Jozef
Ledva ubehlo 24 hodín od pamätného výstupu na Poludnicu a už mi zvoní telefón. Vravím si „to im nestačilo?“ Stačilo. Nevolá nik zo zúčastnených. Je to Dušo. Vraj v nedeľu by to šlo a nech hodím akciu na stránku. Poludnica. Vysloviť meno tohto kopca však nestihol. Predbehol som ho. Takže máme cieľ a deň. Počasie a ďalší zúčastnení sa vykryštalizujú.
Blíži sa víkend. Volá mi Maroš. Aj by niekam šiel. Vravím mu nedeľa. Nemá problém. Začínam ho podozrievať z toho, že po Poludnici začína vyhľadávať akcie zamerané na bohaté zážitky rôzneho druhu. Hmm, tak Poludnica nebude. To mu nemôžem urobiť. O týždeň repete? Ešte si pamätá. Veľmi dobre pamätá. Chvíľu hľadáme vhodného kandidáta na akciu. Nakoniec sa rozhodujeme pre Drieňok. Už dva krát sme tam chceli ísť a nevyšlo to.
Deň pred akciou sa ozýva Dušo. Nepôjde, lebo auto. Už s ním nepočíta. Necháva ho v Trnave, lebo ho predáva. Lenže sa potrebuje nejako doviesť domov. Má vybaveného šoféra, ale nechce ho týrať neskorou večernou jazdou. Domov to nemá na skok. A veru z akcie neprídeme poobede. Kto vie, či by bol takýto ohľaduplný, keby cieľom zostala Poludnica?
Je skoro ráno. Budík ma zobúdza nešetrným spôsobom. Je čas vstávať. Prečo tie hodiny ukazujú taký čudný čas? Lebo som zaspal. Pretiahol som to o dvadsať minút. Ďakujem svojmu budíku, že to so mnou nevzdal a vytrvalo budil a budil až ma zobudil. Toto sa mi často nestáva. No nič, pokúsim sa stratený čas dohnať nasadením zrýchleného tempa. Vydrží mi to iba zopár sekúnd. Zrazu mi zaškŕka v žalúdku a už som zaseknutý na záchode. Toto bude zaujímavé. Na raňajky musím mať niečo jednoduché a najmä rýchle. Rýchlo to nahádzať do seba, rýchlo nahádzať veci do ruksaku, rýchlo sa obliecť, rýchlo… stále rýchlo, ale nie zbesilo. Zázrak. Do Nitry prichádzam s iba trojminútovým meškaním. Maroš už tu je.
Všetko ide podľa plánu. Do Blatnice prichádzame okolo ôsmej hodiny. Zamávame prázdnemu platenému parkovisku a pokračujeme popri ňom ďalej. Na dohľad od neho je vhodné miesto. Tu je to za vatikánsku menu. Máme šťastie, ešte je tu miesto aj pre nás. Je však len otázkou času, kedy sa zaplnia takéto miesta. Potom sa zaplní aj to platené parkovisko.
Prezúvame sa, keď tu zrazu okolo nás prefrčí teréňák so zapnutými majákmi. To sa Horská služba rúti niekam do Gaderskej doliny. Toto neveští nič dobrého. A to je ešte len osem hodín ráno. O chvíľu sa rútia späť a odbočujú do Blatnickej doliny. Ledva vstupujeme do Blatnickej doliny a už ide teréňák rýchlo späť. Môže si to dovoliť, veď je to čistokrvný teréňák. Ledva nám Horská služba zmizne z dohľadu už znovu čosi bliká. Za teréňákom šla sanitka s majákmi. Dolu dolinou však postupuje podstatne pomalšie. Prizeráme sa na toho raneného, ale nikoho nevidíme. Iba nejaké vrece a žiadna tvár. Dúfame, že dotyčný je iba podchladený a zabalený do nejakej teplej fólie. Ak by došlo k najhoršiemu, snáď by privolali aj políciu. Zrazu vidíme ísť tretie auto. Polícia to však nie je. Poľovník zastavuje kúsok od nás, zatvára a zamyká závoru. Už sa nik nepovolaný nedostane autom do Blatnickej doliny. Možno sa o pár dní dozvieme, čo sa stalo…
Potôčik veselo žblnkoce. Radosť popri ňom kráčať. Maroš prezieravo začína hľadať vhodné miesto na osvieženie, keď už pôjdeme naspäť. Je rozhodnuté. Ešte nie sme na Drieňku a nevidíme ten chodníček vedúci hrebeňom a už je jasné, že naspäť pôjdeme tadiaľto. Vďaka potôčiku a viacerým vhodným miestam na namočenie aspoň nôh. Je to síce dlhšie o 4,5 kilometra… proste potôčik.
Kráčam a kochám sa, keď ma tu zrazu nevyberaným spôsobom vyruší mobil. Zvoní. Chvíľu ho ignorujem. Nakoniec si dávam dolu ruksak a hľadám mobil. Vinco. Toto sa robí? Volať človeku, keď je uprostred matky prírody? Proste v inom svete? Informuje ma, že je kúsok od nás na welnese. Iba 12 kilometrov! To mi ako kvôli tomu volá? Jediné, čo by ho ospravedlnilo, by boli slová „chalani zvoľnite trochu, som kúsok za vami. Aby som vás dobehol.“
Cesta nám utešene ubieha. Bodaj by aj nie, veď postupujeme dolinou. Síce tu prekonáme 270 výškových metrov, ale tie sú dobre ukryté na trase dlhej 6,3 kilometra. Tam sa to stratí. Lenže prichádzame k úseku, kde sa to už nestratí. Blíži sa 295 výškových na úseku dlhom 1,4 kilometra. Istý čas postupujeme žľabom. Hore to však ide. Iba občas začujem, ako si Maroš zašomre popod nos slovo „Poludnica“. Obaja sa občas smutne obzrieme a hútame, ako tadiaľto pôjdeme dolu. Teraz to však neriešime, má to čas… až potom, keď pôjdeme dolu.
Zrazu rovinka, trochu húpavá, ale rovinka. Už sme hore na hrebeni, už je dobre. Ale len po sedlo za Drieňkom. Tu zisťujeme, že to najlepšie nás ešte len čaká. Už len 256 výškových metrov na necelom kilometri. Máme však šťastie. Dolu v kotline má dnes byť 28°C. Náš chodníček vedie väčšinou lesom a to znamená blahodarný tieň. Veľmi pomáha i osviežujúci vetrík.
Konečne vrchol! Pekné výhľady. Tu si na chvíľku zriadime základný tábor. Ale opatrne, aby sme tu nezapustili korene. A že chlapi nedokážu robiť viac vecí naraz! Kocháme sa a obedujeme naraz! Je to ľahké. Znovu zvoní mobil. Znovu Vinco. Snaží sa ma zjazdiť za to, že mu nevolám z vrcholu. Bránim sa protiútokom „to ako dokedy máme čakať na tvoj telefonát? Už na vrchole trčíme hodinu! Bez tvojho telefonátu nemôžeme zahájiť zostup!“ Moc som mu ani neklamal. Asi som tušil budúcnosť. Na vrchole sme naozaj pobudli asi hodinu.
Dolu to šlo. Občas sa niekto z nás pošmykol, ale šlo to. Len si bolo treba dávať pozor. Aj sme zopár ľudí stretli. Nie veľa. Ostatní však vystúpali na vrchol z inej strany. Tej ľahšej a prístupnejšej. My sme však chceli prejsť Blatnickou dolinou. Odmenou nám za to bolo ľadové osvieženie. Dobre padlo. Spláchlo pot a dalo dokopy unavené nohy. Zvyšok cesty sme si vykračovali, ako by sme pred chvíľkou iba vystúpili z auta.
Zbytočne sme mali dobrý medzičas. K autu sme síce prišli okolo pol štvrtej ale zlyhalo to, čo malo všetko urýchliť. Aspoň kvôli tomu to bolo vymyslené, dúfam. Už nám znovu škŕka v žalúdkoch. Nevadí, o takú polhodinu sme v Tekovskej kúrii a objednávame si jedlo. Ambiciózny plán. Bežne uskutočniteľný. Dnes však nie. Zrazu auto pred nami bliká. A nebliká samé. Marošovi nestačila práca s paličkami na túre. Ďalej posilňuje ruku. Jednotka, dvojka, brzda, stojíme, jednotka, stojíme, stojíme, jednotka… v slabších chvíľkach príde i na dvojku. Havária alebo práce na ceste? Zrazu pomedzi občas pohybujúce sa autá pred nami vidíme dopravnú značku. Keď sa k nej viac priblížime, budeme múdrejší. Omyl. Povedala nám iba toľko, čo sme už vedeli. Upozorňovala na kolóny. V kolóne už sme, ozaj, ako dlho?
Rýchlo si spomíname čo bolo na diaľnici, keď sme šli tam. A už je to jasnejšie. Videli sme práce na ceste. Teda nevideli. Nik tam nebol. Ale zúžený pruh hej. A to stačí. Na spomalenie určite. Možno rozbabrali aj druhú časť v protismere. Vyzerá to tak. Po niekoľkých minútach sa blížime k ďalšej značke. Zistíme ako ďaleko od nás tie práce vlastne sú. Maroš napne zrak do diaľky a pomedzi autá sa snaží prečítať na značke číslo. Začína to optimisticky, iba dvomi nulami. Lenže kolóna sa pohla a spoza auta sa vynorí tretia nula. To snáď nie, ešte 2000 metrov. Síce postupujeme, ale na túre sme mali lepšie tempo. Tam sme to dali za kratší čas! Tento úsek diaľnice v túto chvíľu ťahá za kratší koniec.
Neodradilo nás to. To čo sme získali v horách, sme síce stratili na diaľnici… ale v bruchách škŕka. Stojíme v Tekovskej kúrii. Domov som sa dostal niečo pred trištvrte na sedem. Ako Dušo? Bolo by to neskoro?
