Starý hrad (Starhrad) (Hrad)
Hrad bol postavený neďaleko pravekého hradiska na skalnatom kopci na pravom brehu rieky Váh. Bol prvým postaveným hradom v okolí. Budatín ešte neexistoval a hrad Strečno postavili až asi o 100 rokov neskôr, síce neďaleko, ale na opačnej strane rieky. Hrad bol postavený na ochranu severozápadnej hranice Uhorska a starej cesty Via Magna, ktorá viedla zo Sliezska cez Kysuce, tento kúsok Považia a Liptov do Košíc. Hrad bol postavený neďaleko brodu, kadiaľ stará cesta prechádzala z pravého brehu na ľavý. Zároveň sa tu vyberalo aj mýto. Prvá písomná mienka o hrade je z roku 1241, kde je uvádzaný ako kráľovský hrad Varín.
Najstaršou časťou hradu je útočištná veža, postavená v 13. storočí. V roku 1244 panovník daroval hrad Bohumírovi, ktorý sa osvedčil v boji proti Tatárom. Hrad neskôr patril Balassovcom (Balaš, Balaša, Balassa), ktorí boli členmi Dračieho rádu, vtedy najvýznamnejšieho rytierskeh rádu v Uhorsku. Z tohto rádu si odvodil svoje meno Drakula aj gróf Vlad Tepes z Transylvánie. Koncom 13. storočia sa hradu zmocnil na 30 rokov Matúš Čák. Po jeho smrti v roku 1321 kráľ hrad vrátil pôvodným majiteľom – Balassovcom. V roku 1323 získal panstvo s hradom zvolenský a liptovský župan Donč výmenou za ďarmotské majetky pri rieke Ipeľ.
V rokoch 1336 – 1338 sa ako záložný držiteľ hradu spomína pronotár Pavol Ugali. Po ňom hrad spravovali kráľovskí kasteláni, medzi nimi aj Peter Wangel. V tejto dobe na hrade sídlil kráľovský kapitán. Posádka postavila niektoré obytné a hospodárske budovy. V roku 1354 sa hrad ešte stále spomína ako Varín (Varna). Pod panstvo patria rozsiahle územia ohraničené na východe Oravou, na juhu až za rieku Váh, na západe po Kysucu a na severe siahalo až po poľské hranice.
Od roku 1384, po výstavbe hradu Strečno sa hrad nazýva Starý hrad a neskôr Starhrad. Hrad Strečno bol postavený priamo nad obchodnou cestou a tak Starému hradu zostala už len úloha centra panstva. Strečiansky hrad mal výhodnejšiu polohu ako Starhrad, najmä z hľadiska vyberania mýtneho a ochrany vodného brodu. Koryto rieky nemalo stály profil ako dnes. Každoročné jarné záplavy menili tok rieky a brod putoval.
Koncom 14. storočia Starhrad získal poľský hodnostár Sudivoj z Ostrorogu, ktorý na hrade sídlil do roku 1408. Do roku 1424 boli záložnými vlastníkmi hradu Stiborovci z Beckova. Po vymretí Stiborovského rodu kráľ Žigmund daroval hrad svojej manželke Barbore. V roku 1439 daroval kráľ Albert Starhrad kráľovnej Alžbete.
V rokoch 1442 – 1446 mal hrad v zálohe topoľčiansky husitský kapitán Ján Čapek. Kráľ Vladislav, aby vyrovnal dlh voči Jánovi Pongrácovi, daroval mu Starhrad a Strečno. Ján Jiskra z Brandýsa mu dokonca pomohol ovládnuť viaceré hrady na Považí. Preto Pongrácovcom snem v roku 1453 odňal majetky a postavil ich mimo zákon. Po smrti kráľa Ladislava Pohrobka nastupuje na trón Matej Korvín. Nový kráľ rozsudok zrušil pretože Pongrácovci boli výraznou oporou Huňadyovcov. Pongrác sa dokonca stáva županom Liptovskej stolice.
Vlastníctvo Pongrácovcov bolo napriek potvrdeniu majetku kráľom Matejom Korvínom stále problematické. Sám kráľ poslal svojho veliteľa Pavla Kiniži, aby ubránil Starý hrad pre Štefana Pongráca. Práve v tomto období viedli hrad Strečno a Starý hrad celých sto rokov proti sebe vojnu. Definitívnymi majiteľmi sa Pongrácovci stali až v roku 1475. Na prelome 15. a 16. storočia začal hrad pustnúť. V tejto dobe dávali páni na údržbu hradu 200 zlatých, kým iba na strelivo až 300 zlatých. Odľahlý hrad bol pre rod záťažou a preto Pongrácovci požiadali Ferdinanda I. o povolenie hrad zbúrať a postaviť nový na prístupnejšom mieste. Najviac im vadilo, že majetok panstva je od hradu (centra panstva) pomerne vzdialený. Panovník ich žiadosti vyhovel, ale hrad nakoniec nezbúrali.
Počas vojny s Turkami v roku 1663 prenikol na Starý hrad turecký záškodník ovládajúci slovenčinu. Takmer sa mu podarilo hrad zapáliť a utiecť. Vojaci ho však chytili. Pri mučení Turek vyzradil, že spolu s ním z Nových Zámkov vyslali ešte 20 ďalších záškodníkov s podobným cieľom.
Pongrácovci na svojom panstve postavili dva kaštiele v Krasňanoch a Nededzi, väčšinu inventáru hradu odviezli do kaštieľov a nepohodlný hrad opustili. Nepokoje v 17. storočí ovplyvnili rozhodnutie zbúrať hrad. Majitelia sa znovu začali na hrade vykonávať údržbu, rozširovať a vybavovať ho. Páni sa dokonca načas vrátili do hradu vďaka pohrome, keď novopostavený kaštieľ v Krasňanoch vyhorel. Obnova kaštieľa trvala niekoľko rokov. Vďaka úpravám sa hrad ubránil Thokolyho povstalcom aj bez moderného opevnenia. Úspešnej obrane prispela aj vyslaná pomoc zo Strečna v podobe 25 jazdcov a 80 pešiakov.
Začiatkom 18. storočia hrad poskytol zázemie oddielom Františka II. Rákocziho. Preto im bol hrad zabavený, ale po vyhlásení Satmárského mieru im bol vrátený. V polovici 18. storočia na hrade ešte sídlila niekoľkočlenná posádka, ale majitelia už o hrad stratili záujem. O údržbu objektu sa už nikto nestaral. Starý hrad začal postupne chátrať. Kým v 18. storočí bolo na hrade 45 miestností, dodnes sa nezachovala ani jedna.
Slovenské národné povstanie: Počas SNP sa areál hradu stal miestom bojov. Pôvodne na hrade mali zaujať postavenie príslušníci 1. Československej brigády M. R. Štefánika, ktorí však pre svojvoľné konanie veliteľa tento rozkaz nikdy nesplnili. 31.08.1944 priestor Starého hradu obsadil nemecký prápor. Nemci boli z výšin okolo Starhradu schopní ostreľovať pozície francúzskych partizánov a povstaleckých jednotiek. Tí v dôsledku toho utrpeli značné straty a pod tlakom ďalších nemeckých jednotiek útočiacich dolinou Váhu boli nakoniec po niekoľkých dňoch bojov nútení ustúpiť.
Neexistujúci hrad: Je to neuveriteľné, ale Starý hrad do roku 2017 oficiálne neexistoval! Niektorí novinári istý čas nazývali hrad „Fatamorgána nad Váhom.“ Na to, že hrad nie je v súpise pamiatok sa prišlo náhodou, keď po roku 2000 si jedno z dobrovoľníckych občianskych združení chcelo vziať pod patronát Starhrad. Hrad oficiálne neexistoval, nemal list vlastníctva a ako stavba nebol uvedený ani na žiadnom inom liste vlastníctva. Na katastri na tomto mieste bola zaevidovaná hora, les, ale žiaden hrad.
Do roku 1987 vyhlasovali veci za národné kultúrne pamiatky komisie pri národných výboroch. Vtedy na Starhrad zabudli, nebol v katastri, teda neexistoval. Hrad dnes patrí siedmim potomkom rodu Pongrác (jeden žije v ČR, ostatní v SR). Aj oni majú záujem na tom, aby sa hrad ďalej nerozpadával a preto nebránia občianskemu združeniu, aby sa o hrad začalo starať. Dokonca jeden z potomkov rodu je členom tohto združenia.
Povesť o Milkovi a Marienke: Na oboch hradoch v tom istom čase boli mladí majitelia, na Starhrade Milko a na Strečne Vladimír. Obaja rúči mládenci, vhodní na ženbu. Nanešťastie sa obaja zaľúbili do tej istej dievčiny, dcéry žilinského richtára Marienky. Marienka opätovala lásku Milkovi, s ktorým si sľúbili vernosť až do smrti. Vladimír však požiadal prvý Marienkiných rodičov o ruku ich dcéry. Tí mu ju aj sľúbili, veď to bola výborná partia, ktorá sa len tak ľahko nepritrafí.
Marienka sa nechcela vydať za Vladimíra, veď sľúbila vernosť Milkovi. Pretože však bola poslušná dcéra, s ťažkým srdcom napokon vyhovela prianiu rodičov a za Vladimíra sa nakoniec vydala. Ale na svadbe mu povedala „Dostal si moje telo, ale moja duša patrí Milkovi.“ Keď Vladimír videl, že Marienka stále žiali za Milkom, dal sa na pálenku a stále sa opíjal. Po dlhom trápení sa Vladimír rozhodol Milka zavraždiť. So svojim pomocníkom to nakoniec aj uskutočnil a Milka zavraždil.
Marienka ho však stále odmietala a zamykala sa do svojej komôrky. Nemohla sa zmieriť so smrťou svojho milého a tajne chodila plakať na Milkov hrob. Aby ju nikto nespoznal, vždy si obliekla mužské šaty a na hrob chodila v noci. Raz za jasnej mesačnej noci poriadne podgurážený Vladimír uvidel zo svojho hradu nad hrobom Milka akúsi postavu. Zdalo sa mu, akoby to bol rytier a domyslel si, že je to Milkov priateľa a chce pomstiť vraždu svojho kamaráta. Preto sa rozhodol predísť ho. Prikradol sa k hrobu, vytasil meč, rozohnal sa a rytierova odťatá hlava sa prikotúľala k nemu.
Zdvihol hlavu zo zeme a tu poznal svoju manželku Marienku. Vtom z oblohy zarachotil hrom a blesk udrel do Vladimíra. Na druhý deň našli zuhoľnatenú postavu Vladimíra, ako drží v ruke krvavú hlavu svojej manželky.
Posledný Pongrác na hrade: Stalo sa to vraj v 17. storočí. Panstvu už na hrade nežilo, presťahovalo sa do pohodlnejšieho kaštieľa v neďalekých Krasňanoch. Na hrade zostal iba posledný Pongrác a päť alebo šesť drábov a všetci sa veľmi nudili. Preto si Pongrác vymyslel povstanie. Časť drábov na hrad akože útočila, ďalšia časť ho akože bránila a keď obrancovia statočne zvíťazili, všetci to spoločne oslávili.