Branč (Hrad)
Branč patrí medzi najstaršie hrady na Záhorí, ktoré bolo v tej dobe riedko osídlené – Z veľkej časti pieskom pokryté pohraničné územie, ktoré príliš neprialo poľnohospodárstvu. Hrad dal postaviť magister Aba z Hlohovca v rokoch 1251 – 1261. Hrad je postavený na vrchole homoľovitého vrchu. Jeho úlohou bolo strážiť strážiť časť uhorskej hranice a ochraňovať obchodné cesty z Moravy smerom ku karpatským priesmykom v Malých Karpatoch.
Hrad často menil majiteľov, vystriedalo sa ich tu až 40. Hrad bol predmetom pohraničných šarvátok, ktorých cieľom boo získať hrad násilím v prospech českého alebo uhorského panovníka. Najznámejšími majiteľmi boli uhorský šľachtic Matúš Čák Trenčiansky, uhorský kráľ Karol Róbert, uhorský kráľ Matej Korvín, český kráľ Ján Luxemburský, český a uhorský kráľ Žigmund Luxemburský a uhorský šľachtic poľského pôvodu Stibor zo Stiboríc. V 15. storočí sa ho zmocnil Pongrác zo Svätého Jura, ktorý ho využil ako základňu na lúpežné výpravy na Moravu.
Pretože hrad stál na relatívne ľahko prístupnom kopci, museli jeho majitelia neustále zdokonaľovať jeho obranu. Hrad je rozdelený na dve hlavné časti – dolný hrad a stredný hrad, ktoré boli od seba oddelené suchou hlbokou priekopou. V súčasnosti je táto priekopa zavalená sutinami zo stredného a horného hradu. V strednom hrade sa nachádzala palácová časť so 40 izbami. Zrúcanina hradu ponúka pekné kruhové výhľady na okolitú, mierne členitú krajinu.
V roku 1672 v areáli hradu mučili účastníkov vzbury z Turej Lúky a Senice. Na druhej strane boli hradní páni milostiví k Habánom – novokrstencom, ktorí boli považovaní za heretikov pretože neuznávali ani svetskú, ani cirkevnú vrchnosť. Habáni boli považovaní za vynikajúcich remeselníkov, napríklad džbánkári a majolikári (zdobenie hrnčiarskych výrobkov). Preto ich niektorí majitelia panstiev tolerovali. Habáni žili vo viacerých obciach okolo hradu Branč.
Jedným z posledných majiteľov bol rod Nyáry (Ňári), ktorý si postavil nový kaštieľ v Sobotišti (na námestí) a postupne sa tam presťahoval aj so zariadením, pretože kaštieľ bol pohodlnejším sídlom. Odvtedy hrad zostal opustený a začal pomaly chátrať. Po konvertovaní na kresťanstvo sa František Ňári začal veľmi angažovať pri prenasledovaní príslušníkov iného vierovyznania. Jeho zásluhou boli v rokoch 1674 – 1675 na hrade väznení kalvínski a evanielickí kňazi, ktorí boli odsúdení na galeje. Kňazi tu zomreli v jamách. Túto udalosť pripomína pamätník a každoročné bohoslužby na hrade.
Počas tureckých nájazdov nachádzala na hrade útočisko šľachta a bohatí zemania. V roku 1672 na hrade mučili účastníkov vzbury z Turej Lúky a Senice. Na druhej strane boli páni milostiví k Habánom, novokrstencom, ktorí boli považovaní za heretikov. Neuznávali ani svetskú, ani cirkevnú vrchnosť. Boli však vynikajúcimi remeselníkmi, napríklad džbánkari a majolikári. Žili vo viacerých obciach okolo hradu.
Povesť o staviteľoch hradu: Stavali hrad páni hore nad Uchánkom, keď k nim prišiel žobrák a pýtal si kúsok chleba. Panskí murári boli však lakomí, vysmiali sa mu a poštvali na neho psov. Vtedy žobrák vyriekol kliatbu „Nech hrad čert zoberie a každý peceň chleba nech sa v kameň obráti!“ A tak sa aj stalo. Dielo sa prestalo od tej chvíle dariť. To, čo robotníci postavili cez deň, v noci niekto zbúral. Báli sa murári tohto čara a nevedeli si dať rady. Navyše ich trápil strašný hrad, každé jedlo sa im v rukách na kameň premenilo. Vtedy im poradil akýsi žobrák, aby to, čo za deň vykopú, na noc posypali omrvinkami z vianočného stola. Čakali teda do Vianoc, zúfalí a hladní a urobili presne to, čo im tajomný žobrák poradil. Od tej doby sa žiadne kúzla neudiali a hrad šťastne dostavali.
Povesť o čiernej panej: kamenné múry Branča obchádza duch panej hľadajúcej pre seba vhodného manžela. Pani bola nesmierne prieberčivá, jej požiadavkám nevyhovoval len tak niekto. Počas života jej nebol nijaký pytač dosť dobrý a preto ju jej otec preklial. Čierna pani dodnes čaká na odvážlivca, ktorý ju z kliatby vyslobodí…
Povesť o brančskej studni: o brančskej studni si ľud rozpráva, že bola kedysi veľmi hlboká, lebo keď vraj do nej hodili kačicu, vyplávala „U Martičov“. Studňa v terajšej dobe bola príčinou všelijakých nehôd, padal do nej statok a ovce, tak ju na rozkaz dolinského richtára zasklepili.
Povesť o podzemných pivniciach: Ako všade po našich zrúcaninách, i v brančských pivniciach museli byť podľa mienky starých ľudí ukryté poklady. Prirodzene, našli sa takí, čo týmto povedačkám uverili. I kopali, kopali, ale čo vraj cez deň vykopali, to sa v noci zase zasypalo. I nevedeli si ľudia rady. Vtedy im poradil akýsi žobrák, aby to, čo za deň vykopú, na noc posypali omrvinkami z vianočného stola. Čakali teda chtiví boháči na Vianoce a po nich až do čias, keď sa jar otvorí. A omrvinky ozaj pomohli. Dokopali sa konečne akýchsi dverí, ale na pevnom zámku sedela ohavná a ohromná ropucha, ktorá našim kopáčom nahnala toľko strachu, že práce zanechali.
Povesť o habánskej pestúnke: Od Karpát sa spúšťali na Záhorie husté čierne mrákavy. Lenže neponáhľali sa uhasiť smäd suchej rozpukanej zemi. Boli to mrákavy dymu z horiacich dedín. Turci, pohani, nielen rabovali, ale aj podpaľovali. Horela už Senica, Sotina i Kunov. A údolie potoka otváralo cestu Turkom i na Sobotište. Ľudia utekali do hôr, lebo hory boli odjakživa nádejou opustených i prenasledovaných.
Aj z habánskeho dvora odišlo všetko, čo sa vládalo ako tak hýbať. Zostali len dvaja starí chlapi z predstavenstva, brat Matúš a brat Ján. Čakali sestru Máriu, mladú 18-ročnú dievčinu, ktorá bola včasráno odbehla po dačo do Rovenska. Keď dlho nechodila, dúfali že odišla rovno do hôr. „Hádam, už poďme aj my“ povedal brat Matúš, keď na ceste do Kunova zazreli jazdca. „To je iste turecký vyzvedač.“ „Á, ba nie. To nie je Turek.“ Zapochyboval brat Ján. „Kôň má dáky čudný beh. Iste je ranený. Na takom koni uteká len našinec.“
Jazdca zbadala aj sestra Mária, ktorá z Rovenska predsa len zamierila domov a krátila si cestu krížom cez polia. Chotárne kríky ju chránili pred zvedavosťou z Kunovskej Sotinskej strany. Čakala za posledným hustým kríkom, kým nečakaný jazdec precvála. Sotva kôň prebehol pár metrov za jej skrýšu, náhle padol. Jazdec bolestne vykríkol. Rozbehla sa k nemu. Nielenže bol otrasený z pádu na tvrdú zem, ale kôň ho privalil.
Mária jazdca nespoznávala. Schytila ho pod pazuchu a skúšala ho vytiahnuť spod koňa. No darmo sa namáhala, bola prislabá na takú ťarchu. Našťastie o chvíľu pribehol brat Ján. „Veď je to mladý Ňári.“ Šepol ako odpoveď na otázku v jej očiach. „Urodzený pán z Branča.“ Vyslobodili ho spod koňa. Podopierajúc ho z oboch strán, dovliekli ho do habánskeho dvora.
Sotva ho však trochu na podstreší ošetrili, od cesty doletel dupot koní a rev zdivočenej tureckej hordy. „Dajte mi koňa,“ poprosil Ňári úzkostlivo. „Musím na Branč.“ „Žiaľ, Vaša milosť,“ povedal brat Matúš, „Kone sme vyviedli do hôr. Máme však istejšiu záchranu.“ Zaviedli ho do malej zvonice na dvore a tajnými dverami zostúpili do hlbokej jamy. Ani toho najvyššieho chlapa by z nej nebolo vidieť. Na jej spodku sa začínala tajná chodba. Nevysoká. Bolo sa treba náležite prikrčiť. Museli aj tri razy oddychovať, lebo gróf nerobieval na poliach, neokopával, neplel, nebol teda zvyknutý chodiť zohnutý. Aj vzduch bol presýtený zemitým vlhkom.
Chodba vyústila do vysokej vinohradnej rúny, hŕby kamenia medzi vinicami. Stade to bolo len na skok do hustého lesa. „Povedzte dobrí ľudia, ako sa Vám odvďačiť?“ privravel sa mladý gróf habánskym bratom. „Vytiahli ste ma rovno z pazúrov smrti.“ „Splácali sme len svoj dlh za láskavosť vášho otca,“ povedal brat Matúš. „Roky sme blúdili svetom bez domova a on nás milostivo prichýlil.“ „Otec pomohol Vám, Vy mne. Vy musíte byť vďační jemu, ja budem Vám.“ „Dobre teda,“ prikývol brat Matúš. „Najvyššou odmenou nám bude, ak sa Vaša milosť vždy zastane našej statočnosti.“ Požičali mu koňa a horami sa vrátil na Branč.
Turecká krvavá vlna po dvoch dňoch úplne opadla, ohne dohoreli, ľudia sa vracali do svojich vyrabovaných príbytkov na pusté spáleniská. Aj na habánskom dvore týčili sa k nebu len kýpte smutných holých múrov. Také spálenisko je ako mrcina. Nijaký osoh z neho, iba zavadzia a špatí okolie. Našťastie hradné panstvo dovolilo poddaným zoťať si v horách toľko stromov na krovy, hrady a iné drevené potreby, koľko im bolo treba. A tak aj habáni dostali právo vzkriesiť svoj dvor.
Onedlho odišlo panstvo na niekoľko týždňov do Viedne a hradných poddaných zverilo na kastelána Kohúta Kakaša. Veľkomožní neboli ešte ani v Sekuliach, už brata Matúša i brata Jána si kastelán predvolal na hrad. „Ej, ste vy ale prefíkaní,“ začal namrzene. „Tvárite sa, ako by vás porodila svätica, ale nebojíte sa nijakých špinavostí.“ Priznali sa, že nechápu kam mieri. „Beriete z panských hôr viac dreva ako potrebujete.“ Rozreval sa na nich ako na zbojníkov. „A predávate ho do Senice.“ Rozhodne zavrteli hlavou. No skôr, ako stihli pridať aj protestné slovo pokračoval „Vy by ste vôbec nemali dostať drevo zadarmo. Robíte sa predo mnou žobrákmi, ale peňazí máte ako pliev.“ Pochopili, že sa chce priživiť na ich núdzi. Uisťovali ho, že z peňazí, čo majú v hotovosti, nezaplatili by ani štvrtinu potreby stavby. Veď turecká rabovačka aj oheň im všetko zničili. Neveril, lebo mal v úmysle neveriť. Najprv ich dal oboch ako rozkrádačov panského majetku na dereši palicovať a potom hodiť do väzenia.
Týždeň ich tam nechal o chlebe a vode. „Aby ste nepovedali, že som zlý človek,“ prihovoril sa im po týždni, „dávam vám svoje milostivé slovo, že som ochotný všetko urovnať a panstvo sa nič nedozvie, ak zaplatíte do jeho pokladne 200 zlatých. „Radi by sme, veľmi radi,“ povedal brat Ján, lebo brat Matúš pre veľkú zimnicu už nevládal ani hovoriť, „Ale ani zďaleka nemáme toľko v hotovosti.“ Zase ich na týždeň uväznil aby zmäkli. Keď aj potom trvali na svojom, začal spúšťať. Nakoniec ich poslal domov, nech teda donesú aspoň 100 zlatých. Doniesli. Požičali si peniaze od bratov z Veľkých Levár. Vzal ich, ale nedal im o tom papier, aby sa mohli preukázať ostatným bratom. Ba brata Jána s habánskym kňazom dal uväzniť znova. Vraj zistil, že o milostivom panstve šírili všelijaké zlomyseľné povedačky.
Do tohto nepríjemného položenia po niekoľkých týždňoch prenikol habánom znova lúč nádeje. Panstvo sa vracalo. Starý gróf bol s nimi vždy spokojný. A mladému sestra Mária s bratom Jánom zachránili život. Lenže túžený lúč skoro pohasol. Na cisárskom dvore Ňárimu niekoľko ráz dali s pocítiť, ako veľmi sa im nepáči, že na svoje panstvo prijal ohavných švajčiarskych kacírov habánov. Dokonca ho preto stavali na roveň s nepriateľmi jeho veličenstva a to boli priveľmi žeravé uhlíky. Nedalo sa na nich tancovať bosými nohami.
„Ešte sa pre nich dostaneš do nešťastia,“ vyčítala starému grófovi žena od samého začiatku ako ich prichýlil. „Zovšadiaľ ich vyháňajú, lebo v pätách im kráča nešťastie, ale ty ako by si mal vlčiu tmu.“ „Neprijal som kacírov,“ odbíjal jej náreky, „ale dobrých remeselníkov. Židia tiež nie sú kresťania a cisársky dvor si od nich požičiava peniaze.“ Manželku nebral vážne, ale výčitky cisárskeho dvora, najmä duchovných, prelátov, arcibiskupov trápili ho nielen vo Viedni, ale aj doma. A práve vtedy, keď najtuhšie uvažoval čo robiť, aby si ani dobrých remeselníkov len tak nič ponič neodohnal, ani cisára ďalej nehneval, narodil sa mu druhý vnuk.
Na krstiny pozval aj niekoľko grófov i barónov z Prešporka a z Viedne. Pripravil pre nich veľavravné divadlo. Dal na hradnom nádvorí natiahnuť na dereš habánskeho kňaza a brata Jána. Vzácni hostia takto na vlastné oči ako im drábi každému vyťali dvadsaťpäť. Správa o jeho zmenenom postoji voči habánom sa rýchlo rozletela po celej krajine. Radi si ju vypočuli najmä vo Viedni. Ňári sa však dlho neradoval. Doma na Branči sa stalo čosi neslýchané.
Dobrý vnuk, ktorý bol v prvé dni zdrojom obdivu celého príbuzenstva nečakane ochorel. Plakával veľmi žalostne, sprvoti ešte mocne a hlasno, takže otec s dedom si pochvaľovali jeho hlas. Lenže po týždni to už bolo iba kŕčovité chrčanie. Akoby ani nie človek, ale ranené zvieratko hynulo v ťažkých bolestiach. Rodičia i starí rodičia začali zháňať pomoc. Zvolávali doktorov, počúvali aj babky zelinárky, ale nepomáhali ani zaklínania, ani zelinky, ani lieky z najdrahších prešporských apatiek. Inšie im nezostávalo, len ako v rozprávke vyhlásiť, že bohato odmenia toho, kto najmladšieho brančského grófa natrvalo utíši, kto natrvalo vylúdi na jeho tvári zdravý úsmev.
„Hádam to v mene božom skúsim,“ predstúpila sestra Mária v deň svojich 19-tich narodenín pred brata Andreja, ktorý bol v novom predstavenstve najstarší. „Nepokúšaj Pána Boha,“ odhováral ju. „Všetkým nám bude beda od brančských, ak sa ti to nepodarí.“ „Zachránila som starému syna. Možno zachránim aj vnuka.“ Neustupovala. „Keď som najlepšou pestúnkou našich detí, prečo by sa mi nemalo aj tam dariť?“ Poradila sa zo staršími bratmi i sestrami. Nakoniec predsa len Máriu vyprevadili na hrad.
Aby ju tam hneď nepoznali, obliekli ju do sobotišského kroja. Mala šťastie, prijali ju a ani sa nepýtali kto je a čo je. Pozdávala sa im, bola mladá, zdravá a čistotná. Hneď ju zaviedli k malému. „Ale, rada by som bola,“ povedala, keď si ho obzrela „keby ste nás nechali samých“. „Pozrimeže, ona nás vyháňa,“ zvýskla grófka. „Nevyháňam, Vaša milosť, ale ja som najradšej, keď mi zverené deti nikto nerozptyľuje.“ „To nie je pestúnka, to je striga,“ vrieskala stará. „Kto vie, čo chce s malým grófom urobiť!“ Nevedno, ako by sa to zo sestrou Máriou skončilo, keby sa nebol zamiešal mladý gróf. Hneď ako Máriu zočil, spoznal ju. Zišla mu na um príhoda zo sobotišstkej cesty a útek pozemnou chodbou. Dievčina, ktorá ho vtedy v poslednej chvíli zachránila s nasadením vlastného života nemôže chcieť zle ani jeho synovi. Prinútil ženu i mater pristať na divnú podmienku.
Od tej chvíle boli uši žien za dverami starostlivo nadstavené až sa im dych tajil, keď vo vnútri počuli kroky vzďaľujúce sa od kolísky a potom otváranie okna. Chceli vtrhnúť dnu, ale gróf nepovolil. Neutíšilo ich ani to, že zvnútra sa ďalej ozýval detský plač. Grófka bola presvedčená, že bosorka chlapča vyhodila a do kolísky im podstrčila dajaké obmenča. Po chvíli si všimli, že plač tíchne. Miesto neho počuť tichý jemný spev premiešaný štebotom vtáčkov, ktorý vnikal cez otvorené okno. Medzery v náreku dieťaťa boli čoraz dlhšie, akoby malý zvedavo počúval. Po hodine sa dieťa dokonca nahlas usmialo. Milo, ako iné deti. Vtedy ani gróf nechcel veriť vlastným ušiam. Ticho vošli všetci traja a nechceli veriť svojim očiam. Dieťa sa usmievalo. „Povedz, milé dievča,“ prihovorila sa k Márii grófka, „Kto si?“ „Habánka zo Sobotišťa“, znela skromná odpoveď. „Ó, bosorka, diablica,“ zrevala stará. „Zavrite ju hlboko pod zem, aby tam skapala.“ Na jej krik sa malý znova rozplakal. „Nič sa ti nestane,“ povedal mladý gróf obrátený k Márii. „Zostaň pekne tu a my,“ obrátil sa ku grófke, „Ideme von.“ Zostala, pravda nie kvôli mladému grófovi, ale kvôli malému drobčekovi v kolíske. Kolísala ho a ticho spievala, kým sa dieťa znovu neupokojilo a neusnulo. Napokon zdravo zaspalo.
Potom už neplakávalo, lebo Mária mu bola trvalou pestúnkou. Ešte v ten prvý deň sa mladý Ňári postaral, aby habánov vypustili z väzenia. Tak sa začalo nové, pokojné obdobie habánov na Ňáriho panstvách.