Detail akcie Jánošíkov stôl a Kvačianska dolina z Prosieka

Úvod

Ako vznikla, alebo prečo som naplánoval túto trasu? Nuž v tomto prípade sa musíme posunúť o 721 dní späť. Vtedy, keď sme už takmer končili trasu a išli práve popod Jánošíkov stôl, niekto poznamenal aby sme išli aj naň. No nestretol sa s pochopením. A práve vtedy vznikla myšlienka niekedy v budúcnosti naplánovať trasu práve na túto impozantnú výhľadovú skalu. Dnes nastal ten deň. Možno na „skalu/stôl“ ostatní zabudli, ale ja nie. A keď som v priebehu týždňa trápil webovú stránku mapy.cz, tak sa moje oči práve na túto skalu upreli. Bolo dokonané. Moja maličkosť si však trasu dovolila vylepšiť – zokruhovať o viac vzdialenú Kvačiansku dolinu. Prečo? Lebo medveď! Ale nie! Preto, lebo v ten deň sme z Pravnáča išli späť do Liptovskej Anny bližšou Prosieckou dolinou. Preto Kvačianska dolina. V neposlednom rade nám možný náhradný plán skrátenia trasy prišiel vhod. Ale o tom potom.

Putovanie

Putovanie na Jánošíkov stôl

Len čo sme zaparkovali auto pri futbalovom ihrisku v Prosieku za 3 € a naštartovali akciu parádnou medovinou, vydali sme sa na cestu. Mne s Ľudkou bola táto časť trasy známa, no Marika s Martou okúsili túto pohodovú časť prvý krát. Či napravo, či naľavo sa bolo čím kochať. Je to tu nádherný kus prírody. Výhľad na Nízke a Západné Tatry, Jánošíkov stôl s Pravnáčom a na Liptovskú Maru nás nenechal chladnými. Je to hotový balzam pre turistickú dušu.

Nad Ižipovcami sme nastúpili na náučný chodník s rovnomenným názvom, ako má spomínaná skala/stôl. Tu sa objavili aj prvé domčeky obce Ižipovce. Trasa je síce na mape označená, ale my sme žiadne značenie nevideli. Nebolo treba, vedeli sme kam máme ísť. Naozajstná „horská“ turistika začala až tesne pred Liptovskou Annou, keď sa chodník prudko stočil doprava k lesu. Chodník si nás pripravil najprv miernym stúpaním, ale potom sa do nás riadne oprel. Pľúca sa okamžite roztiahli a nohy bezprostredne pocítili naklonenú rovinu. Až na „stôl“ smeruje chodník prudko hore. Oddýchnuť nám dali iba rozumne umiestnené serpentíny. Tu sme sa vždy na chvíľu zastavili a kochali sa výhľadmi, no dobre nekochali, ale naberali dych a samozrejme fotili. Veď viete, že fotiť sa dá iba keď človek stojí Moje kvetinky to hrdinsky znášali a zatiaľ bez reptania ochotne stúpali. Veď na vrchole nás čakala sladká odmena. Ako motivácia to fungovalo parádne.

Úspešne sme dorazili na Jánošíkov stôl. Čuduj sa svete, na vyhliadke sme neboli samy. Bolo tu tak 5–6 ľudí a ďalší prišli v čase našej prestávky. A dokonca sem vyliezli aj deti. To len pre prípad, keby ste si chceli povedať, že by ste výstup sem nezvládli.

Jánošíkov stôl je rozsiahly. Zmestí sa tu veľa turistov a každý si tu nájde svoje miestečko na oddych/sedenie. Po vrchole sú rozosiate kamene na sedenie. Bonusom pri sedení nám bol prenádherný výhľad. Fotky v galérii vám už niečo naznačili, ale počkajte si na moje video. To bude paráda a bez námahy  

Naše pohostenie bolo rozmanité. Avšak prvú cenu za kvalitu si odniesli chleby vo vajíčku od Marty. Ona si dala tú námahu a večer deň pred turistikou ich pripravovala, aby nás mohla pohostiť. Boli veľmi chutné, ďakujem Marta. No moc si mi nepomohla. Moje jedlo som kompletné priniesol opäť domov. Ty si si ruksak odľahčila a môj zostal naďalej ťažký. Ďakujem Vrchol sme oslávili medovinovým prípitkom a vrcholovými medailami.

Putovanie na Svorad

Už zdola pred stúpaním je vidieť, aké kopčeky sú za Jánošíkovým stolom. No nebojte sa, cesta ďalej nepokračuje cez tieto kopčeky. Naopak je príjemná, nohám lahodiaca. Vedie po traverze, síce mierne stúpa, ale ako píšem stúpa jemne. Cestička je mäkučká a keď som po nej išiel spomenul som si na putovanie hôľnou časťou Veľkej Fatry v okolí Ploskej. Taká presne je táto cestička – veľmi príjemná. Nádherne voňajúci rozmanitý les s občasnými výhľadmi najmä na Pravnáč.

Na Čerenovej sa zmenil lesný chodník na lesnú širokú cestu. V tomto bode som neustrážil trasu a chvíľu sme išli nesprávnym smerom. Môj turistický inštinkt ma zachránil. Teda presnejšie mobil s mapou trasy. Dámy mi ani príliš nenadávali. Ochotne nasledovali svojho vodcu

Sklon trasy sa zmenil po tom, čo sme vyliezli pod Lomné. Dnes bol našim bodom návštevy naplánovaný aj vrch Špania (1100 m). Pohľad na polom, ktorý bolo potrebné prekonať na ceste k nemu nás od návštevy odradil. Ale aj tak nás polom neobišiel Pamätníci „z Pravnáča“ si na naň určite pamätajú. Cesta k Malatinskej Rovni je strastiplná, neistá, plná preliezania cez popadané stromy a suché kríky. Tento chodník nie je vôbec prešliapaný a chodník sa dá len tušiť. Dnes to bolo presne také ako vtedy. A keďže som mal kraťasy, nohy si to riadne odniesli. Na Malatinskej Rovni by som určite vyhral súťaž o najdoškriaba­nejšie nohy

Úľavou nám bola nasledujúca trasa na Svorad. Mäkučký trávnatý chodník dal zabudnúť na strasti predchádzajúceho tŕnistého zostupu. Minule „na Pravnáči“ som zmeškal pre „neodkladné záležitosti“ stretnutie s vretenicou. Tesne pred príchodom na Svorad prišla „sladká“ odmena. V poslednej chvíli som zbadal na chodníku, na slniečku vyhrievajúceho sa krásavca – vreteničiaka. Ďakujem za stretnutie vretenička. S Marikou sme spoločne chvíľu na krásavca hľadeli, než zmizol do trávy. Naše zaostávajúce spoločníčky ho už nestihli. A po tomto vzácnom stretnutí zaznelo hurááááá, lebo po chvíli nasledujúcej chôdze sa objavil rázcestník Svorad.

Putovanie na Veľké Borové (k občerstveniu)

Pamätáte si na „Ale o tom potom“? Na Svorade sa moje dámy rozhodli, že do Prosieka zostúpia Prosieckou a nie Kvačianskou dolinou. Nie žeby celú trasu nezvládli, ale zachovali sa nesebecky voči Marte. Marta mala problémy s chrbticou a ako správna bojovníčka nechcela na poslednú chvíľu účasť na akcii odvolať. A tak si myslím, že dámam prišlo vhod príjemné skrátenie trasy Prosieckou dolinou. Ja som sa zachoval sebecky a pokračoval v pôvodnej trase.

Asi po tridsiatich minútach chôdze ma privítal Hostinec Borovec. Občerstvenie v ňom mi prišlo nanajvýš vhod. Na fazuľovú polievku som sa obzvlášť tešil. Pivo a kofola nemohli chýbať. Príjemné posedenie vo vnútri, v chládku a k tomu v príjemnom prostredí pôsobilo ako balzam. Vonku na terase bolo plno a naviac tam pražilo slnko ako o život. Interiér hostinca bola lepšia voľba. Asi po tridsiatich minútach oddychu som sa vydal na poslednú časť trasy.

Putovanie Kvačianskou dolinou do Prosieka

Matne mi vychádzali spomienky na povrch pri putovaní touto dolinou, ale na niektoré časti tejto trasy som sa úspešne rozpamätal. Výhľad na Malý Roháč bol jeden z nich. Aj pri pohľade na Jánošíkovu hlavu mi zasvietila nad hlavou žiarovka Skaly, ktoré lemujú túto nádhernú dolinu sú neprehliadnuteľné, impozantné. Avšak musím poznamenať, že keď porovnám Kvačiansku a Prosiecku dolinu, tak z pohľadu zážitkovosti vyhráva Prosiecka. Počas putovania touto dolinou som si v duchu povedal, že Kvačianskej stačilo. Zvykne sa hovoriť „tri krát a dosť“, ale ja hovorím „dva krát a dosť“. Dovidenia Kvačianska dolina!

Posledná časť trasy od ústia doliny vedie popod príjemnú „horu“ medzi Kvačanmi a Prosiekom. Tomuto putovaniu dominujú nádherné výhľady na Nízke a Západné Tatry a samozrejme na Liptovskú Maru. Pre mňa bola táto trasa nekonečná. Vôbec som si nemohol rozpamätať na putovanie touto trasou z roku 2014. Nič to. No určite si budem pamätať putovanie touto časťou z dneška. Tesne pred príchodom k tabuli ústia Prosieckej doliny som pravou nohou zavadil o koreň a roztrhol si tenisku i s ponožkou. Takže opäť nezmazateľný zápis do mojej pamäte – „RAM-ky“ Moje kvetinky som vyzdvihol v bufete na futbalovom štadióne a spoločne sme sa pobrali do našich domovov.

Záver

Na túto turistiku som bol odhodlaný ísť aj sám. Píšem to v mojej reakcii na Ľudkin komentár dole. No som rád, že sa dámy ku mne pridali. Ja som si túto nádhernú trasu a hlavne Jánošíkov stôl užil. Bol to môj sen a ten sa mi splnil.

Ďakujem Ľudka, Marika a Marta za účasť a za skvelú atmosféru a hlavne za veľmi príjemné chvíle, ktoré som s Vami mohol prežiť.

Na ďalšej turistike dovidenia!

prihlasila som Martu hosťku

to by sa pýtali aj Kalameny na záver… či?