Dnes je: štvrtok - 28.3.2024, Meniny má: Soňa
Aktualizované: 28.03.2024

Fotografie z roku 2013



On-line: 7

Akcie: 809

Foto galérie: 646

Videá: 280

Odkazy: 576

Komentáre: 1449

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Devín

Devín (Hrad)

Leží v pohorí: Malé Karpaty
Kraj: Bratislavský
Okres: Bratislava IV
Obec: Bratislava - Devín
Nadmorská výška: ----
Rozloha: ----
Iné názvy: Dowina
Súčasný stav: Zrúcanina, vyberá sa vstupné
zobraziť foto zobraziť foto

Hrad sa vypína na masívnom brale nad sútokom Dunaja a Moravy. Z južnej strany ho chránila rieka Dunaj a močiare, zo západu rieka Morava a zo severu masív Devínskej Kobyly. Hrad chránil Devínsku bránu – úzky pás územia medzi Devínskymi Karpatami a Hainburskými vrchmi, široký 2,25 – 7,25 km a dlhý asi 11 km. Cez Devínsku bránu preteká rieka Dunaj, ktorá v dávnej minulosti udávala smer tzv. podunajskej obchodnej ceste spájajúcej východ so západom. V týchto miestach podunajskú cestu pretínala Jantárová cesta vedúca od Stredozemného mora k Baltskému moru. Hrad zároveň chránil brody cez rieky Dunaj a Moravu.

Možno preto nie je takým prekvapením, že Devínsky hrad patrí k najstarším hradom na Slovensku a osídlenie devínskej hradnej skaly siaha 5000 rokov pred Kristom. Našli sa tu opevnené sídlisko a časť pohrebiska z obdobia staršej a mladšej bronzovej doby 1 800 – 700 rokov pred Kristom. Okolo 600 rokov pred Kristom tu bola výšinná osada, v ktorej boli zemľanky a polozemľanky s pletenými stenami z prútia, ohniskami a bola tu aj keramická dielňa.

Počas Keltskej expanzie tu vzniklo opevnené mestské sídlisko, ktoré spolupracovalo s hradiskom na kopci Braunsberg, ktoré leží pri dnešnom Hainburgu v súčasnom Rakúsku. Práve keltské obyvateľstvo sa na prelome letopočtov stretlo s rozširujúcou sa Rímskou ríšou. Zo začiatku išlo iba o obchodné kontakty, neskôr prišlo k ovládnutiu tohto územia rímskou ríšou. Obchodné styky potvrdzujú rímske mince a amfory. Veľká koncentrácia rímskych výrobkov poukazuje na priamu prítomnosť Rimanov na Devíne.

V šiestom a deviatom roku obsadil cisár Augustus územie dnešného východného Rakúska a západného Maďarska a zriadil tu provinciu Panónia. Vďaka tomu sa na štyri storočia dostal Devín pov rímsky vplyv. Na základoch keltského hradiska vznikol rímsky tábor zahrnutý do Limes Romanus – hranica Rímskej ríše tvorená prírodnými prekážkami a systémom opevnení. Význam „Devínskeho hradiska“ stúpol po vzniku „Carnunta“, rímskeho hlavného mesta provincie Panónia (v blízkosti dnešných obcí Petronell a Bad Deutsch – Altenburg), v ktorom bola umiestnená XV. a neskôr XIV. légia. Rimania po sebe zanechali nielen kamenné stavby, ale aj stavby z tehliarskych výrobkov. Vznik prvých rímskych murovaných stavieb súvisí s Markomanskými vojnami. Posledná zmienka je z dôb cisára Valentiana I. (364 – 375) v súvislosti s vybudovaním opevnených vojenských bodov. Jeden z nich bol pravdepodobne postavený na Devíne.

Okolo roku 400 začínajú Rimania postupne odchádzať z tohto územia – vojenské posádky opúšťajú pohraničné tábory a pevnosti. Tieto miesta začali obsadzovať rôzne kmene, medzi nimi aj Slovania, ktorí sem prenikli najneskôr v 5 storočí. V období Veľkomoravskej ríše tu bolo hradisko, ktoré chránili ďalšie predsunuté hradiská. Toto územie tvorilo nárazníkový štít proti expanzii Franskej ríše. Prvá písomná zmienka o hrade Devín pochádza z roku 864, keď Fuldské anály na tomto mieste spomínajú veľkomoravskú pevnosť kniežaťa Rastislava nazývanú Dowina (Dievča). Rastislav čelil útokom franského kráľa Ľudovíta Nemca.

Dôležitosť miesta v rámci Veľkomoravskej ríše potvrdzuje aj nález zvyškov kostola z druhej polovice 9. storočia. V tej dobe okrem vlastného opevnenia Devín chránili aj hradiská na svahoch Devínskej Kobyly na severozápadnom výbežku kopca. Chránili Devín zo severu a zo strany Moravského poľa a prechodu cez rieku Moravu.

V období panovania Rastislava v roku 863 prišli na naše územie Konštantín a Metod. Predpokladá sa, že na naše územie prišli cez brod pri Komárne alebo v blízkosti Devína. Po smrti Svätopluka vďaka rozbrojom medzi jeho synmi Mojmírom II. a Svätoplukom II. začína význam nielen Devína upadať. Po vzniku Uhorského kráľovstva sa hrad nestáva sídelným hradom stolice, ale iba pohraničnou pevnosťou. Spolu s ostatnými hradmi v Malých Karpatoch sa stáva sústavou hraničných obranných stavieb.

Koncom 12. a začiatkom 13. storočia tu vzniká nová kamenná pevnosť patriaca kráľovskej korune. Táto pevnosť nahradila niekdajšie veľkomoravské hradisko a stala sa významným článkom pohraničnej obrannej línie chrániacej česko – uhorskú hranicu. Po vymretí Arpádovcov prechádza hrad v roku 1301 rakúskemu vojvodovi Rudolfovi Habsburskému. V roku 1322 sa hrad znovu dostáva do kráľovských rúk a zostáva v nich až do roku 1419, kedy ho kráľ Žigmund daruje Mikulášovi Garayovi. Garayova manželka bola sestrou kráľovnej.

Práve Garay (chorvátskeho pôvodu – z Gary) vybudoval z malej pohraničnej pevnosti feudálne panské sídlo. V roku 1435 vydal kráľ Žigmund nariadenie, ktorým prikazoval opevniť všetky hrady od Bratislavy až po Skalicu. V roku 1460 už hrad patrí grófom z Jura a Pezinka. Po ich smrti hrad znovu pripadá kráľovskej korune.

Po bitke pri Moháči sa hradu nakrátko zmocnil Ján Zápoľský. V nasledujúcom roku hrad dobylo cisárske vojsko a cisár a uhorský kráľ Ferdinand I. Habsburgský za vernosť dvoru daroval hrad Štefanovi Báthorymu, uhorskému palatínovi. V roku 1605 vymiera Ečedská vetva rodu Báthory. Posledný potomok prepísal v testamente hrad na svoju sestru Alžbetu. Zvláštnou súhrou okolností však vlastníctvo na Alžbetu neprešlo.

Správca hradu si jednoducho hrad ponechal. Po jeho smrti sa ako majiteľ tváril manžel jeho dcéry. Spor o hrad sa dostal až pred uhorské stavy, ktoré rozhodli v prospech Alžbety Báthoryovej. Držiteľ hradu to však ignoroval a po čase získal hrad od kráľa Mateja II do zálohu. Poslednými majiteľmi hradu sa stali Pálffyovci, ktorý hrad získali v roku 1635. Tí však na hrade nesídlili a panstvo spravovali prostredníctvom správcov.

Hrad bol veľakrát dobytý, ale vždy bol znovu opravený a zosilnený. Napokon nebol zničený v boji, ale bezdôvodne vyhodený do vzduchu francúzskym vojskom v roku 1809. V máji Napoleon obsadil Viedeň a o mesiac nato jeho delá ostreľovali z pravého brehu Dunaja Bratislavu. Keď Francúzi odchádzali, vyhodili Devínsky hrad i hrad Pajštún do vzduchu.

Pálffyovci hrad už neopravili a odvtedy chátral. Správa devínskeho panstva bola preložená do Devínskej Novej Vsi. Od polovice 17. storočia začali utláčaní Slováci vzhliadať k Devínu ako k hlavnému sídlu Veľkej Moravy. „Kult“ Devína vyvrcholil výletom štúrovcov na Devín v roku 1836. Hrad patril Pálffyovcom až do roku 1939, kedy prešiel do rúk ČSR.

Socha arpádovského bojovníka na Devíne: Uhorská vláda v roku 1896 pri príležitosti tisíceho výročia príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny nechala na hornom hrade postaviť pomník Arpádovského bojovníka. Dvadsaťjeden metrov vysokému pomníku padla za obeť značná časť zvyškov horného hradu. Miesto osadenia pomníka vybral historik a uhorský poslanec Thaly Kalmán.

Arpádovský bojovník bol umiestnený na štíhlom korintskom stĺpe a pozeral smerom na Západ. Jeho ľavá ruka sa opierala o štít a v pravici držal spustenú šabľu, čím symbolicky naznačoval, že toto územie je podmanené. Takýchto pomníkov nechala vláda postaviť po celom Uhorsku sedem. Presne toľko, koľko bolo staromaďarských kmeňov.

Na slávnostné odhalenie sochy prišiel aj minister barón Samu Jósika. Na Devíne vialo množstvo zástav. Prišli vyslanci všetkých okresov a obcí Prešporskej župy. Devínčania si priniesli staré cechové zástavy. Arcibiskupský vikár Boltizár slúžil slávnostnú omšu. Honvédska čestná rota vypálila salvu. Hostia z Bratislavy priplávali k Devínu na troch lodiach. Na Brehu stálo slovensko-nemecké obyvateľstvo a zvedavo sa prizeralo.

Po skončení I. svetovej vojny prišlo k rozpadu Rakúsko – Uhorska. Bratislavu v roku 1919 obsadilo Česko – slovenské vojsko a začali prichádzať rozličné výpravy legionárov vracajúcich sa z cudziny do vlasti. Plavili sa na lodiach okolo Devína nad ktorým sa vypínal symbol 1000 ročného panstva Maďarov nad Slovenskom. Všetky tieto výpravy požadovali, aby „socha Árpáda“ bola odstránená.

V tej dobe dostávali legionári z propagačnej služby v obálkach aj maďarské iredentistické pesničky ako „Állnak még ezeréves millenium szobrai“ (Ešte stoja sochy tisícročného milénia) spolu s karikatúrami, na ktorých sa zbabelým psom vyhrážali, že duch miléniových sôch urobí koniec šarapateniu… Preto sa legionári rozhodli niečo s tým spraviť.

Boli si sochu obzrieť a dohodli sa ako ju odstránia. Ráno o 04:54 hod. oblečení v civilných šatách prišli vlakom do Devínskej Novej Vsi. Potom išli pešo k pomníku, ku ktorému dorazili okolo 6 hodiny ráno. Mali so sebou oceľové dláta, kladivá, karbidovú lampu a začali do pomníka dlabať otvory.

Autom mal ráno doraziť aj ďalší legionár, ale výbušninu sa mu podarilo zohnať nie deň predtým, ale až dopoludnia v deň akcie. Stráž ho však nechcela pustiť hore k pomníku, lebo sa na ňom práve opravuje hromozvod. Legionár sa po maďarsky vydával za člena maďarskej komisie, ktorá rokuje o predaji pomníka maďarskej vláde.

Diery v pomníku boli hotové o 16. hodine. Do nich bol vložený ekrazit a natiahnuté šnúry. Tie zapálili o 16:30 hod., ale tri krát im zhasli a tri krát museli za šera s ohrozením života zisťovať miesta, kde zhasli. Jeden z nich chcel už vybehnúť aj štvrtý krát a zistiť poruchu, keď vybuchla prvá a po nej druhá nálož. Lenže tretia, najsilnejšia nevybuchla. Prvé dve mali zabezpečiť, aby sa pomník zvalil na správnu stranu , aby sa nezrútil dole do dediny.

Za tmy už nedokázali s tým nič urobiť a rozhodli sa prespať v dedine. Vydávali sa za zahraničných obchodníkov kupujúcich rožný statok. Medzi sebou sa rozprávali iba po francúzsky a pri „kupovaní“ lámanou nemčinou. Jeden z nich skoro ráno išiel s autom do Bratislavy zohnať ďalšie výbušniny a šnúry. Cestou do Bratislavy sa dozvedel, že bratislavskí Maďari už behajú po Ministerstve, aby zrúteniu pomníka zabránili. Na ministerstve však nenašli nikoho zodpovedného. Rýchlo zohnal ďalšie šnúry a výbušniny a hnal sa naspäť.

Devín však bol po výbuchoch od skorého rána na nohách. Devínčania už vedeli, o čo ide a nechceli si to divadlo nechať ujsť. Od Bratislavy prichádzali autá a kočiare. Postupne diváci vytvorili polkruh od rieky Moravy cez okolité ploty až po Dunaj. Tento polkruh ľudí v dostatočnej vzdialenosti od sochy držal strach pred výbuchom a päť ozbrojených legionárov v civilných oblekoch. K tretiemu výbuchu nakoniec prišlo o 12. hodine. Legionári začali kričať „Hurá“. Pridali sa k nim deti z davu.

Legionári museli divákov držať v šachu s vytasenými revolvermi aj po výbuchu, pretože jeden zo šuľkov ekrazitu nevybuchol. Po krátkom čakaní všetci vyrazili hore k hlavnej vyvýšenine, aby si z „Arpáda“ niečo zobrali. Maďarskí novinári chceli zachrániť aspoň hlavu sochy bojovníka. Pri hlave stála už vopred určená stráž legionárov. Jeden z nich sa potom zahral na Maďara a po maďarsky ponúkol legionárom za hlavu peniaze. Tak sa rozšírila legenda, že jeden bohatý Maďar zachránil aspoň hlavu sochy. Tú v skutočnosti kupujúci legionár daroval jednému slovenskému buditeľovi. Nepodarilo sa však zistiť, ktorému.

Povesť o odvážnej devínskej hradnej pani: Na hrad Devín konečne dorazil posol. Hradná pani sa ho už nevedela dočkať: „Čo povedal? Ako naši? Hovor sluha! Nie, nie! Radšej nech sám príde a povie…“ Keď pred ňu prestúpil posol zasypala ho otázkami: „Nesieš správu od môjho muža? Ako sa má? Premohli ste Turka? Kedy sa konečne vráti? Prečo mlčíš?“ Posol však neprinášal dobré správy. Hradný pán Alex Devínsky padol do Tureckého zajatia. Správa mladú hradnú pani zdrvila. Nie a nie sa upokojiť. Zbytočne jej starý verný sluha hovoril, že ráno je múdrejšie večera.

Zbytočne hradná pani posielala poslov so zlatom a darmi k sultánovi, aby prepustil zo zajatia jej manžela. Sultán mal dosť nalúpeného zlata a bohatstva. Snažili sa jej to vždy povedať opatrne. Preto žiaden posol nepredstúpil pred pani priamo. To si netrúfol ani samotný kastelán. Vždy nezdar oznámili starému vernému sluhovi. Zbytočne sa aj tentoraz starý sluha bránil slovami, že je len sluha. Vždy mu vyčítali „V koho hlave skrsla myšlienka na výkupné? Koho rady pani počúva? Komu sa zdôveruje so všetkými starosťami? Od teba a vraj celkom obyčajný sluha. Len ty dokážeš povedať pani, že si už neuvidí muža. Len ty dokážeš povedať, že nezostala ani žena, ani vdova tak, aby dokázala prežiť.“

Netušili, že pani už stojí blízko a ich rozhovor počula. Ponechala pri sebe iba starého sluhu. Vždy pri nej verne stál. Bol pri všetkých pre ňu dôležitých chvíľach. Dobrých i zlých. Zrazu jej napadlo „Pôjdeš so mnou i tentoraz.“ Starý sluha sa veľmi čudoval. Nechápal, kam by mal ísť. Keď počul, že do Carihradu nechcel ísť. Pani však vyhlásila, že pôjde aj sama.

Tajne opustila hradná pani so sluhom Devínsky hrad. Nikto ich nevidel. Vedel o tom len kastelán. Na ceste sa hradná pani vydávala za dcéru starého sluhu. Ten si na to nevedel na staré kolená zvyknúť a zo začiatku sa často mýlil.

Cesta to bola dlhá, ťažká a neveselá. Všade samé zničené polia, vypálené osady, všade mrzáci, vdovy a všade bolesť a hlad. Prenocúvali ďaleko od ľudí. Aspoň večer sa tak nestretli s ďalším žiaľom. Raz, keď starý sluha odbehol od práve založeného ohňa po vodu, niekto uniesol hradnú pani vydávajúcu sa za jeho dcéru.

Turci vo vojenskom tábore sa pripravovali na najdôležitejší deň ríše. Sultánove narodeniny sa blížia. Všetka korisť a najmä najkrajšie zajatkyne musia byť dovtedy v Carihrade. Práve chceli eskortovať prvú časť koristi do Carihradu, keď pred Omar Bega predstúpil jeho zástupca: „Zvedovia chytili v blízkosti tábora túto dievčinu. Slovka neprehovorí, ani neplače, ani neprosí. Len okále vyvaľuje a stále stíska túto strunovú potvoru.“

Zbytočne sa Omar Beg pýtal odkiaľ je a čo je zač. Dievčina namiesto odpovede začala hrať a spievať. Nespokojný Omar Beg dal predvolať Aliho a prikázal: „Kto vie spievať, vie aj hovoriť. Rozviaž jej jazyk korbáčom Ali.“ Aliho rukami prešli tisícky Džaurov. Naučil sa ich odhadnúť na prvý pohľad. Preto hneď Omar Begovi drsným hlasom oznámil: „Táto nič nepovie, lebo je pomätená. V jej očiach som nezbadal strach, každý normálny človek sa bojí.“

Omar Beg rýchlo rozhodol: „Vyžeňte ju z tábora. Čo s pomätenou? Ani predať ju nemôžeš!“ Omarovmu zástupcovi sa však dievčiny uľútostilo: „Aj Alah chráni pomätených! Je síce Džaurka, ale nie z vlastnej vôle, lebo je pomätená.“ Omar si nevedel rady, čo s ňou, keď ju ani vyhnať nemôže? Ponechal ju teda v tábore. Prikázal Alimu, aby na ňu dával pozor, či sa nepretvaruje.

Rýchlo si Turci zvykli na prítomnosť dievčiny. Mohol za to jej krásny spev. „Spieva tak túžobne a sladko,“ hovorievali. Raz zástupca predstúpil pred Omara: „Sultán má veľmi rád spev. Každý, kto sa mu chce zavďačiť, mu už poslal nejakého speváka alebo speváčku.“ Omarovi sa to celé však nezdalo, veď dievčina je pomätená. Zástupca sa však nedal a pokračoval: „Šialená síce je, ale keď začne spievať…“. Omar Beg sa nechal presvedčiť a prikázal Hasanovi, aby zajtra zobral do Carihradu aj pomätenú speváčku: „A stráž ju ako oko v hlave, nik sa k nej nesmie priblížiť a nik ju nesmie obťažovať!“

Dievčinu pred Sultánom predstavili ako jeden z najvzácnejších darov od mocného Omara Bega. Nazvali ju Spievankou. Sultána jej spev očaril: „Keby si nebola kvietkom Alahovým a mala by si čistý a jasný rozum, prisahám pri svojom zdraví a prorokovej brade, splnil by som každé tvoje želanie.“ „Beriem ťa za slovo, najjasnejší Sultán,“ prehovorila dievčina. Všetci sa čudovali, že nie je pomätená. Žiadala si zajatca Alexa Devínskeho, svojho muža. Sultán nikdy neporušil svoje slovo a preto prikázal priviesť Alexa Devínskeho. Daroval obom kone a prepustil ich. Pred bránou sultánovho paláca sa Hradná pani a jej manžel stretli so starým verným sluhom. Ten sa chcel dostať na Sultánovu slávnosť aby sa stretol zo svojou dcérou. Keď ho tam nepustili, zostal sedieť pred vchodom. „Tak predsa sa ti to podarilo, dcéra moja.“

Povesť o hradnej studni: Z roka na rok sa rozrastal Devín, pribúdali nové a nové budovy. Chránený bol hlbokou priekopou, vysokým násypom, hradbou z drevených kolov, Moravou aj Dunajom. Bezpečne bolo na ňom, len voda chýbala. No a akýže je to hrad bez studne? Aj knieža Rastislav si to uvedomoval, „Dajme sa do kopania, nemôžeme čakať na zázrak.“

Skala zaiskrila pod čakanmi tvrdých chlapov. Jama sa začala prehlbovať. Na hrade zavládla radosť. No stalo sa, čo by nik nečakal. Chlapi čo studňu kopali, začali sa v nej strácať. Kto sa pustil do nej, už sa na povrchu neukázal. Stratilo sa mnoho šuhajov, mocných chlapov, čo vyzvedieť tajomstvo studne sa pokúšali.

Raz prišiel udatný Slavoboj, syn hradného pána zo Šintavy, pokloniť sa Miloslave, krásnej dcére devínskeho kniežaťa. Raz keď okolo studne prechádzal s Miloslavou, zbadal na zemi zelený pás čerstvej trávy. Nie pás, skôr kríž. Ani kríž, ale meč. „Hľa, znamenie pre mňa!“ povedal. Odhrnul trávu a pred sebou uvidel meč, ktorý by aj obrovi pristal do ruky. Rozhodol sa ísť do studne vyskúšať šťastie, smelosť a zručnosť. „Choď“, vraví jej, „zavolaj rodičov, zbrojnošov a všetku čeľaď.“

Deva sa zľakla, radšej by žila bez vody ako bez neho. Onedlho prišli všetci obyvatelia hradu i podhradia. Veľa už počuli o jeho skutkoch, ktorými sa vyznamenal pri Šintave. Boli zvedaví, ako sa teraz pochlapí. Slavoboj sa dal uviazať na silný povraz a spustiť do diery, čo studňou mala byť.  Najprv bolo len hrobové ticho. Potom sa zdola ozval šramot a buchot, akoby tam ktosi zápasil. Zazneli ťažké stony i tvrdé údery. Zrazu znovu nastalo úplné ticho, ktoré narúšal len Miloslavin bolestný vzlykot. „Už je po ňom! Škoda ho,“ zašepkal ktosi.

Vtom sa však ohlásil. Tri razy udrel mečom o tvrdú skalu. Ľudia napli mocné povrazy a vytiahli ho. Najprv sa vynoril meč, potom Slavobojova hlava a nakoniec celý hrdina. Hneď potom doráňaný a vysilený odpadol. Hlavné však bolo, že dýchal a žil. Pod jeho halenou našli skrvavenú ohyzdnú hlavu akejsi potvory. Bol to šarkan, ktorý žral chlapov v studni. Nebodaj sa mu pri kopaní studne dostali k brlohu. „Viac už nikomu neublížiš,“ riekol Rastislav a tresol hlavu tak mocne o zem, až sa do kameňa zaryla. V mieste, ktoré vyhĺbila, vyvrel mocný prúd zdravej vody.

Veľa sa zmenilo odvtedy na Devíne. Kým žili manželia Slavoboj a Miloslava, bola v studni voda, ale keď istého dňa obaja umreli, šarkania studňa razom vyschla. Vraj v tú istú chvíľu otvorila sa na Devíne nová studňa. Ostala aj pamiatka na slávnu chvíľu, zázračný meč hrdinu Slavoboja. Po mnohých ťažkých vojnách sa akosi znovu dostal do studne a čaká na hrdinu, ktorý ho vyzdvihne a udrie ním do nepriateľa vtedy, keď bude Slovákom najhoršie.

Povesť o Panenskej veži: Rytier Mikuláš, pán Devínskeho hradu sa vybral na pytačky až do Korutánska. Do oka mu padla panna Margaréta pochádzajúca z bohatej korutánskej rodiny. Otec dievčaťa Mikulášovu prosbu zdvorilo odmietol, avšak rytier Margarétu uniesol. Panna Margaréta sa ani príliš nebránila, lebo sa jej páčil mladý rytier a po príchode do Devína aj jeho krásny hrad.

Skôr ako došlo k svadbe, zavítal na Devínsky hrad Margarétin strýc Rafael, opát z Isenburgu. Jeho ozbrojenci sa zmocnili mladej dievčiny, vysadli na koňa a cvalom sa vydali späť do Korutánska. Rytier Mikuláš ich však dostihol a po tuhom boji získal späť svoju vyvolenú. Po návrate na hrad sa začali konať prípravy na svadbu. Len čo si v hradnej kaplnke zaľúbenci povedali svoje áno, na nádvorí hradu už opäť zarinčali zbrane.

Opát Rafael lesťou oklamal stráž a vtrhol do hradu. Korutánci boli v prevahe a rytiera Mikuláša donútili ustúpiť do štíhlej veže na skalnej ostrohe čnejúcej nad sútokom Dunaja s Moravou. Keď časom dvere veže pod náporom sekier a ohňa povolili, rytier Mikuláš v nerovnom boji padol. Jeho mladá nevesta ho videla umierať a od žiaľu skočila do Dunaja. Mútne vody rieky pannu Margarétu  jej svadobný deň pochovali a veža na skalnej ostrohe od tých čias nesie meno Panenská veža.

Jablko života: Matka dvoch krásnych víl dvojčiat darovala jabĺčko života. V jabĺčku sa skrýval život každej z nich. So sesterskou láskou a dôverou si jablká vymenili, aby si vzájomne chránili svoje životy. Ibaže, vynoril sa krásny poľovník, do ktorého sa obe sestry, nevediac o sebe, zamilovali.

Jednej noci sa trojica náhodou stretla na mieste, kde sa pomalá zelená Morava stretá s bystrým belasým Dunajom. Jedna zo sestier v žiarlivej zúrivosti rozmlátila jablko svojej sestry – sokyne o skaly. Dvojča padlo mŕtve na zem. Z kúskov ovocia vyrástla krásna jabloň. Druhá sestra sa chystala skočiť do náručia poľovníkovi. V tej chvíli sa však vrahyňa premenila na čiernu kozu a dodnes sa vraj v hradnom areáli poneviera okolo jablone. Márne sa usiluje dočiahnuť na nové jablká života.

Kôň so zelenou hrivou: V dunajskom ramene pod devínskym bralom žil vodník. Mladý ešte, ani ešte storočný. Nuž mu rozum iba po zábave chodil. Jednostaj v ňom žilky hrali. Keď chodili dievčatá okolo najodvážnejšiu z nich vyzýval do tanca. Nesklamal sa, pri tanci však vysypali košík s čerešňami. Ako pravý gavalier jej za vysypané čerešne zaplatil zlatku aby neškodovala.

Krčmárovi sa to však veľmi nepáčilo: „Vodník jeden vyčľapkaný! Dovoľuje si vytancovať naše dievky!“ Iní odporovali: „Veď sa nič až takého nestalo!“. Nedal sa však odbyť: „Veď sa nám smeje už celý svet! Trnava, ba i Viedeň! A to je vám nič?“. Nakoniec sa chlapi v krčme dohodli, že to musia vodníkovi zatrhnúť.

Dievky však radi chodili na to miesto, kde sa vodník ukazoval a vytancovával ich, ba ich aj obdaroval. Tentoraz tam však boli aj ukrytní nespokojní chlapi. Keď to vodník uvidel, utiekol do hradu. Mačka pri vchode však po ňom prskala. Rýchlo jej hodil rybu a upaľoval ďalej. Ľudia sa zvedavo pýtali koho to chytajú. Rýchlo zistili, že to je vodník. Keď už nemal kam ujsť, premenil sa na koňa so zelenou hrivou. „Ľudia, pozrite na tú zelenú utešenú hrivu“ kričali mnohí.

Chlapi rýchlo začali zatarasovať ulicu. Kôň vyskočil na strechu a ďalej utekal po strechách až sa pod ním jedna neprepadla. Práve na šope patriacej krčmárovi. Vtedy ho chlapi chytili. Krčmár prikázal svojmu sluhovi: „Zaveď koňa do maštale, ale opováž sa ho napojiť! Ani dnes, ani zajtra, ani nikdy!“

Odvtedy kôň so zelenou hrivou ťahal na voze ťažké náklady, sudy s vínom, drevo, čo bolo treba. Sluha si všimol, že sa koníkovi so zelenou silou tratí sila: „Už tretí mesiac slúžiš u krčmára a ani raz si sa nenapil vody.“ Bál sa mu však dať napiť vody, aby o službu u krčmára neprišiel. Nemohol sa však ani pozerať na to, ako sa koník trápi. Tak mu dal napiť. V tej chvíli sa z koňa stal znovu vodník. Poďakoval sa sluhovi, daroval mu vedro plné dukátov a poradil mu, aby si za to postavil mlyn na ramene Dunaja.

Vodník krčmára potrestal tak, že mu zmenil všetko víno v sudoch na žbrndu. Sluhu obdaril tak, že i keď to mlyn nebol veľký, mlel však celý rok, aj vtedy, keď Dunaj zamrzol.