Vinco
Úvod
Túto akciu sme mali už dohodnutú. Iba o destinácii moji parťáci nevedeli. Zalovil som v pamäti a prerátal čas od poslednej návštevy a vybral som oba Rozsutce. Jednak v zime som hore na týchto majestátnych kopcoch nebol a je to naozaj už veľmi dávno, čo moje telo spočinulo na nich. Voľbe dopomohla aj posledná túra na Veľký Kriváň a putovanie po Fatranskom hrebeni cez Veľký Kriváň na Poludňový Grúň. Také utešené sa tie dva kopce vtedy zdali pri pohľade tým smerom. Preto Rozsutce. Moji parťáci tiež už na nich boli, ale moju výzvu neodmietli. Ešte spomeniem názor jedného nášho nemenovaného člena spolku k výberu Rozsutcov „Vám musí asi je…píííííííp. Bude tam zamrznuté a bude sa šmýkať.“ Nakoniec bolo všetko inak. Prezradím. Bolo nááááááádherne. Chybu spravil skôr ten, kto nešiel.
Na úvod ešte spomeniem, že aj teraz bola ranná káva vo Sverepci. Autom
išiel Dúšo, za čo mu vyslovujem Pán BOH zaplať 
Ďakujeme Dúšo za bezpečnú a profesionálnu dopravu. Auto sme parkovali na
platenom parkovisku v Štefanovej a vedzte, že sme tu neboli samy. Na
parkovisku bolo veľa áut. Aj iní turisti vycítili, že dnešný deň bude
nádherný a veľmi vhodný na turistiku a tak si vyšli do hôr, tak ako my.
Cestou hore na Veľký Rozsutec sme stretali dosť ľudí.
Putovanie
Trasa na Veľký Rozsutec
Náš prvý cieľ bol vidieť už na parkovisku, po tom čo sme po riadnom
naštartovaní akcie vyrazili. Dnes bolo opäť varené vínko, ktoré som si
dovolil priniesť. Tento raz to bolo ružové. Viem, nie je to podľa
Romanových štandardov, ale čo už. Doma som nemal vhodné biele na túto
výnimočnú akciu. Nebojte, aj biele kvalitné marhuľové vitamíny boli.
Polákovci sa nezaprú 
Naše prvé kroky po Štefanovej lemovali pekné dreveničky, no potom sme už vhupli do lesa. Vietor nefúkal a aj teplota bola príjemná. Bolo príjemných cca 6–8°C. Len čo sme spravili pár krokov do kopčeka, bundy sa porúčali do ruksaku. Dole bol terén miestami zamrznutý, ale i tak prevládalo jemné blatko. No ako sme postupovali vyššie blato zmizlo a po suchej zemi sa išlo parádne. Asi po dvoch kilometroch sa nám ukázali prvé výhľady na hlavný Fatranský hrebeň. Jasne sme spoznávali trasu, ktorou sme išli pre dvoma týždňami. Poludňový Grúň bol ako päsť na oko. Spomienky naň a nielen naň mi hlavou ihneď lietali. Aj partia – Mikuláš, čerti a anjelik, ktorých sme stretli pred Chatou pod Chlebom mi vymodelovali na tvári úsmev. Boli to pekné chvíle, ktoré sa len tak na horách neudejú. A my sme vtedy mali veľké šťastie. Bola to naozaj parádna partia.
Počas stúpania do sedla sme sa míňali s párikmi turistov. Samozrejme,
že sme spoločne konverzovali. Veď mali sme rovnaké záujmy a to –
vyliezť na majestátny Rozsutec. Všetko to boli skvelí ľudia. Poslednú
časť trasy do sedla nás sprevádzal neprehliadnuteľný
Stoh. Ej veru, ja som na ňom už dlho
nebol. Mal by som to v nasledujúcom roku zmeniť. Aj
Osnica sa nám vystavovala na obdiv pred príchodom do
Sedla Medziholie. V sedle sme si dali krátku prestávku. Ja
som stihol natočil krátky time-laps. Občerstvili sme sa a kochali sa
nádherným výhľadom na Veľký Rozsutec, ktorý bol zdola ako namaľovaný.
Jeho stúpanie však až také „namaľované“ nebolo Posilnili sme sa
vitamínmi, vyhotovili pamätnú svojku a vyrazili na vrchol blaha.
Ja si túto trasu pamätám len smerom dole. Hore som išiel prvý krát a
tak som si ju naplno užíval. Informácia pre Rada – chodník nebol vôbec
zamrznutý, nešmýkalo sa, len bolo treba mať naplno „otvorené pľúca“
Občasné kochacie pauzičky to zachránili. A teda bolo sa čím kochať.
Čím vyššie sme boli, tým krajšie výhľady sme mali. A keď bolo Sedlo
Medziholie už naozaj malilinké, vedel som že vrchol nie je ďaleko.
Z minulosti som si pamätal záverečné lezenie po skalách za pomoci
reťazí. Ono to tam naozaj bolo, nik ich a ani skaly neukradol a my sme si
lezenie po nich mohli naplno užiť. Hore už bola nádherná scenéria a tak
pauzičky boli častejšie. Nie preto, že by sme nevládali, ale pre ich
krásu, ktorou sa nedá nikdy nabažiť. A čo bolo na kopci?
Od rázcestníka pod „kopcom“ je to dvesto metrov na Veľký
Rozsutec. Prišli sme sem zdraví a šťastní a dali sa do
oddychovania, občerstvovania a kochania sa. Na Rozsutci nás bolo asi dvadsať.
Proste tu bolo dnes „narváno“. Atmosféra vynikajúca a počasie
neskutočné a o výhľadoch ani netreba hovoriť. Proste tie sú impozantné.
Ešte sa mi nestalo, aby na takomto vysokom kopci bolo bezvetrie. To sa hneď
lepšie vnímajú krásy prírody a človek nemusí hneď z kopca trieliť
dole. Aj sme si podebatovali so skupinkami rovnako „postihnutých“ turistov.
Neodpustil som si poznamenať „či by nebolo lepšie sedieť doma na gauči,
ako sa štverať na kopec“ Dostával som odpovede, že veru nie.
Okrem toho, že sme ukrývali krásne výhľady do elektronických krabičiek aj prípitky so skupinkami sme absolvovali. Prebiehalo vymieňanie rôznych „vitamínov“ počas degustácii, ale hlavne želania Šťastných Vianoc a Nového roka lietali vzduchom a srdcami. Bola pekná a sviatočná atmosféra hore na tomto kopci a práve preto sme sem išli a aj vďaka nej si budeme tieto strávené chvíle pamätať. A aby sme si ich dlho pamätali, pred odchodom spoločnú fotku sme vyhotovili.
Trasa na Malý Rozsutec
Ja som výstup na Veľký naplánoval prudšou trasou. To som si myslel. No
bol to omyl. I zostup je zážitkový a vedie po prudkých skalách. Avšak
výhľady pri zostupe tu námahu dokonale kompenzujú. Bohu vďaka, že kopec
nebol pod snehom. Neviem si predstaviť, čo by to bolo. Asi by bola kuca-paca.
Sem tam niekto z nás vystrúhal nejaký gymnastický kúsok. No nič, čo by
stálo za bodové hodnotenie. Mne sa podarilo si naraziť koleno a pospomínať
všetkých svätých. Do Sedla Medzirozsutce sme doputovali
v zdraví. Inka, ktorá trielila dole rýchlejšie, nás musela asi pätnásť
minút čakať. Veď viete, my muži bývame rozvážnejší 
V sedle sme
pobudli iba chvíľu, lebo „Malý“ už na nás kričal a ukazoval sa na
obdiv. Nám nebolo treba viac hovoriť.
O chvíľu, po úvodnej trase v lese, sme už stúpali kolmo hore po skalách Rozsutca za pomoci lán, reťazí a stúpačiek. Je to krátky výstup a odmenou je parádny výhľad z Malého Rozsutca. Aj na tomto kopci nás bolo zopár. Opäť bola oddychová a kochacia prestávka. Veď tento ikonický kopec si to zaslúži a aj naše uchodené nohy. I tu bolo bezvetrie a príjemne sa tu oddychovalo, jedlo a samozrejme pilo. Kamery a telefóny boli žeravé. Ten pohľad odtiaľto na „Veľkého Brata“ bol impozantný a vôbec nebanujem, že som naplánoval takúto netradičnú, zimnú turistiku práve na Rozsutce. Naša spoločná fotografia pred odchodom nám bude tieto pekne strávené chvíle stopercentne pripomínať.
Trasa do Štefanovej
Od poslednej mojej návštevy zostupovej trasy po zelenej sa toho veľa zmenilo. Pamätám si tu šotolinu, „tečúce kamene“ pod nohami. No dnes je trasa zabezpečená ukážkovo. Všade laná, reťaze a stúpačky. I keď je zostup prudký, ide sa po ňom bezpečne. Neskôr sme už vstúpili do lesa a v pohode prišli do Osady Podrozsutec.
Nasledujúce naše kroky strážila žltá značka a bezpečne nás priviedla k hornej časti Nových dier. Od tejto chvíle nám už robil spoločnosť aj Náučný chodník Diery. Ponúkol nám aj dve vyhliadky, ktorými sme nepohrdli a pozreli si ich výhľady. Okolité skaly mi pripomínali Prielom Hornádu v Slovenskom raji. Bola to naozaj krása a potvrdil to aj Dúšo. No a táto krása nás doviedla do nášho posledného bodu a to Podžiar. My sme tu dorazili v čase, keď už slnko odchádzalo spať a tak tu nik nebol. Ešte sme stretli jeden párik, ktorý z Veľkého Rozsutca schádzal inou trasou ako my. Potom prišiel výšľap na Vrchpodžiar a informačná tabuľa, ktorá je tu osadená, nás už poslala poslednou klesavou trasou do cieľa.
Záver
Na parkovisko sme doputovali za šera a stačili sa prezuť a očistiť. Spoločne sme sa rozhodli absolvovať večeru v neďalekej Kolibe Syrex Zázrivá Dali sme si parádne bryndzové halušky, zemiakové šúľance trikolóra a klasiku bravčový rezeň. Pred odchodom sme vhupli do predajne a odniesli si syrové nite, ovčí syr, domáce jogurty a iné pochutiny.
Chcem poďakovať INKE, LUBOVI a DÚŠOVI za účasť, za ochotu vymeniť pohodlie domova na gauči, za príjemne strávené chvíle v našom nádhernom pohorí Malá Fatra, za návštevu dvoch ikonických kopcov – bratov Rozsutcov. Myslím si a tak to cítim ja, že sme si turistický deň plodne užili a opäť ešte viac upevnili vzájomné priateľstvo. Veľké ďakujem za to, že som mohol byť súčasťou tohto pekného spoločného príbehu.
Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.