Dnes je: piatok - 29.3.2024, Meniny má: Miroslav
Aktualizované: 29.03.2024

Fotografie z roku 2012



On-line: 8

Akcie: 809

Foto galérie: 646

Videá: 280

Odkazy: 576

Komentáre: 1449

Login:

Heslo:

Hrady a zámky Uhrovec

Uhrovec (Hrad)

Leží v pohorí: Strážovské vrchy
Kraj: Trenčiansky
Okres: Bánovce nad Bebravou
Obec: Uhrovské Podhradie
Nadmorská výška: 591 m n.m.
Rozloha: ----
Iné názvy: Uhrovský hrad, Castrum Vgrog, Vgroch, Wgrowg, Vhurocz
Súčasný stav: Na záchrane hradu pracuje občianske združenie "Hrad Uhrovec"
zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto zobraziť foto

Niektorí historici predpokladajú, že na mieste hradu na prelome 9. a 10. storočia stála strážna osada s jednou drevenou vežou – pozorovateľnou. Osada vznikla krátko po vzniku Uhorského kráľovstva, ktoré ešte nemalo ani pevné hranice. Tieto hranice sa dočasne ustálili na rozhraní stredného a severného Ponitria. V osade bola vojenská posádka, príslušníci staromaďarských kmeňov, ktorí neskôr dali meno obci a neskôr aj hradu. Domáci Slováci prišelcov nazývali Ugri, Ugorci. Spojením slova „Ugor“ a „obec“ vznikol názov „Uhrovec“. Písmeno „g“ sa časom zmenilo na „h“. Po čase sa hranica posunula ďalej na sever. Pravdepodobne nie všetci Uhri odišli. Niektorí sa pravdepodobne usadili, začali roľníčiť a pomiešali sa zo Slovákmi. Postupne sa asimilovali, poslovenčili. Ich osada už dávno zmizla.

Iní odvádzajú názov hradu Uhrovec od „Vgroch – Vg(o)roch“ a prekladajú to ako „hrad v horách“. Ich tvrdenie podporuje to, že hrad Uhrovec je považovaný za najosamelejší hrad na Slovensku. Odtiaľto je to ďaleko k významným riekam Váh i Nitra, nevedie tadiaľto, žiadna obchodná cesta, ktorú by chránil, doslova stojí uprostred hôr.

Báš z rodu Hunt – Poznanovcov sa tiež zúčastnil nešťastnej bitky pri rieke Slaná, v ktorej padlo takmer celé uhorské vojsko. Iba niektorým sa podarilo ujsť z bojiska. Medzi nimi bol aj Báš, ktorý sa uchýlil na svoje majetku na hornom toku Bebravy. Krátko po odchode Tatárov sa stal Trenčianskym Županom a kráľ Belo IV. ho odmenil majetkom v Sobotišti na hranici s Českým kráľovstvom. Keď sa nebezpečenstvo pominulo, najbohatší šľachtici zo strachu pred Tatármi začali stavať kamenné hrady, pretože iba kamenné hrady a dobre opevnené mestá sa dokázali Tatárom ubrániť. A tak sa stalo, že aj tento hrad dostal kamennú podobu.

Báš bol bohatý, mal výnosný úrad, rozsiahly majetok, ale peniaze na nový hrad mu nestačili. Aby mohol dokončiť hrad, musel predať časť svojho majetku. Staval dôkladne a premyslene. Pôdorys hradu určil terén – trojuholník obohnaný hradbami s cimburím a tromi vežami v nárožiach. V hradbách sa zachovali zvyšky drevených trámov, ktoré rástli v roku 1254. Tento objav vyvrátil tézu, že hrad vznikol až za Matúša Čáka Trenčianskeho o polstoročie neskôr. Župan Báš vykonával svoj úrad až do roku 1272. Svojmu synovi Petrovi zanechal hrad aj s panstvom, ktoré tvorilo 11 dedín.

Peter bol v roku 1285 donútený vymeniť hrad Uhrovec s panstvom za tri bezvýznamné dediny v Tekove v prospech Matúša Čáka Trenčianskeho. Dobrovoľne by na výmenu nepristúpili. Urobili tak v stave smrteľného strachu. Pre Bášovcov to bol veľmi nevýhodný obchod i keď im Matúš priplatil 50 hrivien striebra. Nepomohli ani sťažnosti Mikuláša, syna Petra a vnuka Báša samotnému kráľovi v roku 1297. K výmene došlo v čase, keď mal Matúš Čák približne 25 rokov. Už vtedy bol mocný a bezohľadný. Matúš Čák Trenčiansky prinútil k nevýhodnej výmene aj Hoclava z Topoľčianok, aby mu za Chotín a 100 hrivien prepustil Topoľčianky. Po desiatkach rokov v roku 1318 majetok vrátil jeho synovi Júliusovi za verné služby, ktoré mu vykonal ako kastelán Levíc.

Nepoznáme dátum narodenia a v skutočnosti ani nevieme, ako vyzeral Matúš Čák Trenčiansky. Všetky maľby sa inšpirovali hermou – schránkou na ostatky svätých, ktorá istý čas bola považovaná za jeho podobizeň. V skutočnosti ide o podobizeň neznámeho kráľovského svätca. Herme chýba koruna a vrch hlavy, čo veľmi pripomína plešinu a preto ju romantickí maliari kreslili aj Matúšovi Čákovi Trenčianskemu. V tej dobe neboli hermy vzácnosťou. Mala ich každá katedrála i mnoho súkromných osôb.

Keď Matúš Čák nútil Bašovcov k výmene bol síce mladý, ale nie bezvýznamný. Pochádzal z významného a starého rodu so Zadunajska. Majetky rodu ležali v dnešnom Maďarsku v pohorí Vértes (Vertéš, v severnej časti Maďarska). Čákovci sa v prameňoch spomínajú po prvý krát v roku 1231, kedy sa delil rod i rodové majetky. Rod mal vtedy 12 samostatných vetiev. Časť Čákovcov prišla aj na Slovensko. Otec Matúša Čáka Trenčianskeho získal po roku 1241 hodnosť kráľovského stolníka a neskôr aj taverníka. Stal sa županom v Nitre a Bratislave. Mal 4 synov a dcéru. Po jeho smrti v roku 1245 zostali na rodových majetkoch starší bratia Marek a Štefan. Mladší bratia Matúš a Peter presídlili na juhozápadné Slovensko. Jeden z Petrových synov dostal meno Matúš. Zo začiatku mali skromné majetky. Keď však získali úrad palatína, majetky rýchlo rozšírili.

Čákovci boli síce bohatí a vplyvní, ale na Slovensku nemali hrad, ktorý by sa stal ich rodovým sídlom. To bol pravdepodobne jeden z dôvodov, prečo sa jeden z najmladších Čákovcov – Matúš, zmocnil Uhrovca. Uhrovec bol Matúšovým sídelným hradom viac ako desať rokov. Zostal ním až do roku 1296, keď kráľovský kastelán odovzdal do jeho rúk Trenčiansky hrad. Zdedil majetok po svojom otcovi a dvoch strýkoch, ktorí zomreli bezdetní. Navyše zastával najvyššie funkcie v kráľovstve – tri krát bol palatínom, Bratislavským, Nitrianskym, Trenčianskym a Komárňanským županom a kráľovským taverníkom. V čase najväčšej slávy mu patrilo vyše 50 hradov s panstvami, čo je takmer celé západné a stredné Slovensko. V Trenčíne si zriadil vlastný dvor ako kráľ a mal svojho vlastného palatína a vojsko. Vo svojom domíniu zvanom „Matúšova zem“ vybudoval silnú hospodársku základňu. Zachovali sa údaje o jeho starostlivosti voči svojim stúpencom, služobníkom a poddaným rešpektovaním určitých pravidiel. V bezohľadnosti však nikdy nepoľavil. Bral, čo sa mu zachcelo. Najmä cirkevný majetok. Šikovne využíval situáciu po vymretí Arpádovcov. Vytiahol do otvorenej vojny proti samému kráľovi. Dokonca obliehal jeho hrad v Budíne.

Do bitky pri Rozhanovciach poslal 2000 mužov. Bitku, v ktorej padol jeho veliteľ Aba Pekný z Hlohovca síce prehral, ale napriek tomu, že padlo mnoho mužov si dokázal udržať nezávislosť ako jediný oligarcha v celom uhorskom kráľovstve. Matúš Čák v roku 1321 približne ako 60-ročný zomrel. Do jeho domény vtrhlo kráľovské vojsko a obsadzovalo hrad za hradom, najčastejšie bez boja. Kasteláni za prísľub beztrestnosti sami otvárali brány. Vzdal sa aj Uhrovec. Odolával iba Trenčín, na ktorého obliehaní sa osobne zúčastnil kráľ Karol Róbert. Hrad nebránil priamy potomok Matúša Čáka, ale jeho synovec Štefan Čech. Po štvormesačnom obliehaní sa dohodol s kráľom na slobodnom odchode. Kráľ mu dokonca priznal aj odškodné, veno po matke a hrady Holíč a Branč.

Matúš Čák mal aj syna, o ktorom je známe len to, že v roku 1309 spolu s otcom predstúpil pred ostrihomský konvent. Tu potvrdili, že Abrahámovi Rúfusovi dali tri dediny ako protihodnotu za hrad Branč. Išlo o ďalšiu vynútenú majetkovú výmenu. Viac informácií o jeho synovi niet, predpokladá sa, že zomrel. Matúš Čák mal aj dcéru, ktorú sa neúspešne pokúšal zasnúbiť s niektorým z Habsbrugských princov. Traduje sa, že Matúš Čák Trenčiansky je pochovaný v krypte hradu Uhrovec alebo na lúke na kopci Rokoš. Je to však iba legenda.

Uhrovec po Matúšovej smrti dostal do správy kráľovský notár, čo je privysoká funkcia na kastelána. Kráľ sa zrejme obával záškodníckej činnosti bývalých stúpencov Matúša Čáka a za kastelánov vymenúval svojich najoddanejších ľudí. Majetkom kráľa zostal hrad až do roku 1389, keď ho Žigmund Luxemburský daroval svojmu obľúbencovi Stiborovi zo Stiboríc, pánovi Beckova a celého Váhu. K hradu patrilo mesto Bánovce a 21 dedín v povodí potoka Radiše a na hornom toku Bebravy. Stiborovcom patrilo panstvo až do roku 1434. Keďže išlo o najvýznamnejších a najbohatších magnátov Uhorska, nemožno vylučovať ani ich stavebné aktivity na hrade. Po smrti Stibora mladšieho hrad Uhrovec znovu pripadol kráľovi a stal sa stal venným majetkom uhorských kráľovien. V roku 1435 patril hrad kráľovnej Barbore. Vlastnila ho však len do roku 1439, keď jej hrad odobral uhorský kráľ Albrecht Habsburský a udelil ho svojej manželke Alžbete. V ropku 1547 hrad prvý Habsburg na uhorskom tróne, Ferdinand I daroval Františkovi Zayovi. Hrad sa stal prepychovým sídlom rodu Zay.

Začiatkom 40. rokov 15. storočia sa novým držiteľom hradného panstva stal vplyvný magnát z Liptova Pongrác zo Sv. Mikuláša. Okolnosti získania hradu bližšie nepoznáme, ale existujú doklady, že Pongrác na Uhrovci sídlil. Roku 1453 legalizoval Pongrácovu držbu hradu kráľ Ladislav V. Pohrobok za preukázané verné služby a udelil mu ho do dedičnej drržby. Ako majiteľ hradu sa po Pongrácovej smrti spomína Ján Pongrác. Jánovi a jeho dcéram hrad patril aj v priebehu 80. rokov 15. storočia. S Pongrácovcami tiež možno spájať savebné aktivity, najmä zvyšovanie obranyschopnosti hradu, pretože po smrti kráľa Albrechta vypukla v krajine feudálna anarchia. Pongrácovci sú spájaní aj s faľšovateľskými ativitami na hrade.

Roku 1483 sa ako záložný vlastník panstva uvádza Ondrej Danffy z Dobozu. Ako ďalší spoludržiteľ hradu sa na prelome 15. a 16. storočia spomína aj Ondrej Kolár z Výčap. Roku 1506 vdova po Ondrejovi Danffym dala hradné panstvo do zálohu za 7000 zlatých Vavrincovi Salczerovi zo Záblatia, ktorý Uhrovec držal až do začiatku 30. rokov 16. storočia.

Roku 1530 získal hradné panstvo Uhrovec Peter zvaný Doktor de Zylagy, správca kráľovských príjmov. Roku 1533 mu potvrdil držbu panstva Ferdinand I. Peter Doktor sa oženil s Brigitou so Slopného a po roku 1533 sa rozhodol pre dôkladnú prestavbu hradu. Práve v tomto čase (1533 – 1546) sa dobudoval tzv. Dolný hrad a prístup do hradu po moste popod delovú baštu. Manželstvo Petra Doktora zostalo bezdetné. Kráľ Ferdinand I. v roku 1547 udelil hradné panstvo Uhrovec Františkovi Zayovi z Čemeru. uvedenie nového majiteľa do držby nebolo jednoduché. Proti tomu protestovali vdova Brigita a ďalší okolití šľachtici. Kráľ uznal nároky vdovy po Petrovi Doktorovi a prikázal Františkovi Zayovi primerane ju odškodniť. Roku 1549 preto nariadil Nitrianskej kapitule, aby odhadla výšku finančných nákladov, ktoré Peter Doktor vložil do prestavby hradu. Zástupca Kapituly spoločne s murármi, kamenármi, tesármi a lámačmi kameňa odhadli výdavky Petra Doktora nasledovne: hodnota postavených múrov na dolnom i hornom hrade a hodnota použitého materiálu (kameňa, vápna, železa, dreva) bola stanovená na 4000 zlatých dukátov. Hodnota tesárskych prác bola odhadnutá na 500 dukátov, vyhĺbenie priekopy a cisterny na dolnom hrade na 100 zlatých. Suma 5500 zlatých je veľmi vysoká a svedčí o výraznej prestavbe hradu.

František Zay až do svojej smrti roku 1570 nemal čas realizovať žiadny významnejší stavebný počin na Uhrovci, pretože sa neustále zdržiaval v kráľovských službách ďaleko od domova. Po roku 1570 sa hradné panstvo rozdelilo medzi synov Františka Zaya. Význam hradu stúpol v nasledujúcom 17. storočí, keď v časoch stavovských povstaní a tureckého nebezpečenstva slúžil ako útočisko pre Zayovcov a okolitú šľachtu. Mnohí si na hrade nechali uschovať svoje cennosti a donačné listiny. V druhej polovici 17. storočia sa množili spory medzi Zayovcami o údržbu hradu. Roku 1680 si napríklad Štefan nechal vyhotoviť svedectvo Trenčianskej stolice, že iba on sám sa riadne stará o údržbu hradu, kým ostatní jeho bratia túto povinnosť zanedbávajú.

V nasledujúcich mierových desaťročiach hrad stráca na význame a pomaly upadá. Na hrade sa zdržuje už iba niekoľko drábov, pretože hrad sa využíva ako väznica. Zayovci sa presťahovali do pohodlnejšieho kaštieľa v Uhrovci. Na rodové sídlo však nezabudli. Po víchrici v roku 1802 nechali z úcty k rodovému sídlu na hrade opraviť strechu. Za revolúcie v roku 1848 za dosiaľ nevyjasnených okolností hrad vyhorel. Povrávalo sa, že hrad prepadli a vyrabovali panslávi. Je možné, že sa tak naozaj stalo, pretože vtedajší majiteľ Karol Zay bol stúpencom maďarizácie, národné hnutie Slovákov považoval za oslabovanie uhorskej jednoty a Štúra nenávidel. Tento príbeh sa tradoval iba ústne.

Odvtedy hrad chátra tak, ako mnohé iné hrady. Prázdny, opustený, bez strechy a bez ochrany sa pomaly menil na ruinu. Len za II. Svetovej vojny tu boli partizáni. Od roku 2001 však začal projekt na záchranu hradu. S pod ruín sa pomaly vynára hrad v prekvapivej celistvosti. Hrad sa nestal predmetom tuhých bojov a preto je dodnes pomerne dobre zachovaný a je na ňom vidno veľa architektnoických detailov. Síce je v ruinách viac ako 150 rokov, ale napriek tomu má zachovanú neskororománsku kaplnku, veže, rozsiahly renesančný palác s mnohými architektnoickými detailami, krbmi, záchodmi, cisternami…, ktoré sa na iných hradných zrúcaninách nezachovali. V hradnej kaplnke dokonca sa čiastočne zachovali 600 rokov staré maľby na stenách. Maľby boli zakryté ochrannou omietkou a čakajú na svoju rekonštrukciu.

Povesť o Turkoch pri hrade : Ranné brieždenie prerušil varovný výkrik: „Turci! Turci sú tu!“ Nikto tomu nechcel veriť. Medzi strážcami v zbroji a zvedavými dvoranmi vybehla na obrannú vežu aj hradná pani. Bola vdovou, muž jej padol na jednom ďalekom bojisku vo vojne s Turkami. Obrancovia zbadali v lesnom poraste krčiacich sa tureckých vojakov ako sa opatrne zakrádajú k hradbám. Postupovali k prístupovému mostu na pilieroch ponad priehlbinu k hradnej bráne.

Hradná pani v nočnej košeli s rozpustenými vlasmi priskočila k najbližšiemu zbrojnošovi a zobrala mu kušu. V nepriateľských radoch rozoznala veliteľa a jedinou presnou strelou ho odpravila na onen svet. Turci zdesení uemním tunajších žien nečakali, kým po nich začnú strieľať aj muži a vzali nohy na plecia. Viac sa v týchto končinách neukázali.

Podľa inej verzie sa na tvárach hradnej posádky zračila hrôza. Každý sa bál o svoj život, pretože Turek sa blíži a možno už dnes sa objaví pred hradom. Len hradná pani Terézia sedí pri otvorenom obloku a húta, ako odolať Turkovi, ktorý je silný a má aspoň 50 ráz viac vojska ako ona.

„Bože večný a všemohúci! Zanedlho sa pod hradom zjaví krvilačný pohan, ktorému nič nie je sväté. Je silný a ja som iba slabá žena…“ Zarahotil hrom a oslepujúci blesk vrhol svetlo do tmavej izby. Terézia sa strhla, vstala a pevným krokom sa pobrala do hradnej kaplnky. Kľakla si a dlho sa modlila. Búrka neprestávala, ako keby mal nastať koniec sveta. Po modlitbách sa vrátila do izby a zaspala.

Na druhý deň posádka hradu začala veriť, že príde posila, ktorá im pomôže zvíťaziť nad Turkom. Veď obrancov bolo iba niekoľko desiatok. Nevedeli ešte, že Turek je už neďaleko Bánoviec a ešte dnes sa zjaví pod hradom a vyzve ich, aby sa vzdali, lebo ich hniezdo zrovná so zemou. Zjavila sa medzi nimi hradná pani. Pôsobila pokojným dojmom a povzbudzovala ich „Držte sa statočne a chlapsky! Nemyslite hneď na to, že Turek musí nad nami zvíťaziť. Málo je nás, veľmi málo, ale máme oproti Turkovi výhodu, že sme na hrade. Oni musia útočiť, my budeme iba brániť.“ Starý veliteľ posádky sa spýtal „A či posila nepríde?“ Hradná pani odpovedala: „Niet už času. Turek tu bude asi o dve hodiny.“ Po dlhšej chvíli veliteľ posádky povedal silným hlasom: „Vytrváme pri tebe, vznešená a dobrá pani, až do smrti. Vycedíme za teba i poslednú kvapku krvi. Prisaháme, že ťa ani v najťažších časoch neopustíme.“

Medzitým turecké vojsko rýchlym krokom tiahlo od Bánoviec ako dlhý had. Na hrade stál každý na svojom mieste a po povzbudzujúcich slovách hradnej panej a veliteľa sa zdalo, že medzi nimi stojí anjel a rozopäl nad nimi svoje ochranné krídla. Takmer netrpezlivo čakali na príchod Turka.

Turek je už blízko. Holé hlavy sa ligocú v poludňajšom slnku. Turci spievajú monotónne piesne… Ich vodca sedí na paripe. Hradnej panej sa zdá, akoby z diaľky pozeral práve do jej očí… Turek dorazil pod hrad. Vodca pozrie hre. Ironicky a pohŕdavo sa usmieva. Zdvihol ruku na znamenie, aby bolo ticho. Všetci stíchli. Hradná pani vidí ten odporný úsmev. Zapicháva sa jej do duše. „Hej vy tam hore v tej kuvičej diere!“ kričal spupný vodca. „Poddajte sa dobrovoľne, lebo za pol hodiny nezostane z vášho hniezda kameň na kameni!“ Potom sa zarehotal a s ním celé turecké vojsko.

Tento smiech vrazil do duše hradnej pani. Schytila luk, natiahla ho a vystrelila šíp. Ten zahvízdal v povetrí a zabodol sa do pŕs tureckého vodcu. Ten vykríkol a spadol do rozvodnenej Radiše po búrke. Keď Turci videli ako voda pohltila ich vodcu, zmocnilo sa ich zdesenie a roztekali sa na všetky strany. Jeho kôň zaerdžal a pustil sa za utekajúcimi Turkami.

Povesť o Uhrovskej spravodlivej pani: Na Uhrovec prišla nová hradná pani, vdova. Muž jej padol kdesi v tureckých vojnách a tak zostala sama s dvadsaťročným synom. Keď si prvý krát dala zavolať richtárov svojich poddanských dedín, vyhlásila, že voči statočným bude vždy spravodlivá. Od nikoho nežiada ani o zrnko viac, než ako predpisuje starý zvyk. Keby však predsa len niektorý šafárnik vynucoval dačo navyše, nech jej to hneď oznámia. Majú právo kedykoľvek pred ňu predstúpiť. Nijaký úradník, ani pandúr, im v tom nesmie zabrániť.

Hneď v prvé dni si hradná pani našla príležitosť ukázať, že je naozaj spravodlivá. Vybrala sa do podhradia, aby spoznala aspoň najbližšiu poddanskú osadu. Sprevádzal ju veľký dlhosrstý pes Nero a úradník, ktorý mal zapísať žiadosti alebo ponosy poddaných. Na kraji dediny vystúpila z koča. Bol robotný deň v polovičke mája, poddaní pracovali na panstvách. V dedine zostali len starí ľudia a zopár detí. Aj z tých väčšina pásla husi na pažiti pri potoku. Keď hradná pani k nim prichádzala, pes sa nečakane rozbehol k dievčatku, ktoré pobehovalo po brehu a vyháňalo z potoka husi. Dievčatko v strachu začalo pred psom cúvať a vôbec si neuvedomovalo, že je tak blízko k vode. Pes dorážal, na prísny hlas svojej panej vôbec nereagoval. Ešte krok späť a dievčatko s výkrikom padlo do prudkého prúdu. Chcelo vstať, ale voda mu stále a stále podrážala nohy. Kým sa pani a úradník spamätali, skočili zo dvaja chlapci do potoka a dievčatko vytiahli. Hradná pani chlapcov pochválila, dievčatko pohladila a dala mu malý peniažtek.

V nedeľu si hradná pani dala malé dievčatko i jej matku zavolať na hrad. Aká bola mamka ustarostená, keď kráčala hore hradným vŕškom, tak sa jej na hrade uľavilo. U pani veľkomožnej už bol aj hlavný vinník pes. Svedkov nepredvolala. Načo aj? Na vlastné oči všetko videla, a to ešte celkom zblízka. Ona bola sudcom, dievčatko žalobkyňou, pes obžalovaným, úradník svedkom. Pani sa pýtala, dievčatko odpovedalo, úradník zapisoval, čo pani prikazovala a pes žmurkal očami a ničomu nerozumel. „V mene spravodlivosti“, vyhlásila nakoniec veľkomožná sudkyňa, „odsudzujeme hradného psa Nera na týždeň do tmavého žalára, pretože dievčatko preň mohlo dostať zrádnik.“ Psa teda odsúdili, dievčatko dostalo koláč a jeho mamka celú zlatku.

Čoskoro sa o tom rozprávalo po všetkých poddanských dedinách. No pani si onedlho našla aj inú príležitosť ukázať svoju nepodplatiteľnú spravodlivosť. Dievky bielili pri potoku plátno. Polievali a sušili, sušili a polievali. A plátno bolo na slniečku čoraz belšie. Keď sa im už videlo, že je ako sneh a tešili sa, že ich pani pochváli, strhol sa prudký víchor. Chytil plátno, povláčil ho kade tade a nakoniec šmaril do močidla. Skôr, ako by ho boli stačili vytiahnuť, spustil sa prudký lejak a vodou nasiaknuté plátno stlačil na blatisté dno. Keď sa pani dozvedela ako víchor zmaril statočnú ľudskú prácu, prenáramne sa hnevala. Prikázala drábom, aby vinníka na druhý deň priviedli na hrad. Nikto však nevedel ako ho priviesť, lebo vietor ešte nik nechytil. Ale hradná pani neodstúpila od svojho a tak bol zase súd. Pani bola sudcom, šafár žalobcom a dievky svedkyňami. „V mene najvyššej spravodlivosti“, znel nový rozsudok, „víchru, ktorý nám v tretiu májovú sobotu pred samým poludním narobil na plátne veľké škody, navždy zakazujeme vstup na naše panstvo. Keby náš zákaz predsa len prestúpil, môžu doň naši ľudia beztrestne zaťať kosákom, kosou alebo ho prepichnúť vidlami.“ Pre istotu prikázala postaviť stráž aj na kostolnú vežu. Z veže vidieť naozaj veľmi ďaleko. Keď stráž zbadá víchor v ktorejkoľvek doline, od jedného alebo druhého Rokoša, od Omastinej alebo Žitnej, treba hneď zvoniť na poplach, aby si ľudia pripravili súce zbrane.

V najbližšiu sobotu po odsúdení víchra, Bratinovci márne čakali svoju 16-ročnú dcérku Žofku. Bola na panskom s ostatnými dievkami a ženami. Na mrku sa takmer pred samou dedinou od ostatných oddelila, že ide kozám odlomiť agát. Keď dlho nechodila, rodičia sa začali znepokojovať. Tušili nešťastie. Ešte v noci sa všetci chlapi z dedinky vybrali ju hľadať. Nebolo jej však ani na ceste, ani v kríkoch vedľa nej, ani pri potoku. Našli ju až na svitaní utopenú. O necelý týždeň našli ďalšiu utopenú. Tentoraz to bola mladá vydatá žena, matka dvoch drobných detí. Podhradie bolo ako rozryté mravenisko. Nepokoj, neistota, strach. Ľudia boli presvedčení, že do podhradia sa vrátil voľakedajší starý vodník. Už roky nechyrovali o ňom a teraz si v krátkom čase vybral až dve obete. Možno si prišiel vybrať novú nevestu, lebo vodníci nevydržia dlho s jednou ženou. A možno sa prišiel za dačo pomstiť.

Hradná pani hneď v najbližšiu nedeľu zišla dole do dediny. Dala si zavolať všetkých obyvateľov a prikázala im, aby na čele s richtárom striehli na vodníka. „Nesmie dostať viacej duší! Ak ho dakto zočí, hneď to treba hlásiť na hrad. Potom je každý chlap povinný pridať sa k hradným pandúrom i k panskému horárovi pri chytení topenca.“ Ľudia boli vďační svojej panej, veď doteraz sa ani jeden pán nezaujímal o ich starosti a súženie. Striehli od svitu do mrku. Podaktorí sa ešte aj v noci motali okolo miest, kde sa stalo nešťastie. Iba horár zišiel vše popri potoku aj ďalej do hory. Musel sliediť aj po pytliakoch. Za to ho panstvo platí. A tu raz v podvečer, ani nie kto vie ako ďaleko od miesta posledného nešťastia začul v Rokošovej doline dupot koňa. Nebolo mu to podozrivé, veď mladého pána často vídaval v horách. Čudák je to. Iste má aj dobré pušky, ako majú i iní páni, no on najradšej na poľovačku len tak, po starosvetsky, s kušou a tulcom. Aj sa mu už ponúkol, že mu nadženie zver, no nevzal ho. Odbil ho, že sa teší len z toho, čo si sám chytí. Horár skočil za kríky a opatrne skúmal, akú zver mladý pán naháňa. Keby mu ju vyplašil, mohol by sa hnevať. Ale čudná to bola zver, dvojnohá, bez krídla, dievka. Vari Omastová Marka. Chudera beží z posledných síl. Nohy sa jej podlamujú, hlava letí dopredu. Každú chvíľu môže padnúť a kôň ju pošliape. Tam, kde horský chodník vbieha do potoka, tam sa nešťastnica na mokrých kameňoch pošmykne a padá. Kôň poslušne zastane. Mladý gróf z neho zoskakuje a dvíha ju. „Vidíš. Vidíš! Bolo ti to treba?“ Vyčíta jej súcitne. V nasledujúcom okamihu však začne nečakane strhávať z Marky šaty. Dievka sa bráni. Pridržiava si ich a jajká. Násilníka jej odpor uráža. Udrie ju tak silno do hlavy, že mu odkvacne v rukách. Keď vidí, že sa nehýbe, zodvihne ju a nesie ju dole potokom. Hľadá hlbočinu, prelietne horárovi hlavou. Chce ju utopiť. Naisto utopil aj tamtie dve. A potom, že vodník. Nedá mu to pokoja. Pán, nepán. Treba mu v tom zabrániť. Rozbehne sa rezko za ním. Keď veľkomožný začul jeho kroky, pustil Marku do vody a vzal nohy na plecia. Marka našťastie neležala tak, že by jej voda vnikla do úst. Horár ju vyniesol na breh, zahalil do svojej kabanice a kriesil ju. „Ale čo teraz?“ Spýtal sa, keď ako tak prišla k sebe. „Prečo?“ Pozrela sa na neho nechápavo. „Vari sa mladý pán ešte vráti?“ „To sotva. Iste ho mrzí, že som ho prichytil. Ani páni nie sú radi, keď ich človek prichytí pri dačom mrzkom. Horšie je, ako povedať v dedine, aby sa ľudia neľakali vodníka, ale vyhýbali sa mladému grófovi.“ „Však my to len známym. Len najlepším kamarátkam.“ Navrhla. „A tie zase svojim najdôvernejším, a tie ďalším a nakoniec sa to dostane do uší samotnej grófke. Zavolá si nás, ale neuverí nám. Vyhoríme.“ To nechcela ani ona. Tak zostali na tom, že nikomu o tom nepovedia. Svedkov nemali a mladý sa určite nepochváli.

Kto vie, ako bolo, ako nie, kto z nich sa pozabudol, no o necelý týždeň šepkalo sa o tom nielen v podhradí, ale aj v Omastinej, Žitnej i v Radiši. Iskra z horúcej pahreby vyletela aj hore na Uhrovec a podpálila hnev spravodlivej pani veľkomožnej. „Nože mi priveďte toho horárika a to dievčisko,“ prikázala hneď pandúrom. „Nech mi tu zoči voči povedia, ako to naozaj bolo, a ak je to pravda, mladého potrestáme, ale ak klamú, vytrhneme im jazyk.“ A zase bol súd. Pravda, bez mladého pána. Ten vraj musel v akejsi súrnej veci odcestovať do samej Viedne na cisársky dvor. Zostali teda len obžalovaní a sudca, ba vlastne sudkyňa. Grófka si dala všetko rozpovedať od dievky aj od horára, no nepripustila, že by na tom bola čo i len štipka pravdy. A tak rozsudok znel: „pretože sa horár Miško Jaško a Mara, dcéra Omastova Petrova, spriahli proti veľkomožnému panstvu a planými klebetami špinili jeho dobré meno, obom sa im vytrhnú ich hriešne ohováračské jazyky. No aby ste nepovedali, že nemám srdce a nie som veľkodušná,“ dodala pani po prečítaní celého rozsudku, nechám vám tie vaše hriešne jazyčiská, aby ste nimi mohli denne vyslovovať úprimnú ľútosť.“ Neuznala ich však za hodných svojho súcitu a vychvaľovanej materinskej starostlivosti o dobro svojich poddaných. Po polročnom väzení ich vypovedala zo svojho panstva. O spravodlivosti veľkomožnej panej však pamäť poddaných zachovala aj iné príbehy. Pravda, papiere o nich mlčia.