Detail turistickej akcie

Úvod

Cieľom tejto akcie bolo zažiť pravú zimnú a vysokohorskú turistiku. Opäť som vybral Malú Fatru. Trasou som popravde bol inšpirovaný týmto videom na Youtube kanáli, ktoré pravidelne sledujem. Sympatický párik však túru absolvoval v októbri. Ja som vybral adrenalínovejšie ročné obdobie a to riadne zasnežený január

Pred tým, než sme dorazili na štart do ústia Doliny Kúr, sme sa tradične zastavili na rannú kávu ako inak vo Sverepci. Cesta po rannej káve bola príjemná a aj parkovanie v ústi doliny bolo bezproblémové. V blízkosti domov bolo veľké miesto a pán domáci, ktorý sa tu práve objavil nám dovolil na jeho parkovisku parkovať. Možno zavážila aj moja žilinská ŠPZ-ka. Veď bol som ako domáci Dokonca mám dojem, že sme domácemu boli až tak sympatickí, že nám zhŕnačom pred pripravil cestu nášho putovania dolinou hore než sme vyrazili.

Príprava na putovanie bola príkladná. Dnes boli potrebné návleky i mačky „oblečené“ už od začiatku. Všade bolo kopec snehu a dalo sa tušiť, že hore ho bude neúrekom Náhradné rukavice a nákrčník bol samozrejmosťou. Dnes som si prvý krát po dlhej dobe dal vysoké turistické topánky. A dobre som zrobil. Akciu sme naštartovali opäť vareným ružovým vínkom. Sorry Roman, biele nebolo po ruke. A tak sme vyrazili na toto naozaj výnimočné dobrodružstvo.

Putovanie

Trasa na Malý Kriváň

Prvých 2300 metrov viedlo odhrnutou cestou. Bolo to príjemné putovanie vedľa zurčiaceho potoka Kúr. Asi v polovici tejto trasy sme vo svahu zbadali tri lane a mladého jeleňa. Príjemne to oživilo putovanie. Na konci tejto úvodne 2600-metrovej trasy nás obehlo auto a v ňom traja ľudia. Na konci sa modrý chodníček stočil do kopca a začala pravá turistika. Hore je správne by povedal Roman. Asi po päťsto metroch putovania sa objavili pred nami traja turisti. No keď sme ich dobehli z turistov sa vykľuli zrazu poľovníci. Boli to tí z toho auta. V batohu mal jeden z nich cca 50 kg soli pre lesnú zver, ktorú niesol hore do kŕmidla. Okamžite vypukla vzájomná konverzácia a vyústila pri lavičke počas oddychu. No nezostalo len pri konverzácii. My sme prezradili kam ideme a milí poľovníci zatiaľ vytiahli fľaštičku s blahodarnými vitamínmi Týmto sme spečatili momentálne priateľstvo. Nakoniec sme si vyslúžili uznanie, na čo sme sa to vlastne dali. Pán poľovník so soľou presne vedel o čom je tá naša naplánovaná trasa

Po rozlúčke a želení všetkého dobrého do Nového roku stúpanie pokračovalo. Vďaka mačkám sa dali zdolávať aj prudké stúpania hodené nám po nohy. A bolo ich dosť. Na mieste zvanom Príslopok sa terén na chvíľu vyrovnal a lúky bez stromov nám ponúkli prvé nádherné pohľady. Smerom na sever bolo vidieť obec Belá a videli sme aj Krasňani, odkiaľ sme štartovali. Juh a juhovýchod nám prvý krát ukázal hlavný fatranský hrebeň. Končiare boli v hmle, no vrch Suchý bol „vyzlečený“. Bol tak blízko a zároveň tak ďaleko. Otočka doprava za Prislopkom nás previedla nádhernou zimnou a značne zasneženou krajinou. Mohutné smreky sa len tak prehýbali pod náporom snehu. Bola to neskutočná krása. Prechod snehovými tunelmi bol očarujúci. Moja kamera i mobily Inky a Luba boli v permanencii. To treba zažiť a vidieť. Toľká krása sa slovami nedá opísať. Na vrchole tohto stúpania nás privítalo veterné Sedlo Priehyb.

V sedle bola len fotka a hneď sme pokračovali už po červenej hrebeňovke. Pred nami len hmla bez vizuálneho oporného bodu. Cieľ v nedohľadne. Kopec snehu, ťažký terén a k tomu fúkalo. Tento „kúsok“ trasy na náš najvyšší bod bol pre mňa nekonečný. Po šesťsto metroch stúpania sa nad nami Pán Božko zľutoval a tesne pred príchodom na Malý Kriváň odohnal hmlu. Z vrcholu odchádzalo asi sedem Poliakov dole smerom k Snilovskému sedlu. My sme úspešne prišli na Kriváň a pobudli tu tak max cca päť minút. Kvôli mrazu a silnému vetru sa tu dlhšie nedalo vydržať. Stihli som len krátky video záber a spoločnú fotografiu. Zmrznuté nohy a hlavne ruky nám velili na odchod. A my sme poslúchli. Bolo treba urýchlene odísť z dosahu nepríjemného mrazivého vetra.

Trasa na Chatu pod Suchým

Dole z Kriváňa sme „trielili“ späť do Sedla Priehyb. Trvalo mi až po sedlo kým som rozmrazil prsty na rukách a nohách. No hlavné bolo, že pri zostupe nám už silný vietor nefúkal na chodník. Asi v polovici cesty sme absolvovali občerstvenie na záveternom mieste. Hlad už bol značný a energia už chýbala. Chlebík a hlavne mastná klobáska od Polákovcov bola ako palivo do motora. Teplý čaj to zaklincoval a mohlo sa pokračovať. V sedle sme boli o chvíľu.

Nasledujúci značne zasnežený a málo prešliapaný hrebeň bol pre nás výzvou. Bolo to hore-dole. Mačky a návleky na nohách veľmi poslúžili. Inka s Lubom mali aj palice, ktoré som ja neskôr oľutoval. No nevadí, aspoň ma toto putovanie náročným hrebeňom ešte viac zocelilo Stratenec, na ktorom naše nohy spočinuli ako prvé nám ponúkol nádherné výhľady. Nehovorím že doteraz neboli, ale na vrchole majú výhľady iný rozmer. Po spoločnej fotografii sa išlo ďalej.

Pred príchodom na Biele skaly som do natáčaného videa hlásil príchod na Suchý. Aký omyl. Normálne sa hanbím. Nepoznám tunajšie vrcholy, to sa musím doučiť. Ospravedlnením mi môže byť fakt, že som týmto hrebeňom išiel naposledy v októbri 2012. A ujo Alzheimer na tom má tiež svoj podiel Pred odchodom tiež bola spoločná.

Takže ten nasledujúci kopec, ktorý sme z Bielych skál videli, to bol ten Suchý. Zostávalo len k nemu prísť. A bolo to teda zaujímavé putovanie k nemu. Hore-dole, hore-dole. Na tomto hrebeni bolo moje miesto vždy na konci „krúžku“. Aká radosť prepukla na Suchom. Tento vrch je značne navštevovaný. Turisti chodia iba k nemu od Chaty pod Suchým a potom sa vracajú späť. Vrchol je teda celý prešliapaný, ako na Václaváku. My sme si tu spravili pred zostupom krátku prestávku i slávnostnú spoločnú fotografiu.

Dole k chate každý zažije výživné klesanie. Zvlášť v zime. Bol to dnes teda brutál. Šmykľavý prudký chodník bol adrenalínový – až na zabitie. Zlaté mačky na nohách, tie nám pomáhali a k tomu pomohli k bezpečnému zostupu aj konáriky kosodreviny a okolité skaly, ktorých sa dalo pridŕžať. Bohu vďaka za mačky, skaly a konáriky Len tak sme bezpečne doputovali ku Chate pod Suchým ešte za svetla. Pri chate bola len krátka prestávka. Do vnútra nebola odvaha vojsť. To by sme tam rovno mohli zostať a prespať. Inka iba kúpila teplý čaj, ktorý putoval do našich termosiek na nasledujúcu záverečnú cestu. Posledná spoločná pri chate a hor sa do cieľa.

Trasa do cieľa

Posledné putovanie najprv po žltej a potom zo Sedla Brestov po zelenej bolo už za tmy. Jasný svit čeloviek nám dobre poslúžil. Išlo sa parádne rovno po zvážnici. Zo Sedla Brestov chodník začal padať dole. To sa dalo čakať pri potrebe klesnúť 470 metrov. Mal som mierne obavy ako bude vyzerať chodník, ktorý som nakreslil do trasy po opustení zelenej. No príjemne ma prekvapil. Bol prešliapaný. Asi sme neboli prví, ktorí tento skrátený zostup do Doliny Kúr zvolili. Paráááááááááda. Na konci zostupu nám potok Kúr prefrčal pod nohami a my sme už len pohodlne dokráčali dolinou za príjemného „spevu“ potoka a pod svetlom čeloviek do cieľa k autu.

Záver

Bola to brutálna zimná turistika, ktorá značne preverila naše fyzické i mentálno-vôľové vlastnosti. Nepamätám si, kedy som išiel takúto trasu. Určite to bola doteraz moja najnáročnejšia zimná turistika. Snímam klobúk a vyslovujem uznanie pred LUBOM, ale hlavne pred INKOU, že spoločne so mnou zvládli túto nie jednoduchú trasu v podmienkach aké panovali. Aj som rozmýšľal nahlas, či som to neprehnal s náročnosťou. A Inka s Lubom môj hlas počuli a spoločne sme sa na tom zhodli, že za tie zážitky, pocity a nadobudnuté skúsenosti, pri dobrej príprave a dodržaní bezpečnosti sme „zrobili“ dobre a do nádhernej zimnej Malej Fatry dnes išli.

INKA a LUBO, ďakujem Vám za spoločné prežité chvíle na tejto neopakovateľnej turistickej akcii.

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.