V ľudovej tradíci sa zachovalo pomenovanie podľa kopca s pôvodným názvom „Dym“, z ktorého dostala pomenovanie najprv obec Dymeš (neskôr Gýmeš) a o nejaké storočia neskôr aj hrad Gýmeš. Dobre viditeľný kopec Dúň má vyvýšené bradlo, kde bol pôvodne drevený hrad, z ktorého dymom signalizovali hroziace nebezpečenstvo do centra starých Slovákov starobylej Nitry. Kopec „Dým“ a od neho odvodeným slovom „dymíš“ sa miesto Dy – použilo „Gy“ čiže „Gýmeš“. Takto vraj vznikol názov hradu.

Legenda – Turci pod Gýmešom: Keď sa Turci objavili po prvýkrát pod hradom, jeho obrancovia si z toho zo začiatku nerobili ťažkú hlavu. Istotu im dodávali mohutné opevnenie a zásoby jedla a pitia. Turkom sa hrad celé týždne nedarilo dobyť. Avšak situácia obrancov bola zo dňa na deň horšia. Ich rady redli, zásob i síl ubúdalo. Nadišla posledná bitka a s ňou nemilosrdné krviprelievanie. Zatiaľ čo smrť neúprosne kosila na hradbách ďalších obrancov, gýmešská hradná pani v hradnej kaplnke úpenlivo prosila svätého archanjela Michala o pomoc. Keď hradná brána povolila pod náporom Turkov, stal sa zázrak. Z ničoho nič sa rozpútala strašná búrka a nebesia začali priam besnieť. Z mračien sa vystrčila obrovská ruka s ohnivým mečom a plamene šľahali na turecké vojsko, v ktorom spôsobili neskutočnú paniku. Nad horiacim táborom Turkov sa križovali hromy – blesky a zdesený nepriateľ bezhlavo utiekol. V burácaní hromu bolo počuť slová adresované obrancom hradu, aby už nikdy neboli ľahkovážni, pretože nabudúce sa im to môže vypomstiť.