Topoľčiansky hrad (Hrad)
Zrúcanina hradu stojí na brale z dolomitového vápenca priamo nad obcou Hrabovce (dnešné Podhradie). Niektoré zdroje uvádzajú, že hrad postavil rod Čákovcov. Podľa prvej písomnej zmienky z roku 1235 hrad patril kráľovi. Pretože rovinatý terén v okolí Topoľčian stavbu hradu neumožňoval, postavili ho pomerne ďaleko od mesta. Z vybratého miesta – brala bol dobrý výhľad do údolia rieky Nitra. Topoľčiansky hrad mal vizuálne spojenie s hradmi Uhrovec a Gýmeš.
Majiteľmi miestnych pozemkov sa v roku 1260 stávajú Čákovci. S darovaním pozemkov boli spojené povinnosti, ku ktorým patrila aj výstavba hradov slúžiacich na ochranu kráľovstva. Historici predpokladajú, že v skutočnosti hrad postavil až Matúš Čák Trenčiansky na začiatku 14. storočia. Po jeho smrti v roku 1321 sa hrad dostáva do kráľových rúk.
V rokoch 1389 – 1430 hrad patrí Széchéniovcom. Po porážke kráľovského vojska husitmi v bitke pri Trnave začali víťazní husiti pod vedením Jána Šmikovského prenikať do tejto oblasti a obliehať Topoľčiansky hrad. Povráva sa, že hrad v roku 1431 dobili a husitská posádka sídlila na hrade až do roku 1434. V skutočnosti hrad ich náporu odolal. Preto sa husiti rozhodli obsadiť mesto Topoľčany, z ktorého sa stalo na istú dobu ich vojenské centrum pre Ponitrie. Tým prišlo k rozdeleniu Topoľčianskeho panstva.
Husiti začali zhromažďovať vojská bojujúce v údoliach riek Nitra a Váh, pretože pripravovali veľké ťaženie na Liptov, kde sa mali spojiť s husitským vojskom bojujúcim na Spiši. Kráľ sa o tom dozvedel a preto vydal príkaz na čo najrýchlejšie dobytie mesta Topoľčany. Peter Čech z Levíc zhromaždil vojsko a zaútočil na Topoľčany. Husiti mesto ubránili a podarilo sa im spôsobiť útočiacim oddielom ťažké straty. Keď Peter Čech videl, že vojenskou cestou mesto nezíska, rozhodol sa husitov uplatiť. Tí za opustenie mesta žiadali 9 000 dukátov.
Po odchode Husitov v roku 1443 „ich“ časť Topoľčianskeho panstva získal kráľovský pokladník Michal Országh, pretože z veľkej časti prispel na „výkupné“. Majetok získal napriek tomu, že právoplatnými pánmi stále boli Sečéniovci. Orságovci im však odmietli majetok vydať. Spor vyrišeila až smrť posledného mužského potomka z rodu Orság. Ladislav zo Sečian tiež nemal mužského potomka a preto svoju časť panstva a hrad odkázal svojej dcére Hedvige a jej manželovi Albertovi z Lučenca (Lossonczy).
V 16. storočí bol hrad kvôli tureckému nebezpečenstvu opravený, rozšírený a v múroch urobené strieľne na hákovnice a ľahké delá. Napriek uskutočneným opevňovacím prácam sa Turkom v roku 1663 podarilo hrad na krátku dobu hrad dostať pod svoju kontrolu. Na konci 16. storočia sa majiteľom panstva i hradu stáva kráľovský taverník a neskorší uhorský palatín Žigmund Forgách, ktorý si zobral za ženu Annu Lossonczy. V roku 1595 získal hrad osobitnú donáciu od Rudolfa II. čím prišlo k spojeniu rozdeleného panstva. Forgáčovci boli majiteľmi až do začiatku 18. storočia.
Počas protihabsburgských povstaní bol hrad viac krát poškodený a opravený. Šimon Forgáč sa pridal na stranu povstalcov Františka II. Rákociho a dal im k dispozícii aj svoj Topoľčiansky hrad. Po porážke povstania bol hrad a celé Topoľčianske panstvo patriace Šimonovi Forgáčovi skonfiškované kráľovskou komorou. Odvtedy zostal hrad opustený. Využívaná zostala iba stará hradná kaplnka, ktorá slúžila veriacim z Podhradia až do konca 18. storočia, pretože v obci až dovtedy nebol žiaden kostol.
Poslednými majiteľmi boli Stummerovci, ktorí sa v polovici 18. storočia presťahovali do kaštieľa v Tovarníkoch. Stummerovci na opustený hrad nezanevreli a snažili sa o jeho záchranu. Na prelome 19. a 20. storočia nechal barón Augustín Stummer hrad čiastočne zakonzervovať a upraviť. Stummerovci hrad naposledy opravovali v roku 1925.
Krutý rytier: Kedysi dávno sa jeden z topoľčianskych hradných pánov, krutý a bezcitný rytier s drakom v erbe spolčil s najväčším nepriateľom krajiny – Turkom. Spolu s Turkami chodiveal rabovať široké okolie panstva. Počas jednej z lúpežných výprav sa náhle prihnalo tmavé mračno a blesk v tvare draka podobného tomu, akého mal rytier v erbe, zasiahol a spálil zradcu na popol. To bola odplata nebies za ukrutnosti, čo zloduch napáchal na ľuďoch, ktorí na rozdiel od neho chránili krajinu pred Turkami. Táto udalosť dlho všetkým pripomínala, že zrádzať krajinu a statočne bojujúci ľud s vonkajším nepriateľom sa nevypláca.
Smelý Turda: Keď husiti obľahli Topoľčiansky hrad, chceli jeho obrancov umoriť hladom. Tí však pod vedením smelého Turdu vo dne v noci kopali únikovú chodbu, ktorou sa potom zachránilo veľa ľudí a do hradu prúdilo jedlo. Keď sa nepriateľom nepodarilo obyvateľov hradu vyhladovať, nazúrení odišli. Zvesť o smelom a múdrom Turdovi, ktorý všetko vymyslel, sa dostala až do uší samotného kráľa a ten hrdinu obdaroval hradom, ktorý tak statočne bránil.
O nešťastnej láske:Otec dlhú dobu odmietal vidieť svoju dcéru Máriu. Vinil ju zo smrti svojej milovanej ženy, ktorá zomrela pri pôrode. Po čase však zmenil názor a neskôr sa snažil svojej mladej dcére všetko vynahradiť. Na hrade sa vystriedalo mnoho bohatých veľmožov – pytačov, medzi ktorými bol i hrdý, bohatý a starnúci pán z Tematína. Mária však darovala svoje srdce chudobnému, ale statočnému zemanovi Jankovi Radošovi z Bojnej. Pán z Tematína však zariadil, aby sa zaľúbenci nestihli zobrať. Janko Radoš musel ísť do vojny proti Turkovi.
Počas Jankovej neprítomnosti sa snaží Tematínsky hradný pán votrieť do priazne mladej Ľudmily. No darmo sa snažil a preto sa uchýlil k podlosti. Hoci Janko denne písal svojej milej listy, tematínski drábi vždy poslov chytili a listy zhabali. Mária sa trápila, nevedela, či jej milý ešte žije. A vtedy sa tematínky pán uchýlil k najpodlejšiemu činu. Poslal falošný list Márii, v ktorom stálo, že Janko vo vojne zahynul.
Márii list zlomil srdce. Od veľkého žiaľu ochorela a zomrela. Keď vracajúci sa Janko klopal na bránu Topoľčianskeho hradu, vítal ho hlas umieračika. Prišiel neskoro, Mária práve zomrela. Hrozný hlas umieračika doľahol i na hrad Tematín a z jeho hlasu hradný pán zošalel.