Jozef
Blížime sa k parkovisku pri mlyne. Dve tri autá tu už sú. V jednom z nich sedí posádka a nejako zvláštne sa nám prizerajú. To vyzeráme tak podozrivo? Ale veď… to sú naši! Tak nakoniec sa k nám pridali aj Aďka s Marošom. Roman rýchlo parkuje a Dušan rýchlo štartuje. Nalieva a máme hádať. Práve som si minul tretí pokus a Dušan konečne prezrádza, že to je broskyňovica.
Dnešná trasa je krátka, ale aj tak sa tu nájdu miesta, kde sa človek trochu zapotí. Čo to? Nejako ťažko nám to ide do kopca. Veľa hojnosti počas sviatkov sa nám teraz mstí. Riadne mstí. Ale predsa len sa menej zapotíme, ako ľudia, čo tu stáročia ťažili kameň. Presnejšie vyrábali tu mlynské kamene. Preto bol Hliník nad Hronom kedysi bohatou obcou a mlynské kamene sa odtiaľto vozili do celého kráľovstva povozmi i po rieke Hron a Dunaj až do Budapešti, Segedínu a Temešváru v dnešnom Rumunsku. Výroba mlynských kameňov postupne upadala a vďaka modernejším oceľovým valcom v roku 1929 zaniká. Niekoľko mlynských kameňov tu zostalo dodnes.
Stalo sa to v malej skalnej bráne. Historický okamih. Dušan bol povýšený z Mongola na Tatára. K povýšeniu došlo tradične omylom. Niekto namiesto Mongol povedal Tatar a ono sa to, ako to často býva, ujalo. Brmbolce na Dušanovej čapici sa chvíľu knísali spokojnosťou. Tak nie, to iba zase stúpame na samotnú Kečku…
A sme pri skalnej ihle. Pôsobí magickým dojmom. Muselo to byť tým magickým pôsobením. Proste je tu jedmosmerka a chlapík si ide v protismere, ako keby sa nechumelilo. Ešte na nás aj drzo zazerá. To sú mi ľudia. Počkať, toto mi je nejako povedomé. Už aj Maroš strihá ušami. Ideme zle. V tom mikrokanoníku sme museli nejako zle odbočiť a ideme naspäť. Takže chlapík šiel správne. Vidieť, že sme hrdými členmi turistického spolku PAT a MAT. Ako sa hovorí, tradície sa musia dodržiavať. A dokázali sme to aj bez Vincenta a jeho drahých chytrých hodiniek… Aspoň sme ušetrili.
Po turistike náš program nekončí. Navštevujeme Lukavický termálny prameň. V roku 1980 tu robili prieskumný vrt a trafili termálnu vodu v podzemí. A ona vyteká dodnes. Teplotu má cez 30°C, preto nemáme problém do vody vliezť. Sme tu prví, mikrojazierko umelého pôvodu je celé naše. O chvíľu sa to ale zmení. Príde chlapík a pýta sa, či je tu vedúca. Krčíme ramenami. Za chvíľu príde aj ona a ďalší. Vydržali sme vo vode asi hodinu. Potom prišli ďalší, tak sme im urobili miesto. Náš program stále nekončí. Boli sme pozvaní k Miriam. Tak sme šli. Nový domček okukali, chlebíčky pojedli… Náročný program. A to trasa mala iba ledva 6 kilometrov…
Naozaj skvelá akcia. Najviac sa mi páčil záver