Biely Kameň (Hrad)
Biely kameň je zrúcanina gotického hradu na zalesnenom návrší nad mestom Svätý Jur. V 9. storočí vzniklo v lokalite Neštich opevnené veľkomoravské hradisko. V 10. storočí si toto hradisko za sídlo zvolil významný slovenský šľachtický rod Hunt – Poznanovci. Rod vznikol v nepokojnom 10. storočí spojením dvoch samostatných rodov. Mongolský vpád v roku 1241 naplno ukázal, že hradisko už neposkytuje dostatočnú úroveň obrany. Mongoli síce Neštich nedobíjali, ale miestni páni tentoraz už používajúci prídomok „zo Svätojého Jura“ sa rozhodli na opačnej strane údolia vystavať v rokoch 1270 – 1295 nový kamenný hrad. Pravdepodobné je, že sa tak stalo na odporúčanie uhorského kráľa Bela IV., pretože hradisko Neštich bolo súčasťou sústavy malokarpatských hradov, slúžiacich na ochranu západnej hranice Uhorska.
Ako vhodné miesto na stavbu bol vybraný okraj vyvýšeného úbočia strmo klesajúceho do údolia. Bol postavený nad významnou obchodnou cestou vedúcou z Bratislavy do Trnavy a zároveň kontroloval bočnú cestu na druhú stranu Malých Karpát, ktorá viedla ďalej popod Dračí hrádok a Pajštún do Stupavy. Hrad postavili dobre, pretože odolal nájazdom českého kráľa Přemysla Otakara II. do uhorského pohraničia v roku 1295.
Vetva svätojúrskych grófov sa kvôli sporom rozvetvila na svätojurskú a pezinskú vetvu. Pre spory o majetok a pri jeho delení medzi obe vetvy rodu sa zachoval aj popis hradu z roku 1412. Hrad mal dve veže, jednu veľkú v strede a druhú menšiu. Stavby vo vnútri boli v dvoch radoch pozdĺž dlhších strán obdĺžnika. Boli tu komora, palác a kaplnka, pod ktorými bola pivnica. Horný hrad mal len jeden vstup, ktorý chránila bašta. Prístupová cesta k nej viedla po moste ponad priekopu. Okrem toho boli vo vonkajšom areáli dve veže. Z vnútornej strany dolného hradu boli budovy vrátane pekára. Hrad mal množstvo komôr a preto bol schopný pojať množstvo zásob. Rod vlastnil hrad až do svojho vymretia v roku 1526.
Bieleho kameňa sa najprv zmocnil Ján Zápoľský. Po ňom ho v druhej polovici 16. storočia vlastnil Gašpar Serédy zo Serede. Neskôr gróf Mikuláš Eck zo Salmu, ktorý ho dal do zálohu cisárskemu vojenskému veliteľovi Jánovi Krušicovi za 132 000 toliarov. Po jeho smrti sa dostal do rúk Štefana Illesházyho, ktorý si vzal za manželku vdovu po Krušicovi. K tomuto manželstvu prišlo na prianie jej zomrelého manžela. V roku 1598 predstúpil magistrát mesta Svätý Jur pred cisára Rudolfa II. s prosbou, aby záložnému pánovi Štefanovi Illesházymu prenájom viac neobnovoval a príslušnú sumu chceli vyplatiť sami. Panovník návrh prijal. Illesházy sa bránil, ale dostal sa do cisárovej nemilosti, stratil všetok majetok a holý život si zachránil útekom do Poľska. Hrad tak dostalo do užívania mesto Svätý Jur.
Medzitým Ilešházy veľmi prispel k tomu, aby bol zvolený za uhorského kráľa Matej II. Z exulanta sa zrazu stal hlavný kráľovský dvoran. Boli mu vrátené majetky vrátane zálohu Svätého Jura. Zemepán Juranov z hradu vyhnal. Tí sa veľmi nebránili, pretože im zostali vinice.
Po smrti Illesházyho získali hrad Pállfyovci. Stalo sa tak v roku 1611. Majetok s titulom grófa prevzali Pálfyovci do večného vlastníctva rodu v roku 1626. Po ich presťahovaní do kaštieľa, ktorý si postavili v roku 1609 v mestečku Svätý Jur, hrad postupne strácal svoju úlohu. Ferdinand II. výsadnou listinou z roku 1647 povýšil Svätý Jur na slobodné kráľovské mesto a tým ich zbavil závislosti na hrade. Mesto za to muselo ročne panovníkov platiť 400 okov dobrého a vyberaného vína (1 okov = 56 litrov, 400 okovov = 22 400 l). V roku 1663 krymskí Tatári, ktorí boli súčasťou tureckého vojska, vyplienili Svätý Jur. Opustený hrad poskytol okolitým obyvateľom útočisko. Keďže turecké nebezpečenstvo postupne pominulo, nebol dôvod na obnovu hradu. Odvtedy hrad chátra. Kým v minulosti stál hrad na kopci vysadenom viničom a bol dobre viditeľný, dnes je zrúcaninou, ktorú zakrýva les.
Legenda o stavbe Bieleho kameňa: Bola to nanič robota, keď stavali Biely kameň. Ľudia sa lopotili od svitu do mrku a noc obrátila všetko navnivoč. Tak to šlo deň za dňom, pokým na stavenisko neprišiel tajomný pútnik. Uľútilo sa mu neborkých. Zastokol do zeme suchý prút a halúzka do večera vypučala. Mocou miazgy premohla nepriaznivca. Ratolesť rástla, košatela, dužnela a hrad prekvital. Ale potom páni spyšneli. Blížnych si začali nevážiť, radosť života kúštik po kúštiku márniť. Košaté dubisko posmutnelo. Strom vysychal a strácal svoju čarovnú silu. A s tým ako chradol strom, chradol aj hrad. Strom vyschol a hrad sa rozpadol na ruinu.
Povesť o chudobnej Juranke: Bolo horúce leto, slnko pripekalo. Okolo Svätého Jura plynul čulý život. Začala sa práve žatva. Každý sa tešil z bohatej a hojnej úrody. Žnice so spevom viazali zbožie do tučných snopov. Kríže obilia stáli na strnisku ako vojaci. Deň utekal rýchlo. Slnko prestalo pripekať a piesne na perách utíchli. Nože! Nože rýchlo! Poháňali sa navzájom, aby boli čím skôr hotoví. Veď v noci môže prísť búrka a zmetie ich tvrdé mozole.
Slnko sa o zem opieralo čím ďalej, tým slabšími lúčmi. O chvíľu sa schová za vŕšky. Neďaleko hradu žala chudobná Svätojurčanka. Nedávno jej zomrel manžel, nuž takto sa musela sama starať o skromný majetoček, o svoje dieťatko, ktoré aj teraz priniesla so sebou a položila na lúku. Dieťatko bolo ako anjel. Krásne a tichučké, zdravé a bucľaté. Matka kosila trávu a dieťa sa zdvihlo, a začalo neistým krokom behať za motýľmi po zelenej kvetnatej lúke. Pot stekal po tvári dobrej mamičky, ale ona na to nedbala, kosila usilovne ďalej. Veď slnko sa už skláňa nad vŕšky a farbí ich dočervena.
Keď zrazu pocítila v chrbte akési pichnutie, narovnala a obzrela sa. „Kde si mi to odbehol, Jožinko môj?“ Vykríkla, keď uzrela svojho synčeka neďaleko hradných rozvalín. Položila kosák a rozbehla sa za dieťaťom, aby ho priniesla späť. Ale dieťa mysliac si, že matka sa s ním chce hrať rozbehlo sa a vbehlo veľkým otvorom do rozvaleného hradu. Matka pobehla za ním do veľkej hradnej trhliny, ktorú predtým nikdy nespozorovala. Chytila ho do náručia, vybozkávala na obe líca a obrátila sa. Chcela sa ponáhľať domov, lebo slnko už bolo nízko a kravičky ju budú doma netrpezlivo čakať. Ale odrazu zastala ako skamenená. Pred očami sa jej zjavili veľké kopy zlata a drahokamov. Položila dieťa na zem, a rozbehla sa k nim. „Svätý Bože! Koľko zlata!“ Vykríkla udivená, nakladala si zlato do zástery a omráčená toľkým pokladom zabudla na dieťa. Vybehla z hradu bez neho. Keď drahocenný náklad zástery vysypala na kôpku sena, utekala späť k hradu. Veď bola chudobná, veľmi chudobná a nie je nič horšieho, ako keď sa chudobný človek nezaslúžene stane boháčom. Zdivie a na všetko zabudne. Bežala späť ako šialená, ale aké bolo jej prekvapenie, keď prišla na hrad a o trhline nebolo ani chýru ani slychu. Všetko bolo také neporušené, ako bývalo od rokov. Zúfalstvo ju schytilo. Až teraz si uvedomila, čo urobila. Veď tam ostal jej miláčik a ona sa k nemu nemôže dostať. „Jožinko! Jožko!“ kričala, ale odpoveď odnikiaľ. „Bože môj, Bože môj“ začala nariekať pod zrúcaninami, ale hradné máry sa neotvárali. Zúfalo trepala rukami na radné múry, ale ony stáli nepohnuto. Slnko už zapadlo za vŕšky, šero sa roztiahlo po kraji i tma sa spúšťala, ale Jožko neprichádzal. Neozýval sa ani na najzúfalejší nárek svojej matky.
Uplakaná, so zroneným srdcom a chorou dušou sa pobrala do svojej chudobnej chalúpky. Noc dávno roztiahla krídla nad krajom, ale matka ešte vždy bdela pri slabom svite olejovej lampičky, akoby ešte stále čakala na návrat svojho synčeka. Noc ubehla a Jožko neprichádzal. Spev žencov sa rozniesol po poli, po hrade a slnko už dávno zapálilo svoje ranné svetlá. No Jožka nebolo. Chlapček, keď bol dlho sám, rozplakal sa a behal po ostrom kamení zrúcanín, ktoré mu ranilo nôžky. „Mama! Mama!“ volal matku, ale mamka ho nepočula. Potom ukonaný a zmorený padol na tvrdé kamenie, a hneď zaspal.
Jožko spal tvrdo a blažene sa zo sna usmieval. Nesie ho kŕdeľ anjelov, jeden krajší ako druhý, nesú ho vyššie a vyššie. Všade kade letia je veselo, všetko sa ligoce. Stále letí a letí, a čím je vyššie nad zemou, tým sa mu všetko zdá krajšie a veselšie. Doleteli nad akúsi veľkú lúku. Samý kvet a motýľ. Spustili sa pomaly dolu. V strede lúky stál oltár ozdobený drahokamami, ktorý sa mu zdal omnoho krajší ako v ich kostole. Pred oltárom sedela jeho matka. Vystiera k nej ruky, uteká k nej rozradostený. „Synku môj drahý, drahý synku, že ťa aspoň vidím“ hovorí jeho matka a mocne ho bozkáva. Vzala ho do náručia a odnáša.
Malý Jožko sa prebudil a nad sebou videl veľmi krásnu paniu. Ležal na zlatej posteli a pani ho hladkala po tvári, a rozprávala čosi krásne. Pani mala veľmi krásne a dobrotivé oči. Keď sa Jožko na ňu díval, zabudol na matku, ktorá sa mu zjavila vo sne. Načisto zabudol na doterajší život a začal sa tu veľmi dobre cítiť.
Svätojurský farár zvraštil obrvy, keď vypočul ponosy nešťastnej matky, ktorej syna pochovali zrúcaniny hradu. Zamyslel sa. „Čiň pokánie za svoju lakomosť. Trpezlivo vyčkaj celý rok, po roku práve v ten deň a v tú istú hodinu, ako prvý raz, choď od hradu. Trhlina sa zase zjaví a ty vojdeš dovnútra. Ale nesmieš sa obzerať ani napravo, ani naľavo, ale ísť rovno na miesto, kde si nechala synčeka. Určite ho tam nájdeš. Ale aby si sa nenechala zlákať zlato a drahokamami, lebo potom by si svojho syna už nikdy neuvidela.“
Ženička sa poďakovala za radu. Mala už celkom vyjasnenú tvár a potom trpezlivo čakala na výročie smutného dňa. Čas sa míňal ako krajec chleba v ruke hladného. Konečne nastal túžobne očakávaný deň. Matka nespala celú noc a len čo sa prvé lúče slnka rozliali po zemi, vybrala sa pod hrad. Nemohla sa dočkať večera. Celý deň strávila v očakávaní, pozerajúc na jedno miesto. Bolo leto, ako pred rokom. Po poliach zneli piesne veselého vtáctva a spev žníc. Ženička zabudla i na jedlo. Opanovaná jedinou myšlienku, pozerala neprestajne na hradné múry, akoby chcela pohľadom vyvŕtať veľkú dieru, ktorou by z hradu vyniesla dieťa. Konečne sa obloha zafarbila na ružovo. Ženička odrazu radostne vykríkla, skočila na rovné nohy. Hradná stena pukla a urobila sa v nej trhlina.
Matka vletela do hradu bez rozmýšľania. Dychtivo sa obzerala okolo seba a na tom istom mieste, kde pred rokom položila svoje dieťa, tam ho teraz našla. Chlapec sedel na kameni a hral sa s akýmsi ligotavým predmetom, bol to drahokam.
Našla chlapca ako ho opustila. Vôbec sa nezmenil. I v tých istých šatôčkach bol, vôbec nebol došpinený. Zatrepotal bucľatými rúčkami a rozradostnená matka ho schytila do náručia. Pritisla ho mocne na prsia a nepozerajúc na kopy zlata, ktorého tu bolo ešte viac ako pred rokom, vybehla. Chlapec jej doma rozprával, že sa mu veľmi dobre vodilo, že spával v zlatej postieľke, v hodvábnych perinách a že ho opatrovala veľmi pekná pani. Sama mu ustielala postieľku a sama ho uspávala. „Ale veď tam nie je postieľka“ hovorila matka, ktorá vôbec nechcela veriť jeho rozprávkam. „Je! Je! Ale len v noci“ trval na svojom Jožko. „Čo je nás po tom, hlavná vec, že si už doma“ povedala matka.
Pohladila ho po kučeravých vlasoch a chcela ho bozkať na ústočká. Ale zbadala, že zaspal. Položila ho do kolísky. Usmieval sa zo sna, akiste sa mu snívalo o krásnej panej, ktorá ho na hrade tak starostlivo opatrovala.