Plavecký hrad (Hrad)
Široký pás vyprahnutej Záhorskej nížiny bol spolu s Malými Karpatami pohraničným pásmom medzi Uhorským kráľovstvom a Českým kráľovstvom. Žil tu len kmeň Sikulov, ktorý strážil hranice po zániku Veľkej Moravy popri rieke Morava. Od tohto kmeňa získala svoje meno obec Sekule. Sikulov na prelome 11. a 12. storočia začali dopĺňať zajatí kočovní bojovníci, ktorých kvôli ich svetlej pleti a plavým vlasom volali Plavci (zvaní tiež Polovci, Kumáni alebo Pečenehovia). Od začiatku 13. storočia prichádza k osídľovaniu pohraničia Plavcami, ktorí sem prichádzajú na pozvanie kráľa Bela IV. Plavci boli tentoraz utečencami pred nájazdmi Tatárov.
Od polovice 13. storočia začínajú strážne osady nahrádzať kamenné hrady. V tomto období Detrich, syn bratislavského richtára Kunta postavil okolo roku 1240 svoje opevnené sídlo na kopci Pohanská na západnom úpätí Malých Karpát. Toto pusté územie získal richtár od kráľa Bela IV. Opevnené sídlo zároveň slúžilo ako pohraničná pevnosť na ochranu kráľovstva. Hrad nazval svojim menom Detrichov kameň. Krátko po vzniku kamenného hradu, v roku 1273 dochádza na poli pod hradom k bitke medzi uhorskými a českými vojskami.
Neskôr sa hrad dostáva do rúk Matúša Čáka Trenčianskeho. Po jeho smrti hrad spravujú takmer do konca 14. storočia kráľovskí kasteláni. V roku 1398 hrad získal obľúbenec kráľa Žigmunda Luxemburského – vojvoda Stibor zo Stiboríc. Po vymretí Stiborovho rodu získavajú hrad významní šľachtici západného Slovenska – grófi zo Svätého Jura a Pezinku. Po vymretí ich rodu hrad znovu pripadá kráľovi. Ďalšími majiteľmi boli Gašpar Šerédy a Fuggerovci. Za Fuggerovcov sa pri prestavbe hradu postupovalo podľa príležitostného projektanta pevností a nemeckého maliara Albrechta Durera.
Ferdinand I. daroval hrad za preukázané služby Melicharovi Balašovi (Balassovi). Balašovci pokračovali v prestavbe a zosilňovaní opvevnenia kvôli rýchlo sa rozvýjajúcej delostreľbe. Využívali najmä tehly, ktoré sa ukázali pružnejšie ako kameň a lepšie odolávali delovým guliam. V roku 1579 dovolil Štefan Balaša protestantskému kňazovi a spisovateľovi Petrovi Bornemisovi zriadiž knihtlačiareň. Kňaz na hrade napísal a vytlačil zbierku kázní a náboženských výkladov. Táto kniha svojim zdobením a čistou tlačou patrí medzi najlepšie tlačené uhorské knihy 16. storočia. Knihtlačiareň patrí medzi prvé tlačiarne na našom území. Na hrade fungovala do roku 1582.
Po vymretí Balašovského rodu sa stal novým majiteľom Peter Bakič. Práve Peter Bakič v roku 1607 uniesol z Holíčskeho hradu manželku vlastného bratranca Zuzanu Forgáčovú na Plavecký hrad. Na tomto príbehu sa zabávalo celé Uhorsko a mal aj súdnu dohru.
Od roku 1641 patrí hrad krajinskému palatínovi Pavlovi Pálffymu. Za povstania Františka II. Rákocziho sa v roku 1706 viedli o hrad boje. Povstalci obsadili hrad ako dôležitý strategický bod. Cisárske jednotky hrad tri dni ostreľovali delostrelectvom až nakoniec poškodený hrad vyrvali z rúk kuruckých povstalcov. Majitelia nemali záujem o opravu poškodeného hradu a sídlo panstva presunuli do Malaciek. Odvtedy hrad pustne.
Tajná chodba: Na Plaveckom hrade bola tajná chodba, ktorá predstavovala poslednú záchranu pre obrancov. Tajná chodba ústila do malej puklinovej jaskyne pod hradom.
Príbeh o únose slovenskej „Heleny“: Významný vojenský veliteľ Peter Bakič bol bratrancom Františka III. Révaya, významného šľachtica. Preto býval častým hosťom na Révayovom hrade Sklabiňa, kde sa zahľadel do jeho manželky, krásnej Zuzany Forgáčovej. František Révay si bral Zuzanu Forgáčovú, keď mala 15 rokov. Bil a týral ju. Možno preto bolo ich deväťročné manželstvo bezdetné.
Bakičové návštevy v Sklabini však boli častejšie, ako býva zvykom a preto žiarlivý manžel presťahoval svoju manželku na Holíčsky hrad aby zabránil ďalšiemu stretávaniu sa. Útek však nepomohol, pretože Bakič sa presťahoval do svojho kaštieľa v dnešnom Moravskom Svätom Jáne. Preto manžel nechal svoju manželku Zuzanu zavrieť v hradnej veži.
Napriek tomu ju Bakič 27.01.1607 uniesol. Preliezol cez priekopy a múry Holíčskeho hradu, prebúral tri steny a Zuzanu Forgáčovú odvliekol spolu s jej dvomi slúžkami na Plavecký hrad. Prípadom sa zaoberala stolica, krajinský snem i ostrihomský arcibiskup. Aby sa zaľúbenci vyhli odsúdeniu popierali všetky obvinenia manžela. Očistnou prísahou im ich zapieranie dosvedčilo sto šľachticov. František Révay vyšiel zo sporu porazený a s hanbou. Bol súdne odlúčený od manželky a presťahoval sa na rodinné sídlo v Sklabini, kde v roku 1623 zomrel.
Peter Bakič a Zuzana Forgáčová vraj nechceli poškvrniť očistnú prísahu a nevzali sa ani po Révayovej smrti. V románoch sa uvádza, že žili spolu na Plaveckom hrade, ale neexistuje doklad o ich manželstve. Zuzana Forgáčová zomrela vo veku 50 rokov a bola pochovaná v mníšskom habite v krypte Kostola sv. Jakuba v Trnave. Bakič ako vojak vlastnil viacero strážnych hradov a pôsobil po celom Uhorsku. Svoju milú prežil o 20 rokov a počas jej života ju podporoval. Možno preto mu po smrti odkázala všetok svoj majetok.
Príbeh romanticky spracoval Jožo Nižňanský vo svojom románe „Žena dvoch mužov“ a Ján Čajaka ml. v románe „V zajatí na Holíčskom hrade“.
Kráľ a Pálffyovci: Kráľ bol raz hosťom pána Plaveckého hradu a spolu išli na poľovačku. Kráľom štvaný jeleň vyplašil v lese koníka ťahajúceho voz smoliara Pavla. Fúra sa prevrátila, Pavla voz privalil a jeho syn sediaci pri otcovi sa len tak- tak zachránil. Kráľovi sa šuhaja uľútostilo a zveril ho do opatery bezdetnému pánovi Plaveckého hradu. Ten si ho osvojil a na smrteľnej posteli hradné panstvo daroval už odrastenému a súcemu mládencovi, zakladateľovi rodu Pálffyovcov (maďarské „Pál fia“ vraj znamená „Pavlov syn“)