Danka
Táto túra sa zaradila medzi moje najkrajšie turistické akcie. Je to krásna hrebeňovka, s peknými výhľadmi. Vychádzali sme zo Štefanovej lesnou cestičkou, ktorá končila krásnou lúkou na Medziholí. Tu sa davy turistov väčšinou poberú na Veľký Rozsutec, ktorý je známejší a navštevovanejší. My sme sa vybrali po červenej značke na Stoh. Cesta viedla najskôr lesom ale končila peknou lúkou plnou liečivých byliniek, cvrčkov a čučoriedok, ktoré sme nechali radšej medveďom. Na Stohu sme niečo pojedli, trochu si oddýchli a pokračovali cez Stohové sedlo. Tadiaľ vedie žltá turistická značka z Medziholia pre tých, ktorí si netrúfnu vyliezť na Stoh. Zišli sme 400 metrov, aby sme znova nastúpali ďalších 200 metrov. Ale táto trasa viedla hrebeňom a boli z nej pekné výhľady na Malú Fatru. Cieľ bol Poludňový Grúň, ktorý patrí k obľúbeným cieľom turistov, ktorých tu bolo v tom čase asi 30. Tu sme sa pokochali okolím a trochu oddýchli. A potom prichádza na rad zostup do Chaty na Grúni. Toto bol pre mňa najhorší úsek, pretože bolo treba 500 metrov prudko klesnúť. Najprv sme bežali, lebo sa to dalo a bolo fajn. Neskôr sme už išli pomalšie, lebo sa začali ozývať kolená a nejaké svaly na stehnách. Zrazu zostávali nohy nejaké zvláštne neisté. Úsek po zjazdovke som už trpela, pretože som mala nohy roztrasené jak mladé kozliatko. Darmo, sedavá kancelárska robota sa svalom nepáči. Pri chate na Grúni som už uvažovala, že sa zveziem lanovkou. Ale turistická hrdosť mi to nedovolila. Predtým som si myslela, že cesta dole bude len brnkačka, ale niektoré svaly na nohách už odmietali komunikovať s telom. A keď som sa konečne dostala do cieľovej rovinky, mala som pocit, že pri chôdzi vyzerám ako Pinokio. Zaslúženou odmenou bol obedovečera v miestnej kolibe, kde sme doplnili vypotené tekutiny a stratené kalórie. Ale aj napriek tomu šťavnatému záveru bola táto túra veľmi pekná so silným a dlhotrvajúcim zážitkom. (Niekde som čítala, že svalovica je preto, lebo dorastajú svaly. Načo mi je toľko svalov na stehnách??? )