Detail turistickej akcie

Úvod

Táto akcia sa narodila už minulý týždeň. Keď sme všetci štyria po absolvovaní Strážova cestovali domov, dohodli sme sa na ďalšej akcii. Každý mal voľno a tak nebolo o čom Čo však moji parťáci netušili? Nevedeli, čo vymyslím. A tak padla voľba na Kľak. Je to relatívne blízko, je to Malá Fatra a dá sa to stihnúť aj po svetle. Väčšina turistov volí iba trasu z Fačkovského sedla na Kľak a späť. No to by som nebol ja, keby som nevymyslel niečo lepšie – zážitkovejšie. Zaujal ma Kľacký vodopád, lebo moje oči ho ešte nevideli. Avšak nakreslil som príchod k nemu, ako inak z opačnej strany To aby sme sa nenudili. Možno mi neuveríte, ale medzi mnou a Lubom zapôsobila nejaká telepatia, pretože on práve na Kľak myslel. A jeho sen sa mu teda splnil.

Ešte spomeniem, že Dúšo ma tentoraz nenachytal. Síce sa na akciu prihlasoval posledný presnejšie, prihlasoval som ho ja, ale akonáhle „prekročil“ hranice medzi Rakúskom a Slovenskom okamžite som mu volal.

Za zmienku stojí, že po príchode do Fačkovského sedla sme zistili, že parkovisko je platené a sú tu osadené rampy. Neskôr mi niekto spomínal v práci, že parkovisko sa platí už niekoľko rokov. No treba brať do úvahy, že moja maličkosť sa na tomto mieste ocital pred ôsmimi rokmi a odvtedy sa toho veľa zmenilo. Možno príde taká doba, že každý vstup do lesa sa bude platiť. Nech nás Pán Boh ochraňuje, aby sa to nestalo skutočnosťou.

Putovanie

Parkovisko ráno bolo ešte prázdne. My sme po príprave dôstojne naštartovali akciu a vyrazili na našu púť. Prvé kroky viedli po červenej SNP-éčke. Nostalgicky som si zaspomínal, keď sme pred ôsmimi rokmi po nej schádzali do sedla. Rázcestník Staré cesty nás odklonil na žltú značku, ktorá nás mala priviesť až na vrchol blaha. No čo sa stalo potom? Trasu, ktorú som nakreslil po žltej (Chodník Zoltána Kissa) som nezvládol. V nestráženú chvíľu som našu kolónu poslal „Romanovou“ skratkou Parťáci sa mi pekne poďakovali. Prečo? Lebo tá skratka viedla pekne zablateným vedľajším chodníkom. Pod nohami nám to len tak mľaskalo a skončilo to až príchodom na lúku pod Reváňom. A tu som zbadal, že niečo nie je v poriadku. My na lúke a Reváň vpravo od nás. Až keď som poslal Dúša zistiť, čo je to za kopec mi to došlo. Darmo dole do mňa Dúšo hučal, že hodinky mu ukazujú zlý smer. Ja som si išiel svoje A tak sme všetci poslušne nasledovali Dúša a vychutnali si nádherné výhľady z Reváňa. Odchádzali sme po spoločnej fotke.

Nasledujúca trasa bolo také pohodové putovanie po hrebienku mierne stúpajúce a vyvrcholilo Pod Skalou. Tu som svojim spoločníkom oznámil, že na tomto mieste sa ešte raz ocitneme. Ha ha ha. Nakoniec bolo všetko inak Ale o tom potom. My šliapeme hore na Kľak a už si aj užívame prvé nádherné výhľady s inverziou pod nami. Vrchol nastal až príchodom na ikonický Kľak. Dnes sme tu neboli ani náhodou samy. Parádne turistické počasie využili viacerí. Zriadili sme si základný tábor a asi pol hodinu oddychovali, kochali sa, jedli a aj oslavovali „vitamínmi“ výstup na Kľak. Inak nálada v našom „krúžku“ bola vynikajúca. Viedli sme duchaplné rozhovory a brucho sa mi permanentne triaslo. Nie však od sádla, ale od smiechu aby ste vedeli. Na Kľaku, ak je priaznivé počasie a my sme ho mali, sa dá vydržať do nemoty. Nebola za nami ani tretina cesty a tak bolo treba ísť. Bodku za pobytom na Kľaku dala až spoločná fotografia.

A teraz to „Ale o tom potom“ Presne v duchu PATa a MATa. Odchádzame a ideme smer „Pod Skalou“. Prídeme „Pod Skalou“. Ale čo to? Na tabuľke bol nakreslený smer ku Kľackému vodopádu, ale mne tu chýbala červená značka Malo-Fatranskej hrebeňovky, ktorou sme mali ísť. A tak návrat pod Kľak, kde začína červená a smeruje do Vríčanského sedla. Moji parťáci sa ale naozaj nehnevali na mňa, verte mi, nehnevali sa. Poslušne cupitali za mnou Ja som iba za chrbtom počul, ako Lubo niečo pod nos hovorí „To by nebola akcia PAT a MAT“ a Dúšo zas hovorí to svoje „Tak to máme rada“ Ešte že Inka bola ticho. Tá so mnou súcitila a poslušne roboticky šliapala.

Po červenej sa išlo parádne, kým sme cupitali po hrebienku. Ako prvé nám skočili pod nohy Rovné skaly. Výhľady z tohto miesta sme si naplno užili. Kochali sme sa vzďaľujúcim sa Kľakom a nádhernou okolitou inverziou. Tu sme stretli aj jeden pár, ktorý sa rozhodol absolvovať rovnakú trasu ako my. Do reči sme sa s nimi dali až na nasledujúcej Ostrej skale, kde bola dlhšia prestávka. Mal som ju naplánovanú a tak bol itinerár dodržaný. Bolo to príjemné oddychové miesto s peknými výhľadmi. Kľak síce nebol už vidieť, lebo ho zakryli Rovné skaly, ale zato na druhej strane bolo tiež čo obdivovať. Do očí mi padli výrazné Martinské hole. Pre Dúša bola táto prestávka nanajvýš plodná. Pri debate so spomínaným párom nabral hodnotné informácie o bicykloch. Chlapík sa v nich značne vyznal a tak informácie od neho prišli Dúšovi vhod. Ako inak. Spoločná fotografia to celé ukončila.

Nasledujúci zostup do Vríčanského sedla bol zážitkový. Prudký sklon terénu pokrytý lístím schovával rôzne nástrahy. Naše členky riadne masírovali klzké korene, kamene a blato. Naozaj bolo úsmevné sledovať nás pri zostupe. Chvála Bohu sa nikomu nič neprihodilo i keď niektoré „gymnastické kúsky“ sa dali aj obodovať. Po príchode do Vríčanského sedla bola pauza. Bolo jedlo, pitie a niektorí si skočili aj na malú Tu ma napadol ten známy vtip.

Po zážitkovom blatovom zostupe do Baku, kde miestami bolo blato aj pól metra vysoké, sme nastúpili na dlhočizné stúpanie dolinou popri potoku Vríca. Chceli sme si pozrieť Kľacký vodopád. Iba zopakujem, že z opačnej strany Stúpanie bolo úmorné a blatisté. Ustavične som počul pod mojimi nohami niečo čvachtať a prestalo to až s príchodom ku Kľackému vodopádu. Jeho z výšky padajúce vody sme chvíľu ticho pozorovali a meditovali. Pod vodopád sa nám nechcelo a tak stačila aj značená malá vyhliadka naň. Samozrejme, že sme ukoristili na pamiatku aj pár fotografií.

Posledná stúpajúca časť trasy nás priviedla viete kam? No predsa Pod Skalu. Dnes tretí krát sme sa tu ocitli a dali si pod ňou aj krátku prestávku. No a potom šup dole do cieľa. Náš známy Reváň sme len tak preleteli a tentoraz už správne išli dole po žltej. Do Fačkovského sedla, nás rovnako ako mňa pred ôsmimi rokmi, priviedla červená SNP-éčka. Na parkovisko sme dorazili včas ešte bolo trochu svetla.

Záver

Záver našej jedinečnej a neopakovateľnej (tá je s Vincom vždy) turistickej akcie sme absolvovali večerou na Salaši Kľak. Priatelia INKA, LUBO a DÚŠO opäť som zažil s Vami neskutočné dobrodružstvo, na ktoré si vďaka spoločným zážitkom budem pamätať dlho a aj dlho naň spomínať. Bol som s Vami rád a prosím ospravedlňte moje navigačné prešľapy. Ja si myslím, že práve kvôli takýmto zážitkom funguje náš Spolok PAT a MAT na vysokej zážitkovej úrovni  

Majte sa všetci dobre a hlavne v zdraví si užívajte život. Nabudúce pri spoločných akciách dovidenia priatelia.