Jozef
Chceli sme niečo bližšie, kratšie a menej náročné. Aj to máme a preto si môžeme dovoliť to, čo bežne nemôžeme. A to je štart o desiatej hodine doobeda. Slovo ráno sa pri takomto čase bojím napísať. Áno o desiatej, áno teraz, v deň zimného slnovratu a teda najkratšieho dňa v tomto roku. Aby som nezavádzal, tak priznám, že to automaticky neznamená, že slnko dnes zapadá najskôr. To už sa udialo pred zopár dňami, ale ako sa vraví, minúta hore – dole. Trasa je relatívne tak krátka, že máme ešte aj rezervu na flákanie sa… A trochu som mal aj bočné úmysly. Reku hmla bude mať viac času na to, aby sa rozplynula.
Parkujeme neďaleko kostola. Dalo by sa aj bližšie k nášmu cieľu, ale nechce sa nám nakoniec ísť hore kopcom s plnými žalúdkami. Plánujeme totiž navštíviť šenček a dať si pizzu. A akurát už ideme okolo parkoviska. Je tu zaparkovaných už relatívne dosť áut, ale možno práve kvôli počasiu by sa tu dalo dnes zaparkovať aj po desiatej hodine. A už aj niekto ide. Bežci sa vracajú späť. To kedy vstávali? Čo ich medveď naháňal?
Kúsok nad dedinou sú lúčky. Ledva dolu niečo vidieť. Hore panuje hmla. Tu mi začína dochádzať, že dnes výhľady nebudú. Proste nebudú. Nevadí nám to. Čerstvý vzduch je tu stále a príroda v hmle má tiež svoje čaro. Veď sa sem môžeme vrátiť kedykoľvek inokedy, ale hlavne v čase lepšieho počasia. Kúsok pod Malou Vápennou je pramienok. Pre mňa trochu netypický. Z drevenej sochy vyteká cez rúrku voda. Voda je studená, ale keď už sme tu, tak z nej trochu ochutnáme…
Zatiaľ stretáme turistov. Bodaj by aj nie, veď tadiaľto sa ide na Vápennú. Turistov stretáme až po Sološnícku dolinu. Dnes všetci z nich šli na Vápennú. Výhľady však nemali. Jedine my sme šli na Veľký Petrklin. Nevadí, aspoň si užijeme ticho a pokoj… a stúpanie. Ale ešte predtým objavujeme kríž. Tu sa najeme, lebo hore môže aj fúkať a potom by sa tam zle jedlo. Kúsok od kríža vidím chajdičku. Až doma zistím, že je to vlastne turistická útulňa a už ma mrzí, že som neprešiel zopár krokov k nej, aby som to omrkol.
Čaká nás 300 metrové stúpanie na vrchol Veľkého Petrklina. Dušan si pri pauzičkách neváha aj ľahnúť, dokonca v sebe objavuje zápal pre fotografiu. Alebo že by iba vypozoroval, že keď nevládzem, tak fotím, aby bol dôvod na pauzičku? Aký som len rád, že som nešiel s druhou partiou. Už tu na Petrkline mám čo robiť. Čo by som tak robil na Rozsutci? Darmo, keď nebol človek nikde vyše mesiaca, tak to cítiť. Veru cítiť a hlavne keď to je do kopca…
Dostali sme sa hore. Fúka. Ešte že sme sa najedli dolu. Čakal som viac blata, ale dá sa. Hmla je stále s nami. Z „rozhľadne“ vidieť iba Dušana, ako tam dolu v tom vetre mrzne a zase niečo hľadá v ruksaku. Tu veru dlho nevydržíme. Poďme radšej dolu. Tentoraz ideme po novom turistickom chodníčku. Je o niečo menej strmý, ako staršia časť, ale iba o niečo. Je tu mokro, musíme preto dávať pozor na každý svoj krok. Ale to je vlastne štandard, a nielen tu. Nik netreskol. Navštívili sme aj vyhliadku pod Petrklinom. Bol by odtiaľto pekný pohľad na Vápennú, ale dnes nie. Poďme my radšej dolu do dediny na tú pizzu…