Dnes je: štvrtok - 28.3.2024, Meniny má: Soňa
Aktualizované: 28.03.2024

Fotografie z roku 2013



On-line: 10

Akcie: 809

Foto galérie: 646

Videá: 280

Odkazy: 576

Komentáre: 1449

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Lednica

Lednica (Hrad)

Leží v pohorí: Biele Karpaty
Kraj: Trenčiansky
Okres: Púchov
Obec: Lednica
Nadmorská výška: ----
Rozloha: ----
Iné názvy: Lednický hrad, de Lednyche, Lednuche, Lednycze
Súčasný stav: Zrúcanina hradu - otváracie hodiny, vstupné dobrovoľné
zobraziť foto zobraziť foto

Hrad patril do asi 130 kilometrov dlhej reťaze hradov chrániacich severozápadnú hranicu Uhorska. Tieto hrady boli postavené na oboch brehoch Váhu, od Čachtíc až po Strečno. Hrad Lednica navyše strážil aj cestu, ktorá viedla cez údolie pod ním do českého kráľovstva. Patril medzi najťažšie prístupné hrady u nás. Nepriateľ musel prekonať dva padacie mosty a asi 10 metrov dlhý tunel vytesaný do skaly.

Hrad bol postavený v 13. storočí ako pohraničný strážny hrad a patril medzi kráľovské hrady. V rokoch 1259 –1269 ho mal v držbe Marek, župan z Lednice. Začiatkom 14. storočia sa na prechodný čas hradu zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti hrad znovu pripadol kráľovi. Koncom 14. storočia hrad vlastnil rod Pakšiovcov, ktorý ho v roku 1392 dal do záložnej držby Henkovi, šľachticovi českého pôvodu.

Za vlády Žigmunda v prvej štvrtine 15. storočia sa majiteľmi Lednického hradu a panstva stali bratia Sobek a Matej Bielikovci zo sliezskej Kornice. Hrad dočasne obsadili Husiti, ktorí tu zanechali posádku. Husiti v roku 1435 darovali Mikušovi zo Streženíc majetok v Nimnici. Počas zápasov o uhorský trón vydal v roku 1475 Lednicu kráľ Matej Korvín svojmu prívržencovi Nehézovi a panovník Vladislav II. daroval Lednicu Podmanickovcom.

Ján a Rafael z rodu Podmanickovcov sa stále usilovali, aby sa stali vlastníkmi Lednice. Rod získal určitý podiel na lednickom panstve už v roku 1466 manželstvom Blažeja Podmanického s Dorotou Bielikovou. Oprávňovala ich k tomu aj listina z roku 1504 vydaná Vladislavom II. Pretože spory o Lednicu pretrvávali aj po vyriešení panovníckej krízy, zaútočili bratia Podmanickí aa jeseň v roku 1533 na hrad a obsadili ho násilím. Súčasne uzavreli dohodu s cisárskym vojenským veliteľom Katzianerom, ktorý uznal ich nároky. Vdova po Ambrózovi Šarkáňovi, Žofia Záblatská sa s tým nemienila zmieriť. Spor o Lednicu sa dostal pred súd v Trenčianskej stolici. Panovník Ferdinand I. si chcel nakloniť mocného Rafaela Podmanického na svoju stranu a preto mu hrad Lednica daroval. Hrad zostal v rukách Rafaela Podmanického do roku 1558, kedy zomrel bez potomka a hrad znovu pripadol Kráľovi.

V roku 1559 hrad za 49 000 zlatých kúpil košický kapitán Imrich Telekeši. Keď onedlho zomrel, hrad zdedil jeho syn Štefan, ktorý sa oženil so Zuzanou Forgáčovou. Narodil sa im syn Michal. Jeho matka zomrela, keď mal 4 roky. Keď mal 10 rokov, zomrel aj jeho otec a malý Michal sa zrazu stal majiteľom hradu i panstva. Jeho tútor Mikuláš Topoš sa viac staral o hospodárske záujmy ako o výchovu svojho zverenca. Chlapec vyrastal medzi drsnými drábmi. Niektoré jeho zlé povahové rysy zneužívalo aj jeho vlastné služobníctvo vo svoj prospech a namiesto toho, aby ho varovalo a usmernilo, navádzalo ho k neuváženým činom. Na hrade i na panstve zavládla neistota, množili sa násilnosti voči poddaným. Ohrození boli tiež obchodní cestujúci na území panstva. So súhlasom Michala Telekešiho na jeho panstve pôsobili dokonca dve lúpežné bandy. Násilnosti rôzneho typu neustále pribúdali.

Mladý Telekeši často podnikal lúpežné výpravy do širokého okolia. Počas jednej takýchto výprav 29.02.1600 prepadol posla sedmohradského vojvodu Michala z Valašska, ktorý niesol dary do Prahy pre cisára Rudolfa II. Panovník bol vášnivým zberateľom umenia, starožitností a rôznych drahocenných predmetov. Koč valašského posla viezol vzácne kožušiny, drahokamy, prstene, zlaté reťaze, zlaté antické mince a iné rôzne starožitnosti. Medzi darmi bol aj na dreve maľovaný obraz Madony, ktorý patril byzantskému cisárovi Konštantínovi Veľkému. Hodnota ulúpených cenností bola odhadnutá na 40 000 zlatých.

Jeden z prepadnutých na olúpenie spomínal takto: „Prišli sme do Púchova o 12. hodine. Tam nám dali druhé kone a dvoch kočišov. Z Púchova prišli sme do Mesteczka, tam sme pýtali od Telekessyho správcu druhé kone, ale ten rozhodne nechcel dať. Preto sme prinútili Púchovčanov, aby nás zobrali až do Strelnej. Z Púchova do Strelnej sme šli cez Telekessyho dediny Hrabovka, Do-Hnani, Mesteczko, Zaric, Lissu. Pri Lissej nás orabovali.“ Práve touto udalosťou pretiekol pohár trpezlivosti panovníka. Výčiny hradného pána boli hodnotené ako vzbura a urážka majestátu panovníka.

Telekeši sa mal dostaviť pred mimoriadny bratislavský súd 04.08.1600. Prí­tomní boli iba tí, čo sa prepadnutia zúčastnili. Napriek tomu, že Telekeši neprišiel, bol odsúdený na stratu hrdla a majetku. Na smrť boli odsúdení i niektorí členovia hradného personálu. Lúpežný rytier Telekeši na nič nečakal a už v polovici augusta utiekol do Poľska a usadil sa na prechodný čas v Krakove. Proti hradu bola 11. septembra 1600 vyslaná vojenská výprava pod vedením Thurza. Juraj Thurzo neskôr riešil i známy prípad s Alžbetou Báthoryovou. Vojenskej výpravy sa zúčastnilo 200 jazdcov a 500 pešiakov. Hrad sa vzdal bez boja. V tom čase na hrade bolo iba 28 osôb. Thurzo zabral všetok majetok a najal nový hradný personál, ktorý zložil prísahu vernosti panovníkovi.

Počas vyšetrovania sa zistilo, že Michal Telekeši mal na svedomí vyrabovanie farnosti vo Visolajoch, krádež 40 volov vo Vizoviciach, prepad šľachtického domu, krádež 2 pltí naložených soľou, prepad obce Dolný Moštenec, prepad žilinských a Valašsko – Meziřičských obchodníkov s látkou a prepad nemeckého obchodníka v Dubnici nad Váhom. Veľa svedkov vypovedalo, že Telekeši, najmä keď bol opitý, ak uvidel peknú ženu alebo dievča, hneď sa za ňou pustil. Práve s Michalom Telekešim je spájaná aj legenda o Katarínke z Lednice. Lúpežný rytier na hrade falšoval peniaze, najmä strieborné a pečate Mikuláša Pálffyho, Štefana Illešházyho i samotného Juraja Thurzu, ktoré používal na falošné listiny do Poľska.

Juraj Thurzo bol Telekešiho krstným otcom. Michal Telekeši ho nahneval najmä tým, že v Poľsku o ňom a iných feudáloch vydal posmešný pamflet. Telekeši sa po návrate z Poľska ukrýval v horách. Do svojho zámku v Lednickom Rovnom chodil len inkognito. Oddiel s úlohou vystopovať a zadržať ho, mu bol neustále v pätách. Jeho pobyt hlásil i hradný personál. Keď mu došli potraviny a začal mrznúť, poslal niekoľko listov Thurzovi, v ktorých žiadal odpustenie a amnestiu. Thurzo sa snažil prenasledovanie ukončiť a preto prostredníctvom Mikuláša Bogádyho oznámil Telekešimu, aby prišiel vyjednávať do Bytčianskeho zámku o podmienkach amnestie.

Vymrznutý a vyhladovaný Telekeši prišiel k Thurzovi do Bytčianskeho zámku na vianočné sviatky. Namiesto rokovania bol uvrhnutý do zámockého väzenia. Telekeši odtiaľ poslal kráľovi žiadosť o milosť, ten ju však odmietol. Telekešiho do Bratislavy eskortovalo 50 jazdcov a 50 peších, ktorí ho doviezli v okovách. Bol popravený sťatím 03. 04. 1601. Mnohé z jeho zločinov vyplávali na povrch až po jeho smrti. Popravou vymrel rod Telekeši po meči. Okrem neho boli v Púchove lámaním na kolese popravení ďalší 4 členovia bandy.

V roku 1601 kúpil lednické panstvo tekovský župan František Dobo, ktorý však v nasledujúcom roku zomrel bez potomkov. Hrad zdedila jeho príbuzná Zuzana Lórantfiová, ktorá sa v roku 1616 vydala za Juraja I. Rákociho. Počas tridsaťročnej vojny (1618 – 1648) bol Rákoczi spojencom Švédov. Prijímal a podporoval českých a moravských exulantov, ktorí utekali po bitke na Bielej hore (1620) z Českého kráľovstva. Azyl im poskytoval na svojich majetkoch. Dodnes sa v Púchove nachádza Moravská ulica, na ktorej sa usadilo 75 rodín. Pretože sa Rákoczi na hrade Lednica nezdržoval, zastupoval ho kapitán František Hodoši. Na základe spojeneckej zmluvy bol na hrade aj švédsky kapitán Pletinberg.

Obľúbenejším z oboch kapitánov bol Švéd, ktorí si počínal čestne. Hodoši dal otvoriť truhlice mnohých exulantov, zmocnil sa ich cenností a peňazí. Občas si požičal a nevrátil. Dokonca si prisvojil aj vybrané dane svojho kniežaťa, predával kniežacie víno, pivo a vlnu, čo získal, to si ponechal. Nechal na hrade dobiť púchovského obchodníka Pavla Kulačeka, ktorý o týždeň neskôr na následky bitky zomrel. Práve Hodoši prezradil cisárskej strane tajné písmo, ktoré ho Rákoczi naučil. Dokonca sa osobne zúčastnil obsadenia hradu cisárskym vojskom. Dňa 24. 04. 1648 obsadilo palatínovo vojsko hrad bez boja. Napriek tomu, že zradil Rákocziho, bol Hodoši neskôr za svoje zločiny vyšetrovaný Trenčianskou stolicou.

Matka Juraja Rákocziho II., Žofia Báthoryová sa s cisárom dohodla na zaplatení reparácií vo výške 200 000 zlatých. Viedeň na ďalších represívnych opatreniach netrvala. Rákocziovci najprv zaplatili 150 000 zlatých. Po druhej splátke vo výške 50 000 zlatých získali Rákocziovci Lednicu späť. Cisárska posádka na hrade však zostala naďalej.

V roku 1663 prepadlo turecké vojsko Púchovskú dolinu. Turci pri Beluši prešli cez Váh a podpálili Púchov a odtiahli smerom na Moravu. Cestou zabíjali a podpaľovali, ale bokom ležiaci Lednický hrad obišli. Na hrade sa pred nimi ukrývalo až 1 200 ľudí. V roku 1675 sa v Lednici zastavil Ján Amos Komenský. Navštívil moravského exulanta a kazateľa Mikuláša Drábika. Po učiteľovi národov dostali názov základná i materská škola.

Dohoda medzi Rákocziovcami a cisárskym dvorom nebola nakoniec dodržaná. Cisárski vojaci priviezli z Lednice v okovách do Bratislavy 83 ročného moravského exulanta Mikuláša Drábika. Drábik bol kňazom jendoty Bratrské a ešte v zahraničí napísal „Lux in tenebris“ (Svetlo v temnotách), v ktorom predpovedal skorý zánik Habsburgského rodu. Napriek tomu, že nemal s Vešeléniho sprisahaním nič spoločné, bol odsúdený na trest smrti. Deň pred popravou mu sľúbili, že dostane milosť, ak spis odvolá. Odvolanie mu nakoniec nepomohlo a bol popravený na námestí pred bratislavskou radnicou. Po odrezaní pravej ruky a sťatí mu kat vyrezal jazyk a pribil ho na šibenicu. Potom bolo jeho telo spálené na hranici a popol hodený do Dunaja.

Za Thokoliho povstania sa povstalci Lednice ako rákocziovského majetku nedotkli. Po bitke pri Trenčíne v roku 1708 sa Lednica podobne ako ostatné okolité hrady dostala do moci cisárskeho vojska. V poslednom protihabsburgskom povstaní obsadili hrad kuruci Františka Rákocziho II. Po potlačení povstania hrad v roku 1710 vypálilo cisárske vojsko. Hrad dostali do zálohu Maťašovskí, ktorý ho v roku 1746 dali opraviť a doplnili aj chýbajúce vnútorné zariadenie. Po ich vymretí v roku 1754 sa hrad spolu s panstvom dostal opäť do rúk kráľovskej komory. Jej pozornosť sa však sústredila len na kaštieľ v Lednických Rovniach a hrad si nevšímala a odvtedy pustne.

Neskôr hrad prešiel do rúk Jána Goberta Aspremonta. Rod Aspremontovcov vymrel po meči v roku 1819. V roku 1830 stáli na hrade ešte všetky budovy. V roku 1890 predal Filip Skrbenský lednický majetok továrnikovi a sklárskemu podnikateľovi Jozefovi Schreiberovi. V tejto dobe bol hrad už pre majiteľov príťažou a postupne sa z neho stávala ruina.

Záchrana hradu: Kvôli nebezpečenstvu, ktoré zrúcanina hradu predstavovala pre nižšie položenú obec, prebehli prvé stabilizačné práce už v roku 1962. V prácach sa však ďalej nepokračovalo a hrad sa začal znovu rozpadať. Po zrútení časti paláca na cestu v obci v roku 1999 sa začala časť ľudí zaujímať o osud hradu. V roku 2001 občianske združenie Donjon z Martina vyčistilo zrúcaninu od náletovej vegetácie a vytvorilo chodník po hrade pre návštevníkov.

Rozsiahlejšie práce sa vykonávajú od roku 2004, keď hrad do nájmu a neskôr do spoluvlastníctva získala Historicko – Astronomická spoločnosť z Ilavy. Zrúcanina sa postupne vynorila z lesa, ktorý ju obklopoval. Začala sa odstraňovať sutina po zrútených murivách a začali prvé murárske práce. Združenie spolupracuje s pamiatkarmi, statikom a architektom. Okolie hradu pomáha udržiavať aj stádo hradných kôz. Od roku 2013 sa na záchrane hradu podieľali aj uchádzači o zamestnanie.

V roku 2018 navštívilo hrad počas turistickej sezóny okolo 6 000 návštevníkov. To je približne o 2 000 návštev­níkov viac ako minulý rok. Ľudia zo združenia si všimli, že k nim začali chodiť každý rok tí istí turisti, aby videli ako postupujú práce a oprava hradu. Každoročne tu prebieha otvorenie a uzatváranie hradnej brány. Otvorenie býva okolo Veľkej noci a uzatváranie v polovici októbra. Informácie o ukončení sezóny zverejňujú na svojej facebookovej stránke.

Hradný pán a šibenica: Život hradného pána Michala z hradu Lednica bol jeden veľký boj dláždený množstvom krvi a zlata. Lenže šťastena je vrtkavá a žiadnemu smrteľníkovi nezostáva naklonená navždy. Hradný pán Michal vyrastal ako sirota medzi surovými žoldniermi a zbehlými vojakmi, ktorí nebrali veľký ohľad na jeho urodzený pôvod. Rešpekt si tak Michal musel zaslúžiť len na bojisku.

Aj sa mu to podarilo. Hravo porážal presily nepriateľov. Lúpeže získali hradnému pánovi Lednice úctu, ale ako stúpali jeho úspechy, rástla aj jeho pýcha. Raz sa Michal ulakomil na koč s pokladom samotného cisára Rudolfa II. So svojou korisťou potom odišiel do Poľska. Jeho hrdosť mu však nedovolila skrývať sa a Michal zakrátko plienil ďalej. Pritom sa veľakrát tesne vyhol šibenici. Ani vo sne by mu nenapadlo, ako sa jeho vyčíňanie skončí.

V ten osudný deň sa po jednej rabovačke začal opitý Michal chvastať svojimi zločinmi. Tamojší mäsiar a jeho spoločníci, ktorí vedeli, že je na lúpežníka z hradu Lednica vypísaná obmena využili príležitosť a chytili ho. Michalov príbeh sa skončil v Bratislave, kde nakoniec odvisol.

Katarínkin prameň: Pod Lednickým hradom v obci Lednica sa dodnes nachádza prameň. K prameňu sa viaže povesť o krásnej Katarínke, ktorá sa nechcela podvoliť chúťkam hradného pána. V Lednickom panstve platilo kedysi právo prvej noci. Nie vždy si ho hradný pán uplatňoval, niekedy sa uspokojil aj s darmi.

Lednický hrad sa často stával miestom veľkopanských zábav, na ktorých šľachtici zo širokého okolia hýrili i niekoľko dní. Poddaní na tieto zábavy posielali mäso zo zveriny a iné potraviny. Súčasťou hostín často bývalo zneužívanie mladých lednických dievčat.

Keď si hradný hájnik Ondrej bral krásnu Katarínu bola na hrade bujará zábava. Hradný pán neprijal od Ondreja dary, ale dal si doviesť Katarínu. Prišli pre ňu drábi a odviedli ju podľa rozkazu. Orodovať za ňu išli na hrad richtár aj farár, nič to však nepomohlo. Zúfalá Katarína chcela zostať verná svojmu Ondrejovi a preto si radšej zvolila dobrovoľnú smrť. Vymanila sa z moci hradného pána a skočila z otvoreného okna hradu do priepasti pod hradom. Ondrej medzitým ušiel do hory, kde sa od veľkého žiaľu pominul na rozume.

Ráno objavili dedinčania jej bezduché telo. Z miesta pod skalami, kam dopadli kvapky krvi nešťastnej Katarínky vytekal silný prameň. Jeho krištáľová voda dodnes osviežuje pútnikov. V roku 2007 na počesť nešťastného manželského páru premenovali dedinčania prameň Na Žliabku na Katarínkin prameň.

Pohreb Katarínky bol veľký a zúčastnili sa ho všetci Ledničania, ba i poddaní z okolitých dedín. Jedného dňa našli ľudia Ondreja na hrobe svojej ženy mŕtveho. Pochovali ho vedľa nej. Na znak tejto vernosti postavili poddaní na strmej skale pod hradom drevený kríž, ktorý po dlhé stáročia ich potomkovia obnovovali keď podliehal zubu času. Už viac, ako päť storočí pripomína vzoprenie sa mladej dievčiny vôli hradného pána a vernosť svojmu milému až za hrob. Podoba Katarínky zostala dodnes na obecnom erbe – na červenom štíte kľačí bielo oblečená žena s vencom kvetov v ruke.

Lednická Biela pani: Lednickou bielou pani je nazývaná krásna Katarína, ktorú si hradný pán odviedol z miestneho kostola. Chcel uplatniť právo prvej noci i cez Katarínkin nesúhlas. Dal ju odviesť na hrad a obliecť do bielych šiat. Katarína mu však v noci z hradných komnát utiekla a skočila z hradieb. Na mieste jej smrti dnes stojí drevený kríž a lednická biela pani sa dosiaľ zjavuje v letných mesiacoch návštevníkom.