Sitno (Hrad)
Už v dávnych dobách bol vrchol Sitna využívaný na obranu pred nepriateľom. Bolo tu postavené mohutné praveké hradisko. Zo severu, západu a juhu bolo prirodzene chránené strmými andezitovými bralami. Jediný možný prístup z východu chránilo mohutné valové opevnenie. Po ničivom vpáde Tatárov v rokoch 1241 – 1242 došlo k modernizácii zastaraného opevnenia. Bola vybudovaná kamenná hradba hrubá 3,4 metra, vedená po vrchole pôvodného valu. Na najzraniteľnejšom mieste na skalnom výbežku bol postavený menší hrádok. Úlohou hradu bolo chrániť okolité banské mestá.
Po osudnej bitke pri Moháči mnohí feudáli lúpili a hromadili svoj majetok. Jedným z nich bol lúpežný rytier Melichar Balassa (Menyhárt Balass), majiteľ Sitna. Kráľ Ferdinand I. Habsburský v roku 1548 vyslal proti hradu Sitno trestnú výpravu pod vedením generála Nikolausa Salma (Mikuláš Salm). Hradná posádka začala zmätkovať a vyjednávať. Prv, než k hradu dorazila hlavná časť vyslaného vojska, bol už v kráľovských rukách. Balassa sa vtedy zdržiaval v Leviciach a po zvesti o kapitulácii Sitna ušiel do Sedmohradska. Hrad mal byť zborený, ale kvôli akútnej hrozbe zo strany Turkov bol zachovaný a zapojený do protitureckej obrany.
V čase tureckého nebezpečenstva hrad spravovali vojenskí kapitáni, až ho nakoniec udelili do vlastníctva kapitánovi Jánovi Krušičovi. V roku 1564 bolo na hrad kvôli jeho strategickej polohe umiestnené signalizačné zariadenie, ktoré zabezpečovalo prenos správ o pohybe nepriateľa. Hradná posádka bola posilnená o 42 mužov. Krušič sa rozhodol Sitno prestavať a naplniť sitnianske jarky vodou.
V roku 1610 dal kráľ hrad dozástavy a v roku 1629 Ferdinand II. daroval hrad za zásluhy v bojoch proti Osmanom a vernosť počas protihabsburgských povstaní Petrovi Kohárymu. Rod Koháryovcov vlastnil hrad až do jeho zániku. V roku 1703 sa hradu zmocnili kurucké vojská Františka Rákocziho II. Tie hrad na konci protihabsburgských povstaní pri svojom odchode v roku 1710 úplne zničili. Hrad už nebol obnovený. Hrad aj opevnenie sa stali zdrojom stavebného materiálu pre rozhľadňu na Sitne a veľký štvorkrídlový kaštieľ vo Svätom Antone. Po vymretí Koháryovcov prešiel s celým panstvom do vlastníctva Coburgovcov.
Sitnianski rytieri I: Od Banskej Štiavnice na juh vysoko vyčnieva nad horskými lesmi najvyšší vrch Sitno. Bol na ňom kedysi i hrad, ktorého stopy ešte nezmyl dážď a nerozmietol vietor. Na tomto hrade v Pribinovej dobe bol pánom knieža Stojmír. Mal dvoch synov. Pohanským veľkňazom, ktorého menovali žrecom, bol staručký a múdry Nákon.
Ľudia pod otcovskou starostlivosťou kniežacou žili v blahobyte a pokoji. Keď Stojmír cítil, že sa mu blíži posledná hodiny, predvolal svojich synov a povzbudil ich, aby žili vo svornosti. Panujúcim kniežaťom bude starší syn Tyra. Mladší syn Želibor bude mu poddaný. Silní budú, keď budú nažívať v jednote.
Keď Stojmír onedlho zomrel, jeho telo spálili podľa pohanského zvyku v posvätnom háji na Sitne. Ale synovia dlho nezachovali otcovu múdru radu. Čoskoro sa pustili do boja proti sebe. Veľkňaz Nákon všemožne sa usiloval, aby zabránil bratovražednej bitke, ale bez výsledku. Keď ich husté šíky stály proti sebe a znova nadarmo sa snažil ich zmieriť, preklial ich, aby sitnianska skala pojala všetkých a neotvorila sa prv, kým ich slovenský národ nebude volať o pomoc, aby týmto spôsobom odčinili svoj hriech.
Sotva odzneli Nákonové slová, ostrý blesk zarachotil a ožiaril kraj široko – ďaleko. Vzápätí prihnala sa ukrutná búrka a zo Sitna vyšľahli mohutné plamene. Zem sa triasla od základov. Keď tento boží súd pominul, vyjasnilo sa a miliardy hviezd ozdobili čistú oblohu, bojovníkov nebolo nikde. Sitnianska skala ich pojala do veľkých priestranných siení, ktoré sa tam utvorili.
Tam sú napohotove, aby nastúpili do boja, keď ich slovenský národ bude volať. Každý rytier stojí pri svojom ošírovanom koni jednou nohou v strmeni. Len vyhupnúť na vraníka. Každých sedem rokov sa prebúdzajú i bez volania, aby sa opýtali starého rytiera, strážiaceho východ, či je ich čas už tu? Starý rytier na to vystúpi na sitnianskych vrch, aby zavolal na všetky strany sveta, či už? Ak odpoveď neprichodí, zavrie okovanú bránu a vráti sa do siení, aby rytieri odpočívali ďalších sedem rokov.
Sitnianski rytieri II: Kedysi dávno žil pri Sitne jeden kováč. Bol šikovný, ale nemal veľa práce, pretože sa nebojovalo a nemal čo do úst vložiť. Mal blízko seba potok, odkiaľ získaval pstruhy a vodu čistú, pramenistú. Deti však nemal za čo obliekať, boli ešte malé, ale pomaly rástli. Chcel predať kováčsku dielňu a žiť pokojným životom. Až do doby, kým neprišiel akýsi rytier. Mal zvláštne brnenie a najprv si mysleli, že je kupcom. Čo do neho môže chcieť? Pýtali sa ľudia jeden druhého. Kováč s ním odišiel kdesi do lesa, nikto ho odvtedy nevidel. Prišli až k Sitnu a kováč začal mať výčitky svedomia. Bál sa, že ho rytier zabije a už chcel utiecť.
Zrazu sa vrch otvoril. Uvidel v ňom mnoho rytierov, nepredstaviteľné množstvo a všetci spali. Jediný z nich bol hore jeho sprievodca. Kováč musel ukuť mnoho mečov, brnení, len to tak rinčalo. V dedine sa naňho zabudlo a ľudia si mysleli, že ho rytier už dávno skántril. Deti už dávno vyrástli a žena si našla milého.
Za pár rokov sa s poriadnym mešcom vrátil. Našťastie práce mal stále dosť, lebo každý niečo potreboval opraviť. Kde bol? Bol medzi sitnianskymi rytiermi. Tak aj ľuďom hovoril. Vraj, keď bude Slovákom najhoršie, prídu a pomôžu im. Málokto vedel, že meče a brnenia rytierov sú čarovné…
Sitnianski rytieri III: O Sitne, povestnom vrchu v Honte rozpráva ľud, že pod jeho skalami sú veľké pivnice a tajné skrýše, v ktorých je mnoho vojska i s koňmi zakliate. Raz viezli zbožie na trh do Banskej Štiavnice, kočišov očakávali na ceste rytieri, zjednali zbožie a doviezli ho po ceste rovnej ako dlaň pod hrad, i vchádzali veľkými, priestrannými bránami. Tu vyplatili kočišov a prepustili ich. Nešli už nazad po takej dobrej ceste, ale po veľmi mrchavej a krkolomnej.
Iná verzia – Raz Sebechlebci viezli ovos do Štiavnice, zrazu zaskočil ich pri hradskej niže sv. Antala nejaký hajdúch. Sebechlebci odviezli ovos do Sitna, tu dostali list, aby s ním išli ku krnišovskému kňazovi, že im zaplatí. Išli nazad, ale „hradská“ cesta ako dlaň zmizla, museli sa driapať po výmoľoch a kolesá na pleciach vynášať. Krnišovský kňaz im zaplatil. Neskôr sa našiel ovos v pivnici, vytesanom do skaly, ale spráchnivený, že sa pri dotyku i vrece i ovos rozpadol v prach.
Sitnianski rytieri IV: Raz istý človek hľadal na Sitne voly. Prišiel k akýmsi dieram, otvoril dvere a videl množstvo husárov v radoch, každý stál pri svojom koňovi a v strmeni držal nohu. Najbližší sa ho spýtal: „Či už?“ Ale človek sa zľakol a utiekol. Keby bol povedal: „Už!“, boli by husári sadli na kone, boli by oslobodení od kliatby a dobre by sa vodilo Slovákom.
Na Sitne je hojný prameň, ktorý v istú hodinu v noci stratí vodu, lebo v ten čas husári práve kone napájajú. V zborníku je pridané, že tam je i smradľavý podchod, odkiaľ vyteká od koní kal a moč.
O muzikantovi: Išiel jeden muzikant z muziky z Močiara. Pod Sitnom ho stretol jeden pán. Spýtal sa ho, kde bol a opýtal sa ho, či by nešiel k nemu do služby. Muzikant sa vyhováral, že má doma ženu, deti a nemôže. Naveľa ho pán prehovoril, aby zostal v službe. Zaviedol ho do jedného veľkého dvora do zámku po Sitnom a ukázal mu robotu, čo bude robiť.
Do šiestich maštalí ho zaviedol, v každej bol jeden kôň. Každý kôň mal susák v maštali a v ňom ovos. A v každom susáku bol železný kôl aj lopata. Pán povedal sluhovi, aby koňovi dával za toľko lopát, koľko patrí. A ktorý by nechcel jesť, aby ho železným kolom bil. Do jednej maštale, ktorá bola zatvorená, zakázal mu ísť, aby tam nikdy nevošiel. Človeka počas služby nikdy nevidel. Býval v izbičke sám.
Jeden z koní nevládal žrať a preto ho bil kolom. Raz mu povedal ten kôň: „Nebi ma toľko, však som bol dakedy tvojim predkom. Ja ti za to niečo poradím. Už si v službe takmer rok. Bude ti pán dávať zlato, striebro, ale ty to neber, len z toho ovsa si pýtaj. Tento ovos sú peniaze, čo sme z chudoby nadreli, teraz ho musíme žrať.“
Raz išiel do dvanástej maštale pozrieť. Bol zhrdzavený plech v nej. Keď otočil kľúčom, zaškrípala. V tej maštali bolo mnoho vojska na koňoch. Jeden na kraji bol veľmi starý a spal. Ako zaškrípal kľúč, roztvoril oči a opýtal sa: „Či už?“ A sluha odpovedal „Ešte nie“, a zatvoril dvere a zamkol.
Po odslúžení jedného roka si ho pán zavolal a chcel ho vyplatiť a prehovoriť na ďalší rok služby. Sluha však nechcel zostať. Spýtal sa ho teda, čo si žiada. Sluha si zažiadal tri lopaty ovsa. Pán mu ho zo začiatku nechcel dovoliť, ale nakoniec mu ho predsa len dal. Nakoniec mu podaroval aj zlatý pohár, zlatý nôž a zlatú vidličku.
Keď prišiel domov, z ovsa sa stali dvadsiatníky a dukáty, z pohára konské kopyto a z noža a vidličky rebrá. Stal sa z neho bohatý človek, už nechodil na muziku a zabudol aj na zakliatych vojakov. Tí sú ešte teraz v tej dvanástej maštali, a čakajú, aby ich niekto druhý vyslobodil.
Ukrytý poklad na hrade: Povráva sa, že na hrade je ukrytý obrovský poklad, ktorý chráni veľká zlatá brána. Mnoho ľudí sa snažilo poklad nájsť, doteraz neúspešne. Niektorí vraj pri potulkách po hrade zlatú bránu videli, ale nemali tušenia, čo za ňou je a tak sa pobrali preč. Keď neskôr zistili, že za bránou sa skrýva poklad, rýchlo sa vrátili späť na hrad, no bránu už nikdy nenašli. Tí „šťastlivci“, ktorí sa k pokladu dostali, záhadne zmizli. Povráva sa, že poklad dostane iba ten, kto zapredá svoju dušu diablovi.
Ako hrad o nedobytnosť prišiel: Keď ešte víly priadli nite z mesačného svitu a márnivé čudá mali moc na krížnych cestách, robotný ľud opriadol sitniansku skalu múrmi utešeného hradu. Hradný pán, aby sa stal hrad nedobytným, dal do veže potajomky zamurovať pannu v rozpuku. Jeden rytier sa o tom dozvedel. Uľútostilo sa mu chudery a v noci kamennú hrobku ticho odmuroval. Úbohú dievčinu, ktorej vyplakaným očiam sa už ani sĺz nedostávalo, šťastlivo vyslobodil. Prekĺzli z hradu von, ale stráže ich zbadali. Utečencov dostihli na okraji skalnej priepasti. Rytier s pannou im unikli len skokom do večnosti. Zbytočne veľkomožný besnel, zúril, vyčíňal. Hrad bez divotvornej sily zostal zraniteľný. Obzvlášť citlivý na strach slabochov, vierolomnosť podliakov a neschopnosť horenosov.
O lúpežnom rytierovi: Nie je nič horšieho, ako keď sa dvaja zloduchovia spoja, aby spolu škodili okoliu. Takými zloduchmi a postrachom okolia boli Melichar Balaša, pán Sitnianskeho hradu a jeho sluha Cabroň. Sluha neustále sliedil po okolí ako poľovný pes a ňuchal, kde by sa čo dalo ukradnúť. Keď niečo vyňuchal, bez meškania to oznámil svojmu pánovi. Ten nemeškal, zvolal svojich hajdúchov a vybral sa na lúpež na označené miesto a nešetril ani majetok, ani ľudské životy. Opantala ho túžba po moci a bohatstve. Cabroň bol vždy horlivý, pretože z koristi vždy dostal primeranú časť.
Raz v podvečer pribehol sluha Cabroň k svojmu pánovi celý udychčaný. „Pane, mnísi na hrade Bzovík ukrývajú neslýchané poklady,“ oznamoval svojmu pánovi. Ten mu zo začiatku nechcel veriť: „Netáraj, odkiaľ by tí chudáci nazhŕňali poklady?“ „Prisahám na svoje spasenie, že hovorím pravdu.“ Nedal sa sluha. „Videl som ich na vlastné oči.“ Balaša sa ostro zadíval na svojho sluhu a zdalo sa mu, že sluha neklame. Rýchlo sa rozhodol, že sa vydajú na lúpežnú výpravu.
Slnko sa práve ukrývalo za vrchy, keď prišiel Balaša so svojou družinou k hradu Bzovík. Hneď po príchode zaútočil. Samotní mnísi by si veru neboli dali rady s Balašovou družinou, no našťastie bol práve na hrade Kazimír Hatara, udatný zeman. S jeho pomocou sa hradným mníchom podarilo odraziť útok. Preto Balaša so škrípajúcimi zubami prisahal Hatarovi pomstu. „Skapeš ako pes! Zničím ťa!“ Zúril Balaša.
Čas sa míňal, ale oheň pomsty neusínal v diabolskej duši pána Sitnianskeho hradu. V Kazimírovej duši bol však pokoj. Chodieval na poľovačky tak často, že sa mu poľovanie stalo vášňou, ktorej odolať nevedel. Keď počul, že sa nejaká zver niekde objavila, už letel na označené miesto. Dozvedel sa, že sa po Zvolenských lesoch potuluje krásny jeleň, na ktorého poľovali najznamenitejší poľovníci z okolia, no márne. „Ja ho dostanem!“ Vzbĺkla v ňom poľovnícka vášeň.
Zavčas rána, nikomu neprezradiac, čo má za lubom, sa vybral do ďalekých zvolenských lesov. Napoludnie prišiel ukonaný na Drieňovú. Slnko pražilo ako rozpálená pec. Kazimír zoskočil s koňa, uviazal ho o strom, utiahol sa do chládku a len čo sa jeho hlava dotkla mäkkej trávy, zaspal. Keď sa prebudil, vzduch už bol chladnejší, slnko zapadalo a na les sa spúšťalo šero. Kazimír vyskočil na rovné nohy, ponaťahoval sa a zrazu uvidel neďaleko vchod do jaskyne. Do jaskyne vchádzal zhrbený chlap, ktorý niesol akúsi veľkú ťarchu. Spoznal v ňom Balašovho sluhu. „Poklady schováva,“ blyslo mu hlavou. „A či to nie sú poklady bzovíckych mníchov?“ Dlho nerozmýšľal, skočil na koňa a cválal smerom na Bzovík.
Aké bolo jeho prekvapenie, keď namiesto pod Bzovíkom, ocitol sa pri Sitnianskom hrade. Rýchlo obrátil koňa a cválal iným smerom. I Balaša uzrel jazdca a nijako si nevedel vysvetliť, prečo tak rýchlo zmizol. „Čo len jazdec chcel?“ Rozmýšľal stále. Nečisté svedomie mu nedalo pokoja. Z myšlienok ho vyrušil až jeho sluha Cadroň: „Videl som v lese Hataru.“ „Beštia!“ zreval Balaša až sa aj sluha zatriasol od strachu. „Vyplienim všetok jeho majetok! Kameň na kameni nezostane.“ Rozčuľoval sa Balaša. „Nie tak, pán môj,“ vraví mu sluha a čosi mu pošepol do ucha. Balašova tvár sa vyjasnila. Potľapkal sluhu po pleci a povedal „Teda zajtra.“
Slnko už dávno zapadlo, keď na bránu hradu Bzovík trasľavou rukou zabúchal otrhaný žobrák. Keď mních otvoril, poprosil ho o nocľah. Dobrosrdeční mnísi ho prichýlili pod svoju strechu a dali mu nocľah v komôrke. Len čo žobrák osamel, vystrel sa a zlovestne sa zachechtal. Keď noc rozostrela nad hradom svoje krídla, vyšiel von. Všade bolo ticho. Pomalým kradmým krokom šiel blízkemu výklenku, kde sa ukryl a načúval. Asi po hodine sa ozvali čiesi kroky. „On je to,“ precedil cez zuby a vytiahol spod handier ostrú dýku.
O chvíľu zaznel ostrý výkrik. Na hrade vypukol zmätok. Mnísi vybehli na dvor a našli svojho priateľa Kazimíra ležať vo vlastnej krvi pred vchodom do jeho komnaty. Vrah ho ťažko zranil, ale nezabil. Prehľadali celý hrad, ale po útočníkovi nenašli ani stopy. Až ráno našli pri hrade zohavené telo včerajšieho žobráka. Keď sa lepšie prizreli, spoznali v ňom Balašovho sluhu. Po čine sa vyškriabal na múr a chcel sa spustiť do priepasti. Noha sa mu však pošmykla a zrútil sa dole, kde sa dolámal.
Kazimír Hatara sa rýchlo uzdravil. Balaša sa bez svojho sluhu už nikdy nepokúsil zmocniť sa pokladov ukrytých na bzovíckom hrade.