Dnes je: piatok - 29.3.2024, Meniny má: Miroslav
Aktualizované: 29.03.2024

Fotografie z roku 2013



On-line: 10

Akcie: 809

Foto galérie: 646

Videá: 280

Odkazy: 576

Komentáre: 1449

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Súča

Súča (Hrad)

Leží v pohorí: Biele Karpaty
Kraj: Trenčiansky
Okres: Trenčín
Obec: Dolná Súča
Nadmorská výška: 516 m n.m.
Rozloha: ----
Iné názvy: Sučiansky hrad, Súčsky hrad, Zucchan, Sudcze, Zudcze, Sudcza, Swcza
Súčasný stav: Zaniknutý hrad, chystá sa archeologický výskum
zobraziť foto zobraziť foto

Vrch Krasín bol osídlený už v dobe bronzovej (1 500 – 700 r. pr. n. l.). Hrad na ňom postavili v 13. storočí, čo dosvedčujú kamenné črepy nájdené v „areáli“ hradu. Za staviteľa je považovaný trenčiansky župan Bogomír z rodu Ludanických, ktorý dostáva zem Suča v roku 1244 od kráľa Bela IV za služby a oddanosť. Hrad patril do sústavy považských strážnych hradov. Strážil obchodnú cestu a hraničný prechod z Uhorska na Moravu. Hrad bol vzdialený od Starého Hrozenkova iba 13 kilometrov.

Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1318, kedy na hrade pôsobil kastelán Matúša Čáka. Po jeho smrti sa stáva kráľovským hradom. Keď na trón usadá mladučký kráľ Žigmund, potrebuje okolo seba spoľahlivých magnátov a radcov, aby sa vôbec udržal pri moci. Preto v roku 1393 hrad daruje Stiborovi zo Stiboríc za jeho služby. Po vymretí jeho rodu sa hrad znovu stáva kráľovským.

V roku 1429 daruje kráľ Žigmund hrad svojej žene kráľovnej Barbore. Kráľovná sa zaslúžila o zlepšenie opevnenia hradu, rozšírenie a prehĺbenie priekopy. Za týmto účelom dokonca povolala dvanásť stavebníkov z Kremnice, aby pracovali na zosilnení hradu. Za kastelána si vyberá Mikuláša Soboňu. Ten sa však stal spojencom husitov, proti ktorým mal hrad brániť. Hrad dlho Barbore nepatril ani po husitských vojnách. Svojimi intrigami nahnevala svojho zaťa Albrechta Habsburského. Aby mu zabránila stať sa Českým a Uhorským kráľom, neváhala sa spojiť aj s českou husitskou šľachtou.

Albrecht ju preto v roku 1439 uvrhol do väzenia, skonfiškoval jej majetky a daroval ich svojej manželke Alžbete. Barbora nedosiahla navrátenie majetku ani po smrti Albrechta. Podarilo sa to až jej synovcovi. Jeho majetok však vzbudzoval závisť Jána Huňadyho. Keď Celjský stratil vplyv na kráľovskom dvore, jednoducho mu v mene Uhorskej koruny hrady Súča a Trenčín zabavil.

V roku 1474 hrad patrí Dumbáďovi. Jeho kastelán Matúš Chalupa sa dostal do sporu so zástavným pánom neďalekého Brumova, Ladislavom z Podmanína. K hradu Súča patrila i mýtnica, v ktorej sa vyberalo mýto od trhovníkov prechádzajúcich po ceste Vlárskym priesmykom. Chalupa požadoval mýtne aj od bruovských poddaných. Ostrieľaný vojak Podmanický nemienil také niečo trpieť. Vyslal Juraja Praznovského s bojovou družinou do Nemšovej. Skupina vylúpila mýtnicu, spôsobila veľkú škodu a vážne zranila troch Chalupových chlapov. Možno to bol dôvod, preto už o rok patril hrad Súča kráľovi Matúšovi Korvínovi. Hrad si dlho neponechal a v roku 1475 udeľuje záložné právo na hrad Súča svojmu obľúbencovi Štefanovi Zápoľskému. V roku 1493 je hrad už majetkom rodu. Po bitke pri Moháči (1526) v ktorej zahynul aj Uhorský kráľ sa o trón usiloval aj jeho syn Ján Zápoľský. Vojsko jeho protivníka, Českého kráľa Ferdinanda I. v roku 1527 hrad Súča dobylo.

Ferdinand I. bol finančne vyčerpaný dlhotrvajúcimi vojnami s Turkami a preto v roku 1527 založil hrad Súča aj s obcami za 1 600 zlatých nitrianskemu biskupovi Štefanovi Podmanickému. Dedičmi sa stali jeho synovci Ján a Rafael Podmanickí. Povesti o ich lúpežných výpravách donútili cisára Ferdinanda I., aby záložné právo na Súču presunul na palatína Alexeja Turzu.

Palatín hrad v držbe dlho nemal, pretože Ján Podmanický Súču v októbri 1536 náhlym útokom dobyl. Turzo hrad ani po ddlhšom obliehaní nezískal späť. Hrad a priľahlé majetky tak Podmanickým „patrili“ do roku 1549. Podmanickí využívali občiansku vojnu medzi Ferdinandom I. a Jánom Zápoľským a stali sa neobmedzenými pánmi severnej časti Trenčianskej stolice. Lavírovali medzi znepriatelenými stranami a zároveň podnikali úspešné lúpežné výpravy po celom Považí, na Moravu a do Sliezska. Centrom ich moci bol síce Považský hrad, ale hrad Súča slúžil na podnikanie výprav na Moravu.

Po smrti Jána Zápoľského v roku 1540 začala upadať moc bratov Podmanických. Uhorský snem na podnet mnohých sťažností v roku 1542 rozhodol, že obaja bratia musia do dvoch mesiacov vrátiť ukradnuté majetky pôvodným majiteľom. Ak tak neučinia, musia odísť do vyhnanstva. Bratia sa navonok s rozsudkom zmierili a dokonca zložili prísahu vernosti Ferdinandovi I. S vracaním majetkov sa však neponáhľali. V roku 1545 dokonca Ferdinand I. omilostil Rafaela Podmanického. Jeho brat Ján medzitým zomrel.

Rafael Podmanický sľúbil, že hrad Súča odovzdá s celou výzbrojou a príslušenstvom ak ho kráľ odškodní 2 000 zlatými. Hrad v roku 1549 prevzala poverená komisia, ktorá popísala vojenský potenciál, potraviny a predmety na hrade. Do bojovej výzbroje patrilo veľké množstvo palašov, 41 pušiek, medené tarasnice, mechanická balista a obliehací stroj. Na hrade boli kuchyňa, kováčska dielňa, ručný mlyn, pivovar, pekáreň a studňa.

Hrad bol počas vojnových časov poškodený a postupne chátral. O jeho prestavbu nebol záujem. V roku 1550 prikázal Uhorský a Český kráľ Ferdinand I. svojmu vojenskému veliteľovi Mikulášovi zo Salmu hrad zbúrať. Pravdepodobne z obavy, aby sa ho znovu nezmocnili ďalší odbojníci. Hrad bol už v roku 1583 spomínaný ako spustnutý. Rozborený hrad poslúžil naposledy miestnym obyvateľom ako ľahko dostupný stavebný materiál.

Okolia hradísk a hradov bývali odlesnené kvôli ich vysokej spotrebe dreva aj zo strategických dôvodov. Na Krasíne sa tento stav udržal aj po zániku hradu vďaka paseniu hospodárskych zvierat. Zachytené pramene a upravované studničky zo začiatku slúžili hradnej posádke. Neskôr ich využívali pastieri.

Rytierovo srdce: Lúpežný rytier Rafael Podmanický sa čiastočne zmenil k lepšiemu sobášom s Janou, dcérou Adama z Lomnice. Zomrel v roku 1558 vo veku 45 rokov, keď sa pripravoval na výpravu proti Turkom. Jeho telo je podľa niektorých historikov pochované v Považskej Bystrici, srdce a vnútornosti sú však v Dolnej Súči, kde má aj náhrobný kameň.

V najstaršej farskej knihe z Dolnej Súče je záznam o tom, že v roku 1688 pri rozširovaní kostola objavili mramorový náhrobník a rakvu, z ktorej vybrali strieborný budzogáň. V tomto prípade však nešlo o Rafaela Podmanického, ale o jeho príbuzného.

O rytierovej dcére: Nad Súčou stál vysoký skalnatý vrch Krasín. Na samom vrchu kedysi dávno bol drevený hrad, v ktorom býval jeden zbojnícky rytier zo svojou dcérou. Pod hradom viedla cesta na Moravu. Rytier so svojimi pomocníkmi tam vždy chodieval na postriežku, lebo vedel, že tadiaľ chodia bohatí kupci so všelijakým tovarom a peniazmi. Kedy mohol, vždy ich o všetko okradol. Kupci sa ho báli a ponosovali sa na neho, že by už bolo načase ho za to potrestať. Vrchnosť preto vyslala cisárske vojsko, aby ho lapilo a doviedlo na trenčiansky hrad. Niekto mu to však vyzradil a lúpežný rytier ušiel.

Keď cisárske vojsko tiahlo na hrad, rytierova dcéra práve naberala vodu do zlatého džbánu. Keď počula výstrel, zmocnil sa jej veľký strach a džbán jej vypadol od strachu do studne. Rýchlo vysadla na koňa a unikala cez Hornú Súču na Moravu. Ako utekala cez hory, pri ceste bol dub a ona sa naň s vlasmi zachytila. Vtedy povedala „Dub, dub, však si krásny, ale mne osudný.“ A ten dub tam ešte dodnes stojí a volá sa Krásny dub a tá cesta, na ktorej okrádali tých kupcov ešte je a dodnes sa volá Zbojnícka cesta. Keď na hrad prišli cisárski vojaci, nebol v ňom už nik. Ani živá duša. Vojaci teda zámok zapálili a ten celý zhorel. Preto z neho nie je dnes už nič poznať, len kúsok muriva a miesto, kde bola tá studňa.

Katka a Slavičín: Mladý zeman Slavičín z Moravskej strany Bielych Karpát bol chýrnym pytliakom. Poznali ho na Moravskej i Uhorskej strane hôr. Ak niečo ulovil, nikdy sa nezabudol podeliť s drevorubačmi a ich rodinami. Tak bolo i teraz. Pristavil sa s úlovkom pri prvom drevorubačskom dome. O chvíľu sa dolinou tiahla vôňa opekanej diviny.

Keď sa ráno drevorubači zobudili, Slavičín už bol naspäť v horách. Zrazu jeho kôň splašene uskočil medzi stromy. Slavičína vyhodilo na ostré kýpte smreka. Jeden mu poranil oko a druhú mu prebodol prsia kúsok od srdca.

Keď sa po hore túlali drevorubačskí chlapci, začuli ľudský hlas volajúci o pomoc. Rozbehli sa po chlapov. O chvíľu štyria chlapi zniesli raneného do drevorubačskej osady. Onedlho sa sem zatúlala aj Katka, dcéra hradného pána. V poslednej dobe mala túlavú náladu. Ošetrila ho a chcela ho previezť na Hornú Súču, kde malo panstvo vhodnejšie obydlie. „A vieš, že keď ma tam tvoj otec nájde, zavrie ma do temnice?“ Hovorí jej pri prevoze Slavičín.

Kým prišli do Hornej Súče, už mala plán, ako ho ukryť pred otcom. Prehovorí horárov aby ho zatajil. Otec síce o ňom počul veľa, ale ešte ho nevidel. Slavičín sa môže vydávať za niekoho iného. Aj tak otec pôjde na lov o 3 – 4 týždne a dovtedy zeman vyzdravie.

Sučiansky hradný pán sa čoraz častejšie čudoval, prečo jeho pekná dcéra denne chodí do súčskych hôr. "Nakoniec, nech si chodí a nech sa vyjaší. O chvíľu sa vydá a bude chodiť po návštevách po Trenčianskej župe. Tam sa bude správať ako pani, lebo bude ženou Trenčianskeho župana. A on dostane nejaký lepší župný úrad.

Na Súčsky hrad dorazil Katkin snúbenec aj so svojou družinou. Snúbenicu si na hrade nenašiel. Snúbenicu na hrade však nenašiel. „Ktovie kam ju vietor zaniesol?“ zažartoval hradný pán. Snúbenec sa usadil k stolu a začal hodovať. Občas pozrel do obloka na tmavnúce mraky. Inak starosť o vlastnú snúbenicu neprejavil.

Medzitým sa k hradu blížila skupina jazdcov. Slavičín naberal na sile a preto sa chcel vrátiť na moravskú stranu hôr. Blížiaci sa nečas ich súril ukryť sa pod strechu. Zrazu ich zastavil zbrojnoš. Katka počula každé druhé slovo a medzi nimi i slovo „snúbenec“. Zabudla na neho! Odkedy stretla Slavičína jej ani na um nezišiel. To je iný človek, nepije, nekartuje, nebehá za ženami. Tiež má síce chybu, pytliačí, ale čo uloví, o to sa s chudobnými podelí. Zbytočne jej Slavičín hovoril, že je unavená, nech sa ukryje pred nečasom v hrade. Nechcela ani počuť.

Ako prvá vyrazila do nečasu dolu kopcom. Do tváre im šľahal prach, piesok a staré lístie. Nevideli kam idú. Chceli prejsť čo najskôr na moravskú stranu. Vrkoče sa Katke dávno rozplietli. Práve keď prechádzala pod dubom zaburácal ďalší nával vetra. Vlasy sa jej omotali okolo spodných konárov. V poslednej chvíli jej pomohol koniar, ktorý ju podchytil aby nevisela na vlasoch a odrezal ich. Keď k nim dorazil zoslabnutý Slavičín, už bola v bezpečí.

Rodičia celý rok nevedeli o nej. Hľadali ju, no nenašli. Mysleli si, že zahynula v strašnej búrke. Drevorubači našli vlasy aj stopy po koňoch, no neprezradili to hradnému pánovi. Katka sa ozvala, až keď sa jej narodil pekný chlapček.