Jozef
Niečo tu zvoní. Aha mobil. Danka s Petrom mi volajú. Vraj v sobotu by to šlo a mal by to byť nejaký krásny zimný vrch. Mňa pri týchto slovách napadol ako prvý Vápeč. Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď z Danky vypadlo, že aj ona ho mala na mysli. Nie je to autom ďaleko a viacerí z nás na ňom ešte neboli. Navyše má veľmi dobré meno. Turisti ho pokladajú za jeden z najkrajších vrchov v Strážovských vrchoch. Už to len nejako naplánovať. Málokto si na mape všimne jazierko pod Vápčom. Ani ja som o ňom nevedel a až pri asi tretej návšteve Vápča som ho nechtiac objavil. Sa mi nejako priplietlo rovno pod nohy. Preto trasu naplánujem aj tadiaľ, nech ho vidia aj ostatní. Len či ho tentoraz uvidia? Či nebude prikryté snehom?
Postupne sa na akciu prihlasujú ďalší. Akcia asi zaujala nielen povestnou krásou vrchu, ale asi aj priaznivými parametrami. Aj mi Dušan hovoril, čo je to za detskú trasu? Ledva sedem kilometrov? Prevýšenie si nevšímal a darilo sa mu ho nevšímať si až po koniec dediny. Zmizli domy i rovinka. Nič dramatické, ale v zimných mesiacoch občas šmykľavé. Výprava zrazu zastala a všetci niečo usilovne hľadajú v ruksakoch. Na ich nohách sa postupne začínajú objavovať nešmeky. Aj Dušana asi inšpirovali, lebo tiež niečo usilovne hľadá v ruksaku. Aj vytiahol a nalial sebe i mne tekuté nešmeky. To je tak, keď stojím najbližšie k nemu. Nabudúce musím byť opatrnejší. A ešte lepšie nech pri tom je aj Vinco.
Ale poďme pekne po poriadku. Prihlásila sa aj Ľudka. Príde spojom o 08:19 hod. do Ilavy. To by sme už mohli mať v ten čas aj kávu objednanú. Len nie v Ilave, ale v Zamarovciach. Tradície sa totiž nemôžu len tak meniť. Dáme to na gentlemanov a bude musieť trochu počkať. Počkať?! Špekáčiky máte? My nemáme. A oheň máte? Nemáme. Dobre, tak na pumpe kúpime. Ľudka sa medzitým presunula k Lidlu. Tam sme ju vyzdvihli a tí čo nemali, si pri tejto príležitosti kúpili špekáčiky. Takto pekne za chodu sa nám podarilo naplánovať opekačku.
Lenže máloktorý plán vychádza presne na chlp. Všetko máme, špekáčiky, chuť opekať, vytipované miesta na trase, kde by to šlo… len zapaľovač zostal dolu v aute. To ale zisťujeme až tesne pod vrcholom. Nevadí, ako sa hovorí, tradície sa nesmú len tak meniť. Znovu sme to dali na Pata a Mata a aby to nebolo jednotvárne, tentoraz sme zabudli zapaľovač. Veď keby všetko šlo ako po masle, bolo by to nudné!
Na samotnom vrchole fúka. Dušan už stepuje, ale nie od zimy. Rád by už niečo hľadal v ruksaku. Tu nie. Rýchlo urobíme zopár fotiek a zostúpime kúsok nižšie na tú vyhliadku pod nami. Tam sa už zgrupujú ľudia, čo sa dnes rozhodli vystúpiť na Vápeč. Nemajú problém tam vydržať, tam proste musí byť závetrie. To závetrie tam naozaj je. Tam sa dá kochať bez toho, aby človek pripomínal indiána tancujúceho tanec duchov. Vrcholové bude musieť chvíľu počkať, kým zídeme kúsok pod vrchol.
Zostup je trochu dobrodružný. Dušan zisťuje, že nešmeky nie sú všetko. Šmyklo ho a dávaj dole svahom. Aj by Danku dole dal, ale tá bdelo uskočila a o ostatné sa postaral strom. Ten hrdinsky neuhol a zastavil ho. A ja som to nestihol natočiť. Ešte raz a tentoraz to natočím! Neviem prečo, ale moja výzva sa nestretla s porozumením. Z Dušana vypadlo, že on vlastne nie je turista. To fakt? Nie je? A to s nami prešiel už toľko kilometrov? Počkať, veď ja som mu na vrchole Vápča zabudol odovzdať certifikát za prejdenú vzdialenosť! Dušan, počkaj a už sa ďalej nešmýkaj, lebo ti musím niečo odovzdať! Akcia to bola vydarená. Zišli sme sa v netradičnom zložení, ale sadli sme si. Vládla dobrá nálada.
Na to zober jed.
. Ale hlavne veľa dobrej
nálady.